Milan Kupecký je dlhoročným, skúseným, ale i známym publicistom, nielen na poli súčasného humoristického, burinou zarastajúceho poľa, ale dlhé roky postupne pracoval v niekoľkých celoslovenských periodikách a v krátkom čase aj v Novom Roháči, kde bol aj šéfredaktorom. Je autorom piatich humoristických kníh, ktoré vydal teraz na sklonku života za prispenia viacerých popredných slovenských karikaturistov a podnikateľov. V súčasnosti pripravuje vydanie ďalšej knižky s názvom Ako sme „válčili“ za socializmu a ďalšie poviedky (časť z nich je uverejnená aj v tomto príspevku).
Životopis (totalitný) autora, alebo aj humorne ladené Curriculum vitae
Už od útleho veku som inklinoval k socialistickému internacionalizmu a svetovému proletariátu. Podobne ako väčšina slovenských velikánov, najmä spisovateľov, pochádzam z chudobnej rodiny a trel som biedu. Ako chlapec som chodil bosý a tak miesto topánok ma utláčali fabrikanti, ktorí ako sa to recituje aj v istej revolučnej básni – „nám otŕčali bruchá!“ Hoci červená farba ma príliš nefascinovala, nedokázal som ani v krízových rokoch zatajiť svoj pôvod a najmä počas klamstva som sa vždy červenal. Dokonca aj nos mám červený, lenže nie od politického presvedčenia, ale od chlastu. V predpubertálnom veku, pri rozhodovaní či ísť na malú alebo veľkú stranu, som sa rozhodol vstúpiť do tej veľkej, čo mi neskôr moji neprajníci vyčítali provokujúcimi poznámkami, že som mal vstúpiť radšej do niečoho iného. Lenže ja viem svoje. Strana, ku ktorej som inklinoval, združovala náš chudobných proletárov a bola našim predvojom. Usilovala sa o beztriednu spoločnosť a priznám sa, nám čo sme boli pri lopate sa do učenia veľmi nechcelo. Občas sme si mohli podriemať na nejakej schôdzi a dopriať si aj kus obloženého chlebíčka alebo v lepšom prípade vysmážaný rezeň. Prozaický bol môj vzťah aj k priateľovi najvernejšiemu – Sovietskemu zväzu. Zvlášť mi imponovala Anna Proletárka a Syn pluku. Istý čas som pátral aj po stopách neznámeho vojaka. A hoci plešatí ľudia mi neboli nikdy príliš sympatickí, priam som sa zamiloval do Vladimíra Iljiča. Vybozkávať sa do sýtosti mi umožňoval častý príchod družobných delegácií k nám, najmä potom, čo som sa vyšplhal na stranícku funkciu. Saratov bol po Dunajskej Strede druhou zahraničnou oblasťou, ktorú som kedy v živote navštívil. Možno aj preto ma moji stranícki kolegovia z VUML volali svetobežníkom. Mal som tiež príležitosť navštíviť leninovo mauzóleum, škoda len, že sa mi nenaskytla príležitosť vystreliť si z Aurory, z ktorej si dnes strieľa kde-kto. Keďže som takmer celý svoj život presedel na schôdzach, zanechalo to stopy na mojom zdraví, ako profesionálna choroba z povolania. Napríklad od častého hlasovania som mal pravú ruku silnejšiu a od sedenia som získal zlatú žilu. Je to jediný môj poklad, ktorý žiaľ, na rozdiel od tvrdej meny, som nemohol uložiť do Švajčiarskej banky. Od neustáleho poklonkovania mám zdeformovanú chrbticu a občasné poruchy racionálneho myslenia. Najviac ma na príslušnosti k rodnej strane fascinovala fixná idea o šťastnej budúcnosti, s ktorou som kráčal vedno dovtedy, pokiaľ ma neopustila. V živote som priam nenávidel protekciu, úplatkárstvo a triedneho nepriateľa. Kým s protekciou a úplatkárstvom som sa stretával takmer na každom kroku, triedneho nepriateľa, podobne ako lietajúci tanier, či Yetiho som nikdy v živote