V dnešnej spleti humoristických príspevkov nášho slovenského autora dnes začíname zaujímavou poviedkou, respektíve príbehom, ktorá mňa, a verme že i našich čitateľov zaujme…
ĎALEKÁ CESTA
Otec si ráno obliekol čisté nohavice, vyžehlenú košeľu, obul si krémom preleštené čierne topánky, čisto obliekol aj Paľka, nakoniec opatrne Adelku, vzal ju do náručia a vykročil z domu. Dievča sa mlčky túlilo na otcovu hruď. Paľko kráčal pozadu, zvedavý sa na ďalekú cestu.Adelka chorľavela už dávnejšie. Postonávala, slabla, deň čo deň bola vychradnutejšia.
Schádzali k hore. Ranná hmla pohlcovala lesy v doline a začala oblapkávať vrchy. Podúval svieži vietor, prečesával vŕbam lístie, na nebi sa prevaľovali veľké chmáry, oblaky viseli ako vrecia a zvonka proti kraju, bolo žiarivo jasno. Slnko sa pozvoľna predieralo cez šiator stromov, horou zurčali pramene. Zo zeleného prítmia sa občas vystrčila pipíška alebo červienka a so sladkým švitorením sametala v rozžiarenom povetrí.
Posadili sa na vývrat. Otec položil Adelku obďaleč do trávy. Z vrecka saka vybral namastený dvojkrajec chleba, rozbalil ho, rozlomil, polovicu podal Paľkovi, do druhej zahrýzal sám. Paľko zjedol rýchlo, hlad cítil už dávnejšie. Aj nohy ho už pobolievali, no nedal na sebe nič znať.
„Starý Vinco Rohovčák pozná vraj liek na všetky možné choroby,“ riekol potichu otec, „zaiste pomôže aj Adelke.“
Paľko s uspokojením pozrel naňho. Práve prikladal chlieb k Adelkiným ústam. Zvrtla hlavou, a tak jej ponúkol pár glgov čaju z neveľkej fľašky. Aj Paľko si upil čaju.
Slnko už sypalo zlato, zotrelo z kvetov slzy, v tráve cengali lúčne zvonce. Vzduch nasakoval vôňou kvetov a tráv, zbor vtáctva spieval do žblnkania vody, zem sa usmievala na nebo.
Vykročili. Adelka usnula otcovi na hrudi a aj Paľko, vidiac ju tak sladko sniť, rád by si bol zdriemol, ale premohol sa.
Hoci slnko stálo už vysoko, z hučiaceho potoka stúpal citeľný chlad. Cesta sa ťahala ako haditá stužka. Jej prašný povrch zarástol machom a trávou. Zo stromov vyrážali na všetky strany nízke konáre, ktoré prekážali v chôdzi.
Opäť odpočívali. Sadli do hustého machu. Bol studený. Otcovi sa na čele ligotali drobulinké kvapky potu. Adelku, ktorá už otvorila oči a chrčivo dýchala, neodložil z náruče. Dopili čaj a dojedli zvyšok chleba. Paľko na chvíľu usnul, no bolo sa treba pohýnať, aby dorazili zavidna.
Dolina sa zúžila, úbočia boli príkrejšie, vysoko pod horami sa túlilo niekoľko dreveníc, hlboko dolu hučala voda. Cesta sa vykliesnila z doliny doširokého údolia, pod ním sa hadila rieka, nad úpätím vrchov meraveli lesy, za ktoré sa schovávalo slnce.
Zvečerilo sa. Lúče už neprebleskovali pomedzi lístie stromov, haluze stemneli, tiene sa predĺžili. Kmene bukov sa k sebe dôverne nakláňali a ich poprepletané konáre vytvárali nad hlavami akoby kupolu tmavej katedrály. Nad horami visel spln, večer bol jasný ako zrkadlo. Po zarosenej tráve sa v mesačnom svetle zvíjal už len pustý chodník, dvíhal sa do hory a zase sa spúšťal do tmavej doliny. Miestami sa predierali húštinou, po tvári ich šľahali vetvy stromov, pod nohami chrapšťali spráchnivené konáre.
