Prinášame humoresky na tento víkend, namiesto čítania správ o ničení ľudstva a vzájomnom zabíjaní sa na jemu určenom životnom prostredí na planéte Zem. Ak vás tieto príspevky aspoň trocha odpútajú a pozitívne naladia, budeme radi. (redakcia)
Najlepšia obrana je – útek!
U susedov Konopáskových som začul podivný krik. Intenzita hluku ich pravidelných hádok tentoraz o nejaké tie decibely prevýšila normál. Hoci naše susedské vzťahy nie sú najlepšie, vrodená zvedavosť mi nedala, aby som nepootvoril dvere a nenazrel dnu. To som však nemal robiť. Vo chvíli, keď som otvoril dvere, zacítil som úder do hlavy. Našťastie rúčka metly bola z umelej hmoty a nie z tvrdého orechového dreva. Utŕžil som iba modrinu a keďže som neupadol do bezvedomia, bol som na niekoľko minút svedkom zaujímavého hororu. Konopásková polovička mala na hlave napasovanú tortu pripravenú na večernú oslavu okrúhleho jubilea – dva roky spoločného manželského života, vlastne živorenia. Pohľad na Konopáska budil vo mne hrôzu. Jeho otrhaný odev mi pripomínal žobráka, ktorého prepadla svorka vyhladovaných vlkov. Hľadel na mňa spoza stola ako čerstvo vyoraná myš, pričom rajčiakový pretlak, ktorým ho obliala Konopásková, mu stekal po chrbte ako čerstvá krv. Ako mierumilovný človek, ktorý nevie ublížiť ani muche plávajúcej v polievke, pokúsil som sa o zmierenie manželov Konopáskových. Vzápätí som svoj čin oľutoval. Razom sa spolčili a za niekoľko sekúnd ostali neuveriteľne svorní. Rugby spôsobom sa vrhli na mňa, pričom Konopásková mi knokautom vrazila medzi zuby. Našťastie vyrazila mi práve tie, ktoré som si chcel dať vytrhnúť. Konopásek mi prakerom rozťal nos ako gordický uzol a ten mi opuchol ako uhorka. Našťastie, toto netradičné susedské derby zakrátko skončilo. Vďaka športovaniu v mladosti sa mi podarilo rozvášneným manželom Konopáskovým ujsť. Vtedy mi mysľou prebehlo známe športové heslo – najlepšia obrana je útek! Za moju predvedenú otočku a šprint by sa nemusel hanbiť ani najrýchlejší atlét na svete, ba ani Mikuláš Dzurinda, známy to bežec na dlhé trate.
Čaro futbalu
Hovorí sa , že tí čo vošli do histórie obyčajne za to zaplatili životom. S futbalistom Lojzom Kopačkom to bolo trochu inak. Bol vášnivým hráčom Družstevníka Pažiť. Pamätá si aj dátum svojej svadby iba podľa derby zápasu Pažiť – Zajíčkova lúka, keď rozhodca iba s námahou unikol rozvášneným divákom do Zajíčkovej kukurice vysadenej povedľa ihriska. Ergo, nič nového pod slnkom.
-Dnes pôjdem s tebou na futbalový zápas, – povedala mu jedného dňa po sviatočnej omši jeho polovička (či trištvrtinka?) Amálka. Lojzo sa okúňal. – Anciáša tvojho, som zvedavá čo je to za šport, keď chlapi sú kvôli tej loptičke takí pojašení, – trvala na svojom. -Dobre, – súhlasil napokon Alojz, – práve dnes hráme zápas so susedným Podzámečkom. Na jeseň nás na ich ihrisku poriadne dokopali, nuž máme im čo odplácať,- vystatoval sa, – nech ti ale vystrojenie netrvá dlho, tak ako keby sme išli do cirkusu, hoci občas sa futbalový zápas podobá aj aréne pod šapitom, – dodal.
Keď prišli na ihriskko, na Pažiti sa práve skončil prezápas. Po krátkej prestávke obe mužstvá vybehli na ihrisko. Hľadisko ožilo. Najmä starý a skúsený Milan Fujas, ktorý vše zabudol na móres a volil taký slovník, že dospelí museli deťom uši zapchávať, ale mal postreh ako sám Dodo Rajman alebo taký Stacho.
-Sudcovi mrkvu! Fuj, sudca! – bolo počuť hneď na úvod a podobné výkriky sa stupňovali. Nielen na strane domácich, ale aj hostia z Podzámečku sa tiež harašili.