nevidel. Veľmi som sa rozhneval aj vtedy, keď mi rodná strana pridelila protekčne garzónku, na ktorú som netrpezlivo, v intenciách straníckej disciplíny, čakal dve päťročnice, kým predtým som býval u starej mamy vo Svrčinovciach a priživoval sa z jej starobného dôchodku. Bol to tiež jeden z príkladov správnosti našej sociálnej politiky. Spoločnosť, ktorú som pomáhal budovať, mi za to umožnila čerpať nenávratnú pôžičku a splácať televízor z multiservisu. Socialistickými vymoženosťami bolo aj pravidelné poisťovanie sa proti požiarom, lacnejšie stravovanie v závodnej jedálni, rekreácie cestou eróhá a ďalšie, ako napríklad najesť sa dosýta vlašského šalátu v podnikovom bufete. Za to všetko sa odo mňa vyžadovalo, okrem straníckej disciplíny, iba platenie členských príspevkov, čo bolo vždy dôležitejšie ako napríklad platenie nájomného. Najviac ma trápi, že zahnívajuci kapitalizmus už nedobehneme. Ani vtedy, ak by sa rozhodol ísť nám oproti. A tak nám asi nič iné nezostáva iba vstúpiť, ba vlastne skôr sa vlámať do tej Európy. Skôr si však musíme našetriť na cestovné. Ktovie či nás tam vpustia aj s holým zadkom? Škoda len, že sme za tých vyše štyridsať rokov nedokázali s tými imperialistami uhrať aspoň remízu, už keď sa nám nepodarilo nad nimi zvíťaziť.
Priviate vetrom
Naša prvá vláda sa zašpinila už pri očisťovaní bankových inštitúcií.
Do každého privatizovaného objektu pasuje stranícky koalično-opozičný kľúč.
Mnohí politici platia za prípadnú stratu svojich poslaneckých kresiel strachom.
Občania majú, na rozdiel od chleba, každej doterajšej vlády plné zuby.
Inovované olympijské heslo: Nie je dôležité zvíťaziť, ale dobre sa umiestniť na
predvolebnej poslaneckej kandidátke!
Sú ľudia, ktorí sa topia vo vlastnej plytkosti.
Mnohí voliči majú už teraz bruchabolenie z pripravovaného predvolebného guláša.
Dobré medziľudské vzťahy úspešne nahradili páni – odkazovač, mail a esemeska.
Po voľbách zvyknú mnohým politikom odchádzať argumenty a prichádzať trestné oznámenia.
Najviac ohrození sú delikventi. Podľa televíznych hlásateľov im vždy čosi iba hrozí…
Satira ktorá trafí cieľ je ako vytrhnutý zub. Síce bolí, ale osoží.
Jedine pivári sa dožili svetlej budúcnosti.
Pozmenené porekadlo: Nikdy nie je tak dobre, aby nemohlo byť horšie!
Sú ženy, ktoré najkrajšie dni svojho života prežijú v noci.
Ak žena pridáva plyn pri sporáku, je to oveľa bezpečnejšie ako keď sedí za volantom.
Podnikateľské prostredie nezlepšujeme ale ženieme do krajnosti.
Nebol človekom s dobrým srdcom. Usvedčili ho zlé výsledky po vyšetrení na EKG.
Taliban pred hodinou oznámil, že uniesol prezidenta Andreja Kisku.
Od našej vlády žiadajú výkupné 20 miliónov dolárov. Ak sa tak nestane, tak nám ho vrátia…
Vraj aj žena po 60-tke môže dráždiť muža.
– Prosím ťa a čím?!
– Každým slovom.
Novinár spovedá storočného Číňana:
– A aké máte plány do budúcnosti?
– Na jar sa budem ženiť.
– Vo vašom veku?!
– Ja ani nechcem, ale otec inak nedá…
Malá ťava sa pýta mamy-ťavy:
– Mami a prečo máme také veľké hrby na chrbáte?
– Lebo tam si ukladáme zásoby vody, aby sme vydržali dlho v púšti.
– A mami, načo máme také veľké mihalnice?
– To keď je piesočná búrka, aby nám nešiel tak piesok do očí.
– A mami, načo máme také zvláštne chodidlá odspodu?
– No môj malý, aby sme lepšie prechádzali po piesku a piesočných
dunách.
– A mami, načo nám je toto všetko v Bojniciach…?
