Krst knihy slovenskej humoristky Evy Jarábkovej – Chabadovaj s názvom Ako sa to vezme…
Privítanie hostí
Príjemný podvečer, dámy a páni,
teším sa, že Vás opäť môžem privítať v Knižnici Juraja Fándlyho v Trnave na dnešnej prezentácii novej knihy.
Vždy hovorím, že pre nás, knihovníkov, je každá takáto udalosť malým sviatkom a že sme radi, ak ju môžeme vypraviť na tú správnu cestu k čitateľom. Možno je to tak, alebo určite je to tak, či Ako sa to vezme? V každom prípade že sa o to pokúsime aj dnes. S novou knihou privítame aj jej autorku, prehodíme zopár slov, započúvame sa do ukážok z jej tvorby a určite sa potešíme aj peknými pesničkami. Alebo Ako sa to vezme?
Možno sa vám zdá, že som akási rozpačitá. Ale Ako sa to vezme. Uvediem veci na pravú mieru. Slovné spojenie „ako sa to vezme“ budeme dnes počuť častejšie, pretože je to názov avizovanej knižnej novinky plnej epigramov.
A jej autorkou nie je nikto iný, ako známa Trnavčanka, poetka aj prozaička, členka Fóra humoristov a priateľka našej knižnice Eva Jarábková – Chabadová, ktorú medzi nami srdečne vítam.
Srdečne medzi nami vítam aj riaditeľa knižnice Pavla Tomašoviča, ktorý tu ešte dnes bude mať dôležitú úlohu a vítam aj
Petra Bonza Radványho – ktorý nám dnešné stretnutie pesničkou nielen otvorí, ale bude nás hudobne aj počas dnešného večera sprevádzať. Bonzo, nech sa páči, počúvame Ťa!
1. hudobný vstup – P. Bonzo Radványi
Ďakujem Petrovi Bonzovi Radványimu.
Milí priatelia,
autorkou knihy epigramov s názvom Ako sa to vezme je Eva Jarábková – Chabadová.
Evku Jarábkovú všetci, ktorí ste tu, veľmi dobre poznáte. U nás v knižnici však býva dobrým zvykom autorku predstaviť. Tak dovoľte, aby som zhrnula niekoľko faktov.
Začala by som tým, že Eva Jarábková – Chabadová sa narodila v Ďěčíne slovenským rodičom. S rodným mestom ju tak, ako každého z nás, už navždy spája puto, a tak sa z jej básne dozvedáme, čo cíti, keď toto mesto navštívi:
Děčín
Keď prídeš po rokoch do rodného mesta,
je ti tak zvláštne,
akoby bola nedeľa.
Strechy sa červenajú od radosti,
dvory sú pripravené na dvorenie vzácnych hostí,
rodná ulica ti nepovie nie,
len ti je zrazu úzka,
ako biela blúzka,
čo ti kedysi tak dobre sedela.
Keď prídeš po rokoch do rodného mesta,
vždy prší
a ty nechápeš, prečo to je,
že kvapky dažďa na líci sú slané
ako more.
Zrazu zatúžiš mať ho na dlani,
tak stúpaš hore
a tam na veži či na návrší
zavrieš dlaň a mesto v nej je tvoje.
Miesto narodenia má predsa každý.
O všetko môžeš prísť,
len o to miesto nie, to máš navždy.
Ako sama Evka hovorí, vraj bez jej súhlasu ju o 5 rokov neskôr, jednoducho a skrátka, presťahovali na Slovensko. A možno to nebola až taká tragédia, pretože Evka má na Slovensku celú svoju rodinu. Jej predkovia pochádzali z Lysice, z dedinky pri Terchovej a dodnes tam žije veľa Eviných príbuzných, ktorých každoročne navštevuje. Bolo to už dávnejšie, keď mi o jednej takejto lysickej návšteve rozprávala a ja som jej vtedy prezradila, že z tohto kraja z dediny spoza kopca pochádzajú aj moji predkovia. Vtedy sa Evka toho chytila a po skonštatovaní, že tam sú aj tak všetci príbuzní, jej logicky vyplynulo, že určite sme aj my dve. Vtedy som sa stala Evkinou neterou, z čoho sa dodnes veľmi teším a som na to patrične hrdá.
