Dnes aktuálne slovenský humorista, spolutvorca Humorikonu Milan Kupecký

Vážení čitatelia a tvorcovia satiricko-humoristického Humorikonu! Dovoľujeme si vám oznámiť rozhodnutie, prerušiť dočasne vydávanie našich internetových novín. Nekončíme definitívne, ale iba vyhlasujeme krátku letnú dovolenkovú prestávku. S vydávaním by sme aj po prestávke radi pokračovali, no záleží na tom, či nám konečne vyjde Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky v ústrety a pridelí nášmu Občianskemu združeniu, respektíve Humorikonu na základe Výzvy, a našej žiadosti o pridelenie grantu, nejaké finančné prostriedky na činnosť. Svoju životaschopnosť sme dokázali, stačí si vyhľadať náš portál HUMORIKON.SK a predovšetkým jeho archív. Nedá sa predsa v súčasnom tzv. rannom kapitalizme a demokratickej spoločnosti robiť doslova zadarmo. Nemáme ani na prevádzku, ani na symbolické honoráre. Kompetentní nereagujú ani na naše doslova prosebné výzvy a tento syzifovský vklad, ako sú príspevky do pokladnice slovenskej kultúry zostáva nepovšimnutý. Čo sa týka už hotovej knihy s názvom Poslední mohykáni, ktorá podľa hodnotenia naslovovzatých odborníkov už svojím vzhľadom pôsobí veľmi reprezentatívne a taký je aj jej obsah. Jej predajná cena je určená na 20 eur. Celý náklad je v redakcii Humorikonu a redistribuovaný bude potom, ako nám pomôžu s úhradou tlačiarenských nákladov sponzori.  Čiastka finančnej úhrady je pre nás vysoká a predstavuje 2 670 eur. Tí autori, ktorí si knihu predplatili, výtlačok im samozrejme zašleme poštou.

Prinášame úryvok z úvodu knihy…

© Rok vydania 2021 „Roháčovci” Poslední mohykáni. Autorsky zostavil: Milan Kupecký. Príspevky a autori: Internetové noviny Humorikon. Jazyková úprava: Štefan Švec. Obálka a grafická úprava: František Mráz a ARTUS. Vydavateľ: Občianske združenie Chýrnik – noviny tolerantnosti – HUMORIKON.SK. Tlačiareň: Spolok Slovákov v Poľsku ul. św. Filipa 7, 31-150 Kraków tel.: +48 12 632 20 80 e-mail: zg@tsp.org.pl www.tsp.org.pl. Rok vydania: 2021. Prvé vydanie. ISBN: 978-83-8111-216-15 POSLEDNÍ MOHYKÁNI, SATIRICKO – HUMORISTICKÉ DIELO.

V tejto knihe si okrajovo pripomíname výročie založenia slovenského satiricko – humoristického časopisu Roháč a prezentujeme najmä súčasných autorov, prevažne bývalých autorov „roháčovcov“, ktorí zostali verní svojmu satiricko – humoristickému žánru a dnes už existujú iba ako pamätníci. Výstižne sú pomenovaní aj v názve tejto knihy – „Poslední mohykáni“, ktorí prakticky nemajú svojich nasledovníkov a postupne opúšťajú generačne svoj pozemský život. Niektorí ešte žijúci, prispievajú do internetového satiricko – humoristického Humorikonu, ktorý prezentuje predovšetkým ich súčasnú i dávnejšiu umeleckú tvorbu a zachováva tak aspoň v nostalgických spomienkach tvorbu tohto druhu slovenskej kultúry. Žiaľ, nie je ich už veľa, naopak je ich každým rokom čoraz menej. Vymierajú tak ako chrobáky roháče, po ktorých bol niekdajší časopis pomenovaný. Ktovie ako vznikol nápad dať časopisu titulný názov Roháč. Možno sa už nenájde pamätník z radov jeho zakladateľov, ktorý by nám to prezradil, no z biológie vieme, že roháče majú na každej nohe pár háčikov, ktorými sa veľmi pevne prichytia o podklad. Roháče, ako najväčšie chrobáky (Lucanus cervus), sme donedávna v okolitých slovenských lesoch mohli pozorovať pravidelne, ale v súčasnosti už patria medzi vzácne druhy. Vynikajú veľkým robustným telom a impozantným vzhľadom, pričom dospelý jedinec môže dosiahnuť dĺžku takmer 90 mm. U nás sa vyskytoval v nížinách a pahorkatinách takmer po celom území, predovšetkým v listnatých, najmä dubových lesoch. Zásahy človeka do prírody a odstraňovanie starých stromov a pňov spôsobili miznutie jeho prirodzeného prostredia i zdrojov obživy. Dúfajme, že nevyhynie tak, ako časopis pomenovaný po ňom.

