Zdravím všetkých slovenských humoristov, ktorý sa podieľajú na tvorbe Humorikonu! Nuž, ak zomrie kráľ, vždy je nádej, že sa narodil jeho následník. Humorikon nie je vyhorená zápalka, ktorú po použití odhodíme…Verím, i naši čitatelia v jeho znovuzrodenie. Lepšie časy prísť musia, tými lepšími mám na mysli časy múdrejšie, tolerantnejšie, ústretovejšie a ľudskejšie. Držím palce a ponúkam zopár príspevkov, niektoré na hlbšie zamyslenie sa. Aby sa mohol humor kúpať na slnku nádejí…
Na margo týchto dní…
ARCHITEKTÚRA ČASU
Do ticha zaznelo…A bolo svetlo! Ak je svetlo večné a všemohúce, ukazujúce na pravdu, prečo potrebuje slová upozornenia? Je svetlo tým, čím by malo byť? Vodcom a istotou bytia? Obávam sa, že nie tmy sa bojíme. Máme strach z toho, čo vidíme a nie z toho, čo nevidíme. To čo nám nie je ukázané žije v našich mysliach stotožnené s naším strachom. Z neznámeho z tajomna opradeného neznámou silou, ktorá nám stojí v ceste. V akej ceste? Tma žiadnu cestu neukazuje, je súčasťou neznámej vesmírnej hmoty, ktorá nás obklopuje, aby nás udržala v strehu bytia. O svetle hovorím zámerne, lebo svetlo je história, ktorá nás učí ako múdro naplniť čas bytia. Možno teraz, možno v iných dimenziách, ktovie…Vari nehovoríme o svetle, ktoré nám ukázalo skutočnú pravdu v mýtoch, povestiach, čin poverách? To je naša história, naplnená toľkou múdrosťou a predsa ju ignorujeme. Sme naozaj takí silní, že si dokážeme vytvoriť vlastnú silu poznania ignorujúc dávno vyskúšané a históriou overené momenty prežitia? Zámerne nehovorím o pravde, tá je relatívna, vždy tvárna z akého uhla na ňu pozeráme. Sviece predkovia nevymysleli aby lepšie videli, ale aby nemali strach z vlastného dychu. Tento ľudský prapôvodný stav duše je motorom ku všetkým aktivitám, akými človek vo svojej potrebe disponuje. Viete, že v prapodstate sa s vývojom človeka akosi nepočítalo? Takto a nijako inak bol stvorený na čísi obraz neznámeho tvorcu, a takým aj zostane. Tento fakt treba mať na tanieri každý deň! Podstata človeka sa nemení, hlavne nie jeho slabosti a tienisté stránky existencie. Pachuť prežiť za každú cenu, za každých okolností, bezohľadne a krvavo. A dobrý je každý motív i šanca ako prekonať čas vymeraný na tento neustály zápas miesta pod slnkom. Historické zmeny v pokroku sú len a len o prostriedkoch ako tento čas, ktorý vlastne ani nejestvuje, ako ho čo najpohodlnejšie a bez väčšej námahy naplniť. Od pazúrika k vesmírnym zbraniam. Oba výplody mozgu majú vo filozofii prežitia svoje logické opodstatnenie. Čas, hoci stále prízvukujem, že nejestvuje, nás učí byť rafinovanejšími ako si zastať miesto pod slnkom a všimnite si, že najčastejšie na úkor iných bytostí. Na úkor zvierat, rýb, slabších jedincov toho istého druhu. Agresia, bitky, konflikty ústiace do krvilačných vojen. Nie, človek ako múdry sa nikdy nepripravoval na mier, vždy boli jeho myšlienky sústredené na boj, na vojnu. A hovorí sa tomu pokrok…
