Najnovšie vydanie knihy slovenského autora
Milan Kenda a jeho Tridsatoro desatorí
Zase a opäť tu máme november. Ten písaný s malým „n“ aj ten, čo sa už 36 rokov zvykne písať ako: November ´89. Ten kalendárny nám prináša v parkoch a v lesoch žiarivé prelivy v kučerách stromov, chladné rána i sychravé podvečery s prísľubom plaziacich sa Vianoc. Jedenásty mesiac roka – písaný politikmi a novinármi so zveličeným „N“ – pripomína významný historický zlom v bývalej Československej socialistickej republike. Niekto si ho ani nevšimol, iní sa každoročne niekoľko dní nedokážu ráno pozrieť do zrkadla. No veľa je stále i takých, čo by v krčme stavili i poslednú euromincu na fotografiu s prstami do V, dušujúc sa, že ešte aj dnes im z cinkania kľúčmi zvoní v ušiach… Pre člena Únie slovenských novinárov a čestného člena Spolku slovenských spisovateľov Mgr. Milana Kendu (*19. 11. 1957, Ostrava) je november 2025, v dlhom ruženci života, len pripomenutím zrýchleného tepu maratónca s cieľom v nedohľadne.
„Kto sa ešte aj dlho
po nežnej revolúcii
správa nežne,
ten nežne!“
To je jeden z troch stoviek aforizmov, ktoré som si vybral pre jeho sezónnu aktuálnosť z neveľkej fialovkastej knižky tohto slovenského fejtonistu, aforistu, dlhoročného popularizátora vedy, autora humoresiek i veršov pre deti. Ako bývalému televízákovi, pri rátaní Kendovej bibliografie, sa mi z pamäte vynorí vojnový seriál z roku 1973 „Sedemnásť zastavení jari“. Knižka „Tridsatoro desatorí“, ktorá sa k životnému jubileu Milana Kendu (68) ´vyliahla v inkubátore´ Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov je však skôr sedemnástym zastavením jesene. Nenápadný skromný a tichý autor v tomto kaleidoskope aforizmov potvrdzuje úžasný pozorovací talent a majstrovstvo v skratke zachytiť humor sekundy, žiaru iskry, silu okamihu a pravdu života. Veď od klasika vieme, že aforizmus je jeden riadok, ktorého zmysel sa číta medzi riadkami. Odráža trpezlivosť aj životné skúsenosti a postrehy akoby cestujúceho po železnici osudu. Deväť z desiatich pasažierov prekoná cestovanie spánkom, polospánkom, debatou s prísediacim v kupé, čítaním novín alebo dnes – ´čumením´ do mobilu. Iba ten jeden – jediný chce všetko vo vagóne počuť a vidieť cez okno, čo sa v uháňajúcej krajine deje. Iba on jediný – ako cestovateľ Milan Kenda – dokáže potom z rýchlika bytia vystúpiť svieži, obohatený o množstvo podnetov, nápadov či postrehov. Takmer celý doterajší život (lebo už od študentských čias), ho verná múza a talent hrať na maliličkej ploche literárneho žánra, neopúšťajú. Ani humor a nadhľad, lebo bez nich by sa nedali aj tie najvážnejšie či osudové momenty dejín nemohli opísať tak výstižne a vtipne.
„Totalita bola
okupácia tankami,
demokracia je
okupácia bankami.“
Najskôr som si prelistoval knižočku v chvate a len úchytkom zapichol zrak do niektorej z napísaných právd. Skúsil som to opakovane ešte dvakrát, až som vypol televízor, hlasité zvonenie mobilu a 90 strán (stránku za stránkou) som sústredene prečítal. Nie, veru nie – Kendovo videnie sveta okolo nás nie je oddychovým čítaním! Vypovedané svedectvo o našich časoch by mohlo byť vytesané do kamene, ako Božie zákony. Sochárom je ale môj brat Peter, ja som preto vďačný Milanovi za knižný dar od literárneho priateľa i s jeho vlastnoručným autogramom. Uložil som si túto jeho ostatnú knižočku na viditeľné miesto, v mojej pracovni. aby som ju mal po ruke. Ako predzáhradku so vzácnymi kvetmi, vypestovanú múdrosťou úplnkov a zalievanú skúsenosťami chlapíka s bielou briadkou pod očami gymnazistu upretými k tatranským štítom. Aby som ju mal po ruke, pri písaní článkov a komentárov. Rád by som sa aj z nej chcel učiť písať v skratke, snažiac sa hutne vyjadriť myšlienku, pocit, poznanie. Do záveru môjho zamyslenia nad tvorivým počinom nášho kolegu novinára aj spisovateľa Milana Kendu som vybral ešte jeden jeho postreh z tejto knižky – aktuálne k najbližším verejným vystúpeniam politikov.