Bol prvý apríl roku 1948. Od prevratu, v ktorom oficiálne prevzal moc pracujúci ľud, viac ako ubehol mesiac, keď vo vydavateľstve Práca zrealizovali nápad skupiny humoristov, výtvarníkov a karikaturistov so sklonom k vtipnému zobrazeniu života. Začal vychádzať týždenník Roháč. Na jeho stránkach sa prezentovali nielen prosté anekdoty, ale aj humoristicky a satiricky ladené poviedky, glosy, kreslené vtipy i seriály, ktorých postavičky, ako Dita, Jožinko či Bill, hovorili jasnou rečou a sú stále živými pamätníkmi. V redakcii sa zišlo, alebo s ňou dlhé roky spolupracovalo mnoho kvalitných autorov, ako Viktor Kubal, Milan Vavro, Peter Gregor, Jozef Babušek, Berco Trnavec, Ľubomír Juhás, Ondrej Zimka, Mikuláš Sliacky, Ladislav Mokráň, Tomáš Janovic, Ján Leško, František Mráz, Rasťo Visokai, Koloman Leššo, Ján Pivarči, Andrej Mišanek, Peter Gossányi, Vladimír Javorský, Ľubomír Kotrha, Peter Petiška, Božena Hajdučiková – Plocháňová, Jozef Olšovský, Viliam Živický, František Okruhlica, Milan Stano, Ivan Popovič, Karol Čizmazia, Vlasta Zábranský, Ján Gľonda, Miťo Breza, Igor Danay, Dušan Polakovič, Milan Lechan, Bohumil Synek, Milan Kenda, Fedor Vico, Ľudovít Majer, Zdeněk Žáček, Petr Urban,Vladimír Renčín, Milan Kupecký, Vlasta Švejdová, Klára Jarunková, Viktor Kubal mladší, Adolf Born, Neprakta – Švandrlík, Josef Grušpier, Jan Vyčítal, Peter Chrenko, Milan Zelinka, Jaroslav Schut, Jozef Dunajovec, Ján Lenčo, Viera Urbanová, Ján Heinrich, Štefan Švec, Peter Hudák, Ľubomír Radena, Peter Zifčák, Dušan Dušek, Peter Hajduk, Marcel Krištofovič, Andrej Reiner, Vladimír Pavlík, Vojto Haring, František Bojničan, Miroslav Ďurža, Drahoslav Mika, Bohumil Synek, František Malec, J. A. Tallo, Kamila Stašková, Tibor Korbell, Miroslav Janega, Jozef Minárik, Ladislav Zrubec, Štefan Bittman, Milan Hodál, Gabriel Hocman, Jaroslav Liptay, Ondrej Bosík, Ladislav Bednár, Jozef Puchor, Imrich Jóža, Mojmír Groll, Rudolf Čižmarik a mnohí a mnohí ďalší. V roku 1958 prešiel časopis pod krídla vydavateľstva Pravda a jeho náklad sa rýchlo zvýšil až na stotisíc kusov týždenne. Svoje postavenie na trhu si udržal aj v čase normalizácie, keď sa síce politická satira nenosila, ale napriek tomu autori našli vždy dosť „škáročiek“ i námetov, do ktorých mohli zapichnúť svoj satirický osteň a upozorniť na to, že žiť by sa dalo aj ináč. Vo vydavateľstve Avízo sa po roku 1990 pokúšali, avšak bezúspešne, pokračovať vo vydávaní tohto titulu pod názvom Nový Roháč. Šéfredaktorom bol Viktor Kubal mladší. Keď časopis zanikol, krátky čas sa ho márne, už pod hlavičkou Extra Roháč, snažil zachrániť oduševnený humorista Milan Kupecký vo svojom mini vydavateľstve H+S (Humor a Satira), spolu s ďalšími autormi, prevažne bývalými „roháčovcami“, predchádzajúcimi prispievateľmi do tohto renomovaného časopisu, ktorého jedinou „chybou“ bola pečať bývalého komunistického tlačového kombinátu vydavateľstva Pravda. Pod jeho zánik sa podpísala tiež vlna tzv. demokratizácie a komercializácie. Vieme, že za dobrý vtip v rôznej podobe sa dá veľa skryť, ale i veľa vyjadriť. Je to určitý uhol pohľadu na veci, ktoré sa dejú každý deň okolo nás. Vtedajšie komunistické vedenie vnímalo Roháč ako časopis, ktorý odhaľuje nedostatky na rôznych úsekoch hospodárskeho a spoločenského života, kritizuje buržoázne prežitky vo vedomí ľudí a reakčné úsilie imperialistických mocností, prípadne sa v ňom pertraktovala komunálna satira. Na chválu jeho tvorcov treba povedať, že ak sa naskytla čo i len malá možnosť (napríklad v období roku 1968), alebo keď vznikla voľnejšia politická atmosféra či demokratickejšie obdobie, Roháč bol na svojich stránkach predvojom kritiky, respektíve satiry, ktorá bola akýmsi seizmografom ďalšieho možného smerovania spoločnosti. Dnešok však neznamená, že nie je čo kritizovať, na čom sa zasmiať, skôr opak je pravdou. A ani odvaha by možno nechýbala, ibaže objekty kritiky zväčša siahajú do vyšších sfér a najmä vláda pravicového mamonu bráni takémuto pravdivému prejavu výpovede spoločenských neduhov, klamstiev, podvodov a ďalšieho, najmä politického marazmu, v ktorom na Slovensku v súčasnosti žijeme. Nie je to však