Práve táto schopnosť človeka úspešne ignorovať časy minulé ho priamo konfrontuje s tým istým poznaním aké mali naši predkovia, ibaže v ďaleko výraznejšej a krutejšej podobe. A tak vzniklo slovo sofistikovaný… Chápem krutosť doby v boji o existenciu. Nechápem však, prečo je akceptovaná i tam, kde nemá opodstatnenie. Nebyť Kolumba / prišli by iní objavitelia /, tak nás netrápi ako žijú ľudia na druhom konci sveta. Nebol by to stret našich záujmov…A predsa verím, že svetlo existuje v našej túžbe prežiť ľudský život s obyčajnými ľudskými radosťami pri schopnosti vrodenou inteligenciou vzdorovať negatívnym vplyvom okolia. I celého vesmíru, ak je treba. Svetlo v nás nie je večné, ale malo by svietiť a nie iba blikotať. Často som počul o osvietení, o osvietenosti…o čom som to vlastne počul? Netuším. Veď sme zostali takými istými, ibaže tajomnejšími vo svojom vnútornom farizejstve. To nám neumožní vylúpiť sa zo škrupinky bojazlivosti a dať nahlas pocítiť okoliu našu túžbu nebyť otrokmi strachu. Tu sa akoby vývoj človeka zastavil. Možno to je zámer, možno náhoda, možno iba evolúcia skončila s dychom. Vždy ma zarážalo, že o človeku sa hovorí ako o korune tvorstva. V tejto tŕňovej korune sa dokážu primitívi a hlupáci zjednotiť do krvilačnej masy a múdri stoja bokom a ani sa len nesnažia o účelovú a ochrannú kompaktnosť. Vari je múdrych naozaj málo? Či iba zbabelo čakajú na svoj múdry koniec…? Nevedno ako to je. Čas to ukáže, lebo čas a to už môžem smelo povedať, čas je náš priestor. Je to náš vlastný časopriestor, kde sa odvíja všetko to vlnenie s nami i proti nám. Hádže nás o skaly, odnáša nás v diale, neraz sa i stratíme, ale nikdy by sme nemali zabudnúť, že svetlo nám prinieslo múdrosť vekov. A riadiť sa ňou, posúvať ju ďalej k pozorným ušiam i mysliam. Svetlo v nás nesmie zhasnúť pre lásku k tme tých, ktorí nosia tiež názov „ľudia“, ibaže nimi nie sú. Človek tú sú činy na ceste k pokroku bytia a nie zločiny…Ešte je čas zamyslieť sa, ešte naše sviečky horia…
LITERATÚRA AKO POLITICKÁ ZBRAŇ…?
Nože sa ponorme do informácií starovekých zvitkov a pergamenov. Informácie, ktoré mali vzbudzovať rešpekt i úctu. I strach, lebo iba v strachu môžeme predkladať tézy na ovládanie človečenstva. Nie, nejdem sa zaoberať liturgickými a teda špecifickými textami, ktoré nikdy neboli oficiálne spochybnené a odložené na poličky s hoaxami. K histórii treba mať úctu, nech je akákoľvek. Čo ak starobylé texty iba ukrývali nádej v spravodlivosť? Večné snaženie o pochopenie vnímania a ničoty, či povestné skúmanie večného zatratenia? Je to diskusia na dlhé trate. Skúmam obsah svetskej literatúry. Uvedomujem si v plnej šírke chápania súvislostí, že šlo o literatúru s pokusom poukázať na pravdu v polohách žartovných, mystických. Rodili sa pamflety, žartovné básne, dokonca i v hudobných vyjadreniach. Literatúra skrývala v sebe náznaky vzdoru a odporu. Proti komu? Nuž, je to jasné! Vojny ako dejiny ľudstva hovoria za všetko. Slovo ako zbraň slabých a bezradných dostalo iné dimenzie. Silu viery, odhodlania a naplnenia túžob po inakšom svete. Literatúra sa tak nepriamo stala nositeľom svetla. A to všetko vynálezom Guttenbergovho tlačiarenského stroja. Balady, neskôr hororové rozprávky určené výhradne dospelým. Využívali ľudskú slabosť pre tajomnú radosť zo strachu. I deti sa rady boja…Keď vedia, že je to strach pre ich pobavenie. Ako inak? A tento strach sa dostáva do literatúry ako nástroj ovládania. A či neboli ako prvé spísané zákony? Chamurapiho zákony a neskôr biblické texty..? O čom sú? O poslušnosti k vrchnosti a o štýle ideálnej existencii v spoločnosti. Nezabiješ, nepokradneš… A si od strachu celý bledý, lebo za neuposlúchnutie sú tresty. I hrdelné, doteraz tak obľúbené.
