A opäť sa kope…
Ach, tí fanúšikovia…
Je nedeľa večer po futbalovom ošiali. Krčma, tak ako vždy je zaplnená fanúšikmi. Tentoraz je tu o niečo čulejšie, pretože hrala Trnava so Slovanom. Hoci už nie sú to mužstvá z predošlých rokov, derby malo predsa tú tradičnú susedskú príchuť. Pri jednom stole sedia fanúšikovia „bílych andelov“ – Trnavy, pri druhom belasí – fanúšikovia Slovana.
Jožo Deravý – fanúšik belasých a Fero Kyjavec, skalný „bílych andelov“ vedú medzi sebou tradičný rozhovor. Téma: pochopiteľne futbal! Miestami sa hádajú, chvíľu si prisviedčajú a tak to ide dokola. Veď viacerí poznáte tie krčmové dialógy, niekedy o ničom. Veľmi sa nehádajú, pretože obe mužstvá sa podelili s bodmi, stretnutie sa skončilo k obojstrannej spokojnosti 2:2. Sklamaní sú však úrovňou hry a ako vždy obaja sa dušovali, že na futbal už nikdy nepôjdu. Sú podgurážení rozrušení a s pribúdajúcimi pohárikmi nálada stúpa.
– Nikdy viac na futbal už nepôjdem! – vyhlasuje Jožo Deravý a dodáva: – Ja by som ich za takú hru viac na ihrisko nevpustil. Dal by som ho radšej zorať a nasadiť kukuricu, nech ju radšej okopávajú, ako majú okopávať seba. To vraj podľa nich bola hra…?
– Áno, bola to hra, ale s našimi nervami, – pridáva sa „Trnavčan“ Fero Kyjavec. – Keby som mal také krivé nohy ako ten ľavý obranca, bál by som sa aj na ihrisko vkročiť. Ten musí mať ale odvahu…
– Ejha, kebyže len krivé ale aj deravé, – pritakáva mu slovanista Jožo Deravý. – Neviem prečo sa my musíme nedeľu čo nedeľu pozerať na takúto hru? A oni tomu hovoria – vraj futbal. Prečo nejdeme radšej na ryby? Bisťu, viac ma na ihrisku neuvidíš
– Súhlasím s tebou. Už aj mňa to prestáva baviť. Čo ten tréner nemá oči? Bisťu, ja by som lepšie zahral.
– Aj ja tvrdím, že by som dal dohromady lepší „manšaft“. Neviem, ako chcú hrať lepší futbal bez krídel. To keď som ja hral, to ste mali vidieť! A ten náš center, to je ale lomidrevo. Veď ten si raz uši odkopne. Lopta od neho odskakuje ako od steny. O ľavom obrancovi ani nehovorím. Veď ten má obe nohy ľavé!
– Škoda reči….ozaj, a kde hráme budúcu nedeľu?
– V Žiline. A vy?
– Doma s Dunajskou Stredou.
-To môže byť zaujímavé, to si nemôžem nechať ujsť.
– Dobre pôjdem aj ja. A prisahám, že naposledy!
– Veď aj mňa tam uvidíš posledný raz!
– Tak teda dohodnuté! Pán hlavný, dva rumy a dve pivá…!
Skalní kontra rozhodcovia
Mužstvá hrali tak vynikajúco, že diváci sa rozhodli povzbudzovať rozhodcu.
Bol to nezaujímavý zápas. Futbalisti hrali dobre, rozhodca pískal objektívne, a tak nebolo na koho nadávať.
Domáci dobíjali bránu, diváci rozhodcu.
Rozhodca je pánom na ihrisku. Lenže skúste to vysvetliť fanúšikom.
Zamedziť nízkej návštevnosti? Pozývať fanúšikov na pozvánku.
Jediným nebezpečenstvom pre brankára hostí boli domáci fanúšikovia stojaci za jeho bránou.
Niektorým fanúšikom by stačilo zaplatiť iba polovičné vstupné.
Na ihrisku vidia iba jedno mužstvo – to svoje.
Športovci potrebujú od divákov podporu. V skutočnosti však by sotva niektorý dokázal žiť iba z podpory.
V športe je to ako v matematike. Fanúšik i profesor chcú iba dobré výsledky.
Fanúšika stojí veľa šport. Najmä ak v športovom objekte čapujú.
Boli to doslova skalní. Ukameňovali rozhodcu.
K vyšším métam
„Ako pozdvihnúť úroveň futbalu?“ bol hlavný bod programu nedávno uskutočnenej mimoriadnej schôdze trénerov, psychológov, pedagógov, filozofov, ba zúčastnilo sa na nej i niekoľko kúzelníkov zo štátu Kopokaz, ktorí sa zišli v snahe nájsť východisko z krízy, s ktorou zápasí ich národné futbalové mužstvo.