-Nebojte sa, do nich, do nich! – zakričalo zopár skalných.
-Doma im to zrátame,- ozval sa starý Mentel.
Odrazu sa objavil dym. To hostia zapálili čerstvé okresné noviny. Tým dali jasne najavo, že ich mužstvo „horí“. Domáci vytiahli starý zaprášený transparent s heslom: Dnes sú u nás hody, nedáme vám body! V trinástej minúte sa hosťom nečakene podarilo streliť gól. Stalo sa tak vtedy, keď útočník odkopol bezradne loptu v snahe zbaviť sa jej. Vtedy, ako na potvoru, zafúkal vietor a odvial loptu do siete. Gól znamenal nielen vedenie, ale bol aj signálom k obojstranným šarvátkam, ktoré trvali do konca zápasu. Z takejto mixáže mal aký-taký úžitok iba rozhodca. No takýto mišmaš by sotva komentoval objektívne aj samotný a slávny Gabo Zelenay. Rozhodca napokon rafinovaným spôsobom zvrátil zápas na 2:1 pre domácich. Tak si vlastne zachránil svoju ľudskú kožu.
-Ako sa ti páčil zápas? – opýtal sa Lojzo svojej manželky v krčme u Stoklasa po stretnutí. Povzdychla si.
-Neviem,- konštatovala rozpačito, ale pravdivo Amálka.-Vieš, že som nesledovala hru, no tá bitka bola super. To stálo za to! Ako keby som pozerala v televízii americký film.
– Na budúce pôjdeš znova? – opýtal sa Lojzo.
-Pôjdem,- prisvedčila,- ale nie na futbal, ale vyšívať čepiec susede Zuzane. Lojzo si mädlil ruky.
Opačne ako vo futbale: Nedáš – nedostaneš!
Vedúci oddelenia akciovej spoločnosti Štupel s r.o. mi ako obchodnému partnerovi dlho nevedel porozumieť. V jeho očiach som vyzeral ako obyčajná radová stránka, ktoré zažil v časoch totality ako vedúci nomenklatúrny káder istého podniku, neúrekom. Nech som hovoril bývalému súdruhovi Pivarčimu čokoľvek, len krútil očami, pregĺgal sliny a mykal plecami.
Keď som ho navštívil, presne som sa vyjadril, čo v rámci legislatívy od neho potrebujem. Stačilo, aby mi dal príslušný formulár, na ktorom by sa naša spoločnosť mohla oficiálne uchádzať o príslušný tender. Keby mi žiadosť podal, tým by bola z jeho strany moja požiadavka splnená. On však nie a nie ma pochopiť. Hľadel na strop, potom na palmu v kvetináči, na oblok… Pri vysvetľovaní som si občas pomáhal aj rukami a nohami, on však nie a nie mi porozumieť.
-Priateľko, takýchto stránok ako ste vy tu mám denne celé desiatky. Ide mi hlava prasknúť. Nehovoriac o tých, ktorí prídu s požiadavkou vybaviť si certifikát. Takmer sa môžem zblázniť, pochopte,- horekoval a so špinavou vreckovkou si utieral čelo.
-Moja požiadavka je len maličkosť,- snažil som sa ho navodiť, neskôr prosíkal som.
-To môže povedať každý… – a viac nepovedal, akoby začal vážiť slová.
Všetky moje gestikulácie, zvyšovanie i znižovanie hlasu až na brumendo, boli však márne. Už – už som chcel rezignovať, ale čosi ma pomklo konať. Vo vrecku som mal pripravenú obálku s tým, že…ak by bolo treba…
Tá chvíľka napokon prišla. Pravou rukou som siahol do vrecka môjho saka. Pivarči sa vzápätí akoby zalízal. Vybral som obálku a posunul mu ju šikovne popod nos tak, aby tento tradičný a takmer všade u nás udomácnený akt bol čo najmenej nápadný. Proste, aby to vyzeralo tak, že vlastne nič takého sa nedeje.
Pivarčimu vzápätí naskočil nastrojený úsmev. Ihneď sa mu akoby vyjasnilo. Pochopil, múdra hlava. V očiach sa mu dodatočne zaiskrilo, podobne ako žiara na vianočnej prskavke.
