Dovoľujeme si informovať Vás v mene Občianskeho združenia Chýrnik-noviny tolerantnosti, že od dnešného dňa pokračujeme v tvorbe a vydávaní slovenských satiricko-humoristických novín HUMORIKON.
Z aktuálnej satirickej tvorby autora…
HUMORESKA
Krčma „U troch grošov…“
Dedo Vocetko sa vyšmajdal z rodnej chyže v okamihu, keď sa slnko práve rozhodlo spáliť všetky svoje nadbytočné kalórie. Pálilo ako chilli bez concarne. Na cestu si do zapekačky pribalil pár dávok dohánu. Keby ho cestou za trúnkom náhodou čapli, mal by poruke svätú výhovorku. Fajčivo iba pre vlastnú potrebu. Tureckého tabaku mal na povale nasušeného zo tri vrecia, ak nie viac. Ako dedičstvo po dedovi, ktorý tabak vyfasoval za vzorné služby v ľútej vojne od osmanského sultána Big beja. Ako sa tak Vocetko približoval k bohumilej usadlosti voňajúcej rumom a chlapským potom, niečo sa mu nepozdávalo. To niečo nebolo nič iné, ako stavebné úpravy priečiace sa zdravému rozumu. Vyleštil si okuliare vreckovkou, ktorá nevidela mydlo celú päťročnicu. Ak na svete práve v tomto okamihu brali niekoho mrákoty, tak to bol práve Vocetko.Pred krčmou objavil čerstvo vybudovanú vodnú priekopu. Na múdry stredoveký spôsob, naplnenú ažpo okraj vodou z potoka.S ohavnými ľudožrútskymi piraňami! Prečítal si to na výstražnej tabuli! „Pirane kŕmiť starým chlebom je prísne zakázané!“ Nuž, starý chlieb nemal poruke, a tak kŕmením nezhrešil. Dokonca nekŕmil ani kačky, lebo už polstoročie žiadne nevidel. Náramne sa začudoval, čo sú to za budovateľské novoty… Isteže, neumelá inteligencia mu okamžite poskytla informáciu, že keby tam boli nasadené kapríky, tak tam už nie sú! Pozná svoj pospolitý ľud! Od vyšného konca až po nižný…Cez priekopu bola prehodená riadne na život a na smrť priklincovaná fošňa,slúžiaca pod heslom: Čo nie je priklincované,to akoby neexistovalo. Kmíni na vavrínoch nikdy nespia! Najmä ak ide o kvalitný spaľovací a vyhrievací materiál do krbu.Vocetko sa na vražednú hladinu nedíval, len aby sa mu nezakrútila hlava ako na ringišpígli. Pirane si už brúsili zuby na jeho starecké a reumatické kĺby. Brúsili si ich márne, dedo bol drsnejšieho kalibru! Snažil sa krok sun krok prejsť na druhú stranu priekopy, sťaby k záchrane pred smrťou od smädu. V potu tváre, lebo slnko pálilo ešte viac nežchilli. Pálilo ako mexické papričky, ktorými sa oňahdy v Ríši slnka popravovalo. Dve tri papričky per os, čiže per huba a kaput! Ani stínať nebolo treba…! Na druhej strane čakalo deda Vocetka druhé stavebné prekvapenie. Protitankové oceľovo koľajnicové ježe! Opatrne, akoby bol z rodu neveriacich Tomášov, či čo, poklopkal prstom po studenej oceli. Kde sa tu vzali koľajnice?Nemohol tušiť, že príkaz postaviť protitankovú zábranu z koľajníc dal písmom samotný richtár Blábolec. Predvídajúc ťažké časy saspojil v jeden šík s miestnym vajdom z blízkej osady. Reku, treba zmeniť zberný sortiment. Medené drôty čo sa bezmocne pofľakovali popri železničnej trati treba vymeniť za niečo potrebnejšie. I obecne užitočnejšie…! Za koľajnice! Blábolec sľúbil každému aktívnemu osadníkovi po päť stovák za desať metrov…Netušil, akú dôveru v menu tým u osadníkov vyvolá. Vyrátali si, hoci školu vzorne obchádzali, že im treba