Žid si zobral za ženu cigánku. Po čase sa im narodil syn. Raz, keď mal
už 10 rokov, vbehol za mamou do kuchyne a kričí:
– Mamo, ta ja cigán alebo žid?
– Prečo sa pýtaš, synu?
– Ta bo vonka stojí bicygeľ a ja neznám, či ho ukradnúc a či
predac.
Malý Dežko našiel kávovú lyžičku. Ukázal ju otcovi a pýta sa:
– Tato, čo to je?
Dežo sa pozrie na lyžičku a zhrozene vykríkne:
– Ihneď to zahoď, to je semiačko lopaty!
Príde cigáň na úrad práce…
Cigáň: – Chcem prácu.
Úradníčka: – Nóó, máme tu miesto pre riaditeľa banky.
Cigáň: – Robíte si srandu?
Úradníčka: – Vy ste začali prvý!
– Súhlasí, – hovorí sudca cigáňovi. – Keď ste naozaj našli ten prsteň,
prečo ste ho neodovzdali na polícii?
– Lebo na ňom bolo vyryté, že Navždy tvoj.
Z pripravovanej publikácie s pracovný názvom Ako sme „válčili“ za socializmu
ZAČIATKY SÚ VŽDY A VŠADE ŤAŽKÉ
Keď som nastúpil pracovať do bývalého krajského denníka Hlas ľudu, kuriozitou bolo, že skôr ako šéfredaktora som spoznal istého pána Pšenku, ktorý bol vedúcim odľahlého bufetu pod bratislavskou hlavnou železničnou stanicou. Tam bola vždy prvá zastávka mnohých intelektuálov i pracovníkov straníckeho aparátu, ba mohli ste tu stretnúť aj policajtov, hercov, športovcov a inú smotánku, ktorá do metropoly Slovenska cestovala denne za chlebom. Okrem toho, že sa tu podávala lacná pálenka, človek sa dozvedel veľa nového. Obísť Pšenku, to znamenalo dopustiť sa prinajmenšom takého priestupku ako nepozdraviť šéfredaktora, alebo hlavného sekretára redakcie.
Sekretár, to je buď nábytok, tentoraz to bol dobytok
Spočiatku som si nevedel dosť dobre predstaviť, čo je to v redakcii za funkciu. Až neskôr som pochopil, aké dôležité koliesko je to v súkolí redakčnej mašinérie. Konkrétne, vtedajší sekretár bol strašiak i boh v jednej osobe. Boli dva druhy redaktorov: jedni čo ho navštevovali, a druhí čo sa mu najradšej vyhýbali. Po uverejnení môjho aforizmu, ktorý poukazoval, že sekretár je na rozdiel od sekretárky drevo (nemyslel som konkrétne na neho) mal som odvtedy v redakcii, ako sa hovorí, po chlebe. Stretnutia s ním, to bol vždy horor. Stoja za to a pokúsim sa ich raz priblížiť v memoároch. V redakcii sme okrem bežných pracovných povinností absolvovali aj povinné „dežúrne“ služby. Neboli veľmi ťažké, najmä vďaka skúsenej ostrieľanej pracovníčke, ktorá poznala vnútorné i zahraničnopolitické udalosti lepšie ako niektorí naši politici vrátane nás redaktorov. Okrem toho, nebolo ťažké zaplniť noviny, pretože tlačová agentúra denne chrlila pre všetky redakcie doslova kvantá rôznych „ťažkých“ materiálov z nielen zo sveta, ale i z domova, či už obsiahle spravodajstvo z rôznych politických a štátnických návštev, referáty, uznesenia a podobne. Neprekážalo, že noviny boli „ťažké“ až tak, že takmer vypadli čitateľovi z rúk, hlavne, že v článkoch nechýbali mená všetkých čelných predstaviteľov. Preto sa vtedy noviny vždy začali čítať odzadu, kde boli správy zo športu. V službe som si osvojil aj niektoré dovtedy pre mňa neznáme termíny. Napríklad, že „otvarák“ je vlastne úvodný článok a nie otvárač na fľaše, a že novinové zrkadlo nie je vecička, v ktorej sa usilujete nájsť svoju vlastnú tvár. Potom som si okrem písania, čiže zháňania materiálov osvojil aj naháňanie riadkov, kvôli odmenám, a tiež lepenie mesačných pracovných výkazov i ďalšie podobné záležitosti. Mimochodom, najťažšia služba bola vtedy, keď sa nič nedialo. Bolo to napríklad v deň po zdražení potravín a ďalšieho tovaru, kedy sa výjazdy čelných predstaviteľov nekonali, alebo počas tzv. uhorkovej sezóny. Vtedy sa noviny zapĺňali tzv. vatou, inak povedané „nejakými kydákmi“, alebo rôznymi tzv. „potratovými materiálmi“, ktorým sa hovorilo v novinárskej hantírke šedé plachty.
