Milan Kupecký: Vojna nás znepokojuje, politika chrliaca zo všetkých médií „oblbuje“, nuž teda glgnime si aspoň trocha z iného pohára

Trocha sme načreli do nášho redakčného archívu, aby sme sa pokúsili preorientovať vás aspoň na chvíľu na iné, pozitívne myšlienky… 

Súťaž o najlepší krátky satirický príbeh

Nevydarený pokus o žart

Stalo sa to v čase, keď sme sa ako novinári stravovali v spoločnej jedálni spolu v Bratislave. Bol som v tom čase aktívnym publicistom. Spolu sediaci kolega redaktor, už nežijúci Miroslav Košťány ma počas obeda požiadal, aby som mu opečiatkoval stravný lístok na nasledujúci deň. Pretože on sa ponáhľal na služobnú cestu, ktorú sme my redaktori absolvovali denne. V ponuke boli dne možnosti: Viedenský rezeň a ryžový nákyp. Teda, mal som na výber. Rezeň (v tom čase bola žatva a rezne boli tak veľké, že prekrývali zemiakovú prílohu. A kto by si namiesto obrovského rezňa prekrývajúceho tanier objednal ryžový nákyp? Navyše viem, že Miro neobľuboval sladkosti a ryžový nákyp priam z duše neznášal! A čo človek neurobí, pre svojho dobrého priateľa, navyše kolegu? A keďže obaja sme mali zmysel pre humor, nuž tak som mu samozrejme z recesie opečiatkoval „dvojku“ – ryžový nákyp. Čo nasledovalo potom som, som sa od neho dozvedel až na druhý deň popoludní. Našťastie, jeho počiatočná zlosť už pominula a tak mi podrobne vyrozprával celý príbeh. Vraj keď sa postavil do radu na obed a videl ako stravníci odchádzajú od výdajného okienka s rezňom ako pol bravčovej hlavy na tanieri a on mal objednaný ryžový nákyp, v duchu ma priam znenávidel, preklínal a v duchu nadával vo všetkých pádoch. Išlo ho priam puknúť od zlosti. No i napriek tomu celý príbeh skončil neočakávane, happyendom. Keď prišiel na neho rad a pristúpil k výdajnému okienku, dočkal sa ďalšieho prekvapenia , keď mu servírka položila na podnose pred nos, rezeň. Spočiatku nevedel ako má zareagovať. Myslel, že sa výdajníčka obedov, pomýlila, no opak bol pravdou. Bol trocha šokovaný a zároveň postavený pred dilemu – vyjsť s pravdou von, alebo čušať a v tichosti nenápadne zobrať rezeň a sadnúť si k jedálnemu stolu. Napokon však prišlo rozuzlenie a pointa celého príbehu. Vydávajúca obedy pri okienku, vidiac ako zostal Miro v pomykove a okúňal sa, ho hlasito oslovila: „Viem súdruh Košťány čo máte na jazyku, a čo asi chcete povedať…nezmýlila som sa…ale vy ste boli jediný zo všetkých stravníkov, čo si objednal ryžový nákyp a tak sa to kuchárovi neoplatilo variť…“

