Dnes slovenský humorista a publicista Milan Kupecký a jeho príspevok…

Milan Kupecký, Humorikon…

Na úvod dnešného príspevku sa treba na chvíľu pozastaviť. Dnes, po relatívne krátkom čase nám tvorcom, autorom slovenskej satiry a humoru, opäť zrak zablúdil na Počítadlo, na ktorom sa objavila neuveriteľne ďalšia „tisícka“ sledovanosti, ktorá suma sumárum v celkovom súčte znamená celkový počet návštevníkov, vrátane autorov a zvedavcov – číslo vyše 74 tisíc (!) Nuž čo nám zostáva? Iba si zablahoželať a pokračovať v snažení, hoci ministerstvo kultúry s finančnou podporou v podobe grantu na nás akosi zabúda…

Milan Kupecký je publicista, humorista, vydavateľ, gelentológ. Je Autorom stoviek aforizmov. Vydal bezmála desať kníh s humoristickou tematikou. Popri humore bol najskôr aktívnym dopisovateľom do zábavných relácií a okrem rôznych súťaží posielal do rôznych zábavných redakcií aj drobné literárne útvary – myšlienky, aforizmy, ale i poviedky a humoresky a to na rôznu tematiku, vrátane športovej, nielen do printových, ale i elektronických médií. Vďaka tejto dopisovateľskej aktivite pracoval niekoľko rokov v rôznych redakciách. Najskôr ako športový redaktor v novozámockých okresných novinách, potom ako dlhoročný vysunutý redaktor krajského denníka Hlas ľudu a neskôr v Roľníckych novinách. Po roku 1989 mu ponúkli prácu v Novom Roháči, kde bol krátky čas aj šéfredaktorom. Dnes je na dôchodku a vedie populárny satiricko-humoristický internetový Humorikon.

Humoresky

Nepríjemné hryzenie

Odvtedy, čo som sa zaregistroval ako podnikateľ a neplatím dane, pociťujem večer čo večer, keď idem spať, akési hryzenie. Čo to len môže byť? Pokúšam sa prísť na to vylučovacou metódou. Pes to nie je! Pes je predsa ako kniha, najväčší priateľ človeka. A napokon, kde by sa aj vzal, hoci dnes žijeme život pod psa. Pri takých vysokých poplatkoch za všeličo, aké nám dala do vienka naša vláda, by som radšej štekal sám. Čo ma to teda hryzie? Preboha, že by to bolo to malé cirkusové zvieratko? Blcha? Nie, ani nápad! Veď čistota je u mňa minimálne pol života a okrem zmetáka si dám vždy zo dve-tri metličky, nuž čože, veď aj alkohol je metla ľudstva. Pritom, čo sa týka tej čistoty, úspešne periem aj špinavé peniaze. Ďalšie, čo mi prišlo na um v rámci mojich obáv: či to nie je zub času. No vzápätí som si uvedomil, že ten sa prejavuje celkom odlišne v porovnaní s mojimi pocitmi. Človek ošedivie, v lepšom prípade oplešivie tak, že mu nemožno ani vlas na hlave skriviť. To hryzenie, ktoré pociťujem, nie je podobné ani hryzeniu hmyzu, napríklad priadky morušovej, keď si pochutnáva, ako bezdomovec na zvyškoch jedla, na malinovom liste. Je to inakší pocit – ako keď človek robí niečo proti svojej vôli, ako pred parlamentnými voľbami. Nielen proti svojej vôli, ale i presvedčeniu… prípadne egoisticky iba vo svoj prospech. Lenže, kto už dnes koná inak? Čo to len môže byť? Dumám ďalej. Čo takto svojvoľne nahlodáva môj pokoj a moje zdravie? Aha, už to mám! Ja hlupák. Už mi to nemyslí ako niektorým politikom vo vláde či v parlamente. Veď je to svedomie! Práve to, čo mnohým z nich chýba. A čo teraz? Budem asi musieť navštíviť lekára, hoci naše zdravotníctvo je možno viac choré ako ja. Ale akého? Obvodného? Ten mi tak, pre úsporné opatrenia, predpíše nanajvýš acylpyrín. A budem sa počas nočnej mory potiť ešte viac ako doteraz. Pôjdem k špecialistovi, hoci mu budem musieť dať za posledné úspory zo sociálnej podpory úplatok, vlastne všimné. Lenže k akému? K psychiatrovi? Nie! K chirurgovi? Nie, nemám predsa zlomené srdce…Pôjdem k dentistovi. Aby ma svedomie nehrýzlo, dám si vyhotoviť umelý chrup. A basta…