problém iba printových, ale i elektronických médií. A tak nečudo, že Roháč si svoje miesto, bez politickej, inzertnej a distribučnej podpory, i napriek svojej opodstatnenosti na trhu, neudržal. Ak sa zamyslíme a zadívame vôkol seba, vo všeobecnosti zdravý vtip, liečivá satira, najmä politického podfarbenia, sa z našej spoločnosti doslova vytratila. Kde hľadať príčinu, vieme…Humoristický chlebík, hoci v malých dávkach, ešte existuje, nie je však ľahký, najmä ak to má byť humor inteligentný. Po revolúcii a následnej divokej privatizácii (rozkradnutím) a likvidáciou všetkého bývalého národného a štátneho majetku, sa Slovensko dostalo za pár rokov do úpadku takmer vo všetkých oblastiach spoločenského života, vrátane humoru a satiry. Pribudli bezdomovci, žobráci a satira na Slovensku poslúžila iba v čase privatizácie strategických podnikov a rozpredávania bývalého socialistického majetku najmä západným podnikateľom. Rozpredaním strategických subjektov cez Fond národného majetku profitovali najmä politici. Zrušením satiricko – humoristického časopisu sa pochopiteľne zlikvidovala aj satira, ktorej sa najmä oligarchovia a politickí rýchlo zbohatlíci stránia ako čert svätenej vody. Aj kapitalistické trhové prostredie potrebuje intelektuálne vyzretý humor a satiru, no prinajlepšom by sa to možno dalo realizovať vtedy, ak by išlo o komerčne rýchlo predajný časopis. Predsa zisk je prvoradý, hoci vieme, že humor a satira sa nezaobídu, ako ostatná kultúra, bez finančnej podpory. A tak na osude tejto kultúrnej oblasti, ako i obsahu nikomu nezáleží, najlepšie ich predstavám – majiteľom televízie, rozhlasu, podnikateľom, prípadne politikom a viac – menej i čitateľom viac vyhovuje bulvár. Stará „roháčovská“ kvalita autorov humoru a satiry zanikla, čo by nebol problém, ale problémom je, že nevznikla kvalita nová. Mladí autori, humoristi sa nemajú kde „učiť“, ani kde publikovať a pomaly nevedia čo je to humoreska, epigram či aforizmus. Je tu však takpovediac, ako sa vraví, svetielko na konci tunela. Nedávno vznikol internetový Humorikon, do ktorého prispievajú a angažujú sa v ňom najmä autori z minulosti, ktorí však postupne generačne vymierajú. Je teda otázne, kedy sa na Slovensku v kapitalistickej demokracii dočkáme aj politického humoru a satiry. Možno teda konštatovať, že nejednému slovenskému čitateľovi chýba podobný kvalitný printový časopis ako bol nezabudnuteľný Roháč. Chýba najmä slovenským humoristom a satirikom, respektíve autorom, pre ktorých jeho zánikom zanikli aj ich predošlé publikačné a konkurenčné možnosti. Podľa západného vzoru sú dnes v časopisoch ako zábavný doplnok k dispozícii len erotické fotografie, staré anekdoty a veľké krížovky, v televíznych programoch trápny humor, na ktorom sa zúčastňujú viac – menej len komparzisti a malé deti. Znova konštatujeme, že nejednému slovenskému satirikovi, ktorých je pomaly ako šafránu, veľmi chýba spomínané periodikum v podobe nezabudnuteľného Roháča, ktorý prevrat v roku 1989 a následný trhový kvas kšeftovania a tunelovania – zdá sa, že nenávratne – zmietol z javiska našich kultúrnych dejín. Opakujeme, že humoristicko – satirický časopis Roháč, bohato ilustrovaný, vznikol v roku 1948 v socialistickom Československu, ako týždenník s množstvom vtipov, karikatúr a humorných poviedok pre pobavenie, ale aj kritiku nedostatkov. Medzi najsledovanejšie patrili glosy, kreslené vtipy a seriály, ktorých postavičky mali svojich stálych priaznivcov. Roháč prinášal často vysoko sofistikovanú kritiku problémov socializmu, prinášal ušľachtilý humor a cielenú satiru, všetko prvky prenikajúce do podstaty problémov. Mal vysokú literárnu i výtvarnú úroveň, svoje schopnosti si mohli v ňom brúsiť viacerí kvalitní autori. Súbežne s jeho zánikom zanikli aj publikačné možnosti slovenských humoristov a satirikov v podobe zábavných strán i dvojstrán v novinách, také bežné v čase tzv. „preklínanej“ totality. V súčasnosti nejde ani o nejakú neopodstatnenú nostalgiu, ide o úsilie prinavrátiť, alebo aspoň dovolať sa pokusov o návrat takéhoto kvalitného, vydareného časopiseckého produktu, akým bol Roháč, neskôr Nový Roháč a Extra Roháč.