Na konci sa zjavil rozčaptaný ošarpaný dom. Z nízkeho komína stúpal k oblohe belavý chuchvalec dymu. Malé obloky boli namiesto zasklenia pozatĺkané doskami. Otec sa vtisol pod ostrešie domu, kde boli dovysoka uložené polená. Predral sa k dverám. Zaklopal a vošiel dnu. Vystrašený Paľko sa držal hneď za ním. Do izby sa dostali až cez druhé dvere. V tmavej izbe osvetlenej blikajúcou petrolejkou sedel na peľasti postele útly starec s tmavou zhúžvanou tvárou, hustým obočím a drapľavými rukami, oblečený v tmavohnedej košeli a vyšúchaných nohaviciach. Na hlave mal slamený klobúk, navrchu pokrčený a strieška, kde sa jej najčastejšie dotýkal palcom, bola celkom vydratá. Na otcov pozdrav neodpovedal, ba ani hlavu poriadne neobrátil k prichádzajúcim. Vyzeral, akoby nad čímsi tuho premýšľal alebo sa modlil. Z nízkeho stropu vyčnieval hranatý drevený trám, steny boli utesnené starým machom. Neďaleko piecky na dlážke ležala do klbka skrútená čierna mačka. V starom kredenci bolo uložených zopár šálok, pohárov a misiek, pod oknami sa tiahla drevená lavica, na jej konci stál neveľký stôl. Zaprataný bol ufúľanými plátennými vrecúškami a celý dom voňal bylinami a koreninami. Temravé ticho prerušil otcov prosebný hlas: „Vinco, preboha vás prosím, pomôžte! Chorľavie už vyše roka, nepomáhajú nijaké lieky… Aj jej matka trpela obdobnou chorobou. Už je tri roky v zemi…“
Až vtedy sa starec pohol. Klobúk si zatisol hlboko do tyla, takže strieška mu tvorila okolo hlavy kruh ako svätožiara u svätca. Vstal a prísnym hlasom odsekol: „Prečo prichádzate teraz, keď chorľavie už rok?!“
Opäť nastalo ticho. Bez slova začal dievča prezerať, ohmatával mu tvár i údy.
„Bude sa dať pomôcť?“ opýtal sa otec. Starec mlčal, nevšímal si ho. Paľko znovu pocítil strach. Tentoraz o Adelku.
Na noc ju uložili na starcovu posteľ, starec ležal vedľa nej. Paľko spal v otcovom objatí na podlahe na slame, obaja oblečení, ale aj tak im bolo zima, nemali sa čím prikryť. Hoci boli veľmi unavení, nespali dlho do noci, ktorá bola chladná. Z hory bolo počuť všelijaké zvuky – šuchoty, fučanie, praskanie haluzí, škrekot. Občas zahúkala sova, ozvena niesla jej zvuk horami, až sa zdalo, akoby húkala zo všetkých strán.
Paľko sa prebudil zavčasu. Počul, ako starec dýcha pri dverách, v šere videl tmavý fľak pripomínajúci ľudskú postavu. Vstal aj otec, Paľko hneď za ním. Na chodidlách bolo cítiť drsnú studenú dlážku. O chvíľu sa rozoznelo cinkotanie mosadzného mažiara, v ktorom starec roztĺkal semiačka a plody rastlín. Na raňajky nachystal každému šálku čaju a kúsok ovseného posúcha.
„A tento čaj jej dávajte piť denne najmenej trikrát… Urobili ste chybu, že ste neprišli skôr!“ vyprevádzal ich nahnevaným hlasom, strkajúc otcovi do ruky vrecúško s bylinami.
Adelka sa v otcovom náručí už prebudila, roztvorila smutné belasé očká; jej tvár sa v tmavej izbe zdala opäť o čosi bledšia.
„Viem, je to všetko moja vina. Nemal som chodiť po lekároch, mal som sem prísť hneď. Nehnevajte sa, Vinco, pánboh vám zaplať za všetko… Zbohom!“ Otec podal Vincovi ruku a Paľko postrehol, ako sa v starcových očiach rozostrel smútok.
Tráva vonku sa trblietala miliónmi kvapiek rosy, slnečné lúče hrali v nich dúhovými farbami. Nad horizontom sa rozprestierali jasné výšiny, vôkol vládla tíš. Predierali sa úzkymi úžľabinami, ktoré sa miestami menili na rokliny.
