Úvodník
Slovo Slovákom súcim na slovo…
Na našom nedávnom sneme spisovateľov sme sa okrem iného zaoberali aj tým, ako uchopiť literárne a básnické slovo, aby bolo pre čitateľa čo najpríťažlivejšie. Podľa spisovateľa Eliasa Canettiho, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru ktorý povedal, že „spisovateľ musí pozorne načúvať ľuďom, aby sa počuté zachovalo v pôvodnej podobne, a nie ako dajaký paškvil“. Áno, musíme načúvať iným a ich slová pretaviť do umeleckých obrazov, vytvárať živé metafory a žijúce telá, z ktorých žíl sa môže napiť ktokoľvek. Na sneme sme sa popri iných otázkach (personálnych a majetkovoprávnych) zaoberali aj tým, ako načúvať iným. Zároveň je dôležité pýtať sa sám seba, aké slovo, aký rytmus priliehajú k tomu, čo poznám. Bez správnych slov, bez dlhej praxe v ich kombinovaní sa nezrodí nič živé a skutočné. Literárna pravda je pravda, ktorá sála výhradne z dobre použitého slova a vytvára sa v slovách, ktoré ju formulujú. V onom procese tvorby je nevyhnutná transcendencia do imaginárneho sveta, pravdivejšieho ako sama realita; fikcia v ozajstnej literatúre je totiž až zničujúco úprimná, presvedčivá, neznesiteľne dôveryhodná – každé klamstvo sa autorovi škaredo vypomstí.
Plne si to uvedomujeme aj v našom Spolku slovenských spisovateľov (SSS) – je to jeden z hlavných dôvodov, prečo sme si predsavzali, lepšie povedané, sami seba v uznesení zaviazali dôrazne vystupovať proti komercializácii kultúry, organizovať vydavateľskú a publikačnú činnosť tak, aby sa zabezpečila čo najširšia názorová a umelecká pluralita, vytvárať dôstojnejšie, morálne aj hmotne primerané podmienky na prácu našich tvorcov, spolupracovať s ostatnými spisovateľskými organizáciami a so všetkými slovenskými spisovateľmi, aktívne sa podieľať na vyhľadávaní mladých talentov a na ich postupnom začlenení do literárneho života.
Pravda, tvorba ide ruka v ruke s osobnou angažovanosťou spisovateľa, ktorá by mala patriť v dnešných časoch k jeho každodennej spoločenskej výbave! Musíme totiž reflektovať jednu zásadnú vec: Literatúra odzrkadľujúca našu súčasnosť síce nepochybne vplýva na myslenie ľudí, na ich postoje, hodnotovú orientáciu, ale nie je v jej silách formovať človeka takpovediac in medias res, bezprostredne, aktuálne, povedzme aj akútne, lebo niekedy rezonuje, nie vlastnou vinou, akoby s odstupom času, ako hlavný orientačný a záchytný bod pre historikov a politológov na správne triedenie a zaraďovanie faktov do súvislostí – najmä však vtedy, keď filozofia a ostatné spoločenské vedy nevedia, kam z konope. A preto, vychádzajúc z dnešných zložitých spoločenských a medziľudských vzťahov, narastajúceho odcudzenia, prevratných zmien usilujúcich sa svojím chvatom dobehnúť nebodaj rýchlosť svetla, z hrozieb posthumánnej budúcnosti a kyborgov, nastáva čas, keď sa spisovateľ musí stať každodenným racionálnym, zdôrazňujem, racionálnym (samo kritické myslenie nestačí) kritikom udalostí vôkol seba a vo svete a zároveň žalobcom samého seba, bez akýchkoľvek skrytých a zastieraných hmotárskych postojov a materiálnej vypočítavosti. Už i z tých dôvodov, že recipient chce krátke a rýchle informácie a navyše si žiada ich rýchle vysvetlenie. A nielen od novinárov a ich profesionálnej povrchnosti, ale aj od tých, ktorých pokladá – do väčšej či menšej miery – za svedomie národa. Pravda, ak to ešte vôbec platí. Môžeme my spisovatelia mlčať nad tým, čím nás zahlcujú či skôr pohlcujú progresivistické maniere a mainstream? Môžeme sa pozerať z literárneho zápecia na to, čo sa odohráva vôkol nás – na spoločenskú barbarizáciu, deštrukciu kultúrnych hodnôt a splošťovanie jazyka? Môžeme sa uzavrieť do slonovinovej, nepriedušne izolovanej, úzko tvorivo špecifikovanej veže?
Určite nie! Bolo by to povrchné a zbabelé. Aj preto dávame a chceme dávať v Literárnom týždenníku priestor všetkým, ktorým leží na srdci ďalšie autentické (nie kozmopolitné opičenie) napredovanie našej spoločnosti a v neposlednom rade i rozvoj a skvalitňovanie pôvodnej slovenskej a prekladovej literatúry. K tomuto ušľachtilému cieľu privolávame všetkých „Slovákov súcich na slovo“…
Pavol Dinka