„Ľudia, ktorí skáču ako sa im píska,
nereagujú na vypískanie.“
Pre mňa – celoživotného novinára, publicistu a v starobe spisovateľa literatúry faktu i detských rozprávok, sú špičkoví slovenskí aforisti vlastne poľovníkmi, akýmisi strelcami na momenty, ktoré my ostatní literáti nedokážeme postrehnúť. Preto ich obdivujem a chovám v úcte. Od nás ostatných majú obrovskú výhodu aj teraz – v dobe zrodu a vývoja umelej inteligencie. Lebo veď spolu s českým esejistom a publicistom Gabrielom Laubom som presvedčený, že: „Budúcnosť literatúry je v aforizmoch – tie nemožno sfilmovať.“
Esej
Predpotopný príbeh
Praotec Noe sedel vo foteli vytesanom do veľkého balvana a uvažoval o tom, ktoré zvieratá pojme do svojej archy, aby ich zachránil pred blížiacou sa potopou sveta. Správy o chystanej čistke v podobe prírodnej katastrofy dostal iba on, Noe, a to rovno z najvyšších miest. Praotec Noe rád o všetkom rozhodoval sám. Teraz však cítil zodpovednosť priam historickú. Keďže si chcel zachovať tvár pred Hospodinom i pred národom, keďže nechcel, aby ho odsúdili dejiny, prizval si na toto historické rozhodovanie poradcov: dvoch múdrych starcov bez ilúzií a dvoch mladíkov s ideálmi, lebo si nemohol dovoliť stratiť mladú generáciu. Poradcom sa kreslo neušlo, sedeli všetci na tráve oázy, z toho dvaja mladí ako na tŕní. “Treba zachrániť antilopu,” ozval sa jeden z mládencov. “Je taká krásna.” “Krása je pominuteľná. Akcia NOEMOVA ARCHA nie je záležitosť básnikov!” namietal prvý starec. “Skôr poľovníkov!” pridal sa druhý múdry starec. “Je to celonárodná akcia!” upozornil praotec obidvoch pradedov a pozdvihol oči k nebu, aby zistil, čo na to povie Hospodin. Veď si práve dovolil populistické zovšeobecnenie! Nezasiahne ho bleskom z dovtedy jasného neba? Ale trest neprišiel. Možno sa iba omeškal. “V každom prípade z krásy sa nevyžije. Iba ak z krásnej dcéry, ktorej oči sú ako dva vybrúsené acháty,” ďalej rozjímal prvý múdry starec. “K veci!” napomenul ho Noe. “A okrem toho všetci vieme, ako ťažko sa poľuje na antilopy. Sú rýchle ako šípy barbarov!” pokračoval prvý pradedo. “Ctihodný Noe, môj švagor sa nezvykne mýliť. Už keď ma odrádzal od sobáša, mal…” “Dobre, dobre, antilopy neberieme. Pozemská krása je ako poľná tráva: zožltne, zoschne. Okrem toho je to rúhanie. Skutočné krása je iba na nebi.” Na nebi sa práve začali zhromažďovať prvé pochmúrne búrkové mračná ako predzvesť potopy, preto Noe upustil od ďalšieho rozvíjania svojej tézy. No nezaprel, že je mužom rozhľadu a prezieravého kompromisu. “Avšak,” pokračoval Noe svojím najobľúbenejším slovom, “antilopy sú vítanou trofejou našich náčelníkov. Okrem toho sme ich ešte neskúšali skrotiť, možno by sa uplatnili v našej živočíšnej výrobe. Preto volím kompromis: Zoberieme párik antilopích mláďat, je to úspora na váhe.” “Správne sa povie – na hmotnosti!” trúfalo napomenul praotca bezočivý prvý mládenec. “Tak si to želajú proroci jazykovedci.” “Do horúcich pekiel s tými tvojimi jazykovedcami!” neovládol sa mierumilovný Noe. Keď išlo o jazykovedcov, s výrokmi ktorých konfrontovali praotcove kázne zlomyseľní kritici, ctihodný Noe strácal svoju povestnú zmierlivosť a nadhľad. Po tejto kliatbe, ktorá vyletela z jeho úst, sa Noe zháčil, preľaknuto sa vrhol na kolená, zahľadel sa do neba a odprosoval Hospodina tak, že si sypal piesok na svoju ctihodnú hlavu. Obidvaja múdri starci si zahalili tváre do svojich rúch a predstierali, že nič nepočuli ani nevideli. Obidvoch mládencov praotcov úlet nijako nevzrušil, kliatby boli pre nich ako každodenný nekvasený chlieb. Druhý mládenec sa pri zmienke o mláďatách