Humoreska

Nepríjemné hryzenie

Odvtedy, čo som sa zaregistroval ako podnikateľ a neplatím dane, pociťujem večer čo večer, keď idem spať, akési hryzenie. Čo to len môže byť? Pokúšam sa prísť na to vylučovacou metódou. Pes to nie je! Pes je predsa ako kniha, najväčší priateľ človeka. A napokon, kde by sa aj vzal, hoci dnes žijeme život pod psa. Pri takých vysokých poplatkoch za všeličo, aké nám dala do vienka naša vláda, by som radšej štekal sám.
Čo ma to teda hryzie? Preboha, že by to bolo to malé cirkusové zvieratko? Blcha? Nie, ani nápad! Veď čistota je u mňa minimálne pol života a okrem zmetáka si dám vždy zo dve-tri metličky, nuž čože, veď aj alkohol je metla ľudstva. Pritom, čo sa týka tej čistoty, úspešne periem aj špinavé peniaze. Ďalšie, čo mi prišlo na um v rámci mojich obáv: či to nie je zub času. No vzápätí som si uvedomil, že ten sa prejavuje celkom odlišne v porovnaní s mojimi pocitmi. Človek ošedivie, v lepšom prípade oplešivie tak, že mu nemožno ani vlas na hlave skriviť. To hryzenie, ktoré pociťujem, nie je podobné ani hryzeniu hmyzu, napríklad priadky morušovej, keď si pochutnáva, ako bezdomovec na zvyškoch jedla, na malinovom liste. Je to inakší pocit – ako keď človek robí niečo proti svojej vôli, ako pred parlamentnými voľbami. Nielen proti svojej vôli, ale i presvedčeniu… prípadne egoisticky iba vo svoj prospech. Lenže, kto už dnes koná inak? Čo to len môže byť? Dumám ďalej. Čo takto svojvoľne nahlodáva môj pokoj a moje zdravie? Aha, už to mám! Ja hlupák. Už mi to nemyslí ako niektorým politikom vo vláde či v parlamente. Veď je to svedomie! Práve to, čo mnohým z nich chýba. A čo teraz? Budem asi musieť navštíviť lekára, hoci naše zdravotníctvo je možno viac choré ako ja. Ale akého? Obvodného? Ten mi tak, pre úsporné opatrenia, predpíše nanajvýš acylpyrín. A budem sa počas nočnej mory potiť ešte viac ako doteraz. Pôjdem k špecialistovi, hoci mu budem musieť dať za posledné úspory zo sociálnej podpory úplatok, vlastne všimné. Lenže k akému? K psychiatrovi? Nie! K chirurgovi? Nie, nemám predsa zlomené srdce… Pôjdem k dentistovi. Aby ma svedomie nehrýzlo, dám si vyhotoviť umelý chrup. A basta.

Humorista Vladimír Pavlík je jedným z najlepších grafikov v súčasnosti v rámci humoristickej tvorby na Slovensku

Ešte stále využíva  techniku, akou začal kresliť karikatúrne obrázky, bez pomoci počítača a umelej inteligencie. Karikaturista Vladimír Pavlík z Nového Mesta nad Váhom je slovenským rekordérom v rýchlokreslení a autorom najväčšej karikatúry (visela dlhší čas na nádvorí novomestského múzea). V čase, keď objavil v sebe talent kresliara so zmyslom pre humor a začal sa venovať tomuto koníčku, bolo viacero novín a časopisov, ktoré dávali priestor kreslenému humoru. Prvé uverejnené kresby mal v roku 1973 v rôznych vtedajších renomovaných periodikách, najmä v známom satiricko-humoristickom časopise Roháč. Mimochodom, v súčasnosti sa môžete sporadicky stretnúť s jeho kresbou v zahraničných časopisoch, kde na rôznych humoristických výstavách získava zároveň mnohé ocenenia. Okrem humoru a satiry robí aj obrazy akrylom a olejom na plátno, ktoré tematicky nadväzujú na kreslený humor bez slov.

„Počas študentských rokov som mal viac času na kreslenie a z honorárov bolo občas aj na pivo,“ vraví Vladimír Pavlík. Kreslenie je mu takpovediac drogou. Po skončení školy pracoval ako dizajnér (navrhoval laserové zariadenia, elektrické stroje, lisy, montážne linky, sústruhy, obrábacie centrá, záhradnú techniku, malotraktory) a popri tejto práci sa venoval kresleniu. Odkedy si zriadil vlastné grafické štúdio kreslí každý deň a jeho veľkú časť venuje profesionálnemu kreslenému humoru. Veď vo všeobecnosti je známe, že humor a dobrá nálada sú prepotrebné, pretože produkujú endorfín, čo napríklad v niektorých štátoch využívajú ako alternatívnu medicínu.