NEVYDARENÝ POKUS O ŽART
Stalo sa to v čase, keď sa redaktori stravovali v spoločnej jedálni s krajskými politickými pracovníkmi na Žabotovej ulici v Bratislave. Už nežijúci kolega, tiež vysunutý (hovorilo sa nám aj vyšinutí) ma požiadal, aby som mu opečiatkoval stravný lístok na nasledujúci deň. Pretože ja som bol na odchode a on prišiel do služby, ktorú sme my, redaktori z vidieka. mali raz mesačne. Teda mal som možnosť vybrať mu buď rezeň alebo ryžový nákyp. Viem, že na úradnícky, nazývaný aj žatevný rezeň, bol podobne ako niekdajší aparátnici a ostatní kolegovia zvyknutý zo služobných ciest. Ryžový nákyp priam z duše neznášal! Sladkosti mal rád, ako sa hovorí, keď sú u druhých susedov. A čože neurobí človek, pre svojho dobrého priateľa, navyše kolegu? A keďže sme obaja zhodou okolností mali aj zmysel pre humor, nuž tak som mu opečiatkoval „dvojku“ – ryžový nákyp. Čo nasledovalo potom som sa od neho dozvedel až na druhý deň z jeho rozprávania. Našťastie, jeho počiatočná zlosť už pominula a tak mi celý prípad podrobne porozprával cez telefón. Vraj keď sa postavil do radu na obed (mimochodom to bolo jedno z málo miest, kde aj politickí pracovníci stáli bez rozdielu funkcie v „šóre“) a videl ako stravníci odchádzajú od výdajného okienka s rezňom ako pol bravčovej hlavy na tanieri, a on mal, zistiac podľa jedálneho lístka objednaný ryžový nákyp, v duchu ma priam preklínal a hrešil vo všetkých pádoch. Išlo ho priam puknúť od zlosti, no napokon celý príbeh skončil happyendom. Keď prišiel na neho rad, dočkal sa ďalšieho prekvapenia, keď mu servírka položila na podnos rezeň. Spočiatku nevedel ako zareagovať, v okamihu bol šokovaný a zároveň postavený pred dilemu – vyjsť s pravdou von, alebo čušať a v tichosti sadnúť si k stolu, keďže spočiatku si myslel, že servírka sa pomýlila. Napokon prišlo rozuzlenie a pointa celého príbehu. Vydávajúca obedy pri okienku, vidiac ho ako zostal v pomykove a okúňal sa, ho oslovila: -Viem súdruh Košťany, čo asi chcete povedať, -nezmýlila som sa. Ale vy ste boli jediný z celého kraja, čo si objednal ryžový nákyp a tak sa ho kuchárovi neoplatilo variť…
TROJSTUPŇOVÁ KONTROLA
Bol som služobne vo vtedajšom novozámockom Mäsokombináte. Príslušný vedúci pracovník bral môj príchod až príliš oficiálne, hoci ako vysunutý redaktor som bol znalý tamojších pomerov. Po zvítaní ma podrobnejšie informoval o uplatňovaní trojstupňovej kontroly (čo bol vtedy hit-výmysel na zabránenie kradnutia, – poznámka autora) v ich závode s tým, že veruže z ich fabriky sa nedostane von nelegálne ani kúsok mäsa a o požívaní alkoholu počas pracovného času nehovoriac. Samozrejme, že ma nepresvedčil, pretože rozkrádanie socialistického majetku mi nebol pojem neznámy a menšie, či väčšie straky boli, žiaľ, v každej výrobnej organizácii. A nielen výrobnej. Niet sa čo diviť, pretože ešte doteraz sa nikomu nepodarilo vymyslieť hrable, ktoré by hrabali od seba a nič výhodnejšie ako krádež, vlastne pardon, obohacovanie sa (čo znie jemnejšie), neekzistuje, pretože ak by tomu bolo naopak, ľudia by iste prestali kradnúť…S jeho dovolením som „vyfasoval“ biely plášť a navštívil jednotlivé prevádzky. Sám, bez oficiálneho doprovodu, veď som mnohých