MAJSTER VIKTOR KUBAL, slovenský výtvarník, karikaturista, scenárista a filmový režisér, bol zakladateľom slovenského animovaného filmu a súčasne i spoluzakladateľom známeho satiricko – humoristického týždenníka Roháč. Narodil sa 20. marca 1923 v Svätom Jure, zomrel 24. apríla 1997 v Bratislave vo veku 74 rokov. Je pochovaný na Martinskom cintoríne. Od jeho smrti uplynie tento rok 24 rokov (2021) a bol by sa dožil 98 rokov. Jeho štýl tvorby je charakteristický skratkovitou kresbou, humorom a premyslenou dramatizáciou príbehov. Je autorom mnohých animovaných filmov, ktoré získali viaceré zahraničné ocenenia. Herecky sa uplatnil vo filme Dávajte si pozor! O majstrovi Viktorovi Kubalovi vyšla vo vydavateľstva Mladé letá v roku 1964 jedna z prvých kníh. Obsahuje veľa z obdobia života a tvorby tohto ojedinelého slovenského umelca a má priliehavý názov Vaša Dita, ktorej názov niesla aj jeho dlhoročná pravidelná rubrika. Dita bola roháčovskou kmeňovou postavičkou, podobne ako Schekov Jožinko (Jozef Babušek) alebo Plocháňovej Bill a Mary. A keďže kniha bola určená deťom od 9 rokov, je to výber z kresieb a textov, ktoré sú vhodné pre túto vekovú kategóriu. Pravda, Viktor Kubal nemusel priveľmi cenzurovať sám seba, pretože jeho humor bol napájaný detským videním, bol mierne detinský v tom najlepšom zmysle slova, detsko – radostný. Štruktúra knihy je taká, že na ľavej strane sú krátke textíky s ilustračnými kresbičkami a na pravej jeden strip, väčšinou so štyrmi fázami jedného deja. Viktor Kubal čerpal zo života súčasnej rodiny, zo vzťahov medzi rodičmi a deťmi, ale spod jednoduchých postrehov preráža kolorit doby, napríklad z tohto zápisu: „Mamička išla kúpiť olej. Nekúpila, lebo ho mali dosť.“ Dnešnej generácii môže byť táto satira vzdialená, pretože pomenuváva dobu, keď sa nekupovalo to, čo sme potrebovali, ale to, čo bolo práve dostať. Niektoré texty si vyžadujú ilustráciu, iné obstoja ako vtipný výrok alebo bonmot: „Dostala som štyri jednotky naraz, dokonca už aj spočítané.“ Kubalovská linka, zdanlivo spontánna, nakreslená bez opravovania jedným ťahom, vošla do povedomia celých generácií čitateľov. Stala sa ornamentom vizuálnej kultúry 20. storočia, tak ako kresba Martina Benku. Vraví sa, že humor je skutočne soľou života! Tento výrok je vhodné si pripomenúť najmä v apríli, ktorý je okrem iných sviatkov aj sviatkom humoru. Zároveň si treba uctiť aj pamiatku úmrtia Viktora Kubala, ktoré každoročne pripadá na deň 24. apríla. „Humor, podobne ako smiech sú dôležitým spojivom medzi ľuďmi.“ Aj toto je jeden z mnohých výrokov majstra Viktora Kubala, na ktorého stále nielen satiricko – humoristická obec s úctou spomína. Majster Viktor Kubal, ako ho kultúrna verejnosť vníma, bol velikánom slovenského humoru a satiry a tiež priekopníkom slovenského animovaného filmu tej doby. Patril, okrem iného, medzi pravidelných autorov, tvorcov i spoluzakladateľov bývalého satiricko – humoristického časopisu Roháč. Bol umelcom s veľkým „U“, po ktorom zostala hlboká autorská stopa, stopa tvorcu. Nielen ako satirika, karikaturistu, ale i človeka, ktorého navyše zdobili morálne i ľudské atribúty. Tento slovenský umelec, skutočná celebrita, bol aj ako autor animovaného filmu (najznámejší z nich Zbojník Jurko a Krvavá pani) svojou tvorbou prínosom do slovenskej klenotnice. V časopise jeho doby, v známom slovenskom Roháči bežal nepretržite, týždeň čo týždeň – 36 rokov (!) mnohým ešte aj dnes v pamäti rezonujúci kreslený seriál Vaša Dita, vhodný zápisu do Guinessovej knihy rekordov. Boli to však aj ďalšie seriály, ako – Marcipánová rozprávka, Cvik a Cvak, Janko Hraško, Puf a Muf, či Panák z križovatky, ktoré boli paralelne publikované v Roháči. Nakreslil nespočetne veľa humorných i satirických obrázkov a napísať veľa textu, ktorými týždeň čo týždeň obveseľovali čitateľov obľúbeného slovenského časopisu, ale i mnohých ďalších slovenských periodík.