nazbierať a priniesť do obce rovný kilometer koľajníc. Brnkačka! Netušili, že sľúbená päťstovka nebude v euríčkach, ale v poľských zlotych. To po odovzdaní zbierky vyvolalo v obecnú verejnú správu istý stupeň nedôvery. A nespokojného frflania a spisovania petície do Vatikánu. Tam sa vraj dá dovolať spravodlivosti. Dá sa, ale božej…. Načo tie zátarasy? Aká invázia hrozí? Deň Dééé…? Či nebodaj Deň Cééé…?! Dedo Vocetko sa škrabkal po kešenke a dumal nahlas, lebo kto rozmýšľa nahlas, dáva najavo, že rozmýšľať dokáže. Došlo mu, že chladné kolosy sú výstrahou! Ako sochy na Veľkonočnom ostrove…alebo aj nie. Ako pre koho…Niečo sa chystá a odpoveď nájde iba tam, kde sa kladú otázky a nájdu odpovede na ne.V tomto okamihu túto zodpovednú úlohu napĺňalnajbližší ľudový parlament. Krčma „ U troch grošov.“ Ako sa tak kročmoposúvalčo najbližšie k uhaseniu smädu, všimol si v tráve malé tabuľky. Svietili ako šampiňóny…Na každej sa skvel nápis „Achtungminen!“ Nebolo mu treba prekladať, lebo takých tabuliek videl za mlada stovky. A vtedy sa každý učil jazyk, bez znalosti ktorého nemohol existovať žiadny maloletý a nemaloletý jedinec…Hopsal elegantne, zato opatrne pomedzi tabuľkykrátiac si cestu k záchrane. Pri pohľade z diaľky to vyzeralo ako záverečná scéna z Labutieho jazera.S vďakou v božie sily sa dedo Vocetkodošulíchal až k hlavnej bráne, hoci iný príjazdový otvor krčma vlastne ani nemala. Za dávnych čias monarchie fungovala ako obecná jednotriedka s jedinými dverami, čo malo praktický význam. Detiská nemohli počas vyučovania odskakovať za roh si pofajčiť… Vtedy bol módnym fajčiarskym kulinárskym hitom kukuričný šúľok. Fajčivo nezdravé, zato vždy poruke…O cene nehovoriac. Pri dverách do chrámu zabudnutia i veselej nálady si dedo všimol akýsi prazvláštny predmet. Až pri bližšej obhliadke mu došlo, že sa díva na kamufláž kozy Lízy. Z krabice od farebného televízora Rubín jej trčali iba štyri nohy štíhle ako slané tyčinky a hlava s rohami. Tu zaparkoval a ustajnil obecný blázon Vinco svoje rodinné striebro, kozu Lízu. Vymódil ju aktuálnym maskovaním.Dúfal, že kamufláž pred nepriateľom nemá chybu a môže pokojne v útrobách hriešneho domu nasávať svoju obľúbenú kofolu. Dúfať mohol, aj tak by mu jeho snahu nikto nevyvracal. S bláznami sa nevyjednáva, čo je a čo nie je v danom okamihu správne. Koza Líza bola Vincov najmilovanejší hnuteľný, občas i nehnuteľný majetok. Mlieko už pre svoj vek nedávala, ale Vinco aj tak po dovŕšení Kristových rokov presedlal z mliečnej stravy na kofolovú. Bez abstinenčných príznakov. V krčme už nasávali do nohy všetci štamgasti. V dyme ako keď horel Reichstag trvalo Vocetkovi trochu dlhšie, pokým sa zaklimatizoval. Jeho krátkozraké oči si museli zvyknúť na dym z lacného fajčiva. Krčmár Berco si skúšal plynovú masku, ktorú ukoristil ako siedmak na hodine brannej výchovy a nestihol ju včas vrátiť. Chcel si uchrániť od dymu zvyšok zdravých pľúcnych lalokov a lalôčikov.Trápil sa, ale akosi mu to nešlo. Maska bola vyrobená na hlavu siedmaka. Na hlavu chlapa v najlepšom veku žitia bola nepoužiteľná. A navyše aj filter bol samá hrdza, čo sa mohlo považovať za zásadný život ohrozujúci nedostatok.V útrobách spasenia bolo