-Konečne, že ste aj vy mňa pochopili, – zašvitoril ako nežná krásavica, a dodal: -veď aj ja mám nadriadených…
O podsunutej obálke však nepadlo ani slovko.
-Pán vedúci, to ste mi ale mohli hneď povedať,- namietal som. A on na to:
-Pane, ak chcete, aby sa auto dalo do pohybu, tiež treba najskôr natankovať, chápete?
-Chápem, musí dostať benzín…
– No tak vidíte?! Už sme si porozumeli…Proste, bez pohonných látok a mazania sa vám auto nepohne, – zopakoval, akoby na ospravedlnenie.
Chcel som mu oponovať, že dolu brehom pôjde každé auto, keď ho posotíme. Upustil som však od tohto úmyslu a bol som rád, že sa mi v ten deň čosi užitočné podarilo na úrade vybaviť.
SKOROMONOLÓG
-Alfréd! – vieš na čo som si spomenul?- oslovila ma manželka Arana počas dovolenkového ničnerobenia, keď sme obedovali, jednoducho v čase, ktorému u nás hovoríme familiárne chvíľka poézie.
– Chcem ti povedať, že som si všimla, že v ostatnom čase na teba priatelia akosi zabúdajú…
– To vieš! – chcem sa ohradiť, ona však pokračuje nepúšťajúc ma k slovu: – Dovolenkové obdobie beží v plnom prúde a ty si doteraz nedostal jedinú pohľadnicu, ani teraz k Veľkej noci, ani jediný pozdrav a to nielen zo zahraničia, ale ani z tuzemska…
– Dobre, lenže,…snažím sa prerušiť jej monológ no nedarí sa mi.
– Vydrž ešte nech to dopoviem, – pokračuje moja nežná polovička: – Je to prvý raz, čo pamätám, že ti nik z tvojich bývalých priateľov ani len nezavolal, neponúkol prežiť spoločne dovolenku…
– Dobre, lenže,…
– Aké lenže ? – zvyšuje obrátky manželka, – bolo leto a predseda družstva nikdy na nás nezabudol a zaslal po svojom šoférovi debničku melónov… A ty si koľkýmže, ako protislužbu, vybavil zasa ich problémy. Tomu syna protekčne na vysokú, inému zasa najvýhodnejší investičný privatizačný fond, nehovoriac už o protekciách na holandských dražbách počas veľkej privatizácie. Niekedy som mala o teba vážne obavy, či príliš neriskuješ. A to más za to odmenu, že si na teba nik ani len nespomenie?!
– Ach, drahá, predsa ma len nechaj dohovoriť… A čože ty máš sklerózu, alebo si sa načisto pomiatla? Nevieš, že už som dva mesiace na dôchodku a vzdal som sa všetkých funkcii…?
PRERUŠENÝ MONOLÓG
-Limity sú nízke, preto treba telefonovať iba v súrnych prípadoch – znel príkaz. V duchu sme najviac ľutovali kolegu Strakulu. Ten vždy postáva pri telefón a a nikdy nevie kedy má prestať. A keď telefonuje s manželkou, vtedy je nám do popuku. Iba trpezlivo počúva, počúva, počúva… Klopí oči, stokrát opakuje áno, áno, áno… Každému z nás sa sem-tam podarí súkromný hovor „zašiť“, povýšiť ho na služobný, no Strakulovi nikdy. Je prosto dobrák.
Aj minule. Kolega ho vyvolal z výrobnej porady do susednej miestnosti a oznámil mu : volá manželka! Skočil ako vystrelený. Opäť sme sa započúvali cez tenkú stenu do ich dialógu (hoci sa to nesluší), ktorý bol vlastne monológom. Na naše prekvapenie, monotónne „áno“ prerušil odporovacím „nie“. Neverili sme vlastným ušiam, takmer sme zmeraveli. Spozornel dokonca aj vedúci oddelenia, ktorý viedol poradu. Do jej ukončenia sme sa nedokázali sústrediť na prerokovávanú problematiku. Vŕtalo nám všetkým v hlave ako sa dokázal odvážiť povedať manželke „nie“. Toľko odvahy?!
Rozuzlenie prišlo, keď sme sa okolo neho zhŕkli ako kŕdeľ husí a zasypali ho zvedavými otázkami. Sklamanie však bolo na našej strane, keď Strakula zo seba „vysypal“…povedal som „nie“ , keď sa ma manželka spýtala, či sa mi nezunovalo počúvať ju…
Milan Kupecký