Netradičná rozlúčka

„Sudcovi mrkvu!“, „Sudca je hovädo!“, „Bite ho!“ – začali sme, ako počas každého majstrovského zápasu, keď hrá naše futbalové mužstvo doma. V tomto stretnutí išlo o veľa. Bolo pre nás existenčné, pretože sme bojovali o udržanie sa v súťaži. Všetci sme boli presvedčení, že zvíťazíme, napokon veď hráme doma! Pravda, veľa bude záležať aj na rozhodcovi – dumali sme, veď súper je dosť silný, z hornej polovice tabuľky. Tradičných dvadsať percent, ktoré rozhodca zvykne odviesť pre domácich, by nám tentoraz nemuselo stačiť.
A ani nestačilo! Prehrali sme, posudzujúc teraz, už s odstupom času, zaslúžene. Čo nám potom iné ostávalo, ako „Hor sa na rozhodcu!“ Vyvŕšili sme si na ňom zlosť, hoci nadávok, ktorými sme ho častovali počas stretnutia, sa ušlo aj hráčom. Ja som mu rozbil dáždnikom hlavu. Nemal som to robiť, priznávam, oľutoval som to však až potom, keď som sa za tento čin ocitol na súde v roli obžalovaného.
„Pán Kolienko…“ – oslovil ma muž v civile, a ja som od prekvapenia skoro omdlievajúc z nôh padol.
– O vás by som to nikdy nebol povedal, ba ani len nedopustil na vás. Vediete usporiadaný rodinný život, ste tichý človek, a ako som sa ďalej dočítal v posudkoch a záznamoch, v závode máte povesť vzorného pracovníka. Žiaľ, nedá sa už nič robiť, všetkému je koniec, budeme sa musieť rozlúčiť.
A bol to skutočne môj koniec. Museli sme sa rozlúčiť navždy. Žalobca – rozhodca bol totiž nový vedúci oddelenia, v ktorom pracujem.

O humore a jeho zdravých účinkoch

Lekári, najmä psychológovia i psychiatri sa zhodujú v tom, že endorfín, ktorý je produktom smiechu a dobrej nálady, sa nedá zmerať. Proste, nedá sa zistiť jeho hladina skúškou v krvi ani iným meraním. Pritom je známe, že humor a dobrá nálada pomáhajú odbúravať psychosomatické ťažkosti, zabraňujú stresu a podporujú činnosť ďalších orgánov v našom tele v rámci mechanizmu termoregulácie, a zároveň zvyšujú odolnosť voči eventuálnej bolesti, či už tela alebo duše. Navyše, podľa francúzskeho filozofa Henriho Bergsona smiech je nielen uvoľnenie, ale i svetonázor, určitý uhol pohľadu na veci a dianie okolo nás. Málokomu je tiež známe, že v zahraničí, na základe výskumov amerického lekára Patha Adamsa, vznikol nový lekársky odbor – gelentológia. Možno sa mnohí pousmejete, ale napríklad v anglickom Birminghame existuje Klinika smiechu, v holandskom Amsterdame Centrum smiechu a Francúzi sa pýšia spoločenským združením Smejúca sa medicína. Neprináleží nám mentorovať, no vieme, že aj smiech má mnohoraké podoby. Niekedy je spontánny, takpovediac od srdca, inokedy ironický, škodoradostný, no poznáme aj smiech cez slzy. Proste každý smiech je určitou reakciou na danú situáciu, ako i nastolené problémy.

Smiech lieči

Na základe výskumov Patha Adamsa teda vznikol v medicíne nový lekársky odbor. Zaoberá sa vplyvom smiechu na psychiku človeka. Výsledky týchto výskumov a zistení sú veľmi zaujímavé a pre ľudstvo aj pozitívne. Smiech sa na mnohých klinikách stal popri medikamentoch a injekciách podpornou liečbou, najmä v rámci rekonvalescencie a rehabilitácie. Vedci tvrdia, že smiech vzniká ako reakcia na humorné a veselé situácie a zážitky, bezprostredne vplýva na zvýšenie hladiny endorfínu (hormón šťastia), ktorý pomáha psychickému uvoľneniu a zabraňuje stresu, pričom zároveň zvyšuje odolnosť proti bolesti. Za takejto situácie pacient pociťuje zvýšenú túžbu po vyzdravení a dostáva väčšiu chuť do života. Endorfín podporuje činnosť srdca, hlavy, žalúdka, pľúc a mechanizmus termoregulácie pomáha odbúravať psychosomatické ťažkosti.

