Fejtón
Newtonovo jablko
V našom mestečku zažijeme kopec „srandy“, hotové Kocúrkovo. Niet hádam týždňa, v ktorom by sa nekonalo nejaké bláznivé, neraz extravagantné podujatie: najvtipnejší skok do reči, najlepšie zajakávacie ústa, najmrazivejšie ľudské slovo, súťaž v prehĺtaní urážok alebo toť nedávno súťaž o najmúdrejšieho muža…
Ako inak, prihlásil som sa medzi prvými. Oprávnene! Mal som za sebou hŕbu fanúšikov, držali mi palce na rukách aj na nohách, schádzali sa na našom námestíčku, ustavične ma povzbudzovali a skandovali: „Potančok je náš, Potančok je najmúdrejší, Potančokovi sa nikto nevyrovná!“ Všetkých mojich súperov posielali do horúcich pekiel, označovali ich za „nímandov“, zadubencov, vystatovačných klamárov, ktorí by sa mali od hanby plaziť kanálmi.
Už som o svojom víťazstve ani trocha nepochyboval, nosil som sa po uliciach ako páv, usmieval som sa na všetky strany, v duchu som každému mával rukou, vľúdnymi pohľadmi som obdarúval svoje obdivovateľky, či už seniorky, ženy v strednom veku alebo cukornato sladučké dievčatá.
„Pozri Bibina, ide Potančok“ šepkali si dve čajočky (aspoň tak ich volajú rovesníci) s výraznými botoxovými perami. Niečo si očividne o mne húdli, divoko sa pritom chichotali – očami si ma premeriavali od hlavy až po päty. Bolo to dobré znamenie, mládež bola na mojej strane. Napokon, mladí vedia najlepšie oceniť najmúdrejšieho človeka…
„Ďakujem vám za sympatie,“ pristúpil som k nim a daroval im cukríky s mojím logom v tvare sovy, nositeľky múdrosti. „Verte, že vás nesklamem a budem hrdým poslom všetkého módneho a progresívneho. Dievčatá sa zvrtli na vysokom podpätku a pokračovali vo veselom chichúňaní.
Pravdupovediac, podobné milé stretnutia som zažíval denne, takmer na každom kroku: raz to boli milovníci múdrosti z fabriky, inokedy z miestnych škôl, nemocnice, úradov a niekoľkých lokálnych inštitúcií. Všetci ma potľapkávali po pleci, dvíhali prsty na znak môjho budúceho víťazstva. Skrátka, bol to nádherný pocit, neopakovateľný a nedostižný…
Nadišiel deň D, porota, samí najmúdrejší z najmúdrejších, si zasadla za podlhovastý stolec prekrytý obrusom so symbolmi nášho mestečka, pôsobila dôstojne, no zároveň stroho a prísno, tak ako sa na podobnú súťaž patrí. Kandidáti vychádzali zo skúšobnej miestnosti so zvesenými hlavami, zamračení a namosúrení, ani jednému nebolo do reči.
Napokon si zobrali na paškál mňa, obracali ma zo všetkých strán, kládli mi ľstivé a úskočné otázky. Na všetky som našiel primerané a duchaplné odpovede, plné iskrivého dôvtipu, až na jednu…
„Čo nám poviete o Newtonovom jablku?“ Porotcovia na mňa pozerali vyzývavo a triumfálne, akiste ma chceli dajako dobehnúť, zmiasť.
„Jablko,“ jachtal som, „jablko v kolene…“
„Aké koleno?!“ zasmial sa predseda poroty. „Chceme vedieť, či jablko padlo Newtonovi na hlavu… alebo,“ na chvíľu sa odmlčal, „či padol Newton hlavou na jablko?!“
Nemal som o tom ani šajnu, šmátral som v mozgových závitoch, ale nič ma netrklo. Vystrelil som teda od buka…
„Newton padol hlavou na jablko!“ Porotcom ovisli ústa, nechápavo na mňa hľadeli, neviem, či smútili, alebo sa radovali. Viem však, že odteraz si budem nadosmrti pamätať, že Newtonovi, sediacemu pod stromom, padlo na hlavu jablko a to mu vnuklo myšlienku na zemskú gravitáciu.
Na adresu poroty som si však so zdvihnutým prstom dovolil poznámku: „Nikdy, ale nikdy vám to neodpustím!“
Prekliata gravitácia ma tak pripravila o post najmúdrejšieho muža nášho pochabého mestečka. Bol to šok aj pre všetkých mojich fanúšikov, pre verných prívržencov, obdivovateľov mojej múdrosti. Nariekali, ochkali, jokali, ronili slzy. Nevedeli sa s prehrou vyrovnať. Našiel sa aj manželský pár, čo od žiaľu svorne objal psíka a rumádzgal celý deň i celú noc, nepomáhali ani tabletky na spanie. Istá pani si zase ťažkala, že porotcovia jej vzali kyslík, schmatla ju preto nečakaná dýchavičnosť. Bolo mi ich ľúto, nesmierne ľúto, najväčšmi som však ľutoval sám seba. Taký podraz, taká šlamastika…!
Po prekvapivej porážke som ostal ako kôl v plote, nikto sa o mňa ani slovom neobtrel. Zaháňal som depresie, veď ja ešte všetkým ukážem, kto je Potančok, vytriem im zrak, že sa z toho tak ľahko nespamätajú. Dumal som, ako zužitkovať svoje trpké skúsenosti, človek sa predsa z chýb učí. Po čase si to uvedomili i moji podporovatelia, ozvali sa dokonca aj protagonisti zo združenia geniálnych ľudí, o ktorých letel chýr, že všetko vedia, všetko videli a všetko počuli. Či by som vraj nešiel medzi nich a neposilnil ich rady? Prečo nie! Šepkalo sa totiž, že by som sa mohol stať prezidentom združenia. Azda by stačilo, aby som ich na prvom stretnutí šokoval niečím zvláštnym, mimoriadne geniálnym…
„Všetky ulice v našom mestečku musíme premenovať,“ navrhol som im. „Polovica ulíc musí niesť ženské priezviská, druhá polovica mužské. Tak si to žiada genderová korektnosť.“ Všetci na mňa zízali v nemom úžase, cítil som, že som vyhral, že budem prezidentom združenia.
„A čo tretie pohlavie?“ zaševelil ktosi.
„Nesmieme zabudnúť ani na štvrté, piate, šieste…. pohlavie,“ prekrikovali sa ďalší a ďalší. Moja prezidentská vidina sa rozplývala, zase som to spackal, poriadne nedomyslel…
Ale aj tak to bol geniálny nápad, čo poviete? Môj čas ešte príde! A možno už prišiel… čaká nás neľahká práca presvedčiť ľudí, že vojaci z Marsu nepristáli v Rusku, ale krvavo útočia priamo na ukrajinskom území…
P. S.: Inšpirované, veď viete čím, a informáciou, že v holandskom Amsterdame zeleno-červení úradníci prešli zoznam ulíc a zistili, že v ich názvoch sú nadpriemerne zastúpení muži, začali preto bezodkladne konať a situáciu naprávať. Pardon, inšpirované aj klamlivým výrokom istého pána, že kórejskí vojaci zabíjajú Ukrajincov na ich vlastnom území…
Pavol Dinka
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 37 – 38/