Mohli by sme ísť ešte ďalej, lebo v literatúre sa okrem téz vedúcich k poslušnosti objavujú prvky revolty. Satira je mocná zbraň, platí sa krvou. Villonove Testamenty sú toho dôkazom. Odbojnosť, hoci i v letákovej podobe, je tiež literatúra. Vzniká literatúra faktu, ktorej sa dôveruje, lebo operuje overenými pravdami. Cirkevná a svetská literatúra celé storočia bojovali o svoje miesto pod slnkom. Dogmy kontra nové poznatky o tom ako vlastne svet funguje. Za zverejňované pravdy sa popravovalo. Čo v rámci vývoja ľudstva zvíťazilo? Dogmy, či snaha o pravdu z dielne empirických a filozofických poznatkov? Žiaľ, oboje funguje vedľa seba doteraz. Svet dogiem, hoaxov a v tom prúde ojedinelé lodičky odsúdené na splynutie v neznámych vodách. Písané slovo má o to väčšiu váhu, o čo menšia šanca je slovo prenášať ústnym podaním. Stretávajú sa ľudia ako voľakedy, aby si vymenili názory, hodnotili stav sveta, ponadávali si, aby si uľavili? Už tomu tak nie je. Vo virtuálnom svete je tak ohromný šum všechutí, až sa pravda stráca v bizarnostiach názorov, omylov a bombastických fantazmagórií. Toto je voda na mlyn mocných. Ich tézy a dogmy sú zákonmi, a ich nasledovanie cesta k poslušnosti. Akákoľvek lož je dobrá, len aby bola moc ešte mocnejšia, spoločensky výraznejšia. V tomto prúde ovládania mysle davov sa súčasná próza javí ako malý bezbranný braček. Vzniká veľké množstvo únikovej literatúry odtrhnutej od reality. Koľko kníh prežije svoj čas a ocitne sa v budúcnosti? Netuším to asi nevie nik. Súčasnej prozaickej literatúre chýba silný filozofický náboj…o čom je doba a aké má vízie. V tom šume hoaxov sa mi budúcnosť a jeho formulácia stráca.
Nie je len pohladenie…
Albert Einstein raz vyslovil vetu, ktorá je stále rovnako aktuálna ako jeho teória relativity. „Vývoj ľudstva je závislý na vývoji morálky…“
Čo je to tá morálka? Popísalo sa o nej veľa strán, skúmalo sa ako funguje. Čo to je tá morálka? Je to úcta k hodnotám? K poznaniu najskôr hodnôt svojej vlastnej existencie? Preskúmanie vlastného ega? Morálka je súhrn množstva do života zakomponovaných prvkov. Od pudu sebazáchovy, až po absolútnu dezilúziu. Morálka je kódex fungovania vzťahov v spoločnosti na princípe vlastných vkladov, ktoré pomáhajú vývoju ľudstva napredovať. Ibaže kam? Kam má ľudstvo napredovať? Vieme z historických skúseností, že každé také napredovanie viedlo ku konfliktom, k roztržkám a bojom. Teda k čomu je morálka? Morálka je poznanie, že vývoj je možný na základe aj iných ako bojových konfrontácií. Výmena názorov nemusí vždy viesť k roztržkám. Morálka je súlad vízii, a ich začleňovanie do praxe pre úspešnú budúcnosť. Tak to vidím ja, a to si nenárokujem patent na pravdu. Pravda je totiž tak relatívny pojem, že mám obavy, že dopátrať sa k jej prameňu je nemožné. Ak klerik vysloví názor, že „pravda je všemohúci Boh čo vládne vesmíru,“ polemizovať sa nedá. Niet o čom. Proti dogmám nieto oponentúry. Ľudstvo funguje neustále na princípe konfrontácii vychádzajúcich z mnohých podnetov. Niektoré majú opodstatnenie, iné sú bizarné. Sú stále tie isté, lebo kopírujeme omyly minulosti. Je to bez námahy, menia sa iba prostriedky na získanie cieľov. Aké sú ciele, nuž, naozaj niekedy zostane zdravý rozum stáť. Ako hovorí majster Milan Lechan…“Rozum zostane stáť a nie a nie si sadnúť…“