antilop dokonca zasníval a napokon nadšene vykríkol: “Samčekov, zoberieme na loď samčekov, tí sú krajší!” Obidvaja múdri starci si odhalili tváre a pohŕdavo si odpľuli. Praotec si premeral nadšeného mládenca zničujúcim pohľadom. Noe i starci sa potom chvíľu modlili, aby duch osvietil ich mladú generáciu. Ich rozjímanie prerušil prvý mládenec: “Navrhujem, aby sme so sebou nebrali myši. Ničia úrodu.” “Myši sú boží trest, zoslaný na naše hlavy za našu bezbožnosť. Veď čo sú dejiny? Rozprávanie o myšiach, sýpkach a ľuďoch!” napomenul ho Noe. “Okrem toho sa ich boja naše ženy!” doplnil ho druhý múdry starec. “Čoho sa budú báť, keď myši ponecháme napospas živlom? Prišlo by k anarchii, ba čo je ešte horšie – k emancipácii, a pred tou nech nás Všemohúci ochrániť ráči!” “Myši rozhodne berieme!” poponáhľal sa s rozhodnutím predvídavo múdry praotec Noe. “Ale krokodíly, dúfam, neberiete, ctihodný otče?!” vyzvedal prvý mládenec. “Načo, veď vedia plávať. Vtom zasiahol druhý múdry starec: “Túto otázku treba náležite uvážiť, ctihodný Noe. Akiste voľakde s archou pristaneme. A čo keď tam krokodíly nebudú, až voda opadne, čo potom?” “A vari nám budú chýbať?” čudoval sa vševediaci Noe. “Veruže budú! Krokodíly v rieke, to je najlepšia ochrana pred našimi blížnymi z barbarských kmeňov.” “A keď sa sami budeme chcieť dostať na druhý breh, aby sme tam hlásali posolstvo Hospodina?” namietal praotec. “Potom nám poslúži tvoja archa. Nesmieš ju dať rozobrať! Čo keď sa Všemohúcemu zapáči potopa sveta a vystrojí reprízu?” “Nerúhaj sa, trúfalý starec!” napomenul ho Noe. “A neboj sa, ty maloverný, archu nerozoberieme. Neverím, že by si Všemohúci obľúbil potopy sveta, ale taká obyčajná povodeň čoby hračka prírody môže sa pritrafiť… Zoberieme teda aj párik krokodílov ako pohraničnú stráž.” “Výborne,” zajasal druhý mládenec, “a my ich tuto s priateľom pochytáme.” “Nie je to príliš riskantné? Prevážať živé krokodíly?” namietal prvý múdry starec. “Pravdaže je to riskantné!” súhlasil Noe. “Ale som za rozumný kompromis. Čo navrhujete, bratia?” “Prevážať iba krokodílie vajcia!” navrhol prvý múdry pradedo. “Výborný nápad. Ale ako poznáme, či nie sú pokazené?” zháčil sa Noe. Nastalo trápne ticho, ktoré po chvíli narušil druhý mládenec: “Jednoducho! Čuchom.” Noe blahosklonne prikývol a obidvaja múdri starci závistlivo zagánili na trúfalého mládenca. Porada trvala až do svitania. Mládenci vyslovili ešte niekoľko pochabých návrhov a múdri starci ich uvádzali na pravú mieru. A na pravú vieru uvádzal všetko prezieravý Noe. Uzavrel všetky sporné body božsky múdrymi kompromismi. Z mládencov, ktorí na tejto porade stratili všetky ideály, stali sa už na palube archy vodcovia prvých hippies. Odev si zdobili kvetmi lekna a iných vodných rastlín. Po pristátí, keď voda opadla, rozdelil Noe všetkým účastníkom plavby pozemky. Z hippies sa stali konvenční hospodári. Uznávali krokodíly, lebo trhajú v rieke barbarov, ktorí sú tam nútení kúpať sa na svojich lúpeživých výpravách, uznávali aj myši, lebo požerú úrodu vždy aj susedovi. Od tých čias sa ľudia po stáročia znova a znova zamýšľajú nad výsledkami plavby posádky i zverinca Noemovej archy. Mnohým vŕta v hlave, ako sa všetko to zvieratstvo sveta, nazývané odborne faunou, pomestilo do jedinej archy. Našlo sa niekoľko filozofov zo Spoločnosti priateľov Noemovej expedície, ktorí našli riešenie. Podľa nich pohodlne spočívala v arche iba elita zo zvierat, iba miláčikovia praotca. Ostatní museli plávať v kŕdli za archou, pričom ich posádka lákala ustavičným hádzaním krmiva do vody. Takže archa mala chvost ako kométa.
