Na margo dňa…
Fejtón
SLEPOTA DUCHA…
Viem, priatelia, počas adventu by som mal rozjímať a dúfať vo svetlo večné…Ibaže to nejde. To svetlo nám ktosi chce zahasiť…! Sfúknuť a podporiť tým našu slepotu, hoci i vo svetle slnka. Dívame sa a nevidíme…Čím to je , že nás opantala toľká ľahostajnosť? Dívame sa a nevidíme ako miznú naše polia a namiesto obilia na nich „rastú“ autá? Tie isté stroje, čo budú o rok dva stáť pre nedostatok benzínu či elektriny. Dívame sa na lesy, ktoré nám každou sekundou miznú pred očami. Dúfam, že už ktosi nakrúca film Drevo nad zlato…Je to pre našu vrodenú útlocitnosť, či priam pseudohumanizmus? Naše deti sa musia v škole učiť ako naši predkovia hnali Turkov z našej zeme, postavili sa na odpor aby ubránili myšlienky kresťanstva. A práve my, náš dezorientovaný svetonázor uvažuje za čo a kde postaviť mešity, ako sa podriadiť právu šaríja. Nie, toto sa k nám nezakráda poza bučky, toto vítame s otvorenou náručou. Tisícom staviame stanové mestečká s patričným luxusom podriadeným času a ročnému obdobiu. Robíme zbierky, varíme, kúrime ľuďom, ktorí si svoju krajinu zničili bratovražednou vojnou. A stavať sa už nechce, lebo náboženské vojny majú v genetickom fonde. Popri našich mestách a v obciach budú čoskoro vybudované mešity s minaretmi. A prvé vytriezvenie, prvé konflikty. Nemusíte hádať, kto bude ťahať za kratší koniec. Ideme podplácať študentov aby zostali po štúdiách doma. Čo je to domov? Aké pohodlie im bude poskytovať? Aké istoty bezpečia, či hodnoty kvalitného bytia? Akú životnú úroveň pre nich pripravujeme? Americké deti sa už v škôlkach učia čínštinu. Vedia, že v budúcnosti to bude ich národný jazyk. Svet sa mení na obraz silnejšieho a musíme uznať, že aj múdrejšieho. V našich školách sa začína učiť ukrajinčina, lebo to bude jazyk oficiálnej menšiny. Kto by sa už vracal do zdevastovanej krajiny z vôle peňazí mocných? Stratili sme opatrnosť tak príznačnú pre prechádzaní cez cestu. Na rad príde arabčina, či jej príbuzné ekvivalenty. Dúfam, že naše univerzity vybudované v každej obci nad 500 obyvateľov už pripravujú učiteľov exotických jazykov. Veď len povážme, že slovenčine sa deti venujú v školách tri hodiny, zatiaľ čo angličtine až šesť. Na úkor akého predmetu sa budú naše deti učiť ujgursky, či swahillsky? Ja to neviem, ale niekto to už vie. Niekto, kto pripravuje svet riadený náhubkom na uzde. Viem, mal by som písať o hviezde nad Betlehémom, o radosti z prijatia do sfé večnosti…To svetlo vidieť netúžim, skôr ma zaujíma čo budem vidieť aj v tme. Tá, čo sa na nás chystá dogmami o našej nepotrebnosti. O našej bezradnosti, lebo stádo si nedokáže vybrať vodcu, čo chráni. Dáva šancu v život. A tak som v strehu a s obavami sa dívam na avizávanú hviezdu z východu. Prinesie lepšie zvesti? Aké zvestovanie a aké dary…? Prežijeme toľkú dobrotu, či si ani neškrtneme…? Nespoliehajme sa na čas, že sa raz všetko vyvrbí. Nie je to o čase, je to o našej mysli. O našom duchu, o ktorom si myslíme, že je večný, ale…naozaj? Duch musí byť prezieravý, musí mať inštinkt prežitia…Nuž, príjemný advent, čas na hlbšie zamyslenie sa nad bytím a nebytím.
Vlado Javorský
