Obdobie dovoleniek je v plnom prúde, no niektoré naši humoristi, tvorcovia Humorikonu ani počas týchto letných dní neoddychujú. Alebo inak povedané, príjemný relax, ako svoje hobby kompenzujú tak, že spájajú dni oddychu s užitočným a to s vymýšľaním príspevkov, ktorým tvorbe sa počas ostatných mesiacov v roku venujú, a finančnou odmenou za ne prispievajú do rodinnej pokladnice.
Dnes prinášame dva príspevky na tému umelej inteligencie
V ostatnom čase som opäť diskutovala s umelou inteligenciou. Zadala som jej dve úlohy: aby prezradila, čo si odpočula na webe mainstreamu, a aby napísala poviedku na tému Keď sa zastavil čas. Ponúkam výsledok:
Odpočuté z webu mainstreamu
Jakub: Počula si, že premiér si na recepcii nebadane strkal do vrecka poháre?
Zuzana: A vraj si zabalil aj chlebíčky…
Jakub: Mali by sme to dať na titulku!
Zuzana: Mám to od kamoša, čo má sesternicu, a tá robí v cateringovej firme. Vraj chýbali dva vajíčkové chlebíčky a tri poháre!
Jakub: To je jasný dôkaz. Titulok ako hrom: Chamtivosť premiéra nepozná hraníc – zobral aj vajce národu!
Zuzana: Výborné! Bombastické! Aj včera sa ti titulok vydaril: Premiér možno neexistuje… Skvelo vymyslené! Čo ak je to jeho dvojník?! Po atentáte je všetko možné. Verejnosť z toho zostala paf. Jakub: Nikto to nevyvrátil. A keď niečo nikto nevyvráti, je to holá pravda.
Zuzana: Tak… tak… také je aj moje novinárske krédo. Fakty? Overovanie? To sú dnes retro záležitosti. Teraz letí „pocitová pravda“.
Jakub: A hlavne: Kto má klávesnicu, má moc.
Zuzana: Všetko vo verejnom záujme…
Jakub: Teda v našom záujme… stať sa poslancom alebo europoslancom… Zuzana: A navyše: Chlebíčky nám nikto brať nebude.
Keď sa zastavil čas
V ten deň sa zastavil čas. Doslova. Nikto nevedel prečo – hodiny prestali tikať, telefóny zamrzli, vietor utíchol, dokonca aj dažďové kvapky viseli vo vzduchu ako krištáľové slzy. Ľudia ostali ako sochy, vo výrazoch úžasu, strachu či smiechu. Celý svet sa akoby zastavil v jednom záblesku večnosti.
A predsa… ja som sa hýbal. A ona tiež.
Sedeli sme spolu na lavičke v starom mestskom parku, kam sme chodievali každú nedeľu. Chvíľu sme len pozerali na tých, čo zamrzli v čase – dieťa s balónom, starý muž, ktorý kŕmil holuby, cyklista vo vzduchu, tesne pred pádom.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa potichu.
„Neviem…“, odpovedal som, hoci som cítil, že viem. Hlúpe tušenie, že čas sa zastavil len pre nás. Že niečo, niekto nám dal dar. Alebo skúšku.
Svet stíchol. V tej tichosti sme počuli tlkot našich sŕdc. A možno aj ich ozvenu.
Krátko sme sa zasmiali – tak neisto, ako keď sa dvaja zamilovaní po prvýkrát ocitnú sami. A potom sme šli. Držali sme sa za ruky, prechádzali sa medzi zamrznutými ľuďmi, čítali si titulky v nehybných novinách, ochutnávali zmrzlinu z opusteného stánku.
Nikdy som si nevšimol, aké sú krásne farby nášho mesta, kým sa neprestali hýbať. Nikdy som ho nevidel tak jasne ako teraz – bez hluku, bez spomienok, bez budúcnosti.
Všade len my.
Čas stál.
A my sme sa milovali.
Dni prechádzali ako minúty, minúty ako roky. Nepočítali sme. Spievali sme, tancovali pod hviezdami, ktoré sa nehýbali, a robili všetko, čo by sme si inak nikdy nedovolili. Bez svedkov. Bez následkov. Bez obáv.
A potom…
Jedného rána, keď som sa zobudil na lavičke vedľa nej, videl som, ako sa list na strome jemne pohol. Kvapka dažďa dopadla na zem. Vták doletel na konár. Čas sa pohol. Svet pokračoval akoby sa nič nestalo.
Okrem nás.
Pozrela sa na mňa, oči plné spomienok, ktoré sa nedajú vysvetliť nikomu, kto nezažil večnosť v jedinom momente.
Usmiala sa.
„Aj keby sme mali celý život, nikdy by to nestačilo,“ zašepkala.
Vedel som, že má pravdu. Vedel som aj, že láska, ktorú cítiš, keď sa zastaví čas, nikdy nezmizne. Je zapísaná hlboko. Ako večnosť, ktorá trvala len sekundu.
Akoby to na prvý pohľad napísal človek. Na neuverenie! V budúcnosti sa pravdepodobne dočkáme ešte hlbšej integrácie umelej inteligencie do umeleckého procesu. Už dnes vznikajú interdisciplinárne projekty, v ktorých spolupracujú programátori, umelci, filozofi a vedci. Umenie sa stáva priestorom pre experimentovanie s technológiou a zároveň spôsobom, ako reflektovať jej dosah na spoločnosť. Namiesto rivality sa čoraz častejšie uvažuje o symbióze – o vzťahu, v ktorom sa človek a umelá inteligencia navzájom dopĺňajú.
PAVOL DINKA