Zo spomienok na majstra Kubala, z pera autora tejto knihy Milana Kupeckého

Moje spomienky ako humoristu sú na majstra Viktora Kubala stále živé. Bol som jeho vyznávačom i obdivovateľom zároveň, vrátane jeho tvorby. Spomienky na neho budú vo mne rezonovať do konca života. Som rád, že patrím medzi tých, ktorí mali možnosť aspoň občas sa s ním stretnúť. Bol to veľký, myšlienkovo a intelektuálne bohatý, hlboko veriaci človek. Stretnutia s ním boli pre mňa nielen obohatením ale i nevšedným zážitkom. Osobne v redakcii Nového Roháča, na Teslovej ulici v Bratislave, kam pravidelne nosil obrázky – karikatúry, svoje malé umelecké dielka. Utkvelo mi v pamäti, ako často (s jeho typickým a príslovečným úsmevom na perách a s dávkou irónie), už pri vstupe do dverí sa spýtal: – Ešte vychádzame? Podobne ako všetci humoristi, vrátane nás v redakcii, i on intenzívne prežíval problémy, ktoré vydávanie tohto periodika sprevádzali, až do jeho zániku. Majster Kubal, tak ako sa zračilo aj z jeho humorne ladených obrázkov, mal vždy dobrú náladu sprevádzanú šibalským úsmevom. Bol tiež dobrým rozprávačom zážitkov pre vďačných poslucháčov. Pamätám si na jednu z jeho príhod… Vraj, keď raz išiel po ulici, zrazu zazrel v zrkadle skleného výkladu človeka, ktorý mu bol veľmi nesympatický. No, keď sa lepšie prizrel, zistil, že je to vlastne on sám. Nasledoval srdečný smiech. Aj taký bol majster Viktor Kubal. Táto príhoda svedčí o jeho schopnosti sebairónie, nadhľadu a duchaplnosti. Mal vrodenú skromnosť, a preto sa za žiadnu „celebritu“ nepokladal, navyše bol vlastencom, človekom s národným cítením. Po skone tohto velikána, umelca svojej doby a času, v ktorom žil a tvoril, zostalo doteraz veľké vákuum, ktoré stále v satiricko – umeleckom prejave a tvorbe výrazne na Slovensku cítiť. Je to absencia ducha a vtipnej myšlienky, trefnej satiry veľkého formátu, druhu umenia, ktoré prezentoval. Aj na tom našom malom Slovensku vyrástlo vždy veľa umeleckých osobností, no dovolím si tvrdiť, že majster Kubal, o ten pomyselný kúsok nad ostatnými vyčnieval. Majster Kubal v roku 1943 ukončil Vyššiu školu staviteľskú, potom študoval na Škole umeleckých remesiel v Bratislave. Krátke priblíženie prierezu jeho umeleckej tvorby Kreslený humor a satiru na Slovensku po roku 1945 je možné si iba veľmi ťažko predstaviť bez karikaturistu Viktora Kubala. Už v 50. rokoch sa jeho výtvarný prejav vyhranil do pôsobivej kresbovej skratky, ktorá bola pre autora prostriedkom bezprostrednej realizácie vtipného nápadu. Ako sa vyjadrili o ňom naslovovzatí odborníci, pre Viktora Kubala bolo typické, že už v prvej predstave nachádzal obrazné riešenia v ľahkej náčrtkovitej kresbe ceruzkou. Definitívnu podobu dostávala karikatúra prekresleným perom – tušom. Za predpokladu, že obrazné riešenie vždy autora uspokojilo. Kubalova zámerne neštylizovaná kresbová linka priamo ozrejmovala satirickú myšlienku, niekedy vyjadrenú aj sprievodným textom. A svojou skratkovitosťou a zrozumiteľným jazykom vytvárala podmienky