tamojších pracovníkov dôverne i menej dôverne poznal. A kam som prišiel (strediská – porážka, výroba a expedícia) som popri získavaní informácií absorboval do seba aj zopár poldecových pohárikov destilátu. Samozrejme alkohol bol nenápadne ukrytý na každom pracovisku. Nechcem tým povedať, že by sa v onom závode vtedy pilo vo veľkom, no kvapka ku kvapke…Až som sa ocitol pri konečnej fáze výroby. I tu už boli pripravené poháriky naplnené destilátom. A na moje prekvapenie i pre spomínaného vedúceho pracovníka, ktorý zabezpečoval trojstupňovú kontrolu. Najhoršie na tom, že sme o sebe nevedeli kde sa v ten čas nachádzame. ba ani to, že máme obaja naliate. Keď vchádzal do miestnosti a ja som mal už veselšiu náladu, pozdvihol som pohárik na zdravie a vyriekol: „Tak súdruh vedúci, na tú trojstupňovú:“ V tom momente akoby zmeravel a od „prekvapenia“ v danej situácii, sa ledva udržal na nohách. Nestratil však duchaprítomnosť a „otočil“ sa o stoštyridsať stupňov. Zároveň pohotovo, kvázi nechápavo krútil hlavou a začal hlava – nehlava „udeľovať“ kárne opatrenia zamestnancom, ktorí počas prestávky popíjali so mnou. Ostatní, okrem nás dvoch (teda mňa a vedúceho) , nechápali čo sa deje, pretože pravdepodobne išlo o bežné praktiky čo som potom pochopil aj ja keď jeden z pracovníkov vyriekol. Citujem: „Ten vedúci sa asi pomiatol, veď ho čakáme a má ako vždy naliate.“ Keď vedúci nahnevaný opustil miestnosť, krútili všetci hlavami, či sa mu vraj náhodou niečo nestalo. Následne som mal čo robiť, aby som celú vec napravil. Najskôr som vysvetlil pracovníkom o čo ide, čo je vlastne v „hre“ a potom som zašiel za oným vedúcim presviedčať ho, že nič zlé nenapíšem, ba naopak, a že viem ako to aj na iných pracoviskách chodí. Na moje prekvapenie, on si iba húdol svoje, že vyvodí z toho prísne dôsledky a že to nenechá iba tak… Ja som sa v duchu rehotal, hoci zo začiatku mi do smiechu nebolo. Samozrejme, že napokon všetko dobre dopadlo. Keď som sa však s oným vedúcim pracovníkom stretol s odstupom času, skalopevne mi tvrdil, že udelil za ten prehrešok kárne opatrenia, potom ako som „nabalený“ odchádzal z ich podniku a na záver nezabudol zdôrazniť, že u nich „funguje“ spomínaná (nielen podľa mňa -fiktívna) trojstupňová kontrola na sto percent.
AKO SOM „ZACHRAŇOVAL“ CELULÓZKU
Raz sme mali v redakcii výrobnú poradu, kde okrem iného odznel problém Juhoslovenských celulózok a papierní v Štúrove, ktoré mali ohrozenú výrobu v dôsledku nedostatku druhotných surovín. Táto situácia sa ma bytostne dotýkala ako vysunutého redaktora v tomto regióne. Všetci sme spoločne dumali ako na stránkach nášho denníka tejto situácii pomôcť, keď nie inak, (to sme si všetci iba mysleli) aspoň na papieri. Keď „dráma“ vrcholila a čakalo sa na môj fundovaný názor, zrazu sa mi na jazyk ako človekovi so zmyslom pre humor, začala tlačiť vtipná replika, ktorú som aj vyriekol: „Ako pomôcť? Nuž tak, že zvýšime remitendu!“ Okamžite na to nastal rehot na plné ústa tých duchaplnejších a odvážnejších. Tí ostatní, ktorí buď nepochopili pointu, alebo dostali strach, sa ako vždy zachovali opatrníckejšie a s vážnou tvárou a malou útechou pre nich bolo hrobové ticho, ktoré po tomto mojom výroku nastalo.