Ako vraví: „Deň bez kreslenia považujem za premárnený. Za tie roky sú to desaťtisíce kresieb. Preto sa snažím každý rok zasadiť aspoň jeden strom, aby som to prírode vrátil,“ hovorí s dávkou humoru Vladimír Pavlík. O svojej tvorbe ďalej povedal: „Inšpiráciu a nápady beriem z každodenného života a jeho rozmanitosti. Kombináciou a spájaním myšlienok a ich prenesením na papier vznikne kresba s vtipným alebo satirickým obsahom.“ Zaujímavosťou je, že ešte nedávno bol členom tzv. Považského štvorlístka, ktorý okrem neho tvorili karikaturisti Miro Ďurža, Vojto Haring a Fero Bojničan, no keďže dvaja z nich už nie sú nie medzi nami, tak klub zanikol. Oproti iným kresliarom, respektíve karikaturistom, je jeho veľkou devízou, že dokáže kresliť rýchlo, a to i na veľké plochy, pokiaľ dočiahne rukou. Táto danosť ho priviedla k dvom slovenským rekordom. Prvým bola „kreslená hodinovka“, keď počas hodiny nakreslil 54 kreslených vtipov na ploche približne 54 metrov štvorcových. Pri svojom druhom zápise využil vyše šesť kilogramov akrylových farieb a takmer dvadsať štetcov. Nápad dostal už rok po svojom prvom rekorde, ktorý absolvoval v Piešťanoch. Najskôr zhodnotil svoje sily a výšku rebríka, na ktorý si trúfol. Jednotlivé námety karikatúry si vopred rozkreslil a potom premaľoval rýchloschnúcou akrylovou farbou, ktorá je odolná aj voči dažďu a nepriaznivým poveternostným podmienkam. Napnuté plátno s plochou vyše dvestotisíc centimetrov štvorcových v drevenom ráme, v ktorom vznikla rekordná karikatúra, je zošité z troch kusov, pričom námet tvoria humorné ľudové postavičky doplnené podobizňami zvieratiek.

„Kreslil som približne osem hodín počas dvoch dní s malými prestávkami, za účasti poroty a divákov. Nekreslil som na rýchlosť, takže to bola pohoda, iba som sa držal rebríka, aby ma z neho nesfúklo. Hotovú karikatúru môžu odviezť iba helikoptérou…“ pousmial sa Vladimír Pavlík. „Certifikátom sme priamo na mieste potvrdili autorovi vytvorenie najväčšej karikatúry na našom území, “osvedčil následne rekord komisár Igor Svítok. Nad budúcnosťou a využitím obrovského plátna si po vzniku rekordu lámal hlavu aj vedúci Podjavorinského múzea Jozef Karlík, ktorý povedal: „Vzhľadom na jeho rozmery ho nemôžeme umiestniť do žiadneho depozitáru, pretože by sa tam nezmestil. Rekordnú karikatúru preto necháme zavesenú na mieste vzniku a bude tvoriť príjemnú umeleckú atmosféru dvora v múzeu.“

Na domácich i zahraničných súťažiach kresleného humoru získal tento slovenský rekordér viacero ocenení. Zatiaľ posledné dostal pred dvoma rokmi z ďalekej Číny. Vlado Pavlík, ako ho familiárne volajú v rodnom meste, je spoluorganizátorom tradičného bienále humoristov Novomestský osteň (pre zaujímavosť, konalo sa už osemnásť ročníkov). Je tiež členom viacerých porôt karikaturistických podujatí. Konštatuje: „A hoci s humorom a najmä satirou to ide na Slovensku dolu vodou, som optimista, nestrácam humor a kreslím, kreslím a kreslím… i keď v skutočnosti priestor na kreslený humor v printových a elektronických médiách de facto takmer neexistuje. Škoda, lebo takto sa nenávratne stráca malý zlomok slovenskej kultúry.“ Dodajme, že humor v jeho obrazoch je súčasťou mnohých interiérov, kde prináša ľudom pocity uvoľnenia, zlepšuje náladu a vytvára optimistickú atmosféru.