na nadviazanie okamžitého kontaktu, dialógu medzi obrazom a divákom, v roháčovskom prípade čitateľom. Viktorovi Kubalovi išlo vždy o obsah, o humornú či satiricky vyhrotenú myšlienku vypovedanú najjednoduchšími prostriedkami kresby. Za jej formovou jednoduchosťou, akoby „remeselnou nenáročnosťou“ a kompozičnou prehľadnosťou sa skrývalo hlboké pochopenie udalostí a ich interpretácia cez humorné obrazové nápady smerujúce niekedy ku kriticko – satirickému obsahu. Jeho humorné figúrky a výjavy, často komponované v cyklickom deji svojsky depatetizovali a zľudšťovali zlo, hlúposť a základné spoločenské nešváry. Kresba umelecky, úzko korešpondovala s myšlienkou. Sám Viktor Kubal svoje práce pokladal za publicistické, novinárske – a tak ich aj robil. Vždy nakreslil aktuálny obrázok, ako napríklad iný novinár napíše článok a zanesie, či odošle do redakcie, čím učiní zadosť svojmu novinárskemu remeslu, či povolaniu, čo má všeobecnú platnosť. Zaujímavá a bohatá je aj jeho filmová tvorba. Viktor Kubal bol nielen zakladateľom slovenského animovaného filmu, ale aj jedným z významných predstaviteľov svetového animovaného filmu v tej dobe. Bol nielen autorom výtvarných a animovaných návrhov, ale aj autorom námetu, scenárov i režisérom. Avšak v porovnaní s vtedajšou zahraničnou technikou spracovania boli takéto realizačné aktivity v našich podmienkach priam heroické, neskutočné a obdivuhodné. Autor bol pritom zároveň aj kameramanom, ba dokonca i strihačom filmu. Boli to v porovnaní s dneškom relatívne primitívne podmienky. Ak zalistujeme v archívnych dokumentoch, dozvieme sa okrem iného, že Viktor Kubal svoje prvé pokusy kreslil tušom na filmový pás už ako dvanásťročný. Neskôr navštevoval celoročný denný kurz pre kinetickú fotografi u a kinematografiu v škole Umeleckých remesiel v Bratislave. Svoje prvé animované filmy, ako Studňa lásky, Únos, Tajomný dedo, natočil vo vtedajšej spoločnosti Školfilm, predtým ako začal pracovať v bratislavskom štúdiu animovaného filmu. Tu vyrobil niekoľko zaujímavých seriálov, ako napríklad O Jankovi Hraškovi, paralelne v Roháči uverejňovaná seriálová Dita, ďalej cyklus rozprávkových večerníčkov, ako Panák z križovatky, Puf a Muf, až sa dopracoval k tvorbe a realizácii, pamätníkom ešte dnes dobre známych celovečerných animovaným filmov Zbojník Jurko a Krvavá pani. Ako režisér a animátor vytvoril bezmála 400 krátkometrážnych animovaných filmov, z ktorých mnohé získali významné domáce i zahraničné ocenenia. Čierny a biely kocúr Puf a Muf sa stali hviezdami čiernobieleho filmu v roku 1969. Legendárnou sa stala aj kreslená postavička zbojníka Jurka, ktorý bol inšpirovaný Jánošíkom. Na tvorbu animovaného filmu Krvavá pani čerpal zase inšpiráciu z historickej postavy – grófky Alžbety Báthoriovej z Čachtíc. Majster Viktor Kubal svojou každodennou tvorbou vyše štyri desaťročia dokazoval, že humor a satira sú prepotrebné veci pre ľudí, podobne ako chlieb a smiech, ktoré boli podľa neho najkratšou vzdialenosťou medzi ľuďmi.