V pravidelných intervaloch stojí ľudstvo na križovatke rozhodnutí. Kam ako nasmerovať svoje pôsobenie na tejto nádhernej planéte. Zvyčajne sú jeho rozhodnutia zlé…Tragické pre početné skupiny ľudí, ktoré sa musia obetovať pre blaho „vyvolených.“ Naozaj komické, tí vyvolení sú…vyvolení masami. Tu je kameň úrazu. Ak si vyberieš malé topánky, tlačí ťa celá cesta, po ktorej kráčaš. A o tom to je, o tom je morálka. Poznať svoje možnosti, poznať šance iných ako spoločne bez konfliktov napredovať k spokojnému a tvorivému životu. Morálka je poznanie hodnôt. Riadiť sa princípmi skutočného a nie falošného humanizmu. Opäť je na obzore krvavý konflikt, mám obavy, že sa pretaví do veľkého a zbytočného utrpenia. A ja tu rozprávam o morálke…Asi by som mal zmeniť tému…
Humoreska
CHATA V HMLE
Ráno si sadol chatár Bajza na prah chaty a zašúľal si raňajšiu cigaretku. Prvá chutí najlepšie, tie nasledujúce sú už iba na likvidáciu narkomanov. Občas si do pašovaného dohánu primiešal ruský čaj, ako vravieval, každý chce žiť. I zberači čaju…Dumal, aký program vymyslí, lebo turisti sa príliš nehrnuli. Notebook mal na kolenách, lebo hútal čo objednať do zásob v kuchyni. Gazík mu zdochol a vrážať do opráv nemalo zmysel. Či si objednal, to vyviezli. Každý chce žiť, ako Bajza rád vravieval. Oko mu padlo na fotku slečny s mokrým tričkom…I stal sa zázrak! Bajza od radosti skoro omdlel! Na chate bude súťaž Miss mokré tričko a turisti sa pohrnú ako diví! Budú tržby…Jeho nápad mal istý zádrhel. Kde zohnať slečny do súťaže? Vtedy sa ako spása z nebies objavila kuchárka Gerda. Niesla mu na terasu kýbeľ kávy. Ako ju presvedčiť, aby sa zúčastnila súťaže o hrdý titul Miss? Mohla by bez problémov súťažiť aj o Miss Himaláje…! Vsadil na jej prirodzenú ješitnosť. Ak bude súťažiť iba sama, aj sama vyhrá! Matematika jasná ako facka! Matematika nepustí, veď i vesmír je o matematike. Gerda sa chvíľu zdráhala, ale keď jej Bajza prisľúbil, že v porote bude iba on sám, tak privolila. Bola prírodou štedro obdarená, ale miestami nanešťastie i hanblivá. To sa dá liečiť, Bajza si na to trúfal. Posadil si Gerdu, ešte vyhriatu z pelecha na kolená a vysvetlil jej pravidlá. Oblečie si biele tričko. Ak nemá, Bajza jej poskytne svoje. Potom jej zhora, stojac na rebríku, bude liať vodu na plecia, na jej Himaláje a tak…A potom sa zmeria objem hrudníka, samozrejme ručne a urobí sa spoločné selfie…To selfie sa Gerde pozdávalo, ešte nikdy nebola Miss mokré tričko! Bajza vypil kávu rýchlejšie, než by turista z Čiech povedal „švec…“ Na terasu dovliekol dvojitý rebrík, krhličku s vodou a podaroval pri tejto príležitosti Gerde svoje čerstvo vypraté biele tričko. Samozrejme, nezabudol dodať, že tričko jej ostane na večné veky…ako prejav dobrej vôle. A víťazke sám uvarí slávnostný obed! Gerda bola v siedmom nebi…Taká súťaž nabitá erotikou ju priam vzrušovala. A navyše i ráno bolo akosi teplejšie než inokedy. Možno to bolo aj tým, že si ešte za tmy kopla za golier pohárik s rumom. A tak získala guráž ako poľovník, čo sa chystá na diviaka.
Poézia od pani Zuzany Balašovovej Donátovej spojená s kresbami humoristu Vladimíra Javorského, ktorí vydali spoločnú knihu s názvom Vážne nevážne…