mĺkvo. Chlapi si oblizovali po pene pery a chlipkali čakajúc na tému do dišputy. Kto hodí do pléna ako prvý niečo zaujímavé. Napríklad, niečo zo sveta ženských, či petangu…a tak. Dedo Vocetko pozdravil po kresťansky „ZdařBúh…“ a uložil starecké údy na svoje vzorne vyleštené bidielko. Odpoveďou mu bolo vzorné zabublanie mužstva. Všimol si niečo, čo mu pripomenulo roky, na ktoré sa nezabúda. Chlapi mali o stoly opreté vintovky, kozlice a guľovnice, brokovnice a snajperky všakovakého kalibru a elegancie. Boli to zásoby neistého pôvodu, najskôr trofeje po padlých neznámych hrdinoch, či iba po okradnutých pytliakoch. Zo susedných pytliackych revírov. Obecnému bláznovi Vincovi trčala z vrecka gumipuška, alias prak, ktorú s láskou a hlavne s pýchou nazýval šlajder. Proti gustu žiadna dišputa. Proti komu hlavy obce vymódili tunajší svet zbraňovými systémami,Vocetkovi nedošlo. Chýbali už len pancerfausty a Molotovovekaktaily. Vŕtalo mu v hlave, či sa za ránky prebudil v tej správnej dobe. Dnes je všetko možné, veriť nemožno ničomu.Ani vlastným očiam a ušiam! Čo ak sa už čaruje s časom, ktorý vraj nejestvuje? Čert aby sa v tom vyznal. Pre ľahší dych a myseľ kopol Vocetko za golier prvú rundu. Sviatok pitného a opitného režimu. Borovičku s horcom, čo je skvelá a účinná medicína na cievy i vzornú stolicu. Ak stihne prísť pod rodný dach načas. Ak nie, má smolu. Niektoré biologické potreby sa totiž naplánovať na minútu ani nedajú. Na sekundy už vôbec nie! Obecný blázon Vinco dostal ku kofole slamku z tajných prvomájových zásob. Ide v globále o zakázaný artikel. Vraj škodí zemeguli! Preto pre každý prípad sedel pri okne a dával pozor, či sa neobjaví nejaký špión zo Západu, alebo z mimovládky a krčmára Berca neudá z protištátnej činnosti. Slamka v kofole! Priam zločin…! Priam hrdelný…!Grétka by ani zaspať nedokázala, keby sa o tomto zločine proti prírode dozvedela z bulvárnej tlače. Vocetko nezostal svojej povesti nič dlžný. Mocne sa nadýchol a prvý sa ujal rozjímania. Vraj… „ Prepytujem, na čo je dobrá tá obranná šaškáreň v obci?“ Myslel tým mohutný festung, akoby obec očakávala inváziu z Marsu a priľahkých galaxií! I neznabohovia sa prekrižovali. Vraj na čo?! Dokonca sa obecný pytliak Masliak s nalepenou bradou, aby ho nikto nepoznal, rozplakal ako batoľa odstrčené od plného prsníka. Svet je na dne, ak už aj pytliaci od strachu smoklia! „Ušlo mi niečo?“ Dedo Vocetko bol zvedavý ako gambler pred losovaním Lota. Ba možno i o chlp navyše. Svojou otázkou akoby pichol nosom do hniezda so sršáňmi…! Vinco si objednal ďalšiu dávku kofolovéhokofeínu, lebo sa obával, že dlhú debatu pri mdlom rozume nevydrží.Prvý sa ozval krčmár Berco. Celkom potichu, akoby našepkával na hodine telocviku krásnej spolužiačke ako sa robí kotúľ vzad. Práve tej, ktorá chodila na hodiny telocviku zásadne v kratučkej sukienke a bez nohavičiek. Ale odbočujem…Berco vyjavil Vocetkovi krutú pravdu priamo na rovinu. V susednej župe videli medveďa! Ba čo jedného, hneď dvoch! Sodoma Gomora! Jeden turista prišiel o všetky nazbierané čučoriedky, iný zostal bez ucha a istá Máša síce tvrdila, že prišla v lese o panenstvo, ale napokon ju usvedčili, že to nebol medveď. Volal sa Julo Maco