V našom „roháčovskom“ archíve sme našli aj jeden z jeho posledných autentických rozhovorov, ktorý prinášame:

Čím vlastne kreslíte, majster Kubal?

– Hocičím. Perom, ceruzkou, čo príde. Raz sa ma deti opýtali, ako to vlastne kreslím. A prečo akurát takú figúrku. Tak som im dal návod a podľa neho môže kresliť každý. Predstavte si biely papier, zatvorte oči, predstavte si tam to, čo chcete nakresliť. A kým to máte ešte v pamäti, rýchlo to obtiahnite. A je to!

Prečo ste v Roháči vo vašej pravidelnej rubrike dali meno svojej postavičke práve Dita?

– Viete, kedysi dávno som čítal román Veselá pieseň o Bernadette, o francúzskom dieťati. Vtedy sa nám práve v rodine narodila dcérka a chceli sme jej dať meno Bernadetta. Ale prišiel na návštevu švagor a ten chcel Ditu.

Ako sa vám žije v týchto ťažkých časoch?

– Ťažké časy boli vždy. Nikdy nebol život ľahký. Tak to človek tragicky a pesimisticky nesmie brať. Kto si ako povie, tak sa vlastne má, podľa príslovia „Kto sa pochváli, má pochválené, kto pohaní má pohanené“. Pritom nechcem nič zľahčovať. Skúste sa vždy na život pozerať z tej príjemnejšej stránky. Napríklad…ako som rád, že nemám auto, pretože tým mám menej starostí i zodpovednosti. A tak je to aj s ostatnými materiálnymi statkami. Skúste napríklad všade, kam prídete rozosievať optimizmus a dobrú náladu. Uvidíte, že sa to vyplatí. Viem, vždy to nejde, no treba sa vždy aspoň pokúsiť naladiť pozitívne.

Viete po kom ste zdedili talent?

– Ja mám všetky tetky z otcovej strany maliarky. Boli učiteľky a v tom čase učiteľ musel vedieť takmer všetko. Aj z mamičkinej strany, ktorá sa narodila v Budapešti, boli jej bratia výtvarníci aranžéri všetkých obchodov. Otcova mama bola sestra Hansa Faladu, známeho spisovateľa. Tieto gény, ktoré som zdedil, mi akosi zostali. No a čo sa týka humoru, mal som napríklad brata advokáta, ktorý tiež bral život s humorom. Rozviedol s nadhľadom každého, kto si o to požiadal. Bral to svojim spôsobom zábavne, hoci je to vážna vec. Záleží z ktorej strany, z akého uhľa pohľadu na to hľadíte.

A čo pribúdajúce násilie, sebeckosť, brutalita…Ako to vnímate?

– Aj to záleží od pohľadu na vec. Ja som tiež prežil vojnu a nevedeli sme čo a ako bude. Vždy som sa však snažil veci brať tak, ako idú. Zdražel chlieb, maslo, nuž zdražel, nejako to prežijeme. Viete, keď človek prejde o kúsok cesty ďalej, napríklad od miesta kde sú problémy, už sa mu veci zdajú inakšie, ľahšie jednoduchejšie a možno je už aj po probléme. Prípadne časom sa zdajú až malicherné a človek sa nad nimi neraz povznesie, ba i pousmeje. Čas je najlepší lekár. Nad ničím sa netrápim, najmä nad tým nie, čo neviem ovplyvniť. A ako sa hovorí: ak nejde o život, nejde vlastne o nič.

