Dnes slovenský spisovateľ a publicista Pavol Dinka s ponukou dvoch aktuálnych fejtónov

Fejtón

Šetrím, šetríš, šetríme, šetríte…

Na našom slávnom ministerstve, donedávna označovanom aj ako slobodné a solidárne, sme sa v ostatnom období konečne chytili rozumu, začali sme šetriť – všade, tam, kde sa dá i nedá – vypíname v kanceláriách svetlá, namiesto počítačov používame počítadlá, rádiá a televízory sme vyradili z prevádzky, priškrcujeme kohútiky radiátorov, pritvárame okná, vypĺňame zbytočné špáry v stenách, skrátka, rozhodli sme sa pre radikálne riešenie. Prirodzene, vychádzajúc z danej situácie, náležite šetríme aj samých seba – vedenie nám odporučilo dôsledne obmedziť úbytok vlastnej energie, menej sa hýbať, menej rozmýšľať, tobôž umárať sa písaním na computerových klávesniciach, veď ako sme sa dozvedeli, náš mozog skonzumuje zhruba dvadsať percent všetkej použitej energie nášho tela, a to napriek tomu, že tvorí iba dve percentá celkovej telesnej hmotnosti. A to je už dôvod na to, aby sme ubrali z dennej výkonnosti a stíšili sa do šetriaceho modu.
„Milé kolegyne, vážení kolegovia,“ oslovil nás neočakávane milo a nadbiehavo sám minister, „šetrenie sa musí stať alfou a omegou nášho života, nielen na pracovisku, ale aj vo verejnosti a v našich domácnostiach.“
No povedzte, dá sa neuposlúchnuť ministerské slovo? Človeka taká rada nabudí, vyprovokuje i povzbudí: Napochytre som ponavštevoval niekoľkých hokejových funkcionárov, čo nepozeráte televíziu, páni?! Nevidíte vari, že propagujú na obrazovke dark šerm? Čo tak dark hokej, pekne potme a poslepiačky, nebude to paráda? Nevynechal som ani basketbalistov, hádzanárov, volejbalistov, dokonca i šachistov. Dať potme mat musí byť predsa pôžitok, dôvodil som. A tá romantickosť, páni primátori a starostovia – prechádzať sa potme po námestiach a uliciach – môže byť niečo krajšie? Len sa proti tomu, prosím vás, nebúrte, neprotestujte, vytvorte vhodné prostredie pre zaľúbencov a milencov. Napokon, aj tak si všetci sťažujú na svetelný smog…
Prezradím vám, že svoje „šetriace“ aktivity vykonávam s veľkým zadosťučinením, nehovoriac o úsilí, ktoré som preniesol do vlastnej rodiny.
„Mara,“ vravím manželke, „minister nám kázal šetriť, všade, na každom kroku. Musíme sa do toho pustiť so všetkou vážnosťou.“
„Samozrejme, Aurel,“ prisvedčila Mara. Oči jej blčali ako plamienok sviečky, ktorej v obchode momentálne niet. „Kúpim petrolejovú lampu a petrolej…“
„ Petroleja je škoda,“ zháčil som ju, „dnes sa z neho stal vzácny artikel… “
„Tak pôjdeme do lesa nazbierať drevo,“ navrhla manželka, už-už čakala, že prikývnem.
„Nie, miláčik,“ zašemotil som prívetivejšie, až láskavo, „nebudeme sa zbytočne vyčerpávať, mrhať sily behaním po obchodoch a lesoch.“
„Nerozumiem, Aurelko.“ Spýtavo na mňa pozerala, nechápavo krútila hlavou.
„Je to jednoduché, drahá,“ vystavil som na obdiv svoje vedomosti. „Myslenie, spánok, každý pohyb, poškrabanie sa za uchom, aj namáhavé kopanie záhrady nás oberá o energiu. A tomu sa treba vyhýbať.“
„Čože?!“ vyhŕkla chvatne.
„Áno… treba sa spoľahnúť na seba, na svoje vlastné telo, ale s rozumom,“ vyhlásil som víťazoslávne. Vychutnal som si chvíľku prekvapenia a potom som pokračoval: „Ľudské telo predsa produkuje elektrinu najmä zo svojich energetických zásob, údajne viac ako 120-voltová batéria, len treba nájsť cestu, ako ju dostať von… pomocou telových zásuviek a zástrčiek…“
„Vraj pomocou telových zásuviek a zástrčiek,“ rehotala sa manželka. „Veď tie predsa máme, len neviem, ako ich napojíme na svetlo, chladničku, televízor a ďalšie prístroje.“ Chichúňala sa, až jej zachádzal dych. Musel som ju pobúchať po chrbte.
„Počúvaj, Mara,“ skríkol som nahnevane, „to si celá ty, zakaždým myslíš iba na hlúposti. Spomínaš si na film Matrix, v ktorom sa Neo zobudil a zistil, že miliardy ľudí slúžia ako živé batérie pre robotov ovládajúcich svet…“
„Svet skôr ovládajú zásuvky a zástrčky,“ pišťala od smiechu Mara. Jej hurónsky rehot by hádam nakazil aj pohrebný sprievod.
„Prestaň!“ zrúkol som. „Na prahu takého sveta stojíme. Naše telá obsahujú miliardy atómov, ktoré môžu vyrábať a viesť elektrinu… rozumela si?!
„Fantazíruješ, môj milý,“ povedala pokojným zmierlivým tónom. „Zobuď sa, aj s tým tvojím ministerstvom so zastropovanými cenami vysokými ako mrakodrap. Čert ber ministerských mudrlantov! Pozri sa, kto vládne svetu a kto vládne nám. Všetci vodu kážu a víno pijú. Radšej porozmýšľaj, kde kúpime drevo a uhlie, prípadne sviečky. Lebo inak nám zostane iba trenie vlastný telami…“
P. S.: V robote som ministrovi porozprával o svojom zámere vyrábať telom elektrickú energiu. Pochválil ma a naznačil mi, že by bol rád, keby som ho zasvätil do môjho tajomstva. Vraj pre istotu…