Presne o rok meral Paľko už iba s otcom túto namáhavú ďalekú cestu znova. Šli Adelke i matke zapáliť do dediny na hroby ležiace vedľa seba zopár sviec, položiť kytku pestrých poľných kvetov a pomodliť sa Otčenáš.
Humoresky
INFORMÁCIE
Po dlhom čakaní za chrbtami divo gestikulujúcich ľudí som sa konečne predral k okienku s nápisom INFORMÁCIE. Za ním sedeli dve slečny.
„Je tu nejaký hotel?“ pýtam sa.
„Nie.“
„Môžem sa ubytovať niekde v súkromí?“
„Nie.“
„Ale kemping tu iste máte.“
„Nemáme.“
„Možno by sa našlo voľné miesto v nejakej chate.“
„Nie.“
„Môžem si tu požičať stan?“
„Nie.“
„Ale iste je tu autoopravovňa.“
„Nie je.“
„Môžem si kúpiť mapu okolia?“
„Nemáme.“
„Kde nájdem bankomat?“
„U nás nikde.“
„Ale nejaké rekreačné stredisko tu predsa musí byť.“
„Nie je.“
S úžasom som zbadal, že celý čas, čo mi jedna slečna poskytovala informácie, druhá niečo usilovne zaznamenávala v počítači.
„Povedzte… Aspoň obed by som niekde mohol dostať?“
„Nemohli.“
„Kde je autobusová zastávka?“
„Tu nikde.“
„Kde je sporiteľňa?“
„Nemáme.“
„A kino?“
„Ani kino.“
„Kde je lekáreň?“
„Tu nikde.“
„A benzínová pumpa?“
„Ani tá.“
„Tak aspoň pitná voda, vodovod?“
„Nič také.“
„Alebo aspoň nejaký prameň…“
„Ani prameň.“
Zrazu spoza počítača vstane tá druhá a zvolá:
„Je osemnásť hodín! Koniec pracovného času!“
Keď som odchádzal, ešte som ju počul:
„To je neuveriteľné! Mali sme vynikajúci deň: poskytli sme až 8 756 informácií!“
O ZDVORILOSTI
Každý deň, keď odchádzam do školy, mama mi pripomenie, aby som nezabúdal na zdvorilosť voči dospelým. Spravila to aj dnes, tak som si predsavzal, že sa budem držať jej napomenutia.
Autobus ráno bol preplnený. Blízko mňa stála pani v požehnanom stave. Nik jej nebol ochotný uvoľniť miesto. Spolužiak Peter mi nahlas povedal:
„Včera bol v televízii dlho do noci bezva hokej.“
Hneď som sa toho chytil:
„Áno, a preto sú páni dnes takí unavení, že musia sedieť!“
Jeden muž pochopil moju narážku, vstal a ponúkol panej svoje miesto. Mne pri tom úmyselne stúpil na nohu.
Pri bráne školy stál riaditeľ. Zbadal, ako s nami prichádza do školy aj mladá učiteľka. Usmial sa na ňu a sladko zašvitoril:
„Dobré ráno, dnes vyzeráte výborne, pani kolegyňa. Ako ste sa vyspinkali, nesnívalo sa vám o mne?“
Vzal ju za rameno a zdvorilo jej pomohol na schody.
Použil som tento vzor zdvorilosti, pomohol som rovnakým spôsobom spolužiačke Petre:
„Ako si sa vyspinkala, Petra, nesnívalo sa ti o mne?“
Riaditeľ to začul, očervenel, zlostne ma pokarhal a vyhrážal sa mi dvojkou zo správania.
Prvú hodinu sme mali matematiku. Náš matikár si v zborovni pravidelne zabúda okuliare, potom nevidí do notesa a nevie, koho má vyvolať. Dnes som predvídavo zašiel do zborovne a požiadal som našu triednu, aby mi podala jeho okuliare. V triede som mu ich s úklonom odovzdal. Matikár sa na mňa zadíval a povedal:
„Tvoja zdvorilosť je podozrivá; ostaň hneď pri tabuli, vyskúšam ťa!“
Čo mám povedať, za dobrú výchovu som si vyslúžil štvorku.
Šľapák na nohu v autobuse, prísľub dvojky zo správania a štvorka z matematiky, taká bola moja dnešná bilancia za zdvorilosť.
Rozhodol som sa: dnešným dňom túto vlastnosť zo svojho spávania vyškrtávam.