Ale neodbočujme. Evka vyrastala ako v Čechách, tak i na Slovensku. A sama o tom hovorí takto:
„Narodila som sa v česko-slovenskej vlasti, žijem v slovenskej vlasti, na dovolenky chodím do českej vlasti a možno žije ešte pár ľudí, ktorí sa narodili v rakúsko – uhorskej vlasti. Najdôležitejšie sú tie pomlčky medzi názvami, lebo práve tie vyjadrujú fakt, že pomlčme chvíľu o pojme vlasť a vážme si krajinu v ktorej žijeme, majme ju radi, zveľaďujme svoje najbližšie okolie a tešme sa, že práve v tomto momente nezačne niekto riešiť vznik novej vlasti, že nestanoví hranice niekde na pomedzí nášho domu a nášho marhuľového sadu, aspoň do času, kým nezoberieme úrodu.“
Poďme ďalej. Po počiatočnom sťahovaní sa rodina nakoniec usadila v Trnave na Lúčnej ulici. Tu je Evkin pohľad:
„Lúčna ulica bola asi kilometer dlhá, to viem, lebo keď sa na konci ulice bili Danihelovci, tak mama hovorila, že ich je počuť na kilometer ďaleko. No a bolo na nej iba 26 domov, schovaných hlboko v záhradách, takže ulica vyzerala, ako jediná ulica na svete bez domov.
Všetci, na našej Lúčnej ulici, sme boli Slováci, len sa v každom dome hovorilo trochu inou slovenčinou. Horniaci hovorili mäkkou stredoslovenčinou, dolniaci tvrdou západoslovenčinou, pazovčania (slovenskí navrátilci zo Starej Pazovy v bývalej Juhoslávii) hovorili slovenčinou popretkávanou srbskými výrazmi. „Bulhari“, slovenskí navrátilci, pre zmenu, z Bulharska, hovorili veľmi zvláštnou slovenčinou, ktorá trochu zaváňala orientom.
Okrem toho, sme sa my Slováci delili na katolíkov (horniaci), evanjelikov (pazovčania), jehovistov (tiež pazovčania) a ateistov (dolniaci). „ Bulhari“ boli pravoslávni, ale všetkým to bolo úplne jedno. Dosť pestré na jednu ulicu na ktorej bolo iba 26 domov a merala niečo vyše kilometra. A možno práve preto sme spolu tak svorne nažívali.
Všetci na našej ulici boli Slováci, iba mňa volali Češka, lebo moji slovenskí rodičia sa po vojne presťahovali zo zničenej kysuckej dediny Lysica do českého pohraničia a tam, v meste Děčín, som sa narodila. Keď som mala 5 rokov, presťahovali sme sa na Slovensko, do Trnavy, na našu Lúčnu ulicu.“
Lúčna ulica Evku aj všeličomu naučila. Napríklad obdivovať pestrosť, nezničiteľnosť a životaschopnosť Slovákov roztrúsených po celej Európe a vracajúcich sa naspäť na Slovensko. Práve na Lúčnej ulici sa začali utvárať priateľstvá na celý život. Počas študentských rokov tak vzniklo priateľstvo i s tu prítomným Bonzom, ktorý sa dostal do jej poviedky Schody. A tak sa dozvedáme:
Študentské roky – poviedka Schody – E. Jarábková
Schody
Bonzo:
Bol som mestský chlapec, z rodiny ostro sledovanej, politicky nespoľahlivej, a tak som sa naučil rebelovať, vyčnievať a hlavne robiť muziku. Vyčnieval som výškou, dlhými vlasmi, keď sa to ešte nenosilo a tým, čo mi vyčítali v škole najviac, že som prirodzeným vodcom rebelov. Ale som spokojný, muziky som sa nevzdal, som dobrý, niekedy najlepší a na tých schodoch som pochopil, že každý jeden vedie hore ak sa naučíš stúpať. Vtedy som mal veľakrát ťažké srdce na učiteľov, na riaditeľa, na spolužiakov čo ma nechápali, ale dnes, keby som v tej istej škole možno mohol robiť čo by som chcel, tak by ma to nebavilo. Som jednoducho rebel v kockovaných čiernobielych nohaviciach s dlhými vlasmi a s gitarou na chrbte. Idem po schodoch hore, tak sa chodí na javisko.
A Evka?:
Vrátila som sa sem po rokoch už ako učiteľka. Vydala som sa za syna svojho učiteľa francúzštiny a ešte pár rokov vídavala na schodoch stáť pána školníka, teraz už Jožka báčiho. S novým tisícročím sme sa postupne so starou budovou školy rozlúčili. A zostali sme s Bonzom už iba my dvaja, občas sa stretneme v meste, občas na „kultúre“, občas vystúpime spolu po schodoch a ešte jedna vec nás spája. Používame rovnakú značku farby na vlasy.“
Či, ako sa to vezme?