RACIONALIZAČNÁ DIELŇA
Istý čas sme na podnet nášho nadriadeného stranícko-aparátnického orgánu zavádzali v Hlase ľudu rôzne inovované rubriky. Trebárs „Ľudia na pracoviskách sa pýtajú – zodpovední pracovníci odpovedajú“ (myšlienka to bola dobrá), hoci ja osobne som ju medzi užším kolektívom vtipne „premenoval“ na rubriku „Ľudia sa pýtajú – zodpovední pracovníci sa vyhovárajú“. Ďalej to boli ďalšie rubriky na fiktívnom základe ako „Jeden deň z ušetreného“, „Odborárska miliarda“, „Sami sebe“, ktorú som prezentoval a doplnil výrokom „Sami pre seba“. O týchto umelo vymyslených nápadoch bolo napísať niečo, bolo ozaj umením, pretože podobne ako niektoré ďalšie hnutia v rámci socialistického súťaženia a záväzkového hnutia boli viacmenej iba na papieri a pripomínali mi stavanie vzdušných zámkov. Jedným z hitov boli napríklad aj „Vznik racionalizačných dielní.“ Na ich margo sa raz v novinách objavila krátka správička od nášho dopisovateľa v tom zmysle, že tam a tam veľmi dobre „funguje“ racionalizačná dielňa. Bol to veľký podnet a tip pre nás, redaktorov, ktorý bolo treba zúžitkovať. Zhodou okolností patril tiež do môjho regiónu. A tak som dostal od vedúcej oddelenia úlohu, aby som napísal o tejto dielni reportáž. Nuž čo, príkaz je príkaz a tak som zavítal do spomínanej racionalizačnej dielne medzi jej pracovníkov. Čo sa potom udialo, vyznelo napokon ako vtip. Privítaniu sa mi dostalo ako sa osobe od pera vtedy, keď ideológia vládla nad peniazmi, patrí. Postupne sme si vypili s vedúcim dielne pohárik, či dva, a ako sa hovorí, zblížili sa. Nasledovalo potykanie si a dôverný dialóg. -Môžem hovoriť na rovinu? – znela napokon otázka vedúceho racionalizačnej dielne. -Samozrejme!- súhlasil som.-Tak, súdruh redaktorko, vec sa má tak. Doteraz sme mali na dverách štítok „Dielňa“, ktorý sme pred niekoľkými dňami zmenili na oznam „Racionalizačná dielňa“. A to je jediná zmena, ktorú sme doteraz urobili…
STOPERCENTNÁ TREFA
V istej materskej škole zabudli projektanti a samozrejme aj vtedajší stavbári na postavenie prístupovej cesty, ktorá k nej mala viesť. Tá súčasná, čo k nej viedla, bola zároveň aj parkoviskom. V skutočnosti to vyzeralo tak, že zásobovacie vozidlá, teda pracovníci, museli tovar vykladať a nosiť niekoľko desiatok metrov od vchodu objektu, hoci často krát z privezeného tovaru „ubudlo“, najmä čo sa týka surovín na zjedenie. Skrátka, problém ako hrom! Písalo sa o ňom aj na stránkach niektorých novín, avšak k náprave nedošlo. A keďže sa to týkalo regiónu, v ktorom som pôsobil, zostal, ako sa vraví Čierny Peter v mojich rukách a na mojich pleciach, aby som zjednal nápravu. Keď som sa so situáciou oboznámil, navštívil som príslušného pracovníka národného výboru, ktorý mal tieto veci na starosti a informoval som ho o probléme. Ten mi bez rozmýšľania, hoci v podstate nevedel o čo ide, podal približne nasledovné informácie: „Problém poznáme. V spomínanom predškolskom zariadení máme silné ZRPŠ (vtedajšie Združenie rodičov a priateľov školy) a iniciatívu jej členov brigádnicky využijeme. O probléme vieme a už v nasledujúci deň poskytneme na výstavbu náhradného parkoviska mechanizmy a problém tak odstránime.“ Komické na celom prípade bolo, že sa potom v danej veci nič nepodniklo a na druhý deň po interview miestny funkcionár už v skorých ranných hodinách v potu tvári hľadal predškolské zariadenie o ktorom sme hovorili a zisťoval o aký problém vlastne ide, a na ktorý mi tak fundovane odpovedal. Je to dôkaz toho, že na vedúcich miestach boli neraz dosadení protekčne aj takýto kvázi schopní ľudia, ktorí sa vedeli vždy, v každej situácii pohotovo vynájsť, najmä čo sa týka sľubov a výhovoriek
Zazvoní chlap večer pri dverách v paneláku. Otvorí mu pekná žena.
