Rozhovor srbského časopisu ŠIPAK so spisovateľom, publicistom, recenzistom a aforistom Milanom Kendom
Aforisti disponujú množstvom negatívnych podnetov
* Pán Kenda, ste považovaný za jedného z najslávnejších slovenských aforistov. Kedy ste začali písať aforizmy?
– Moje prvé aforizmy, nesystematicky, v zdĺhavých a nepravidelných časových intervaloch, som začal písať počas vysokoškolského štúdia, ako poslucháč biológie (s finálnym akcentom na zoológiu) na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Debutoval som na jeseň 1956 v satiricko-humoristickom časopise Roháč, nie však s aforizmami, ale s veršovanými satirickými útvarmi typu alegórie a bájky. Koncom 50. a začiatkom 60. rokov minulého storočia vypukla na Slovensku, najmä medzi mladými literátmi, aforistická hyperaktivita, pričom sčasti pod vplyvom hier z pražského divadielka malých foriem s názvom SEMAFOR – dominovali v týchto miniútvaroch najmä slovné hračky. Časom aforistický boom prerástol do filozofujúcich, nadčasových, do cudzích jazykov ľahšie preložiteľných aforizmov, nezriedka maskovaných inotajom na obranu pred komunistickou cenzúrou. Je paradoxom, že pre aforizmy boli totalitné časy periódou publikačného rozmachu na stránkach vtedajších periodík, kým dnešné, tzv. demokratické časy sú periódou publikačného útlmu. Hlavný motív tohto negatívneho javu vystihol svojím aforizmom geniálny slovenský satirik, majster Berco Trnavec (1934 – 2016): „Demokracia: slobodne si myslieť, no nepovedať čo.“ Pravda, existujú aj iné, hoci menej principiálne motívy tohto útlmu.
* Spolupracovali ste v populárnom satirickom časopise Roháč. Povedzte nám viac o tomto časopise.
– Satiricko-humoristický časopis Roháč u nás vychádzal po dlhé roky počas extrémne deformovaného socializmu kremeľského typu. Napriek vtedajšej tvrdej cenzúre prinášal nezriedka aj vysoko sofistikovanú kritiku podstatných chýb a deformácií režimu. Napriek cenzúre vedel milo prekvapiť čitateľa zábleskami ozdravného, ušľachtilého humoru a jasnozrivej, zmysluplnej, do podstaty problémov zacielenej satiry. Mal nesporne vysokú literárnu úroveň (vrátane výtvarnej úrovne) a spolupodieľal sa na formovaní i prezentovaní nejednej už nežijúcej, ale aj podnes pôsobiacej satiricko-humoristickej literárnej osobnosti. Nejednému slovenskému satirikovi veľmi chýba periodikum v podobe nezabudnuteľného Roháča, no nepomôže mu výprava do novinových stánkov, lebo puč v roku 1989 a následný trhový kvas kšeftovania a tunelovania – zdá sa, že nenávratne – zmietol ho z javiska našich kultúrnych dejín. Je vôbec možné novodobé, dnešné vzkriesenie takéhoto časopisu, je vôbec možný reinkarnát Roháča? Proslovensky a slovanofilsky orientovaný popredný karikaturista a satirik Andrej Mišanek vtipne a výstižne tvrdí, že na Slovensku pri nekonečnej politickej polarizácii občanov by sme potrebovali Roháče dva – jeden pre svetoobčanov a sorošovcov, druhý pre vlastencov, národovcov. Táto rozštiepenosť je najvážnejšou prekážkou pre prípadnú resuscitáciu Roháča. A keď spomíname na odvážne kritické dobrodružstvá Roháča a jeho mušketierov, oplatí sa spomenúť maskovaciu metódu, známu ako pribalenie nápadnej, provokatívnej zaťatej paste ku žiaducemu obsahu, ktorý treba nerušený uchovať. Cenzori sa upriamili na manifestačnú likvidáciu zaťatej päste a dali pokoj zvyšnému obsahu, v ktorom sa neraz v inotajoch skrývalo všeličo odvážne kritické. Cenzori ukojení odstránením päste nehĺbali nad zvyšným obsahom.
* Aká je dnes situácia v slovenskom humore a satire?