a bol to päťkrát ženatý recidivista a nenapraviteľný sexuálny predátor…Tak to bolo. A čo ak toho medveďa napadne vymeniť lokál a príde si po svoje obete k tunajším kontajnerom? Našinec aby od hrôzy z pelecha nos nevystrčil! Čo to sa o hlavnej medvedej téme roka v kuloároch šepkalo. I babizne chodili na spovede častejšie, lebo ohováranie medveďov nemalo konca kraja! A to je hriech, lebo i medveď je boží tvor a zaslúži si rešpekt. Adrenalín tiekol potokom. Dedo Vocetko dumal nahlas. „Zastreliť medveďa bez súdu a rozsudku nie je možné. Najskôr mu musia dokázať vinu…“Chlapi súhlasili. Ibaže čo nejde oficiálnou cestou, ide postrannou cestičkou. Svorne sa pozreli na obecného pytliaka Masliaka. Div, že nezinfarktoval! Jeho doménou sú prepeličky a králici, sem tam srnček. Ale medveď? Dokonca jeho arzenál zbraní nemá patričnú palebnú silu! Chlapi boli ochotní zohnať mu medveďobijku! Presne takú, akú mal v osobnom vlastníctve Old Shatterhand, ale museli by ju najskôr šlohnúť z nejakého múzea bambitiek a iných hrôzu naháňajúcich vynálezov ľudstva. Tadeto cestička k úspechu neviedla… „Kto tu spomína násilie? Všetko ide pokojnou cestou, ak sa na to ide progresívne…“ Pri tomto výroku štamgasti spozorneli. Niečo tu nie je s kostolným riadom v poriadku. Dedo šemotí niečo o progrese? Vari spadol ráno z nočníka rovno na glabajzňu? Vocetkosi objednal ďalšiu rundu, aby mal silu pokračovať v agitácii. Podaktorí súkmeňovci sú natvrdlí ako štolwerky! „ Ja by som poslal tutohľa Masliaka za medveďom do lesa ako parlamentára. S kusiskom šunky, napokon pozná v chotári každý trs trávy…Moderné je identifikovať sa…Nech macovi vysvetlí, že ak sa bude identifikovať povedzme ako baran, je náš človek! Teda medveď…! Vlastne náš baran! Sú barani pri kontajneroch nebezpeční…?! Nie sú…“ To bola jazda! Reč ako vo vesmírnom parlamente! Toľko múdrosti pohromade! Treba rozmýšľať progresívne!Toto je budúcnosť! Identifikovať sa! Mnohí sa ani nebudú musieť, baranmi už sú…! „ A čo moja koza Líza? Môže sa tiež identifikovať? Napríklad ako medveď…?“ Špitol obecný blázon Vinco. „ Môže, ale je to nebezpečné! Báli by sa jej ako prašivého psa…A sotva kto by jej mňamko mrkvičku priniesol…“ Vinco svoj nápad vzal späť, nech si len Líza zostane Lízou. „ A čo potom? Budeme mať barana, budeme potom spokojní…?“ Veru, dobrá otázka. Priam na telo. Našinec nebude nikdy spokojný, aj keby mu do huby pečené holuby padali. I tu mal dedo Vocetko poruke patričnú odpoveď. Spásnu ako celá jeho životná filozofia. „ A či ste nepočuli o obetnom baránkovi? Obetujeme ho, veď sa to môže… Ba i patrí!“ Chlapi sa rozchádzali po západe slnka do svojich domovov, kde už na nich čakala slaninka, či studené párky. Premýšľali o Vocetkových slovách. Urobiť z medveď obetného baránka je múdrosť nad múdrosti…Zabiť dve muchy jednou ranou. Tomu sa hovorí sláva rozumu…Dumali a ani si nevšimli polárnu žiaru nad obzorom. A možno to ani nebola polárna žiara, ale svetlá budúcnosť. Ktovie čomu dnes možno veriť…
Za hrsť drobných
Otroci sú si v každej dobe podobní. Len okovy sa inovujú.
Kominárov ubúda. Nelietajú drony príliš nízko?
Kiná tak skoro nezaniknú. Ľudia popcorn priam milujú!
Vlado JAVORSKÝ
Žilina, 11.mája 2024