Aby sme ten životopis uzatvorili, v jednej zo svojich kníh Eva napísala: „V Trnave som potom už zostala celý svoj dospelý život, prežila som tu aj koniec sveta a žijem tu naďalej.“
A ja dodám, že nielen žije, ale i tvorí. Píše básne, poviedky, epigramy.
Prvá zbierka básní vyšla v roku 2007 pod názvom Ži hlavou. Viera Kalamárová, vtedajšia hlavná školská inšpektorka, sa vtedy na autorkinu adresu vyjadrila:
„ Eva Jarábková – Chabadová je človek, ktorý nenecháva iných ľahostajnými. My ostatní sa obtiažne vyrovnávame s tým, že sa smeje niečomu, čo nám nie je smiešne, že smúti za tým, čo sme my už dávno oželeli, že nechápe to, čo je nám nad slnko jasné, ale najmä sa nevieme vyrovnať s tým, že škrtom pera vyčarí ilúziu toho, čo my ostatní iba tušíme v diaľke.“
Sama autorka sa v tejto knihe vyznáva:
Ži – hlava
Toľkokrát som sa popálila
ohňom a láskou,
a najmä v lete žihľavou.
Toľkokrát som si povedala,
neži už srdcom,
ži hlavou.
A už sa neviem dočkať leta,
keď opäť bosá poženiem ťa
žihľavou.
A že v sebe autorka nezaprie humor, o tom svedčí, napríklad aj takáto báseň:
100% dáma
Robili konkurz Dáni,
hľadali 100% dámy.
Tam si nemohla,
lebo každej dáme
rátajú 100% dane.
Keď Angličan hľadal
100% lady, tak ťa nechceli,
mala si v minulosti vredy.
Potom hľadali dámu Rusi.
Tam si zas nešla ty,
vieš, čo taká ruská dáma skúsi…
Slováci vyhlásili konkurz
rovno z najvyššieho centra.
Opäť máš smolu,
si totiž pre nich dáma stopercentná.
Pri prezentácii básnickej zbierky Ži hlavou sme sa stretli u nás v knižnici. A aj o 8 rokov neskôr, v roku 2015, keď vyšla ďalšia zbierka básní V pondelok doma nebudem.
Sama autorka povedala, prečo doma v pondelok nebude. Lebo:
„Zázračný deň je nedeľa. Má 25 hodín, lebo keď sa ráno prebudím, ešte hodinu nemusím vôbec nič. Je nedeľa.
Nedeľa nehrkoce ako odtrhnutá z reťaze, aj reťaze sú v nedeľu zakázané, aj pes behá kade sa mu zachce, aj traktor stojí na medzi od soboty a vtáky okolo neho spievajú naživo. Kto by už v nedeľu študoval noty? Aj bodliaky na medzi sklonili bodáky a môžeš ich pokojne zobrať na pivo.
Nedeľa je zázračný deň. Pod oknom mi nerozbíjajú betón, lebo v nedeľu robia len tí, čo neveria v Boha a podotýkam, že v nedeľu veria v Boha všetci, aj ateisti, aspoň čo sa práce týka. Telefón je hluchý, upomienky v nedeľu nechodia aj výsledky z cytológie prídu bezcitne až v pondelok. A práve preto, v pondelok doma nebudem.“
Z tejto zbierky sa však dozvedáme aj iné. Napríklad, ako sa píšu básne:
Ako sa píšu básne
Tak dobre, naučím vás písať básne,
môžem vám to sľúbiť, ale iba ústne.
Keď naprší, chodník uschne
a tráva bude ešte mokrá,
bosou nohou urobte stokrát
odtlačok pätou dovnútra
a každý prst nech inde mieri.
Bude to dlhá báseň o slnku v tráve,
páni inžinieri.
Dievčatá po daždi vešajú si práve,
šaty na šípový ker ako na vešiak
a sú iba tak…
To je prekrásna báseň, však?
A keď pozriete na kratučkú chvíľu
do objektívu, teda do kamery, vlastne,
tak to ste okom napísali báseň.
O daždi, o tráve, o šípovej ruži,
zapísali ste bosý a mokrý sen
a keď na chvíľu stratíte niť,
stačí len čistý papier zapáliť.
Horíte páni, jedna báseň.
Poetka Zlatka Matláková povedala, že spoločným menovateľom pre verše v tejto zbierke je zmysel pre vtip. A to vlastne aj očakávame, keďže Evka je členkou klubu Fórum humoristov od jeho založenia.
