Aktuálny
Fejtón
Ako sa stať majstrami sveta v hokeji
Dedinka Kvintovce, rátajúca sotva sto duší, má bohatú hokejovú tradíciu. Už od čias „kvinťákov“ patrili medzi tie najpoprednejšie manšafty. Poznali ich vo svete, písali o nich najchýrnejšie športové denníky a časopisy. A dnes? Dnes ich sláva ešte narastá, držia sa na vrcholných priečkach svetového hokeja, tamojší junáci, bohatieri, orli, ako ich volal nezabudnuteľný rozhlasový reportér Gabo Zelenay, sa rozleteli po ľadových plochách za oceánom. A nielen tam. Po takých historických úspechoch a skvelých výsledkoch by bola hanba krčiť sa doma za pecou. Prichodí zaradiť sa medzi tých, čo držia v rukách svetové hokejové žezlo. Žiada sa niečo vymyslieť. Lenže čo? Tvrdý oriešok, čo poviete?
Po zrelej úvahe sa rozhodli, že z vlastnej iniciatívy usporiadajú v Kvintovciach majstrovstvá sveta – tak po novom, svojsky. Vedenie klubu sa stretlo v miestnej krčme, dali si po pive, prikŕmenom borovičkou, a pustili sa do spriadania prípravných plánov…
„Chlapi, najprv sa treba zamyslieť nad tým, ktoré štáty k nám pozveme,“ začal predseda klubu Jozef Puk. Nielenže mal priliehavé priezvisko, ale aj tak vyzeral: robustný chlapík, bývalý center s nesmierne tvrdou strelou, hádam tvrdšou ako puk. „Od atraktívnej účasti bude závisieť renomé celého podujatia…“
„Predovšetkým to musí byť Kanada, kolíska hokeja,“ prerušil ho podpredseda, prezývaný Ofsajd, ktorý vedel o hokeji najmä brilantne mudrovať. Všetko videl, všetko počul, všetkému rozumel. „Pekne si ich uctíme, privítame, nalejeme…“
„Počkaj, počkaj,“ ozval sa tak trocha natvrdnutý mecén klubu Mišo Pampuš, rodák z Kvintoviec, bývalý skúsený legionár, ktorý sa vrátil domov, hneď ako vtrhli Američania do Iraku. Na protest odmietol hrať v kanadsko-americkej NHL. Vtedy sa o ňom povrávalo, že mu zrejme preskočilo. „S tou Kanadou to nebude také jednoduché,“ pokračoval, „čo o nej viete?! Kolíska hokeja – a to azda stačí?! Uvedomujete si, že Kanaďania odvliekli za ostatné dve storočia rovno z kolísok tisíce indiánskych a inuitských detí do špeciálnych internátnych škôlok a škôl, kde ich násilím prerábali na svoj obraz; viac ako štyri tisícky z nich prišli o život. Aj toť nedávno objavili tisícku anonymných hrobov tých neviniatok… Pozvánka pre kanadský tím by neobstála pred civilizovaným svetom. Zamietam tento návrh…“
Členovia prípravného výboru poslušne sklonili hlavy, potúžili sa hltom borovičky, ktosi zamrmlal niečo o tom, že politika do športu nepatrí, ale nahlas sa nikto neopovážil oponovať. Morálka a ľudskosť je predsa neopomenuteľné kritérium…
„Nebudú Kanaďania, budú Američania,“ víťazoslávne vyhlásil predseda klubu Puk.
„Nehýril by som toľkým optimizmom, pán predseda,“ upozorňoval mecén Pampuš.
„Američania majú takisto habadej masla na hlave,“ chrlil zo seba svoje encyklopedické vedomosti, „spočiatku to vyzerá ako maslo, ale v skutočnosti je to niečo agresívnejšie… spomeňte si len na tisíce umučených a lynčovaných otrokov, sám prvý prezident USA George Washington bol synom bohatého otrokára, kupčil s pôdou i otrokmi, mnohých z nich vymenil za rum, nehovoriac o iniciovaní desiatok okupačných vojen na iných kontinentoch za vlády mnohých ďalších amerických prezidentov… Je také niečo morálne a eticky akceptovateľné?!“
V krčme sa rozľahlo ticho, narúšal ho iba štrngot pohárov z výčapu, aj ten po chvíli ustal, lebo výčapník spozornel v nemom úžase. Prítomní dlhší čas ani nemukli, až napokon jeden z nich objednal ďalšiu rundu borovičky. Vraj na povznesenie nálady.
A zabralo to.
Rozhodnutie bolo jednoznačné – Američanov nepozvú.
„Ale Švédi by mohli byť prijateľní,“ vyrukoval s ďalším návrhom tréner Ramasák . „Je to pokojný, slušný a distingvovaný národ, v tele im prúdi aj časť krvi Vikingov.“
„Šliapol si vedľa,“ ozval sa mecén Pampuš. „Pravdepodobne si nepočul nič o tom, že Švédi na konci tridsaťročnej vojny obsadili Prahu, vydrancovali ju a ukradli odtiaľ mnohé cenné artefakty a umelecké predmety. Myslíš, že to bolo férové, čestné a spravodlivé?!“
Aj Švédsko vyškrtli zo zoznamu pozvaných.
A tak to pokračovalo ďalej: Rusom nemožno odpustiť imperiálne chúťky, cárske zbedačovanie a nivočenie nevoľníkov, dokonca ani to, že výstrel z Aurory sa uskutočnil slepými nábojmi, predovšetkým však súčasný konflikt na Ukrajine; Fíni, Rakúšania a Taliani zase spolupracovali s hitlerovskými vojskami, Bielorusi s Červenou armádou atď. atď.
Naostatok jediným účastníkom majstrovstiev sveta ostal hokejový klub z Kvintoviec. Stratégia a taktika vyšla miestnym funkcionárom do bodky. Navyše, pre istotu pribrali do tímu – napriek nesúhlasu mecéna Pampuša – aj najlepších kvintovských hráčov z ruskej KHL (na protest proti tomu odmietla účasť veľká časť hokejistov z NHL s výhovorkou, že sú vraj unavení z náročnej sezóny). Napokon, ich prítomnosť nebola ani potrebná. Kvintovce vyhrali nad všetkými súpermi kontumačne tri nula. Zaslúžene! Aspoň raz zvíťazila slušnosť a korektnosť…
Takú parádu dedina ešte nezažila, jej obyvatelia prišli do poslednej nohy, zjavilo sa i množstvo cezpoľných. Hasiči pripravili veľkolepý ohňostroj, šampanské tieklo potokom. Výkriky Nech žijú majstri sveta! Nech žijú Kvintovce! bolo počuť až do Bratislavy…
Vtom som sa zobudil, v polospánku, napoly precitnutý som si užíval potešenie z pekného sna…
P. S.: Prepáčte, prosím, otrepanú prvoplánovú pointu. Zaspal som totiž pri televíznom prenose hokejového stretnutia na majstrovstvách sveta 2025. Myslím, že sme prehrali jeden ku dvom…
P. S.: Prepáčte, prosím, otrepanú prvoplánovú pointu. Zaspal som totiž pri televíznom prenose hokejového stretnutia na majstrovstvách sveta 2025. Myslím, že sme prehrali jeden ku dvom…
Pavol Dinka