Vízie bez provízie
Kto je súčasným vzorom feministickej kariéry v európskom meradle? Šéfka európskej diplomacie, Estónka Kaja Kallasová, vnučka veľkého nacistu, dcéra veľkého komunistu, posadnutá nenávisťou voči Rusku.
Kedy sa už začne hlúpa a arogantná estónsko-bruselská diplomatka Kaja konečne kajať?
Baskervillský kapitalizmus že je SPOLOČNOSŤ? Kdeže, je to SVOLOČNOSŤ!
Na rozdiel od ropy veternú energiu nemôže zablokovať nijaký šejk. Ale u nás ju môže blokovať kdejaký Švejk v role organizátora protestnej petície alebo pochodu proti veterným generátorom.
Prečo majú nášho prezidenta voliť ľudia, ktorí zo Slovenska dobrovoľne odišli a našej domovine sa odcudzili? Pracovať pre vlasť, to nie, ale dosadiť nám zlomyseľne nejakého svojho progresívca, to áno?!
Progresívci teraz musia tvrdo zapracovať na presadení paralelnej ústavy, ktorá pritúli teplučkých bračekov a horúce sestričky ako vzor a vzdor.
Náš premiér sa dopustil obrovskej vlastizrady: Na návšteve socialistického Vietnamu sa sprchoval, dokonca možno aj kúpal v pozlátenej vani! (Ohlas z komentára v denníku N.)
Čo nám vnucujú ako zaručene pravé? Všetko pravicové!
Mladý Šimečka so svojimi amatérmi a preferenciami a starý Ducháček aj bez preferencií to všetko zariadia, takže sa budeme mať ako prasatá v žite!
Obdivujem odvážlivcov, ktorí odvážne unikajú z kapitalistického pekla samovražedným vešaním. Na rozdiel od nich nemám odvahu ani len vešať záclony.
Vždy sa nájde dosť hrdinov medzi našou opozíciou, ktorí sa odvážia vŕtať do dier v ementálskom syre.
Morality a iné hity
Zďaleka nie všetky dievčatá sa chcú okamžite vydávať. Niektoré sa musia najprv rozviesť.
Ľudia sa nemôžu dorozumieť s delfínmi, lebo sa od nich veľmi líšia. Delfíny sa navzájom zachraňujú, ľudia navzájom potápajú.
Nápis na dverách vtipného kardiochirurga: Otvorte – a budete otvorení!
Celebrity na mediálnych snímkach nechcú vidieť ako vyzerajú. Chcú vidieť ako chcú vyzerať.
Bol to len flirt! – písal jej do pôrodnice.
Riaditeľstvo prepustilo sprievodcu v labyrinte, lebo každú skupinu turistov sa snažil odblúdiť čo najskôr bez dramatického blúdenia.
Keď ponúkol tomu pravému päťdesiat percent zo zisku, ten pravý ho uznal za stopercentný talent.
Meranie od buka do buka sa mení na meranie od náletového agátu do náletového agátu.
Tajomstvo celoživotného úspechu? Vedieť spať na pracovisku so starostlivým výrazom v tvári.
Ľúbim ťa! – znie každý večer v našich domácnostiach. Z televízorov.
Oštiepok je celkom súci granát, ibaže ním musíš trafiť presne medzi oči hneď na prvý raz.
Keď ťa prichytia pri vynášaní, môžeš sa zachrániť donášaním!
Existujú vôbec panenské lesy? Nie sú to skôr stratopanenské lesy?
Je to veľmi rafinovaná Eva! Jeden figový list nechce preto, že zakrýva príliš málo, druhý preto, že zakrýva príliš veľa.
Ani ten najgalantnejší muž neuvoľní žene vedúce miesto.
Epigramáž
INSOLVENCIA
Nijaké zdroje nie sú večné.
Nijaké slečny večne driečne.
Nijaké zuby večne mliečne.
Naveky štíhle nebývajú žienky.
No najväčší krach podľa mojej mienky
vzniká chudnutím tučnej peňaženky.
LÁSKY A NELÁSKY
Nie je ťažké stále ľúbiť našu prácu,
najmä ak nám za ňu dajú skvelú plácu.