Preto nás vôbec neprekvapilo, že o rok neskôr (2016) vyšla ďalšia kniha, tentokrát v spolupráci s Jankou Blaškovou Dve z jednej strany. V tejto knihe boli uverejnené epigramy, ktoré pravidelne vychádzali na jednej strane v schránkových novinách Trnavsko. A to je aj jediná strana, ktorej Eva Jarábková-Chabadová zostáva verná.
Ale, ako sa to vezme, i náš súčasný pán primátor sa pri vydaní tejto knihe vyjadril:
„Humor je dôležitým korením života. Knižka potvrdzuje, že tento dobrý koreň v Trnave nevyhynul. Prajem všetkým čitateľom, aby tak, ako kniha, i oni mali vždy nadhľad, ktorý ich prenesie aj ponad ťažké chvíle. A odkaz pre autorky. Naznačujete, že v Trnave nebola na primátorskom poste žena. Moja rada. Skúste porozmýšľať o založení tej strany, z ktorej nazeráte na svet. Strany humoru. Voličov bude určite dosť.“
A tu je malá ochutnávka z knihy:
Zaslúžený zážitok
Začal si váš manžel s inou?
Tak mu kúpte zážitkový pobyt
pre dvoch po lavínou.
Jazykovo zdatný národ
Obraz slovenského dneška:
otec Maďar, matka Češka
a deti ako vždycky
malú iba po anglicky.
Eskimák emigroval
Poradila mu to jeho dobrá žena,
a tak teraz na Slovensku
márne hľadá iglu v kope sena.
Zákon o pôvode majetku
Hlboko do minulosti:
odkiaľ, kto, komu a s kým
bude musieť preukázať
aj Matúš Čák Trenčianský???
Krutá štatistika
To už potom radšej
padnúť z višne,
50% manželstiev končí rozvodom
a smrťou tie zvyšné.
Neporaziteľný národ
A našinca na kolená
len máločo zrazí,
slabý infarkt prechodí
do roka aj dva razy.
To boli ukážky z knihy Dve z jednej strany.
Poďme ďalej, v roku 2018 uzrela svetlo sveta knižka epigramov s názvom Možno je to tak. Prezentácia sa konala u nás v knižnici a ak by sme mali o tejto knihe niečo povedať, určite najlepšie urobíme, ak použijeme slová Benjamína Škreka, ktorý pri hodnotení tejto knihy zašiel až do 19. storočia k básnikovi a novinárovi Karlovi Havlíčkovi Borovskému. Citujem:
„Havlíček epigramy miloval, pretože mu pomáhali prekonávať zlobu doby a považoval ich za „malinké nádoby, do kterých vztek svuj nalévám, aby mi srdce nežral.“ Epigram sa od svojho vzniku v starom Ríme ako náhrobného nápisu vyvinul na ideálneho nositeľa satiry. V slovenskej literatúre očaril najmä Jozefa Ignáca Bajzu, Jonáša Záborského, Janka Jesenského a ďalších, ktorým hnev srdce žral. Žiaden autor a jeho čitateľ sa bez odporu k falši, klamu a hlúposti dodnes na ceste za pravdou bez epigramu nezaobíde, pretože štvorveršie s náčrtom problému v prvej časti a prekvapujúcou pointou v druhej očarúva nielen svojím vtipom, ale aj posilnením viery vo víťazstvo rozumu.
Určite je to tak aj vďaka zbierke epigramov Evy Jarábkovej. Ako podstatné na jej diele sa mi javí schopnosť vznášať sa ponad úskalia života na krídlach smiechu a nehanbiť sa ani za to, že spravodlivosť, pravda a láska nám veselo mávajú z deprimujúco privysokej roviny túžob. Ale vďaka autorke a jej epigramu Smutný svet pochopíme, aspoň to, že:
„Bez smiechu by svet síce bol, ale iný, ako keď je nočná lampa bez elektriny.“
Ja už len nerýmovane dodám (dodáva Benjamín Škreko): Ak chcete, aby Vám boli veci jasné, musíte si na ne posvietiť. Pokojne aj knižkou Možno je to tak.“ Toľko z citátu Benjamína Škreka.
A prečo sa Evka vôbec preorientovala z básní na epigramy?
Sama priznáva, že keďže ľudia nemajú dosť času a trpezlivosti prečítať si celú báseň, kde pointa býva väčšinou na konci, tak ona píše iba tie pointy. Možno je to príliš jednoduché, takto to čitateľovi uľahčovať a možno k tomu dospela vývojom, kde sa jej život uberal väčšinou skratkami.
Dámy a páni, moje predstavovanie našej hostky Evky Jarábkovej na chvíľu prerušíme a priestor odovzdáme Bonzovi. Predsa len, je čas na pesničku. Hrá a spieva Peter Bonzo Radványi.
