Dnes Pavol Dinka, dlhoročný známy novinár, spisovateľ, tešme sa, že ho máme…

Esejista, reportér, prekladateľ, medzinárodne oceňovaný autor literatúry faktu a dlhoročný redaktor Literárneho týždenníka Pavol Dinka patrí k popredným publicistom, komplexne reflektujúcim rozvírenú realitu slovenskej súčasnosti s presahom do okolitého sveta. Ku cti mu slúži, že sa neupína len na jeden žáner, že píše nielen veľmi podnetné hĺbkovo, politologicky i filozoficky ukotvené eseje, ale pozornosť venuje aj takým žánrom, ako sú reportáž, recenzia, črta či fejtón. Aj jeho ostatná kniha obsahuje celú sériu vyššie spomenutých nielen čisto žurnalistických žánrov.

Takéto príspevky by sme mali čítať, aby sme aspoň trocha pookriali. Tej politiky máme, ak môžem hovoriť za väčšinu, denne dosť, až vyše hlavy! Keby len politiky, ale tých hlúpostí a vulgarizmov je nám každodenne na tácke, či podnose servírované prostredníctvom médií, najmä elektronických, nič múdreho sa ani prepínaním na rôzne kanály nedozvieme, málo je takého programu čo nás zaujme, upúta…Výnimkou je napríklad tento príspevok…

Fejtón

Spachtoš

Neviem, milí čitatelia, či budem schopný dopísať tento fejtón, nie vždy sa mi zadarí, nie vždy sa premôžem, nie vždy vydržím a dotiahnem veci do konca – už som raz taký, len čo sa pustím do nejakej roboty, pochytia ma driemoty, lepia sa mi viečka, akoby mi ich niekto potrel medom. Pravdupovediac, neťažkám si, takí ľudia sú všade vítaní, nič nepokazia, v polospánku na všetko prikývnu, a keď treba, ochotne zatlieskajú. A navyše, akurátne sa hodia na funkcie nočných strážnikov v našich úradoch, inštitúciách, fabrikách a všakových ústavoch. Nie každý sa na taký post dostane, patrí sa, aby onen uchádzač prešiel konkurzom a preukázal osobitú schopnosť vydávať lomoz pri nočnom pílení dreva. Čím hlasnejšie, tým lepšie! Verte, aspoň podľa mojich skúseností, že každý nečakaný a neželaný hosť pustí po takých zvukoch do gatí…
Priznám sa, aj ja som absolvoval podobný konkurz. Na výbornú! Šéfko mi vravel, že by som mohol ísť strážiť do zoologickej záhrady – i tam by som akiste triumfoval. Nečudo, že ma všetci kolegovia v robote pokrstili prosto a familiárne – spachtoš. Veľmi ma však mrzelo, že sa mi neušlo miesto na vrátnici. Vrátnik vie o všetkom, čo sa v úrade šustne, až napokon zakotví na vrchole pyramídy zamestnaneckého pavúka, prinajmenšom ako sivá eminencia.
„Aj to bude,“ chlácholil ma šéf, „najprv nás musíte presvedčiť o svojich mimoriadnych schopnostiach, o nepodkupnej levej povahe.“
Prichodilo mi uspokojiť sa s kanceláriou a pohodlným stolom, ktorý ergonomickým ustrojením sám pozýval k spánkovému pohodliu. Len čo som si zaň sadol, oči mi začali klipkať, hlava kľuckala a vzápätí som už odfukoval. V takej sladkej nirváne, už nie iba za vlastným stolom, som absolvoval všetky gremiálky, porady, riaditeľské koberčeky, pochvaly a iné neodmysliteľné byrokratické úkony.
„Výborne, výborne,“ chválil ma šéf, „len tak ďalej, len tak ďalej…“
Koho by pochvala nepotešila?! Do spánku som dával viac razancie, pridával som na jeho dĺžke a hĺbke. Nadriadení boli so mnou nadmieru spokojní, uznanlivo ma potľapkávali po pleci. Postupne som sa stával pre ministerstvo nenahraditeľný, javil som sa ako najvhodnejší typ na sympóziá, konferencie, školenia, semináre, prakticky na všetky dôležité podujatia. A ja? Bol som za to nesmierne vďačný, veď každá minúta spánku navyše je dobrá. Keby len to, azda najväčšmi ma hrialo, že som medzi kolegami získal toľkú dôveru.
Po čase si ma šéf opäť predvolal. „Počúvajte, milý spachtoško,“ oslovil ma s dobráckym úsmevom, „rozhodli sme sa, že vám prispejeme na zimnú rekreáciu. Zaslúžite si to ako nikto iný, spánok vás musí vyčerpávať. Trocha si oddýchnete, namažete lyže a pustíte sa na Donovaloch dolu kopcom. Sneh a mráz vás znovu postavia na nohy.“
Aj sa tak stalo, ale len dovtedy, kým som sa nevrátil a nezbadal svoj magický pracovný stôl. Ešte som si zaň ani poriadne nesadol, už ma načisto premohli driemoty. Čo vám poviem, šéf si ma nemohol vynachváliť, s takým tuhým spánkom a takým excelentným chrápaním sa vraj ešte nestretol, v priebehu pol roka mi dvakrát zvýšil plat, pravidelne mesačne som dostával mimoriadne prémie, kolegovia bledli závisťou, zakrátko som sebavedomo trónil na pracovnom výslní.
„Z toho nočného vrátnika dačo bude,“ posmeľoval ma šéf. „Ešte chvíľu vydržte!“
A včera ráno som išiel od radosti vyskočiť z kože – prídem do roboty, vrátnik mi ako prvý referuje, vraj šéf vás hľadá, máte sa uňho hneď hlásiť.
„Budeme kolegovia,“ zakričím mu veselým hlasom. Nedočkavé vzrušenie sa nedalo skryť.
Šéf sedel nad novinami, vyzeral stroho a prísno.
„No poďte, Slimák…“ po prvý raz v živote ma oslovil priezviskom, a to neveštilo nič dobré. „Viete o tom, že mám toho vášho drichmania už plné zuby?! Lajdáctvo a ničnerobenie podporovať nebudem, rozumeli ste?! A vôbec, máte hodinovú výpoveď!“
Horko-ťažko som sa vytackal z dvier, nevedno ani ako, zrazu som stál v svojej (vlastne už nie svojej) kancelárii. Za mojím stolom chrápal v rozvalenej polohe akýsi chlap… Nevládne som sa zviezol do kresla pod oknom, no tentoraz nebol na príčine prudký nával spánku. A tu by sa mal príbeh skončiť. Lenže nie vždy musí byť koniec koncom. Jestvuje totiž aj post scriptum:
Milí čitatelia, pokladám si za povinnosť dopovedať pointu: Keď som precitol, kolega Konôpka mi dôverne pošepol, že ono chrápajúce indivíduum je novou ministerskou akvizíciou – inak, čerstvý šéfov švagor; prijali ho, prirodzene, bez konkurzu. Drichmať drichme parádne, len v chrápaní sa musí zlepšiť.
„Ale je učenlivý,“ zdôvodnil to šéf.

Pavol Dinka

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest


0 Comments
Newest
Oldest Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments