Dnes aktuálne spisovateľ a pedagóg Anton Lauček

Poviedka

Krstný brat, alebo

Ako som získal ďalšiu čitateľku

Naša mama pracovala v ružomberskej pôrodnici skoro štyridsať rokov ako ženská sestra. Okrem služieb v nemocnici a na pohotovosti mala povinnosť v rámci pracovného úväzku navštevovať rodičky, ktoré už prepustili z nemocnice domov, aby im v začiatkoch starostlivosti o maličké odborne pomohla a radila. Napríklad pri kúpaní novorodenca a podobných záležitostiach.
Vtedy, v časoch „tuhého“ komunizmu sa mnohí obávali nechať svoje deti verejne pokrstiť, a tak sa to robilo tajne. Mama, človek veriaci, sa zakaždým usilovala pomôcť aj v tomto ohľade a po dohode s ružomberským dekanom sa krstilo tak, aby nevideli neželané oči a nepočuli neželané uši. Krstu sa zúčastnili len tí najpotrebnejší, no stávalo sa, a to dosť často, že v ovzduší strachu alebo kvôli náboženskej ľahostajnosti, o ktorej upevnenie sa vtedajší režim usiloval, sa nepodarilo pre dieťa zohnať krstných rodičov. Nuž naša mama potom „krstnú“ zakaždým nahradila. Čiže asistovala nielen pri pôrode, ale aj pri krste. Za tie roky absolvovala podobných „asistencií“ neúrekom. (Nerád som s ňou chodil po Ružomberku, lebo ju každú chvíľu zastavovali jej krstná dcéra, krstný syn, kmotra – čiže pármetrová cesta niekde do obchodu nám trvala aspoň hodinu.)
Nedávno, potom, ako od nás odišla, aby zhora zhovievavo a prajne sledovala, ako vyrastajú a žijú tisícky deťúreniec, ktorým za tie roky pomáhala na svet, sa mi na ulici prihovoril Róm – mohol mať tak okolo tridsaťpäť, vyšší, slušne oblečený, s jazvou na líci a vôbec nie obézny:
„Ty, počúvaj! Vieš, že si môj krstný brat?“
„Krstný brat? Čo? Aký?“
Trochu ma prekvapil, ale vzápätí som si domyslel. Mama chodila krstiť aj mnohých Rómov. Veľkú kyticu od nich som našiel po týždni na jej čerstvom hrobe. Prísť na pohreb sa komunita neodhodlala, zdalo sa im to nepatričné.
„Tvoja mama je mojou krstnou. Ja ťa dobre poznám, ale ty mňa asi nie.“
Hovoril spisovne a nehľadal slová. To sa mi pozdávalo.
„Vieš,“ pokračoval, „naši chceli, aby som sa volal Dezider. Ale v sakristii krstná moju mamu prehovorila, že bude lepšie, ak mi dajú meno z Biblie.“
„Akéže ti dali?“
„Šimon.“
„Zriedkavé a pekné.“
„Veď to. U nás nik také nemá. Krstná povedala, že mi to meno prinesie šťastie. Vraj ak existuje svätý Dezider, má priveľa Cigánov na starosti a nestíha za každého orodovať. A že svätý Šimon je spoľahlivý patrón a normálne sa bude o mňa starať.“
„A stará sa?“
„Väčšinou áno. Mám aj robotu a najstarší syn má také futbalistické zamestnanie.“
„Aké konkrétne?“
„Smetiar naskakovač. Ľavé krídlo.“
„Jáj…“
Zasmial som sa. On tiež.
„Koľko máš detí?“
„Osem.“
„Bývaš v Ružomberku?“
„Tuto za Váhom. Však nás môžeš prísť pozrieť.“
Návrh ma dostal do pomykova. Zaregistroval to.
„Nemusíš sa báť.“
„Ja nemám obavy. Kde vlastne pracuješ? Čo robíš?“
„Čo môže Cigán robiť? Normálne kopem v Čechách kanále. Ale staršie dve deti sa dobre učia. Učiteľka ich chválila.“
„To je sľubné. Nebudú makať s lopatou, ak vydržia študovať.“
„Veď i ja som skončil deväť tried. Normálne som začal chodiť aj na učilište za kuchára. Páčilo sa mi. V bielej čiapke, s varechou… Ale potom ma moja žena zviedla. Musel som sa ako sedemnásťročný oženiť a živiť rodinu. No povedz, nie som chumaj?“
„Si zodpovedný.“