Zvyčajne však zabraňuje nám ego
v práci ľúbiť aj tých našich kolegov.
RAZ SA TO STANE
Vždy sa nájde kdesi
taká kosa,
čo aj najväčšieho
skosí bossa.
KULTIVOVANÝ KANIBAL
Rozhľadený ľudožrút vie,
čo sa vládcom ráta:
Žerie len tých s označením
persona non grata.
HUMORESKA
Múza
Chystal som sa písať. Nechýbalo mi takmer nič, ba ani len odhodlanie. Takmer nič – s výnimkou takej dôležitej persony, ako je múza. Už tu dávno mala sedieť. To viete, ženská!
Vyzeral som z obloka mojej garsónky, kam som sa z finančných dôvodov musel odsťahovať z môjho pohodlného bytu po niekoľkých rokoch od nástupu slobody a demokracie. Neraz som nostalgicky spomínal na moju bývalú útulnú králikáreň.
Vyzeral som z obloka a nemohol som sa dočkať múzy. Moja múza prichádzala vždy od múzea. Kde vlastne žila, neviem. Ani som to nepotreboval vedieť. Veď odjakživa prichádzajú múzy za autormi, a nie naopak. Azda žije v nejakom internáte, kde sa môže nerušene dožiť takých sto až stodvadsať semestrov.
Konečne som ju zazrel. Prichádzala opätovne od múzea, nepotrpela si na prekvapenia, bola to solídna a stereotypná múza. Svoju nepresnosť v dochádzke nahrádzala presnosťou vo vyjadrovaní. Dala by sa preškoliť na múzu pre literatúru faktu.
Blížila sa v mäkučkej peleríne, pod ktorou ukrývala svoje krídla. Celkom som ju chápal. Dnes, keď sa nosia hlboké výstrihy, kratučké sukienky, vysoké rozparky na sukniach, priliehavé a priesvitné blúzky bez podprseniek, nedá sa chodiť len tak bez všetkého po uliciach s krídlami. Ja som ju chápal, zato však okoloidúci oveľa menej. Na pelerínu bolo totiž veľmi horúco.
O chvíľu už sedela oproti môjmu písaciemu stolu, už bez peleríny. Začala chrliť témy, kultivovane premyslené fabuly s prekvapivými pointami. Počúval som ju závistlivo. Kam na to chodí? Ale aj znechutene. Čo si tá strešetená osoba vlastne myslí? Dobre sa to počúva, ale nedá sa to napísať! Možno sa to dá napísať, ale nedá sa to uverejniť. Prvá téma by pobúrila záhradkárov, ktorí by mi na výstrahu zabodli do dverí zlomený rýľ, druhá by do krvi urazila pracovníkov transfúznych staníc, tretia by rozladila všetkých ladičov klavírov, štvrtá by postavila proti mne stavbárov, pri piatej by si na mňa poriadne posvietili divadelní osvetľovači, šiesta by priviedla psychiatrov do zničujúceho afektu, siedma by nesmierne dopálila predavačky zapaľovačov, pri ôsmej by mi osladili život cukrári… A všetci by na mňa, ako je to dnes v móde, podali trestné oznámenia.
Prestal som vnímať túto chorobne provokatívnu personu. Keďže neznášam upretý pohľad jej veľkých zasnených očí, hľadievam vždy na hroty jej krídel. Pohľad na hroty krídel sa mi nevidí vtieravý. Dnes mi však pohľad z hrotov trocha skĺzol. A uzrel som krídla porastené perím prvej akostnej triedy. Priam perím labutím. Vstal som a ošklbal som moju múzu. Prekvapene zmĺkla. Potom sa rozplakala. Neviem prečo ju to tak vykoľajilo, veď šklbanie je dnes každodenným aktom a banálnou samozrejmosťou. Plačúcu som ju mlčky vyprevadil z garsónky. Potom som sa vrátil k obloku.
Kráčala prihrbená, skrývajúc nahé krídla v peleríne. Nik sa pri nej nepristavil, nik ju nepoľutoval. Každý sa staral len o svoj džob. A napokon načo? Veď ženy plačú pre akékoľvek maličkosti, obzvlášť tie, čo nosia v horúčavách mäkučké peleríny.
Zajtra zájdem s perím na trh. Nikoho nepobúrim. Zákazníci ma budú obliehať ako mladé devy zrelého básnika v devätnástom storočí. Každý predsa chce poriadne nadžgať svoj vankúš!
Díval som sa za mojou múzou smerujúcou k múzeu a premýšľal som, za aký čas jej dorastie ďalšia súprava peria.
Milan Kenda
