Zmôže sa slovenská kultúra ešte niekedy na taký úspešný vydavateľský počin?
Nešlo o prvoaprílový žart
Bol prvý apríl roku 1948. Od prevratu, v ktorom oficiálne prevzal moc pracujúci ľud, viac ako ubehol mesiac, keď vo vydavateľstve Práca zrealizovali nápad skupiny humoristov, výtvarníkov a karikaturistov so sklonom k vtipnému zobrazeniu života. Začal vychádzať týždenník Roháč. Na jeho stránkach sa prezentovali nielen prosté anekdoty, ale aj humoristicky a satiricky ladené poviedky, glosy, kreslené vtipy i seriály, ktorých postavičky, ako Dita, Jožinko či Bill, hovorili jasnou rečou a sú stále živými pamätníkmi. V redakcii sa zišlo, alebo s ňou dlhé roky spolupracovalo mnoho kvalitných autorov, ako Viktor Kubal, Milan Vavro, Peter Gregor, Jozef Babušek, Berco Trnavec, Ľubomír Juhás, Ondrej Zimka, Mikuláš Sliacky, Ladislav Mokráň, Tomáš Janovic, Ján Leško, František Mráz, Rasťo Visokai, Koloman Leššo, Ján Pivarči, Andrej Mišanek, Peter Gossányi, Vladimír Javorský, Ľubomír Kotrha, Peter Petiška, Božena Hajdučiková – Plocháňová, Jozef Olšovský, Viliam Živický, František Okruhlica, Milan Stano, Ivan Popovič, Karol Čizmazia, Vlasta Zábranský, Ján Gľonda, Miťo Breza, Igor Danay, Dušan Polakovič, Milan Lechan, Bohumil Synek, Milan Kenda, Fedor Vico, Ľudovít Majer, Zdeněk Žáček, Petr Urban,Vladimír Renčín, Milan Kupecký, Vlasta Švejdová, Klára Jarunková, Viktor Kubal mladší, Adolf Born, Neprakta – Švandrlík, Josef Grušpier, Jan Vyčítal, Peter Chrenko, Milan Zelinka, Jaroslav Schut, Jozef Dunajovec, Ján Lenčo, Viera Urbanová, Ján Heinrich, Štefan Švec, Peter Hudák, Ľubomír Radena, Peter Zifčák, Dušan Dušek, Peter Hajduk, Marcel Krištofovič, Andrej Reiner, Vladimír Pavlík, Vojto Haring, František Bojničan, Miroslav Ďurža, Drahoslav Mika, Bohumil Synek, František Malec, J. A. Tallo, Kamila Stašková, Tibor Korbell, Miroslav Janega, Jozef Minárik, Ladislav Zrubec, Štefan Bittman, Milan Hodál, Gabriel Hocman, Jaroslav Liptay, Ondrej Bosík, Eva Jarábková – Chabadová, Ladislav Bednár, Jozef Puchor, Imrich Jóža, Ján Grešák, Mojmír Groll, Rudolf Čižmarik a mnohí, mnohí ďalší. V roku 1958 prešiel časopis pod krídla vydavateľstva Pravda a jeho náklad sa rýchlo zvýšil až na stotisíc kusov týždenne. Svoje postavenie na trhu si udržal aj v čase normalizácie, keď sa síce politická satira nenosila, ale napriek tomu autori našli vždy dosť „škáročiek“ i námetov, do ktorých mohli zapichnúť svoj satirický osteň a upozorniť na to, že žiť by sa dalo aj ináč. Vo vydavateľstve Avízo sa po roku 1990 pokúšali, avšak bezúspešne, pokračovať vo vydávaní tohto titulu pod názvom Nový Roháč. Šéfredaktorom bol Viktor Kubal mladší. Keď časopis zanikol, krátky čas sa ho márne, už pod hlavičkou Extra Roháč, snažil zachrániť oduševnený humorista Milan Kupecký vo svojom mini vydavateľstve H+S (Humor a Satira), spolu s ďalšími autormi, prevažne bývalými „roháčovcami“, predchádzajúcimi prispievateľmi do tohto renomovaného časopisu, ktorého jedinou „chybou“ bola pečať bývalého komunistického tlačového kombinátu vydavateľstva Pravda. Pod jeho zánik sa podpísala tiež vlna tzv. demokratizácie a komercializácie. Vieme, že za dobrý vtip v rôznej podobe sa dá veľa skryť, ale i veľa vyjadriť. Je to určitý uhol pohľadu na veci, ktoré sa dejú každý deň okolo nás. Vtedajšie komunistické vedenie vnímalo Roháč ako časopis, ktorý odhaľuje nedostatky na rôznych úsekoch hospodárskeho a spoločenského života, kritizuje buržoázne prežitky vo vedomí ľudí a reakčné úsilie imperialistických mocností, prípadne sa v ňom pertraktovala komunálna satira. Na chválu jeho tvorcov treba povedať, že ak sa naskytla čo i len malá možnosť (napríklad v období roku 1968), alebo vznikla voľnejšia politická atmosféra či demokratickejšie obdobie, Roháč bol na svojich stránkach predvojom kritiky, respektíve satiry, ktorá bola akýmsi seizmografom ďalšieho možného smerovania spoločnosti. Dnešok však neznamená, že nie je čo kritizovať, na čom sa zasmiať, skôr opak je pravdou. A ani odvaha by možno nechýbala, ibaže objekty kritiky zväčša siahajú do vyšších sfér a najmä vláda pravicového mamonu bráni takémuto pravdivému prejavu výpovede spoločenských neduhov, klamstiev, podvodov a ďalšieho, najmä politického marazmu, v ktorom na Slovensku v súčasnosti žijeme. Nie