Fejtón

Ako sa stať majstrami sveta

Dedinka Kvintovce, rátajúca sotva sto duší, má bohatú hokejovú tradíciu. Už od čias „kvinťákov“ patrili medzi tie najpoprednejšie „mančafty“. Poznali ich vo svete, písali o nich najchýrnejšie športové denníky a časopisy. A dnes? Dnes ich sláva ešte narastá, držia sa na vrcholných priečkach svetového hokeja, tamojší junáci, bohatieri, orli, ako ich volal nezabudnuteľný rozhlasový reportér Gabo Zelenay, sa rozleteli po ľadových plochách za oceánom. A nielen tam. Po takýchto historických úspechoch a skvelých výsledkoch by bola hanba krčiť sa doma za pecou. Prichodí zaradiť sa medzi tých, čo držia v rukách svetové hokejové žezlo. Žiada sa niečo vymyslieť. Lenže čo? Tvrdý oriešok, čo poviete?
Po zrelej úvahe sa rozhodli, že z vlastnej iniciatívy usporiadajú v Kvintovciach majstrovstvá sveta – tak po novom, svojsky. Vedenie klubu sa stretlo v miestnej krčme, dali si po pive, prikŕmenom borovičkou, a pustili sa do spriadania prípravných plánov…
„Chlapi, najprv sa treba zamyslieť nad tým, ktoré štáty k nám pozveme,“ začal predseda klubu Jozef Puk. Nielenže mal priliehavé priezvisko, ale aj tak vyzeral: územčistý chlapisko, bývalý center s nesmierne tvrdou strelou, hádam tvrdšou ako puk. „Od atraktívnej účasti bude závisieť renomé celého podujatia…“
„Predovšetkým to musí byť Kanada, kolíska hokeja,“ prerušil ho podpredseda, prezývaný Bitkár, ktorý vedel o hokeji najmä brilantne mudrovať. Všetko videl, všetko počul, všetkému rozumel. „Pekne si ich uctíme, privítame, nalejeme…“
„Počkaj, počkaj,“ ozval sa tréner Mišo Pampuš, rodák z Kvintoviec, bývalý skúsený legionár, ktorý sa vrátil domov hneď po tom, ako vtrhli Američania do Iraku. Na protest odmietol hrať v kanadsko-americkej NHL. Vtedy sa o ňom povrávalo, že mu zrejme preskočilo. „S tou Kanadou to nebude také jednoduché,“ pokračoval, „čo o nej viete?!
Kolíska hokeja – a to azda stačí?! Uvedomujete si, že Kanaďania odvliekli za ostatné dve storočia rovno z kolísok tisíce indiánskych a inuitskýcgh detí do špeciálnych internátnych škôlok a škôl, kde ich násilím prerábali na svoj obraz; vyše štyri tisícky z nich prišli o život. Aj toť nedávno objavili tisícku anonymných hrobov týchto neviniatok… Pozvánka pre kanadský tím by neobstála pred civilizovaným svetom. Zamietam tento návrh…“
Členovia prípravného výboru poslušne sklonili hlavy, potúžili sa hltom borovičky, ktosi zamrmlal niečo o tom, že politika do športu nepatrí, ale nahlas sa nikto neopovážil oponovať. Morálka a ľudskosť je predsa neopomenuteľné kritérium…
„Nebudú Kanaďania, budú Američania,“ víťazoslávne vyhlásil predseda klubu Puk.
„Nehýril by som toľkým optimizmom, pán predseda,“ upozorňoval tréner Pampuš, ktorého blízki kamaráti volali Hoax. Ako známy fiškus musel mať nepochybne niečo za lubom, zrejme už v duchu premýšľal nad stratégiou a taktikou, ako získať titul. Rád totiž zákulisnými ťahmi vopred odstavoval silnejších súperov. „Američania majú takisto habadej masla na hlave,“ chrlil zo seba svoje encyklopedické vedomosti, „spočiatku to vyzerá ako maslo, ale v skutočnosti je to niečo agresívnejšie… spomeňte si len na tisíce umučených a lynčovaných otrokov, sám prvý prezident USA George Washington bol synom bohatého otrokára, kupčil s pôdou i otrokmi, mnohých z nich vymenil za rum, nehovoriac o iniciovaní desiatok okupačných vojen na iných kontinentoch za vlády mnohých ďalších amerických prezidentov… Je také niečo morálne a eticky akceptovateľné?!