Reprezentačná futbalová jedenástka Kopokazu, ktorá v minulosti patrila medzi európsku elitu, teraz prehráva jeden medzištátna zápas za druhým, a to i so súpermi, ktorých predtým ľahko zdolávala. V diskusii padali rôzne návrhy. Zástupca tábora trénerov volal po výmene trénera… Proti tomuto návrhu bolo najviac hlasov. Vraj častá výmena trénerov doteraz neprospela žiadnemu mužstvu. A napokon, on nie je hrajúcim trénerom, za všetko môžu hráči, ktorí v zápasoch nevydajú zo seba všetko. Prečo však nevydajú zo seba všetko? Touto otázkou sa zaoberal jeden zo psychológov, ktorý radil zvýšiť hráčom prémie. Hlasy boli aj proti tomuto návrhu. Peniaze vraj nie sú všetko, pričom veľmi kazia charaktery, a napokon, čo sú platné hráčom, ktorí nevedia hrať. Na úvahu – chyba je asi vo výchove dorastu – ozval sa jeden z pedagógov – „nesúhlasím s vami! Čo s dnešnou pohodlnou mládežou, ktorá nechce podstúpiť tvrdú športovú drinu?“ Filozof navrhol nezaoberať sa príliš problémami špičkového futbalu, argumentujúc to myšlienkou, že ak futbal v ich krajine bude neustále upadať, bude sa ešte viac o ňom hovoriť ako doteraz a stane sa tak populárnejším. Ani táto myšlienka neobstála. Treba vraj brať ohľad aj na fanúšikov. Každý z nich má predsa iba jedny nervy. A tak to išlo kolom – dokola, pričom návrhov pribúdalo. Niektorí volali po rozšírení kádra, iní boli za jeho zúženie. Ďalší žiadali, aby bolo fanúšikom v celom štáte umožnené pred každým medzištátnym zápasom tajne určovať zostavu. Našiel sa aj taký hlas, ktorý volal po slabších tréningoch, vraj hráči málo odpočívajú a potom v zápasoch nevládzu. Padol návrh na dlhodobé sústredenie v zahraničí, samozrejme našli sa oponenti, ktorí tvrdili, že všade dobre, doma najlepšie. Ani ďalšie hlasy volajúce po životospráve, morálke, zodpovednosti, neobstáli. Vraj hráčom tieto veci netreba pripomínať, pretože potom cítia prílišnú zodpovednosť a hrajú neuvoľnene, akoby so zaviazanými nohami.
Mimoriadne zvolaná schôdza skončila. Po nej športoví novinári všetkých denníkov zhodne konštatovali, že mala rušný priebeh, bola hodnotná s množstvom podnetných nápadov. Čírou náhodou sa jej zúčastnil aj redaktor závažného časopisu, týždenníka „Špendlík“. Ako jediný zo zúčastnených novinárov nemal za úlohu napísať o spomínanej schôdzi, pričom najvýstižnejšie charakterizoval jej priebeh, ktorý vtesnal vo svojej humoreske do niekoľkých viet. Vyberáme: „…schôdza mala iba jednu malú chybičku, ktorá keď sa to tak vezme, ani nie je taká malá. Totiž v diskusii nedostal slovo ani jeden z kúzelníkov, hoci zdá sa, že on jediný by bol schopný za danej situácie pomôcť.
Chlapci, do toho!
Televízny prenos futbalového stretnutia. Reportér hlási, že štadión je celkom zaplnený 80 000 divákmi. Pani Grambličková prekvapene zvolá: – Nikdy by som nepovedala, že toľko ľudí nemá televízor!
Odľahčí si pán Mrkvička na futbalovom zápase: – Už nikdy si viac pred futbalovým zápasom nevypijem! – A prečo, smiem vedieť? – pýta sa ho sused . – Prečo? Potom vidím tú mizernú hru dvojmo.
Povzdych jedného skalného: Ej, kde sú tie časy, keď sme sa po zápase hašterili, ktorý gól bol krajší…
Návšteva sa čuduje: – Čo je to za krik u susedov? – Televízny zápas, – vysvetľuje hostiteľ. – Futbal, alebo hokej? – Nie- Ona chce sledovať prvý program a on druhý…
Do holičstva vojde plešivý, starostlivo oholený muž a sadne si do kresla. Holič sa ho rozpačito spytuje: – Čo si budete želať? – Porozprávať sa o včerajšom zápase vo futbale.
Drahý, dnes by som chcela niečo jarného, – hovorí manželka svojmu manželovi, futbalovému fanúšikovi. – Dobre, – súhlasí on, pôjdeme na prvé jarné ligové futbalové kolo.
Netradičná rozlúčka
„Sudcovi mrkvu!“, „Sudca je hovädo!“, „Bite ho!“ – začali sme, ako počas každého majstrovského zápasu, keď hrá naše futbalové mužstvo doma. V tomto stretnutí išlo o veľa. Bolo pre nás existenčné, pretože sme bojovali o udržanie sa v súťaži. Všetci sme boli presvedčení, že zvíťazíme, napokon veď hráme doma! Pravda, veľa bude záležať aj na rozhodcovi – dumali sme, veď súper je dosť silný, z hornej polovice tabuľky. Tradičných dvadsať percent, ktoré rozhodca zvykne odviesť pre domácich, by nám tentoraz nemuselo stačiť.
A ani nestačilo! Prehrali sme, posudzujúc teraz, už s odstupom času, zaslúžene. Čo nám potom iné ostávalo, ako „Hor sa na rozhodcu!“ Vyvŕšili sme si na ňom zlosť, hoci nadávok, ktorými sme ho častovali počas stretnutia, sa ušlo aj hráčom. Ja som mu rozbil dáždnikom hlavu. Nemal som to robiť, priznávam, oľutoval som to však až potom, keď som sa za tento čin ocitol na súde v roli obžalovaného.
„Pán Kolienko…“ – oslovil ma muž v civile, a ja som od prekvapenia skoro omdlievajúc z nôh padol.
– O vás by som to nikdy nebol povedal, ba ani len nedopustil na vás. Vediete usporiadaný rodinný život, ste tichý človek, a ako som sa ďalej dočítal v posudkoch a záznamoch, v závode máte povesť vzorného pracovníka. Žiaľ, nedá sa už nič robiť, všetkému je koniec, budeme sa musieť rozlúčiť.
A bol to skutočne môj koniec. Museli sme sa rozlúčiť navždy. Žalobca – rozhodca bol totiž nový vedúci oddelenia, v ktorom pracujem.
Text Milan Kupecký, snímky Vlado Pavlík a Ľubo Kotrha