je to však problém iba printových, ale i elektronických médií. A tak nečudo, že Roháč si svoje miesto, bez politickej, inzertnej a distribučnej podpory, i napriek svojej opodstatnenosti na trhu, neudržal. Ak sa zamyslíme a zadívame vôkol seba, vo všeobecnosti zdravý vtip, liečivá satira, najmä politického podfarbenia, sa z našej spoločnosti doslova vytratila. Kde hľadať príčinu, vieme… Humoristický chlebík, hoci v malých dávkach, ešte existuje, nie je však ľahký, najmä ak to má byť humor inteligentný. Po revolúcii a následnej divokej privatizácii (rozkradnutím) a likvidáciou všetkého bývalého národného a štátneho majetku, sa Slovensko dostalo za pár rokov do úpadku takmer vo všetkých oblastiach spoločenského života, vrátane humoru a satiry. Pribudli bezdomovci, žobráci a satira na Slovensku poslúžila iba v čase privatizácie strategických podnikov a rozpredávania bývalého socialistického majetku najmä západným podnikateľom. Rozpredaním strategických subjektov cez Fond národného majetku profitovali najmä politici. Zrušením satiricko – humoristického časopisu sa pochopiteľne zlikvidovala aj satira, ktorej sa najmä oligarchovia a politickí rýchlo zbohatlíci stránia ako čert svätenej vody. Aj kapitalistické trhové prostredie potrebuje intelektuálne vyzretý humor a satiru, no prinajlepšom by sa to možno dalo realizovať vtedy, ak by išlo o komerčne rýchlo predajný časopis. Predsa zisk je prvoradý, hoci vieme, že humor a satira sa nezaobídu, ako ostatná kultúra, bez finančnej podpory. A tak na osude tejto kultúrnej oblasti, ako i obsahu nikomu nezáleží, najlepšie ich predstavám – majiteľom televízie, rozhlasu, podnikateľom, prípadne politikom a viac – menej i čitateľom viac vyhovuje bulvár. Stará „roháčovská“ kvalita autorov humoru a satiry zanikla, čo by nebol problém, ale problémom je, že nevznikla kvalita nová. Mladí autori, humoristi sa nemajú kde „učiť“, ani kde publikovať a pomaly nevedia čo je to humoreska, epigram či aforizmus. Je tu však takpovediac, ako sa vraví, svetielko na konci tunela. Nedávno vznikol internetový Humorikon, do ktorého prispievajú a angažujú sa v ňom najmä autori z minulosti, ktorí však postupne generačne vymierajú. Je teda otázne, kedy sa na Slovensku v kapitalistickej demokracii dočkáme aj politického humoru a satiry. Možno teda konštatovať, že nejednému slovenskému čitateľovi chýba podobný kvalitný printový časopis ako bol nezabudnuteľný Roháč. Chýba najmä slovenským humoristom a satirikom, respektíve autorom, pre ktorých jeho zánikom zanikli aj ich predošlé publikačné a konkurenčné možnosti. Podľa západného vzoru sú dnes v časopisoch ako zábavný doplnok k dispozícii len erotické fotografi e, staré anekdoty a veľké krížovky, v televíznych programoch trápny humor, na ktorom sa zúčastňujú viac – menej len komparzisti a malé deti. Znova konštatujeme, že nejednému slovenskému satirikovi, ktorých je pomaly ako šafránu, veľmi chýba spomínané periodikum v podobe nezabudnuteľného Roháča, ktorý prevrat v roku 1989 a následný trhový kvas kšeftovania a tunelovania – zdá sa, že nenávratne – zmietol z javiska našich kultúrnych dejín. Opakujeme, že humoristicko – satirický časopis Roháč, bohato ilustrovaný, vznikol v roku 1948 v socialistickom Československu, ako týždenník s množstvom vtipov, karikatúr a humorných poviedok pre pobavenie, ale aj kritiku nedostatkov. Medzi najsledovanejšie patrili glosy, kreslené vtipy a seriály, ktorých postavičky mali svojich stálych priaznivcov. Roháč prinášal často vysoko sofistikovanú kritiku problémov socializmu, prinášal ušľachtilý humor a cielenú satiru, všetko prvky prenikajúce do podstaty problémov. Mal vysokú literárnu i výtvarnú úroveň, svoje schopnosti si mohli v ňom brúsiť viacerí kvalitní autori. Vychádzal a nepotreboval inzerciu, bez ktorej dnes nemôže prežiť žiadne periodikum (!) Súbežne s jeho zánikom zanikli aj publikačné možnosti slovenských humoristov a satirikov v podobe zábavných strán i dvojstrán v novinách, také bežné v čase tzv. „preklínanej“ totality. V súčasnosti nejde ani o nejakú neopodstatnenú nostalgiu, ide o úsilie prinavrátiť, alebo aspoň dovolať sa pokusov o návrat takéhoto kvalitného, vydareného časopiseckého produktu, akým bol Roháč, neskôr Nový Roháč a Extra Roháč.
Milan Kupecký