„Áno. Zodpovedný chumaj. Ale nemysli, nechcem zostať hlúpy. Normálne čítam aj knižky. Ja nedriemem a neopíjam sa vo vlaku. Aj tvoje mám.“
„Ktoré?“
„Tie o puškách v hrnci a Opušťák. Si normálne srandista.“
„Napísal som aj iné. Nielen humorne ladené.“
„Tie nemám. Kde ich zoženiem?“
„Nejakú ti podám, keď ťa stretnem.“
„Ozaj?“
„Normálne ozaj.“
Potešil sa.
„A dáš jednu? Či aj dve?“.
„Tri, keď tak čítaš.“
„Teším sa. Ja viem, že chodievaš i na besedy po školách a knižniciach. I v Spišskej Novej Vsi si bol.“
„To je pravda.“
„Býva tam bratranec Džastin a sesternica s rodinou. Hengurgandžovci. Ak tam nabudúce pôjdeš, zamobilujem im.“
„Načo? Chceš ich všetkých poslať na besedu o slovenskej literatúre?“
„Nie. Môžeš ich navštíviť a dobre ťa nakŕmia. Bratrancova Rejčl vie dobre variť. A to je lepšie ako knižky.“
Mal svojskú logiku.
„Ten tvoj bratanec má koľko detí?“
„Málo. Iba štyri. Len sa u nich nezľakni, lebo majú takého zúrivého kocúra s jedným vajcom a volajú ho Fero. Ja neviem, ale to bude asi nejaký transvestita, okotí sa každý rok aspoň dva razy. Ja by som transvestitu vyšmaril, len by tak fičal. Ináč oni sú veľké panstvo. Keď sme ich minule boli kuknúť, normálne upiekli celé maličké prasa. Len tak tiekla masť z tej chrumkavej kožtičky.“
„Chovajú prasnicu? Odstavčatá?“ spýtal som sa zákerne s polúsmevom.
„Čerta. To sa tak všelijako zohnalo, veď vieš. Ich ešte nikdy pritom nechytili. Ak pôjdeš a vopred im oznámim, aj pre teba upečú. Poviem, že si rodina, nevyzradíš.“
Jasné, že nevyzradím. Síce zážitok, ako som s Cigánmi obhrýzal ukradnuté prasa, by som asi nevydržal dlho tajiť. Svrbel by ma jazyk alebo pero.
„Máš originálnych príbuzných“ skonštatoval som.
„Veď sú vlastne aj tvoji. Ozaj, a ochrankára nejakého nepotrebuješ?“ núkal mi.
„Načo by mi bol ochrankár?“
„Keď chodievaš medzi toľkých ľudí. Zíde sa. Normálne. Mám takého bratranca, čo by sa hodil. Väzba. Pri ňom by sa všetci dogliedili. Už som mu aj o tebe vravel.“
„Preboha, mne ochranku netreba. Ja nie som politik. Nekradnem a nerobím ľuďom zle.“
„Ale je aj kopa somárov na svete.“
„Lenže na besedy o literatúre chodia kultúrni ľudia, nie somári.“
„No… ako chceš.“
Radšej som prehodil na inú tému:
„Ozaj, do tých mojich knižiek pozeráš u vás doma len ty? Deti a tvoja žena nie?“
„Deti, tie staršie, už prečítali. Žena najprv nechcela, lebo to je sprostô, to vyšlo zo šiestej triedy. Namiesto IQ má I kvo kvo. A ešte tak ohlúpla z tých seriálov, že pýtala odo mňa peniaze, vraj sa chce dať prekrstiť na Šeherezádu. Povedal som jej, vieš, Jula moja, darmo sa budeš inak volať, čert si ťa aj premenovanú nájde. Nič ti to nepomôže, ale ešte aj v tom pekle keď sa zjavíš, hneď ťa dajú do výpredaja, aby sa ťa zbavili. Reku, túto knižku od nášho krstného brata si kukni, hádam sa dačo naučíš a trochu zmúdrieš.“
„A kukla?“
„Metalo sa, vraj nemá kedy. Iba čumela do toho poondiateho televízora. Tak som ho vypol a jednu som jej struhol. Hneď začala čítať.“

Anton Lauček

—————————————————————————————————

 PODPORTE naše spoločné humoristicko – satirické nezávislé médium…

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na spravovanie a skvalitňovanie stránok Humorikonu. Aj malá čiastka dostatočne pomôže. Ak máte záujem finančne podporiť tento projekt – HUMORIKON, môžte tak urobiť prevodným príkazom na účet:

IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499. Ďakujeme!

Príjemné čítanie!

——————————————————————————————————