– Na otázku „Aká je pozícia slovenského aforistu v súčasnom kapitalizme?“ odpovedám, že je perlorodkou v honorárovej pustatine. Slovensko je aforistickou veľmocou, má početnú skupinu agilných a talentovaných aforistov a epigramistov. Žiaľ, sú roztrieštení z ideologického hľadiska do troch skupín: národovci, svetoobčania a neutráli. Neutráli sa zvyčajne vyhýbajú písaniu politologicky ladených aforizmov, takže získavajú výhodu vyššieho percenta vlastných nadčasových aforizmov v pomere k celkovej vlastnej tvorbe. Kvalitatívne sú teda aforisti a epigramisti rozlíšiteľní pri pravidelnom sledovaní ich publikovanej tvorby (vidieť, čo akcentujú a čomu sa vyhýbajú), ale kvantitatívne sa nemôžeme oprieť o nijakú štatistiku, ani by sa to nedalo uskutočniť s absolútnou presnosťou. Zámerne píšem o aforistoch a epigramistoch ako o predstaviteľoch satiry mnou relatívne dobre zmapovaných, no o karikaturistoch, ktorí nie sú pri mojom verbálnom zameraní predmetom mojich úvah, zrejme platia v podstate rovnaké zistenia. Ale poďme ďalej… Súbežne so zánikom spomínaného časopisu Roháč postupne zanikali aj publikačné možnosti našich humoristov a satirikov v priebehu rušenia zábavných strán i dvojstrán v slovenských novinách, ktoré boli také bežné v čase preklínanej totality. Podľa mechanicky prevzatého, okopírovaného západného vzoru sú dnes u nás v novinách ako zábavný segment k dispozícii len obrovské krížovky a donekonečna omieľané územčisto rehotavé anekdoty, nezriedka s využitím vulgárnych slov. Anekdoty ako vhodné a ľahké čítanie do krčmy a za volant kamióna. Základné a iritujúce protirečenie v živote slovenských autorov humoristicko-satirických žánrov znie takto: Sú schopní produkovať výrazne viac než je im dopriate publikovať. K mizerným publikačným možnostiam sa ako ďalšie zlo pripájajú mizerné almužnové honoráre, pôsobiace ako fraška v porovnaní so súčasnými cenami v obchodoch. Ako doplnok napríklad k mizerným učiteľským platom, alebo k ešte mizernejším dôchodkom to rozhodne nestačí! A v tých niekoľkých osamelých oázach kvalitnej humoristicko-satirickej tvorby je obrovský autorský pretlak, často aj s adekvátnymi prejavmi sympatie, antipatie a protekcie. Rozhoduje, či autor je z rovnakej krčmy ako redaktor, alebo aspoň zo susednej dediny. Situáciu zhoršuje ešte aj miestny literárno-kritický dešpekt v nazeraní na aforistickú a epigramickú tvorbu, na rozdiel od náhľadov západoeurópskych literárnych vedcov, ktorí kladú aforizmus na roveň eseje. Napokon najsmutnejšia úvaha vo funkcii pointy: Čo by znamenal hodnotný humor pre dnešnú mladú generáciu? Ako by reagovala na majstrovskú satiru, keď má všeobecne známe problémy pri čítaní s porozumením? Oslovila by kvalitná tvorba týchto konzumentov súčasného televízneho paškvilného pseudohumoru, spočívajúceho v nepretržitom vzájomnom kopaní sa do zadku? Nepremeškalo sa už priveľa? Neodtrhli sme sa už nenávratne od naozajstných hodnôt, vrátane hodnôt humoristicko-satirických?
* Má slovenský aforizmus budúcnosť?
