„Nežné pohladenie“ v príspevkoch známeho autora slovenského humoru, jedného z posledných Mohykánov…
Morality a iné hity
Typický dnešnoobčan: Nečíta knihy, číta len smartfóny, nanajvýš bilbordy.
Napíšte v budúcom Matovičovom referende, čo vlastne chcete. Ducháček to zařídí!
Ako dieťa som veril, že sivý zákal je meno indiánskeho náčelníka.
Strašný sen atraktívnych sekretárok: Na všetkých riaditeľských postoch škaredé a pomstychtivé ženy.
Medzi nami sú aj hrdinovia, ktorých nedesí zvuk zubnej vŕtačky. Sú to chlapíci s umelým chrupom.
V núdzi nespoznáte priateľa. Spoznáte ďalších nepriateľov, ktorí dlho váhali!
Stretli sa ON a ONA. Vyzeralo to na román, no dnes sa už o nich rozprávajú anekdoty.
Aj ženy, ktoré nezvyknú trepať dve na tri, trepú dve natretiu.
Znalkyne psychológie strážnych psov hľadajte medzi poštovými doručovateľkami.
Človek sa líši od živočíchov najmä tým, že na juh putuje v lete.
Môžeme sa čudovať otcovi, zúriacemu pri pomyslení na mládenca, čo tak ľahko zoblieka jeho dcéru, ktorú on tak ťažko musí obliekať?
Chceš sa stať klasikom? Šír o sebe anekdoty!
Iba pyrotechnik má právo na pesimizmus za to, že mu v živote nečakane niečo vybuchlo – ak to prežije.
Nájdu sa aj sčítaní literáti, no oveľa viac je spísaných.
Je taká sexi! Čo na tom, že nerozlišuje marsejézu od majonézy?
Hlavy ukryté v piesku vydržia dlhšie – tak ako petržlen v pivnici.
Epigramáž
GIGANT
Je to gigant, dosahuje
výšku oblohy
vo vrhaní ťažkých polien
iným pod nohy.
FORMÁT
V čom je taký formát?
Včas vie zmeniť ornát.
Vždy v popredí, nikdy bokom.
Zlepšuje sa každým rokom
v krátení daní
i rozkrádaní.
VIVERE EST MILITARE
/Žiť znamená zápasiť/
Prekrúcame toto heslo,
chceme sa zaň skryť,
ruvať sa o válov stále
značí pre nás – žiť.
A PRI TOM NEKŇUČ!
Ak nemáš v sebe hrdosti dosť,
ak sa vieš plaziť pre holú kosť,
predstieraj, že si hrdina
a že tá kosť je slanina,
čo si vlastnou rukou
ukoristil vlkom.
HUMORESKA
Zbíjanie bez rizika
Sedelo ich pri vatre trinásť a všetci boli zbojníkmi z povolania: Dajnoha, Stojnoha, Binoha, Čušnoha, Držnoha, Varnoha, Bernoha, Fujnoha, Režnoha, Pinoha, Spinoha, Bežnoha a ich kapitán Streľnoha. Pôvodne sa všetci volali Nohovci, no radšej si pozmenili mená, aby ich nik neupodozrieval z rodinkárstva. Lenže pri prekrúcaní mien zostali akosi na polceste: z každého mena trčala dajaká noha. Upätosť na rodinnú tradíciu, na vychýrené zbojníctvo, vykonávané s fortieľom, im nedovolila načisto zatajiť nohovitosť vo svojich menách.
Bolo ich okolo vatry trinásť a bol večer trinásteho júna. Sedeli tu vlastne zbojnícki duchovia, čo sa každoročne v tento výročný deň stretávali pri ohni na poľane už celé stáročia. Ani sa už nepamätali, v ktorý stredoveký rok založili svoje prepadové komando. Utkvelo im v pamäti iba to, že sa to odohralo trinásteho júna. Dnes už všetci vedeli, že to bol historický omyl zakladať takýto tím práve trinásteho. A naozaj: pandúri ich všetkých zlapali a feudáli ich dali obesiť. Vo výročný deň však nemajú pokoja a na valaškách priletujú na svoju poľanu k poradnému ohňu. Ich výročný deň býva výrečný a chýrečný deň.
Pri poradnom ohni vedú vzrušené dišputácie. Žiarlivo striehnu na všetky novoty v zbojníctve, porovnávajú ich so svojou živnosťou a kujú plány, ako by pomocou nových metód inovovali svoje zbojnícke remeslo. Lenže darmo! O polnoci sa všetci rozplynú ako dym z ich zapekačiek. To sa opakuje rok čo rok, ale ich to vôbec neodrádza vo vymýšľaní všelijakých zbojstiev a fígľov. Držia sa hesla: Dokiaľ kuješ, dotiaľ si živý! A preto aj v tento deň im kapitán Streľnoha predostrel ďalšie námety na vážne zamyslenie: „Milí moji bratia, bratanci, synovia a synovci! Naše dávne zbojníčenie bolo neľahké remeslo. Nabrali sme síce zelene janglie toľko, že sa od nej zelenela bučina pod našou poľanou aj uprostred zimy, ale to riziko, ojojoj!“
Všetci trinásti si prstami ohmatali to miesto na krku, ktoré súdni lekári nazývajú strangulačnou ryhou od slučky na šibenici. Po tomto malom prerušení Streľnoha pokračoval:
„Zato však dnes môžeš nazhromaždiť modrastej džínsoviny toľko, že sa bude zdať, ako keby sa pod našou poľanou rozlievalo more. A pritom nijaká šibenica ti nehrozí!“
„A to už zasa ako?“ zapochyboval nedôverčivý Bežnoha.
„Lebo si ju kúpiš!“ odvrkol Streľnoha.
„Vari len nie za poctivo zarobené peniaze?“ pokúšal Čušnoha.
Streľnoha naň mrzko zagánil a pokračoval vo výklade témy:
„Predstavte si, že by jeden z nás išiel robiť vedúceho chaty – a hneď tam zamestná celú našu famíliu. Jeden vymýšľa fajnové názvy pre tie najobyčajnejšie jedlá, druhý leje vodu do piva i vína, tretí prelieva lacné destiláty do fliaš od drahých destilátov, štvrtý odoberá z porcií jedál v rámci boja proti kalóriám a piaty účtuje podľa zásady: Bohu dušu – a mne obslužné! A ostatní vyhútajú ďalšie opatrenia, aby sme boli skvele zaopatrení. Ak sa všetci poobliekajú za zbojníkov, potom nikomu neprekáža, že sa podľa toho aj správajú. Veď ktože z turistov by si trúfal narúšať takúto atrakciu?“
„Ako vždy máš pravdu, kapitán. Zbíjanie bez rizika, zbíjanie s úsmevom, pokojný dôchodok!“ prízvukoval Stojnoha, ktorému to myslievalo. A všetci sa zasnili, aké by to bolo krásne, keby boli chatármi. Do ohníka hľadeli a snívali a snívali, až kým sa úderom dvanástej hodiny načisto nerozplynuli.
Milan Kenda