Humor je aj svetonázor

Pretože smiech, to nie je len uvoľnenie, ale i pohľad. Henri Bergson ešte v minulom storočí napísal: Smiech je predovšetkým pokarhanie. Keďže má pokorovať, musí v osobe, ktorej sa dotýka, vzbudzovať pocit zásahu. Spoločnosť sa pomocou smiechu mstí za hriechy voči nej spáchané. Nedosiahla by svoj cieľ, keby konala len v znamení dobroty a sympatie…Keď sa ľudia na niečom smejú, znamená to, že vidia čosi nenormálne, čo nie je celkom tak, ako by malo byť. Keď sa človek nesmeje, iba sa nad všetkým rozhorčuje, je to preňho doslova tragické. Keď je však schopný sa smiať, znamená to, že na veci – hoci aj deformované – pozerá z nadhľadu. Filozoficky povedané, smiech znamená vždy víťazstvo človeka nad faktom, ktorému sa smeje. Fyziologicky smiech predstavuje uvoľnenie vnútorného napätia, ktoré vzniklo tým, že človeka niečo zarazilo – a napokon sa to predsa len vysvetlilo. Pri smiechu záleží na jeho gradácii. Vieme, že raz je smiech podfarbený hnevom, iný je smiech cez slzy, rozdielny je smiech ironický, iný škodoradostný. Každý smiech je však svojráznou a jedinečnou reakciou na problémy jedinca a problémy doby, každý smiech je liekom a uzdravovateľom. Smiech je ukazovateľom smeru pre jednotlivca i spoločnosť, smiech je tisíc ráz účinnejší nápravno-výchovný prostriedok ako všetky zamrežované budovy sveta.

HUMOR v aforizmoch

A čo je vlastne -v humoristickom slovníku najkratší literárny útvar – aforizmus?

Stručne povedané – myšlienka rôzne odetá do šiat, ako sú -úvaha, sentencia, života budič, iskierka, slogan, íver, ponaučenie, mini fór a podobne. Aforizmus je starý ako ľudstvo samo. Aj v súčasnosti exitujú rôzne, najmä satirické úvahy, z ktorých mnohé sú takpovediac dobové, niektoré v intenciách niekdajšej komunálnej satiry, no veľa z nich sa zachová ako „večne“ platné myšlienky, tzv. klasika. My, čo sa ako gelentológovia, žiaľ stále iba ako amatéri (pretože humor a satira a ich vplyv na ľudský organizmus a vôbec jeho chápanie a všetko čo s tým súvisí, sú niekde na periférii nášho vnímania, najmä na Slovensku) sa zaoberáme nielen históriou ale i pôsobením a existenciou humoru a satiry, často listujeme v dávnej minulosti a snažíme sa túto časť kultúrneho dedičstva monitorovať a nejakým spôsobom uchovať.
Z dávnych čias sú známe a snáď najdávnejšie zachované najmä duchaplné a večne platné myšlienky filozofa Marka Aurélia, ale nám skôr narodeným viac napovie bývalý socialistický Roháč. Vráťme sa však najskôr k aforizmu, ako najkratšiemu literárnemu útvaru, ktorý mnohí prirovnávajú k „románu v kocke.“ Vraj už diabol v biblickom raji zvádzal Evu pomocou aforizmu. Aforizmy nachádzame na egyptských papyrusoch, ktoré sa zachovali spred štyroch tisícročí pred našim letopočtom. Sú napísané klinovým písmom, podobné ako písmo zachované na babylonských tabuľkách. Majstrami písania aforizmov boli starí Indovia, ktorí vravievali, že – „jazyk nie je jazykom, keď nevie vypovedať pekné myšlienky.“ Pričom doklady svojskej úcty k aforizmom možno nájsť takmer u všetkých národov Orientu.
Aj európska literatúra je bohatá na aforizmy. Tento zaujímavý spôsob výpovede si veľmi obľúbili aj veľkí grécki učenci a spisovatelia. Známe sú už spomínané úvahy Marka Aurélia. Napríklad Číňania tvrdia, že – „aforizmy mudrcov a svätých si vážia bohovia a démoni sú im poslušné“. Japonci označujú aforizmy za – „majáky žiariace uprostred nočnej temnoty“. Peržania ich považovali za – „Najviac voňajúce kvety zo sadov poézie“.
Aj takmer každá z európskych (teda i z našich) literatúr má svojich známych i menej známych aforistov. Z našich, tých súčasných, ktorí mimochodom tvoria náš a slovenský  Humorikon,  sú to najmä – Milan Lechan, Milan Kenda, Milan Kupecký, Jozef Bily, Milan Hodál, Ján Grešák, Alexander Scholz, Vladimír Javorský, Štefan Švec, Andrej Mišanek, Drahoslav Mika, Eva Jarábková – Chabadová, Pavol Dinka, Ľudovít Majer, Ján Heinrich, Ján Maršálek, no nezabudnúť neopomenúť ani tých, čo sa nedávno s nami rozlúčili a takpovediac odišli „do umeleckého neba“, ako Peter Gossányi, Miroslav Janega, Jaroslav Liptay, František Mráz, Vojtech Haring a niekoľkí ďalší.