-Dobrý večer mladá pani, mohol by som sa s vami pomilovať?
-To snáď nemyslíte vážne, taká drzosť! Ešte ste od nikoho nedostali po
papuli?
-Ale áno, už päťkrát, ale dvakrát som si užil.
Manžel vlezie do postele a zašepká vášnivo do ucha svojej manželky:
– Som bez treníriek.
A žena mu odpovie:
– Nechaj ma spať… zajtra ti jedny operiem.
– Aký je rozdiel medzi súčasným zriadením a tým, čo tu bolo pred
rokom 1989?
– Vtedy to brali politici vážne a ľudia si robili srandu. Teraz to
ľudia berú vážne a srandu si robia politici.
– Prečo sa slovenský politik najlepšie cíti na toalete?
– Lebo len tam dokáže vyjadriť svoj skutočný vzťah k národu.
– Aký je rozdiel medzi Japonskom a Slovenskom?
– Japonsko je krajina úsmevu a my sme krajina na smiech.
Humoreska
Najlepšia obrana je – útek!
U susedov Konopáskových som začul podivný krik. Intenzita hluku ich pravidelných hádok tentoraz o nejaké tie decibely prevýšila normál. Hoci naše susedské vzťahy nie sú najlepšie, vrodená zvedavosť mi nedala, aby som nepootvoril dvere a nenazrel dnu. To som však nemal robiť. Vo chvíli, keď som otvoril dvere, zacítil som úder do hlavy. Našťastie rúčka metly bola z umelej hmoty a nie z tvrdého orechového dreva. Utŕžil som iba modrinu a keďže som neupadol do bezvedomia, bol som na niekoľko minút svedkom zaujímavého hororu. Konopásková polovička mala na hlave napasovanú tortu pripravenú na večernú oslavu okrúhleho jubilea – dva roky spoločného manželského života, vlastne živorenia. Pohľad na Konopáska budil vo mne hrôzu. Jeho otrhaný odev mi pripomínal žobráka, ktorého prepadla svorka vyhladovaných vlkov. Hľadel na mňa spoza stola ako čerstvo vyoraná myš, pričom rajčiakový pretlak, ktorým ho obliala Konopásková, mu stekal po chrbáte ako čerstvá krv. Ako mierumilovný človek, ktorý nevie ublížiť ani muche plávajúcej v polievke, pokúsil som sa o zmierenie manželov Konopáskových. Vzápätí som svoj čin oľutoval. Razom sa spolčili a za niekoľko sekúnd ostali neuveriteľne svorní. Rugby spôsobom sa vrhli na mňa, pričom Konopásková mi knokautom vrazila medzi zuby. Našťastie vyrazila mi práve tie, ktoré som si chcel dať vytrhnúť. Konopásek mi prakerom rozťal nos ako gordický uzol a ten mi opuchol ako uhorka. Našťastie, toto netradičné susedské derby zakrátko skončilo. Vďaka športovaniu v mladosti sa mi podarilo rozvášneným manželom Konopáskovým ujsť. Vtedy mi mysľou prebehlo známe športové heslo – najlepšia obrana je útek! Za moju predvedenú otočku a šprint by sa nemusel hanbiť ani najrýchlejší atlét na svete, ba ani bývalý slovenský premiér Mikuláš, známy to bežec na dlhé trate.
Milan Kupecký