– Plnohodnotné aforizmy s filozofickým nábojom sú jednou z mnohotvárnych literárnych možností kritického zobrazovania skutočnosti a plnohodnotným spôsobom myslenia. Viacerí aforisti iritovaní vnúteným bezohľadným a bezcitným kapitalizmom (vrátane autora týchto riadkov) budú naň reagovať kritickými mikroreflexiami, hoci zďaleka nie všetky budú mať punc a osud nadčasových aforizmov. Nezriedka pôjde o kritické ultramikroglosy, ktoré osobne nazývam politologizmami, teda ultramikrokomentáre ku konkrétnym politickým a ekonomickým udalostiam a traumám. Len čo tieto udalosti upadnú do zabudnutia a traumy prebolia (ak vôbec!), politologizmy na ne reagujúce dohasínajú. Nemajú platnosť večných aforizmov, reagujú na konkrétne situácie, prečiny a zločiny. Z hľadiska čitateľskej satisfakcie, ktorú čitateľom ponúka aforista naladený na „rovnakú vlnu“, splnili si tieto texty aktuálnu, drobnú, jemnú psychoterapeutickú funkciu. Pokúsili sa čitateľom život uľahčiť, spríjemniť a pretepliť spomínanou satisfakciou. Lenže aj časť takýchto politicky ladených mikroútvarov vystihne podstatné črty a trendy politicko-ekonomickej formácie zvanej kapitalizmus a zaradí sa tak do fondu nadčasových, večných aforizmov, do aforistickej klasiky. Pravda, politologizmy sú vlastne smutné, až depresívne aforizmy, ale takto nám vo svete a v živote graduje zlo. Prichádzame k podstate: V živote súčasného aforistu iritácia preberá funkciu inšpirácie. Dekadentné spoločenské zriadenie týchto čias núka obrovské množstvá negatívnych podnetov, podráždení a tém na satirické stvárnenie a pranierovanie. Je to obrovská ponuka pre tvorbu slovenských aforistov, ktorí (ako vidieť) nezaháľajú a budú vytrvale písať (ako verím) a vyvíjať ustavičný tlak na zverejňovanie svojich myšlienok. A pri tejto príležitosti aj cestou tohto rozhovoru ďakujem aforistickému majstrovi, neúnavnému organizátorovi rôznych publikačných tribún pre slovenských satirikov a zakladateľovi i nezištnému, obetavému šéfredaktorovi a editorovi Milanovi Kupeckému, ktorý vytvorením internetového časopisu HUMORIKON postaral sa o rozsiahlu publikačnú „rezidenciu“ pre tvorcov hodnotnej slovenskej humoristicko-satirickej tvorby. Rovnako veľmi pekne ďakujem tvorcom bratského slavianskeho, srbského časopisu ŠIPAK za skvelú a nezabudnuteľnú publikačnú príležitosť pre celú skupinu vlastenecky, proslovansky cítiacich slovenských autorov.
* Aké sú vaše plány do budúcnosti?
– Keď píšem tieto riadky, chýba mi do veku 82 rokov asi desať týždňov. Keďže už je neskoro, neviem čo skôr! Uvedomujem si svoj vek a preto nezaháľam. Ponáhľam sa najmä s vydávaním kníh, lebo tu chcem zanechať nejaký knižný intelektuálny odkaz. Zatiaľ sa mi, vďaka láskavému prístupu riaditeľky Vydavateľstva DAXE v Bratislave, poetky a literárnej vedkyne PhDr. Danuše Faktorovej, podarilo vydať (popri iných tituloch) dve kľúčové, reprezentatívne humoristicko-satirické publikácie. Desiata v poradí mojich vydaní má názov USMIEVAVÝ JELEŇ a prináša prierez mojou celoživotnou humoristicko-satirickou tvorbou v rozličných žánroch: mikrogrotesky, poeticky ladené miniprózy, realistické a fantazijné humoresky, paródie novinových správ, bájky a minibájky, panoptikum aforizmov „Z môjho života“, dialógovú satiru, fiktívne politicko-kritické rozhovory, literárne sentencie. Je to teda tematicky i žánrovo veľmi pestrá kniha. Dvanásta v poradí s názvom AFOROAFÉRY predstavuje svetový unikát: viac ako 3000 výberových aforizmov od jedného autora. Je doplnená memoárovou časťou, skombinovanou s mojimi literárno-teoretickými a literárno-kritickými postrehmi a diagnózami vo sfére humoristicko-satirickej literatúry. Vo výrobe mám trinástu knihu, súbor dobrodružných, dobiedzavých, huncútskych, ironických a úsmevných veršov pre deti s názvom GÚĽALA SA KU MNE GUĽA. Ak sa tu budem ešte niekoľko rokov potĺkať, rád by som vydal napríklad súbor veršovaných ironických zbojníckych popevkov, prekáračiek a mudrlanstiev s názvom ZBOJNÍCKE ÁRIE Z HÔR DO TRAMTÁRIE, ďalšie všeobecno satirické epigramy s názvom EPIGRAMÁŽ, veršované „voltaireovské“ epigramy s názvom KACÍRSKE SENTENCIE, celoživotný prierez básňami pre dospelých (názov ešte neviem), výber z môjho čitateľsky populárneho, v týždenníku Smena na nedeľu publikovaného minulorežimového cyklu ironických diagnóz s názvom IRONICKÝ LEXIKÓN. Pravda, AK…
Rozhovor do časopisu Šipak: Pripravila Ana Časar
Vynikajúci rozhovor! Mária Košíková