HUMOR V AFORIZMOCH 

Musíme sa smiať skôr ako sa staneme šťastnými, lebo by sme mohli zomrieť bez toho, aby sme sa zasmiali.
Smiech je jediná valuta, ktoré platí na celom svete.
Šťastný je ten človek, ktorý nerozumie aforizmom.
Aforizmus je jediný literárny útvar, ktorý ľudia neodložia nedočítaný.
Každá aforistická úvaha by mala mať svoju váhu.
Nie je ťažké písať aforizmy. Oveľa ťažšie je ich vymýšľať.
Aforista je človek, ktorý si robí nepriateľov jedinou vetou.
Romány píšu tí, ktorým sa nechce rozmýšľať nad aforizmami.
Aforizmus má veľkú výhodu v tom že ho nemožno vyňať k kontextu.
Aforizmy sú romány budúcich tisícročí.
Aforizmy majú budúcnosť. Veď už aj v prítomnosti šetria papierom.
Nie je každý humorista, komu sa smejú.
Alternatívne by sa aj dávky humoru mali brať na lekársky predpis.
Kto sa smeje naposledy, ten asi neskoro pochopil.
Dobré vtipy sú ako minisukne. Čo najkratšie.
Najhoršie tam, kde okrem vtipu chýba aj dôvtip.
Vtip je ako história. Opakuje sa.
Keby hlúposť pominula, humoristi a satirici by zostali bez práce.
Bol duchaplný a tak sebakritický, že sa dokázal smiať sám zo seba.
Poznám veľa smiešnych ľudí bez humoru.
Keďže humor je soľ, ktovie prečo sa nevyužíva na posýpanie ciest?!
Platí pravidlo: Aj satirici a humoristi musia k svojej práci pristupovať vážne.
Zaujímavé, často práve tie ženy, ktoré nemajú zmysel pre humor, robia fóry.
Aforisti sú ako malé deti. Často sa hrajú so slovnými hračkami.
Vtipy, aforizmy, humoresky, rozprávky, povesti a klebety majú veľa spoločného. Treba ich vymýšľať.
Máte zmysel pre humor? Urobme referendum!
Sú anekdoty, ktoré nemajú žiaden vtip.
Nesmejte sa často! Neviete si ani len predstaviť, ako tým mnohých provokujete…
Najviac je smiešny ten, kto chce byť smiešny za každú cenu.
Vyššiu kvalitu humoru devastuje nízky honorár.
Smiešnejšie ako humor sú honoráre zaň.
Boli to mastné vtipy. Položil som nechtiac mastný hrniec na humoristický časopis.
Humor je lacná devíza, súdiac podľa vyplácania nízkych honorárov.
Verte, ani autorom humoru nie je vždy do smiechu.
Sú dve skupiny ľudí. Tí, ktorí humor majú radi a tí, ktorí sú jeho objektom. Pozor! Nie každý fór je vtipom.
Žiaľ, poznám veľa smiešnych ľudí, ktorí sú na zaplakanie.
Humor je jediná soľ súca aj pre diabetikov.
Ak sa človek nevdojak ocitne v komickej situácii, tým ostatným vravíme, že majú zmysel pre humor.
Vtip možno prirovnať k jedlu. Treba ho vedieť podať.
Najprijateľnejší je smiech na vlastný účet.
Dobrá satira je taká, ktorá vyvolá na tvárach vážnosť.

Milan Kupecký