Vysoko aktuálne spravodajstvo zo včerajšej demonštrácie…
Fejtón
Revolúcia v bufete
Sme tvrdá, nebojácna opozičná politická strana, matka pokroku a progresu. Neochvejne bojujeme za práva nášho ľudu, za Mier Ukrajine, všetky sily sme nasadili na ochranu nášho právneho štátu, našich statočných policajných „bohatierov“ zo skupiny Čurilu Plenkoviča, ktorí zubami nechtami vzdorovali presile Iľju Muromca – žiaľ, napriek nadmernému úsiliu – márne; ruvali sme sa i za to, aby „klimatické“ zmeny nezmenšili európsky kontinent o naše malé Slovensko. Ani to nezabralo, no v nijakom prípade sa nevzdávame. Aj toť včera sme zorganizovali demonštráciu pod heslom – Preč s vládou, sme za vládu „mimovlády“…
Na námestí sa zišli tisíce ľudí, mávali s transparentmi, skandovali všelijaké slogany typu Podporte matku pokroku, každé euro sa zíde! či iné bohumilé výzvy. Pískali, hučali, častovali koaličných vladárov príznačnými, dobre okorenenými prívlastkami – nič iné si ani nezaslúžia – to musíte sami uznať.
Na pódium sa postavil šéf našej strany, vodca opozície pán Kričan, štíhly chlapík s vodcovskou šticou… Dav ako na povel zaburácal: „Preč s vládou, finančne podporte matku pokroku!“
Kričan zakýval bujaro rukami, preglgol, naladil si hlasivky a nadšene vykríkol:
„Priatelia, dnes začíname revolúciu! Ulicami sa bude niesť hlas nespokojného ľudu! Nedovolíme, aby si vláda robila, čo chce! Sme odhodlaní bojovať za svoje práva, nesmieme povoliť, pridávajú k nám masy, pridávajú sa k nám kaderníci, televízni Matelkovia, priatelia spolku Hlinomaz a…a mnohí ďalší. Nech žije vláda ,mimovlády´, nech žije matka pokroku.
Keď nebude ináč, sami sa na ňu vyzbierame. A pomôže aj Ursula…
Účastníci mítingu vodcu doslova hltali, viseli mu na perách, nebodaj by ho i vybozkávali:
„Nech žije matka pokroku!“ rozliehalo sa celým námestím. Zborovo, jednohlasne, jednomyseľne. Bol to chór, ktorý hladkal uši i dušu, bol to chór našej budúcnosti, progresívnej budúcnosti…
Rečníci sa striedali, všetci vzdávali hold vláde „mimovlády“. Nadšenie prechádzalo do elektrizujúcej atmosféry.
A zrazu… zrazu začala protestujúcich atakovať akási príjemná vôňa… vôňa cigánskej pečienky šíriaca sa od neďalekých stánkov s občerstvením. Nedalo sa odolať…
Revolučne naladení demonštranti sa začali postupne presúvať k bufetovým stánkom. Dav sa menil na dlhý rad hladných aktivistov.
„Priatelia, nezabúdajme, prečo sme tu!“ kričal na plne hrdlo vodca.
Nikto na to nedbal.
Cigánska šla ako na dračku. Po čase sa, žiaľ, minuli horčica a kečup.
„Za to môže vláda, za to môže premiér. Hanba! Fuj!“ skackali davom rozhorčené hlasy. Protestný šum mohutnel, naberal na gradácii. Niekto navrhol vrátiť sa na námestie. Podaktorí sa už aj poberali, lenže ktosi v bufete, hlasom ako z megafónu, zahlásil:
„Pozor, o chvíľu sa začína futbal!“
Nepochybujem, že to bol koaličný provokatér.
Všetci sa náhlili domov, plánovaná revolúcia sa zmenila na športové podujatie. Škoda!
A vláda? Na druhý deň dala do novín vyhlásenie:
„Ďakujeme opozícii za ďalšie úspešné podujatie na podporu lokálnej gastronómie a zaujímavých estrádnych programov.“
A ľudia? Tí sa pokojne rozišli s porciou dobrej voňavej cigánskej v žalúdku. Tešilo ich, že aspoň v niečom vyhrali.
Spravodajstvo zo včerajšieho mítingu, na ktorom sa zúčastnil
Pavol Dinka