SATIRIKON
Osobnosť
Ako individualita bol stratený, zato v dave sa našiel vždy.
Šéfova aktivita
Každá hlúposť sa ujme,
keď je v jeho záujme.
Opozičná idea
Lož a nenávisť
musia zvíťaziť!
Riziko vychádzania
Vyšiel s pravdou von, a už sa nevrátil.
Nežní revolucionári
Najprv keci na tribúne,
potom vily na Slavíne.
Garancia kapitalizmu
Jediná istota, ktorú nám súčasný kapitalizmus môže zaistiť, je sociálna neistota.
Bábkový (d)efekt
Niektorí politici nepotrebujú mozog. Pritakávať môžu aj prázdnou hlavou.
Politik štvrtej cenovej
Aj keď je hlúpy, ale je náš.
Mainstreamové menu
Vygumovaný mozoček na diabolský spôsob.
Súvislosť
Keby nebolo hlúpych voličov, nebolo by ani hlúpych politikov.
Jedinečný triumf
Najväčšiu dieru do sveta urobil vtedy, keď druhému jamu kopal.
Mierový paradox
Čím viac mierových spolkov, tým viac vojen.
Fakt
Keby nebolo vojen, nebolo by ani hrdinov.
Vojenské partnerstvo
Nepriateľ môjho nepriateľa je lepší ako priateľ.
Fatálna konverzia
Prestal veriť v Boha a začal veriť politikom.
Nepodstatný rozdiel
Pohlavie pohlavárov.
O dôchodkovom veku politika
Politik odchádza do dôchodku vtedy, keď už nevládze klamať ani sľubovať.
O chémii v morálke
Všetky jeho morálne zásady sa rozpustili v peniazoch.
O boji za ľudské práva
Najmenej bojujú za ľudské práva tí, čo majú právo na všetko.
O hrdinstve
Hoci bol odhodlaný umrieť za pravdu, položil život za obyčajnú lož.
O pokoji v duši
Aby dosiahol pokoj v duši, stačilo, že si vymenil pneumatiky.
VÝROKY SPOD RUKY
Boxer: Treba si dať sem-tam do nosa.
Čašník: Hneď vám to spočítam.
Drevorubač: Nenechal som tu sekeru?
Farár: Naučím vás po kostole hvízdať.
Hodinár: Mať tak o koliesko viac!
Holič: Nikomu som neskrivil vlas na hlave.
Korheľ: Všetko mi ide cez krk.
Kováč: Vždy som kul železo za horúca.
Kožušník: U mňa sa každý zmestí do kože.
Krajčír: Na každého viem ušiť búdu.
Krčmár: Nalejme si čistého vína.
Kurič: Zase prepálený kotol.
Lekár: Najúčinnejšia je liesková masť.
Ľudožrút: U mňa je každý varený, pečený.
Maliar: V štetkách sa vyznám.
Mäsiar: Ponúkam aj biele mäso.
Mlynár: Nespoliehajte sa na Božie mlyny.
Obuvník: Najvhodnejšie sú šľapky.
Osvetľovač: Pod svetlom býva najväčšia tma.
Pltník: Ide to so mnou dolu vodou.
Policajt: Obušok, z vreca von!
Poľovník: Konečne som si z nej poriadne vystrelil.
Rasista: Zase som trafil do čierneho.
Zlodej: Všetci ste mi ukradnutí.
BANALITKY
Keby človek nepochádzal z opice, bol by krajší i múdrejší.
Černosi sú oproti belochom vo výhode. Nemožno ich očierniť.
Vojnoví štváči sa snažia zostrojiť koleso dejín na jadrový pohon.
Na Slovensku nemusíme stavať žiadne byty. Na každého ušijeme búdu.
Najväčšou krízou v histórii ľudstva je kríza zdravého rozumu.
Mýliť sa je ľudské. Mýliť sa vo svoj prospech – užitočné.
Klesnúť na dno sa dá aj pri hľadaní hlbokých myšlienok.
Umelá inteligencia dosiahne vrchol vtedy, keď sa človek zaobíde sám bez seba.
Nepustila ho na pivo. Radšej ho pustila k vode.
Človek by bol oveľa múdrejší, keby pochopil, aký je hlúpy.
Najprv mu zatvrdlo srdce, potom pečeň.