Spoza čiary 

Čaro futbalu

Alfonz Kopačka je vášnivým fanúšikom futbalového mužstva rodnej obce družstevníka Kramličky. Aj dátum svojej svadby si pamätá iba podľa majstrovského zápasu Kramličky – Neväzová, keď iba s námahou rozhodca unikol rozvášneným divákom vbehnutím do kukurice vysadenej povedľa ihriska.
„Dnes pôjdem s tebou na futbal,“ povedala mu jedného nedeľného popoludnia jeho polovička Amálka. „Anciáša jeho, som zvedavá, čo je to za šport, keď všetci chlapi sú kvôli nemu takí pojašení.“
„Dobre,“ súhlasil Alfonz, „práve dnes hráme derby zápas so susednými Puchlinkami. Na jeseň nás u nich veľmi dokopali, a tak máme čo naprávať. Ak chceš ísť, poponáhľaj sa! Nebude to koncert, ani divadlo, hoci sa obom občas veľmi podobá,“ dodal. Keď prišli na ihrisko, práve skončil predzápas. Po krátkej prestávke, keď obe mužstvá vybehli na ihrisko, hľadisko ožilo: „Sudcovi mrkvu! Fuj sudca!“ Hneď v úvode vykríklo niekoľko domácich skalných. Aj druhý tábor fanúšikov – hostia – dali o sebe vedieť: „Nebojte sa, do nich! Doma im to zrátame!“ Hostia zapálenými novinami dali domácim vedieť, že ich mužstvo „horí“. Domáci sa vytiahli s transparentom: „Dnes sú u nás hody, nedáme vám body!“ V trinástej minúte sa hosťom nečakane podarilo dať gól. Znamenal nielen vedenie, ale bola aj signálom k bitke, ktorá medzi oboma tábormi trvala až do konca stretnutia. Skončilo sa napokon predsa len víťazstvom domácich 2 : 1 a rozhodca si ním zabezpečil odchod z ihriska so zdravou kožou. „Ako sa ti páčilo stretnutie?“ pýtal sa po jeho skončení Alfonz svojej Amálky. „Neviem. Nesledovala som hru. No tá bitka, stála za to. Nabudúce ma musíš vziať opäť.“

Medzi skalnými

Muž sa vrátil od lekára a manželka sa ho spytuje: „Tak čo ti lekár predpísal na boľavé oči?“
„Zakázal mi chodiť na futbal.“

Manžel prišiel z práce domov v zlej nálade. Manželka sa ho pýta na príčinu.
„Vedúci mi nedal prémie,“ vysvetľuje manžel, „lebo som bol v pracovnom čase na futbale.“
„A kto mu to povedal?“
„Nikto. On sedel vedľa mňa.“

Hovorí muž žene: „Vieš, že ma v novinách verejne pochválili?“
„A za čo, prosím ťa?“
„Nuž, tu píšu, že na futbale bolo desaťtisíc disciplinovaných divákov.“

„Už sa nemôžem na tie nerváky v televízii pozerať!“
„A prečo? Ja mám náhodou detektívky rád.“
„Kto hovorí o detektívkach? Hovorím predsa o futbale.

Na istom našom štadióne dvaja diváci mlčky sledujú futbalový zápas. Odrazu sa ozve prvý fanúšik: „Ako sa vám pozdáva hra našich?“
„No, celkom fajn… ale ja osobne mám radšej futbal.“

Za krásneho májového večera sa prechádza po nábreží mládenec s devou. Po dlhom mlčaní povie on trasľavým hlasom: „Drahá, chcel by som ti dať veľmi vážnu otázku…“
„Pýtaj sa, drahý,“ šepla deva.
„Čo myslíš, postúpi naše družstvo do prvej ligy?“

Syn napomína otca:
„Otec, nehovor tak vulgárne! Nie si za volantom, ani na futbale!“

Kedysi a dnes

Kedysi sme bojovali za socializmus. Dnes o prežitie.
Kedysi si ľudia pri práci pospevovali. Dnes nadávajú.
Kedysi drôtovať. Dnes dotovať.
Kedysi nás príroda lákala, dnes nás ľaká.
Kedysi nad našimi hlavami lietali vtáky, dnes popolček.
Kedysi bola voda tekutinou bez chuti, farby a zápachu.
Kedysi sme mali hlad po slobode, dnes máme normálny hlad.
Kedysi sme si nahovárali dievčatá a dnes, že sa máme dobre.
Kedysi stáli húfy ľudí pred obchodmi, dnes na úradoch práce.
Kedysi nás tlačila para, dnes výška poplatkov za elektrinu.
Kedysi sme sa hrbili od práce, dnes od poklonkovania.
Kedysi malo remeslo zlaté dno. Dnes sme na dne.
Kedysi sme si po žobračenku chodili do práce, dnes nám ju poštár prinesie domov.
Kedysi Jánošík bral iba bohatým, dnes exekútor nerobí žiadne rozdiely.
Kedysi bolo viac smutných vŕb, dnes je viac smutných ľudí.
Kedysi sme bojovali proti zahraničným kapitalistom, teraz je čas začať proti našim!
Kedysi nás naháňali čas, dnes sa naháňame sami.
Kedysi sme mali čas, dnes má čas nás.
Kedysi nám všeličo chýbalo, dnes máme mnohé navyše.
Kedysi sme prebaľovali dojčatá, dnes už aj potraviny.

Milan Kupecký