Fejtón
Smútiaci výpravca
Železničná stanica v malom mestečku – celkom úhľadná, upravená, prívetivá. Rýchliky cez ňu iba prefrčia, elektrické a motorové osobné vlaky s príznačným škripotom lenivo zastanú a čakajú na výpravcu, kým im dá pokyn na odchod. Zaťukal som na presklenú výdajňu cestovných lístkov, prekrytú hnedým závesom. Záves sa odhrnul, za ním sa zjavila ženská postava v čerstvo vypratej a vyžehlenej železničiarskej uniforme. Štíhla ruka s dlhými prstami a pedantne vypiľovanými nechtami otvorila okienko.
„Prosím si cestovný lístok do Nemaníc,“ zahlásil som stroho.
„Nemáme,“ odvrkla.
„Akože nemáte?!“ nedal som sa.
„Spoj zrušili!“ zajachtala a s buchotom zatvorila okienko.
Opäť som zaťukal, zvrtla skrútla sa v stoličke, okienko takmer vyletelo z malých pántov.
„Nerozumeli ste?“ zakričala. „Spoj zrušili, nejazdí, je neefektívny… škoda európskych fondov…!“
„A potom že s Európou do celého sveta!“ povedal som ironicky.
Mal som chuť povoziť sa vlakom tak naverímboha po Slovensku. Ak nie do Nemaníc, tak aspoň niekam inam. Čo tak do Prázdnoviec?!
„Dajte mi teda spiatočný do Prázdnoviec,“ vysypal som zo seba víťazoslávne.
„Spiatočné nepredávame!“ vychrlila z úst sopečnú lávu.
„Čože?!“
„Vozne sú rozhegané, nevydržali by spiatočnú cestu… a okrem toho musíme šetriť,“ vysvetľovala už trocha pokornejším hlasom.
„Čo ma po vašom šetrení?!“ dobiedzal som čoraz nástojčivejšie.
„Chýba vám uvedomelosť, človeče,“ zaspievala fistulou. „Nepočuli ste ministra zdravotníctva? Treba chodiť pešobusom, je to zdravé… a zadarmo.“
Jej slová ma poriadne vytočili, krv sa mi nahrnula do tváre, viem, že v takom stave vyzerám ako červená paprika. Riadne štipľavá feferónka…
„Zavolajte mi šéfa!“ zrúkol som na ňu.
Za presklenou výdajňou sa zjavil výpravca, aspoň sa zdalo, že je to výpravca. Bol totiž bez čiapky.
„Vaša kolegyňa mi odmietla vydať spiatočný lístok do Prázdnoviec,“ začal som zámerne zmierlivo, aby som upokojil situáciu.
„Ani ho nedostanete!“ rozohnil sa výpravca.
„A to prečo?!“
„Vlak nebude v ceste pokračovať,“ odvetil so zjavnou aroganciou. „Odstavíme ho v našej stanici. Motoráčiku práve došla nafta… v dnešných časoch úzkoprofilový tovar.“
„Robíte si žarty, však?“ vystrelil som príkru otázku. Taká bezočivosť! Ešte si bude zo mňa uťahovať! „Zaraz mi predajte lístok, lebo sa budem sťažovať.“
„Nič vám nepredám, ešte raz opakujem, spoj ďalej nepôjde!“
„Netárajte, chlape!“ udrel som päsťou na parapet výdajového okna. „Nasaďte si pekne výpravcovskú čiapku a odmávajte odchod!“
„Čiapky sa minuli, nové nedodali,“ arogancia sa menila na smútok či ľútosť, neviem to ani presne definovať.
„Na odmávanie čiapku nepotrebujete, stačí lopatka,“ povedal som chlácholivo.
„Nemám ani lopatku,“ trúchlil ešte väčšmi muž za okienkom. „To viete… vojna, kov sa používa na iné veci…“
Chudák, začal som ho v duchu ľutovať. Nemal som ísť naňho tak zostra. Musím zmeniť tón, preukázať empatiu.
„Nezúfajte,“ upokojoval som ho, „odmávať nemusíte, vytasíte píšťalku, pisk, pisk, a raz-dva odfrčíme.“
„A kde ju vezmem?“ vyjachtal plačlivo. Podal som mu cez pootvorené okienko vreckovku, aby si utrel oči a nos. „Už tri mesiace sme bez jedinej píšťalky,“ pokračoval, „dodávateľskej firme hrozí zastavenie výroby. Bez píšťaliek sme nahratí…“
„A načo máte prsty?“ potľapkal som ho povzbudzujúco po pleci.
„Pískať na prstoch nám zakázali.“ Po lícach sa mu rinuli slzy ako hrachy, ďalšie slová nezrozumiteľne pregĺgal. Hútal som, ako mu pomôcť – keby som mal poruke výpravcovskú čapicu, lopatku a píšťalku, hneď by som šiel vypraviť vlak namiesto neho. Aj cestu do Prázdnoviec by som si odpustil. Zakázali, zakázali…
„To nie je možné,“ krútil som nechápavo hlavou. „Troška ste to prepískli, však? Určite zveličujete…“
Priznám sa, že mi jeho slová nešli do hlavy. Žeby si človek už ani pisknúť nemohol? Ký ďas nás to premohol? Čo s tým narobíme? A je to vlastne vírus? Sám neviem. Naisto však viem, že odteraz budem nosiť na chrbte batoh s výpravcovskou čiapkou, lopatkou a píšťalkou, pravda, ak ich zoženiem, a… a dezinfekciu na ruky.
Pre istotu…
Pavol Dinka