Nemá ľahký život ten, kto je ťažký od peňazí.
Ideálneho človeka nájdete už len v zrkadle.
Po vojne je každý generál. Na Slovensku – aj pred vojnou.
Ak nemáme v živote cieľ, nepomôže nám nijaký kompas.
Bolo by vhodné verejnoprávnu televíziu nahradiť verejnoprospešnou.
Najvyššou daňou je daň zo zapredanej hodnoty.
Dvaja hlúpi politici sa nedohodnú ani vtedy, keby boli na svete sami.
U politika nie je podstatné, či vstúpi do politiky ako hlupák, alebo ohlúpne až v politike.
Nech ktokoľvek vyhrá akúkoľvek vojnu, vždy ju prehrá človek.
Keby ľudia nevlastnili toľko nadbytočných vecí, kradlo by sa menej.
Mnohí politici sú hrdí už len na vlastnú hlúposť.
Sviňa zostane sviňou, aj keď ju posadíte na trón.
Najkritickejšou devalváciou je devalvácia koruny tvorstva.
MENU V (POST)KOVIDOVOM REŽIME
Vygumovaný mozoček na diabolský spôsob.
Uškrtené krky so zbojníckou omáčkou.
Bravčová hlava v smotánke.
Baraní guláš po mafiánsky.
Dusený somár na červenom víne.
Anglická slanina s papalášskou oblohou.
Grilované prasa bez chrbtovej kosti.
Finančný žralok na cyperský spôsob.
Vypečené teľa plnené plagiátorskou plnkou.
Novinárska kačica nadivoko.
Hovädzí vývar s marihuanou.
Sliepka v straníckom pretlaku.
Bravčový jazyk po cigánsky.
Lahôdková panenka s domácim chrenom.
Bravčový rypák na kyslo.
Nakysnutá knedľa s hubovou omáčkou.
Domáca zabíjačka na bachársky spôsob.
Baranie hlavy s pikantnými držkami.
Somárske uši nahlucho.
Volské oko so špionážou.
Zlodejská tlačenka v testovacom biznise.
Humoreska
KRÍŽIK
Kaplán Vojtech, čerstvý absolvent bohosloveckej fakulty, sedel vo vlaku a premýšľal. V duchu si rekapituloval osnovu kázne, s ktorou mal predstúpiť pred veriacich v kostole. Auto mu v tú nedeľu akoby schválne na poslednú chvíľu odoprelo poslušnosť, nuž mu neostalo nič iné, ako si zbaliť najpotrebnejšie veci – vrátane kňazského rúcha – do tašky a len tak v košeli a saku vycestovať vlakom.
Z myšlienok ho vyrušil mladý muž so strapatými čiernymi vlasmi, riedkou bradou a fúzmi, v tričku s nápismi v cudzej reči, s potetovanou rukou od zápästia až po lakeť. Na krku sa mu výrazne jagal strieborný krížik s umučeným Kristom. Lentak popod nos zahundral, či je miesto oproti voľné, a už si aj prisadol. Z vrecka nohavíc vybral mobilný telefón so slúchadlom, ktoré si vložil do ucha, a natriasajúc sa v rytme hudby spríjemňoval si cestu.
Kaplán Vojtech vo svojich kázňach často rezolútne odsudzoval faloš, pokrytectvo a pretvárku tých, ktorí chodia do kostola len preto, aby sa navonok zapáčili kresťanskej verejnosti, ale vo svojom vnútri s náboženstvom majú len pramálo spoločného a len čo vyjdú z kostola, znova robia to isté čo predtým…
Hľadiac na mladíka oproti, v kaplánovi zarezonovala povinnosť zasiahnuť. Nahol sa k nemu, ukázal na krížik hompáľajúci sa mu na krku a hlasno, aby premohol zvuk aparátu v jeho ušiach, uštipačne sa opýtal:
„Prosím ťa, povedz mi, načo vlastne nosíš hento na krku…?!“
Mládenec podráždene vybral z ucha slúchadlo, chytil krížik, napol ním retiazku a zlostne ho strčil kaplánovi pred oči so slovami:
„Ty neznajboh, keby si vedel, čo všetko tento pre nás urobil, čo za nás vytrpel, nepýtal by si sa tak hlúpo…!“
Ján Grešák