V krčme sa rozhostilo ticho, narúšal ho iba štrngot pohárov z výčapu, aj ten po chvíli ustal, lebo výčapník spozornel v nemom úžase. Prítomní dlhší čas ani nehlesli, až napokon jeden z nich objednal ďalšiu „rundu“ borovičky. Vraj na povznesenie nálady. A zabralo to.
Rozhodnutie bolo jednoznačné – Američanov nepozvú.
„Ale Švédi by mohli byť prijateľní,“ vyrukoval s ďalším návrhom podpredseda hokejového klubu, alias Bitkár. „Je to pokojný slušný a distingvovaný národ, v ich tele prúdi aj časť krvi Vikingov.“ Očividne sa chcel pochváliť svojimi vedomosťami, aby tak trocha vydráždil Hoaxa. Nech si nemyslí, že je najmúdrejší.
„Počúvaj, Bitkár, šliapol si vedľa,“ zasmial sa Pampuš. „Pravdepodobne si nepočul nič o tom, že Švédi na konci tridsaťročnej vojny obsadili Prahu, vydrancovali ju a ukradli odtiaľ mnohé cenné artefakty a umelecké predmety. Myslíš, že to bolo férové, čestné a spravodlivé?!
Tréner bol spokojný, aj Švédsko vyškrtli zo zoznamu pozvaných.
A tak to pokračovalo ďalej: Rusom nemožno odpustiť imperiálne chúťky, cárske zbedačovanie a nivočenie nevoľníkov, dokonca ani to, že výstrel z Aurory sa uskutočnil slepými nábojmi; Fíni, Rakúšania a Taliani zase spolupracovali s hitlerovskými vojskami, Bielorusi s Červenou armádou… atď., atď.
Naostatok sa jediným účastníkom majstrovstiev sveta stal hokejový klub z Kvintoviec. Trénerovi Pampušovi, starému lišiakovi, vyšla do bodky stratégia i taktika. Navyše, a pre istotu, pribral do tímu – napriek zákazu predsedu klubu – aj najlepších kvintovských hráčov z Kontinentálnej hokejovej ligy (našťastie ruskí majitelia proti tomu nič nenamietali), hoci, ako sa ukázalo, ich účasť nebola ani potrebná. Kvintovce vyhrali nad všetkými súpermi kontumačne tri jeden. Zaslúžene! Aspoň raz zvíťazila slušnosť a korektnosť…
Takú parádu dedina ešte nezažila, jej obyvatelia prišli do poslednej nohy, objavilo sa i množstvo cezpoľných. Hasiči pripravili veľkolepý ohňostroj, šampanské tieklo potokom. Výkriky: „Nech žijú majstri sveta! Nech žijú Kvintovce!“ bolo počuť až do Bratislavy…
• • •
Vtom som sa zobudil, v polospánku, napoly precitnutý, som si užíval potešenie z pekného sna…

P. S.: Prepáčte, prosím, prvoplánovú, otrepanú pointu. Zaspal som totiž pri televíznom prenose hokejového stretnutia Slovensko verzus Rakúsko v príprave na májové majstrovstvá sveta 2023. Myslím, že sme prehrali…

Pavol Dinka

 

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest

1 Comment
Newest
Oldest Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments
Jozef Klučka
Jozef Klučka
11 months ago

Pavol Dinka patrí medzi najlepších slovenských novinárov. Čo do kvantity, nielen kvality! Navyše je to veľmi sčítaný knihomoľ. Je to všestranný spisovateľ a jeho príspevky v Literárnom týždenníku sú výborné. Myslím, že napísal o svojom rodnom meste Skalici, aj knihy. Som rada že sa objavili jeho príspevky aj v Humorikone!