Fejtón
Veľký cenzor
Ak ste náhodou o mne ešte nepočuli, tak teraz určite budete – som sám Veľký cenzor, šéf úradu, ktorý rozhoduje o pravdách tohto sveta. A ja som toho všetkého garantom. Zákonite! Lebo moja pravda je nespochybniteľná, nepriestrelná. Všetko viem, všetko som videl, všade som bol – neunikne mi ani jeden hoax, ani jedna dezinformácia, ani jedno konšpiratívne tvrdenie. Len chodím, dívam sa, odhaľujem, pranierujem, poukazujem, kritizujem, lapám luhárov a manipulátorov do sietí, ktoré si sami utkali svojimi nehoráznosťami a výmyslami. Pravdupovediac, je to úmorná a namáhavá robota, skúste vysvetliť všelijakým trollom čo len dajakú banalitu, šľak vás z toho trafí, tobôž keď máte vo vlastnom úrade toľko zadubencov. Mnohí majú, napriek všakovým úradným školeniam, zatemnené hlavy, nie sú schopní pracovať samostatne; ustavične ma otravujú hocijakými hlúposťami, vypytujú sa, nevedia odpovedať na triviálne otázky…
„Povedzte, šéfko, ako by ste to riešili?“ príde za mnou Motúzik.
„Ako… ako? Najprv musíte povedať čo…“
„Napríklad tvrdenia takých, čo opakujú Sokratovu argumentáciu: ,Viem, že nič neviem.‘ Ako môžu potom poznať pravdu?“
„To nemyslíte vážne, Motúzik?!“ vyblafol som naňho. „Panebože… hotová malichernosť. Vari neviete, že práve za túto hlúposť Sokrata odsúdili na smrť?!Taká hrozba zaberie ako hrom!“
Lenže keby to bol len Motúzik. Vypočujte si ďalších…
„Niektorí dôvodia, že Platón videl najvyššiu pravdu v idei boha,“ ťažká si vzápätí Konôpka. „Ako na to zareagovať?!“
„Konôpka, Konôpka, sklamali ste ma,“ pohrozil som mu prstom. „Azda neviete, kto je tu boh…?“
Ešte naivnejšie do mňa dobiedza hašterivec Nitka: „Čoraz väčšmi sa v debatách pasujem s Giordanom Brunom, viacerí oponujú, že pravda sa nevypláca, že ho za pravdu upálili. Ako na to odpovedať?“
„Pozrite, Nitka,“ kamarátsky som mu dohováral, „zatiaľ ste nováčik, neviete v tom ešte dobre chodiť. Áno, Bruno sa na rozdiel od ostatných dušoval, že Zem nie je centrom vesmíru, ale pre niekoho, pre mňa a pre vás, môže byť. Načo sa umárať ďalekými končinami? Mal si vziať príklad od Galilea Galileiho, ten najprv všetko odvolal, a neskôr iba tak pomedzi zuby vraj utrúsil: „A predsa sa krúti. „Napokon, aj keď sa zemeguľa krúti, chlieb nebude lacnejší. A chlebom, ako akiste viete, sa človek živí… niet lepšieho argumentu.“
A to nehovorím o kolegovi Mištičkovi, rečami pripomína obohratý gramofón, ustavične hromží, že v Trnave ho zakaždým bombardujú ironickými pikantnosťami súvisiacimi s upálením posledných dvoch bosoriek na našom území v roku 1744, akejsi Magdalény Chlebovej a Magdalény Görögovej z Ružindola.
„Ľudia chcú vedieť, či je pravda to, z čoho ich obvinili,“ horekuje Mištička.
„Miestny richtár totiž vtedy sväto prísažne vyhlásil, že prvá sa údajne vedela premeniť na mačku a druhá na žabu. Ako sa mám z toho vysomáriť?“
„Mištička, vy ozaj potrebujete, aby vám niekto nalial do hlavy rozum, “karhal som nepodareného podriadeného, „pýtate sa na úplne samozrejmé veci. Keď to konštatovala dedinská vrchnosť, tak to musí byť pravda. O takých veciach sa nediskutuje.“
A včera prišiel za mnou kolega Konárik, ktorý sa práve chystá do dôchodku. Strašne ho napálil hoax akéhosi gymnazistu, ktorý sa naparoval, že pustil sadnúť v električke nejakú starú babičku. „Taká trúfalosť, taký výmysel,“ vykrikoval, „už roky rokúce sa nič také neprihodilo. Hanba…“
Poradil som mu, aby si na študentíka bližšie posvietil. Človek nikdy nevie, z uvoľneného sedadla sa pokojne môže vyvŕbiť úplatok. Dnes sa stoličky zadarmo neopúšťajú…
Jedine na Krhličku, snaživého úradníka s práve sa končiacou skúšobnou lehotou, sa dá hádam spoľahnúť. Veď posúďte: „Šéfko, šéfko, mám sólo kapra, naďabil som na chlapíka, ktorý kade chodí, tade trúsi reči, že pravda je relatívna, fantazíruje o akejsi teórii relativity. Nepochybne ide o podozrivé indivíduum…Volá sa tuším Einstein.“
„Výborne, Krhlička,“ potľapkal som po pleci nádejného spolupracovníka, „ste definitívne prijatý. Ihneď zapíšte toho… Einsteina… do nášho zoznamu osoba organizácií nepriateľských nášmu štátu. Koľko ich tam zatiaľ máme?“
„Stošesťdesiatdeväť,“ pohotovo odpovedala sekretárka.
„Tak ich bude stosedemdesiat. A nezabudnite nahlásiť toho…no, Einsteina
na príslušné miesta.“
Pavol Dinka