2. hudobný vstup – P. Bonzo Radványi
Ďakujeme Bonzovi za pesničku.
Možno je to tak bol názov poslednej knihy Evy Jarábkovej, ktorú sme v roku 2018 uviedli v našej knižnici medzi čitateľov. Zaujímavo sa o nej i o jej autorke vyjadril spisovateľ Peter Valo.
Eva Jarábková vraj „…strieľa na všetky strany, zadrie do mainstreamových médií, ktoré určujú, čo si máme myslieť, neobíde dobrého prezidenta, ktorý sa ešte nenarodil, pohrá sa so štátom hore bez, či ministerstvom premlčania politických zločinov. Zároveň zostáva vo svojom byte, vo svojom meste a smiechom lieči to, čo bezprostredne stresuje, ale aj rozosmieva ju a jej susedov.“
A čím to tých susedov rozosmieva?
Tu je malá ukážka:
Výstup na Rysy
Povolili jej svaly v lýtkach,
išla hore bez
a dolu na nosítkach.
Spomalený vývoj
Pochválil sa strýko tetke,
že krízu stredného veku
mal až v osemdesiatpäťke.
Zrušiť známkovanie?
Rušiť päťky žiakom v škole
bude asi o ničom,
keď ich nebudú môcť spätne
zrušiť aj ich vplyvným rodičom.
A u nás tak
Kým u nás doma, za dedinou,
pastier pasie pekné kozy,
u vás v meste tie najkrajšie
frajer na motorke vozí.
Matematici o láske
Láska, tá vždy omámi,
ale najkrajšia je,
kým je o dvoch neznámych.
Najlepšie počasie
Nepáči sa vám?
Veď dávame predpoveď
na každý deň inú,
stačí si už doplniť
len dátum a krajinu.
Eva Jarábková nerozosmieva len seba a svojich susedov. Rozosmieva celú Trnavu. A to už od roku 2009, keď sa stala jednou z prvých členov klubu Fórum humoristov, založeného pri našej knižnici. Pod jej taktovkou tento klub pripravoval a pripravuje nielen svoje vlastné zaujímavé programy, ale aj stretnutia s renomovanými humoristami. Sami humoristi sú iniciátormi, scenáristami, hudobníkmi a moderátormi. Počas 15 rokov trvania sa uskutočnila spolu celá stovka podujatí pre asi 5700 účastníkov. Boli to čítačky, humorné kabarety, tzv. Rodinné balenia, prezentácie knižných noviniek a stretnutia s renomovanými humoristami. Práve rodinné balenia mala pod svojím palcom Evka a my sme sa tak mohli stretnúť napr. s primátormi mesta Trnava, so strelkyňami Zuzanou Štefečekovou a Dankou Bartekovou, so súrodencami Opatovskými, s rodinou Nvotovcov, s mladými dobrovoľníkmi, so Spartakovcami, alebo sme sa viac dozvedeli o spolkoch v Trnave.
Do našich pamätí sa zapísali aj autorské čítačky, ktoré Evka s veľkým šarmom a ešte väčším zmyslom pre humor moderovala. Hlavne vďaka moderátorskej jednotke Evke Jarábkovej tento klub zaznamenal nevšedné úspechy, akými boli napríklad účasť na jubilejnom 30. ročníku európskeho festivalu humoru a satiry Kremnické gagy 2010. Členovia klubu sa prezentovali svojím programom Trnafské rodinné balenie. Program Fóra humoristov pobavil aj účastníkov Trnavských dní pokoja, lásky a porozumenia v roku 2011, či účastníkov Veľtrhu pre seniorov 2012 a Dní detskej knihy 2019. A program Bernolák žije. Máte moje slovo bol súčasťou sprievodných akcií medzinárodného knižného veľtrhu kníh Bibliotéka 2011 a 2012.
Humor je korenie života – to bolo motto prvého stretnutia členov klubu a určite je aktuálne aj dnes po 15 rokoch v programoch klubu Fórum humoristov. A preto, ako hovorí jeho čestná prezidentka Benka Jakubáčová, dívajme sa na svet optimisticky a nezabudnime, že vážne situácie sa lepšie prekonávajú s úsmevom na perách. Toho sa určite drží aj naša dnešná hostka Evka Jarábková a dokazuje to aj vo svojej najnovšej knihe Ako sa to vezme. O nej však bude hovoriť Paľko Tomašovič, ale až po Bonzovej pesničke.
3. hudobný vstup – P. Bonzo Radványi
Eva Jarábková – Chabadová