PAMÄTÁTE SA NA JOŽINKA?

JOZEF BABUŠEK – dvadsaťtri rokov, týždeň čo týždeň, sa čitatelia časopisu Roháč tešili na svoj obľúbený komiksový seriál Jožinko, ktorého autorom bol Jozef Schek, občianskym menom, ktorý je považovaný spolu s Františkom Mrázom za otca komiksu na Slovensku. Komiks. Nazývajú ho bublinkové médium alebo obrázkové príbehy v pásikoch. Zrodil sa v Amerike. Napínavé krátke kreslené historky o Mickey Mouseovi, Tarzanovi, Batmanovi, King – Kongovi alebo Káčerovi Donaldovi si získali tisíce fanúšikov. Mnohé neskôr sfilmovali. U nás bol komiks po druhej svetovej vojne ako kapitalistický produkt a buržoázny prežitok zakázaný. Trpeli ho len v detských časopisoch a volali ho kreslený seriál. Po Jozefovi Ladovi, Ondřejovi Sěkorovi a Jánovi Fisherovi začala ďalšia generácia skvelých karikaturistov uverejňovať svoj humor v časopise Roháč. Medzi elitu našich kresliarov patria už spomínaný Fero Mráz, Božena Plocháňová, Viktor Kubal, Milan Vavro a Jozef Schek, občianskym menom Jozef Babušek, ktorý zomrel pred pár rokmi ako 83 – ročný. Jeho Jožinko – dieťa svojich rodičov u nás vychádzal vyše dvadsať rokov. O tom, ako tieto komiksové príbehy vznikali, niečo o nich a autorovi prezradila jeho dlhoročná blízka spolupracovníčka, Bratislavčanka, scenáristka Stanislava Liptáková alias Kamila Stašková, ktorá s autorom urobila jeden z posledných rozhovorov.

Kedy ste sa zoznámili s pánom Babuškom?

– Joži robil v piešťanskej Kovotechne priemyslového dizajnéra. Je autorom napríklad aj známeho loga chladničiek Calex. Potom vyštudoval kunsthistóriu. K nám do Roháča ho v 60-tych rokoch priviedol môj kolega Kalo Uhrík. Zoznámili sa pri volejbale. Väčšinu kreslených vtipov nám vtedy dodávali rôzni architekti a výtvarní umelci, ktorí kreslili vo voľnom čase ako svoje hobby. Joži najskôr od roku 1947 uverejňoval svoj kreslený humor v Čechách. Potom dlhé roky pôsobil ako grafik v redakcii Štart. Joži prispieval najskôr kreslenými jednoobrázkovými vtipmi. V septembri 1965 na popud Kala Uhríka nakreslil prvý príbeh s názvom Dieťa svojich rodičov, ktorý o štyri mesiace s kolegami premenovali – možno podľa neho – na Jožinko – dieťa svojich rodičov. V tom istom čase začala kresliť Božena Plocháňová svojho Škaredého Billa a krásnu Mary. Jožinko v Roháči nebol žiadny superhrdina, ale obyčajný chlapec z obyčajnej mestskej slovenskej rodiny. Jeho seriálový otec bol úradníkom a jeho mama v domácnosti. Presne ako autorovi rodičia. Spolu s ním sa v príbehoch objavovali aj jeho kamaráti. Niekedy mal psíka alebo maličkú sestru s cumlíkom. Rodinka sa vozila na vysokom aute. Ostatné postavy
mená nemali. Seriál sa humornou formou zaoberal medziľudskými vzťahmi. Nastavoval tvár spoločnosti, ako sa vtedy vravelo. Huncút Jožinko mal stále rovnaký vek. Stváral pestvá na voľné pokračovanie. Hoci hlavnou postavou bol malý chlapec, seriál čítali najmä dospelí. Sledovali ho však nielen pre textovú pointu, ale aj pre pútavé kresby. Joži Babušek vedel nakresliť hocičo – človeka, zvieratko, dokonale vyjadril pohyb, zvuk, strach alebo radosť. Zo začiatku bol seriál dvojfarebný, od januára 1969 už farebný. Najskôr vychádzal vodorovne, od apríla 1971 boli obrázky v stĺpčeku pod sebou. Od roku 1973 býval na poslednej strane, ale čitatelia si ho aj tak Seriálom Jožinko – dieťa svojich rodičov bavil národ dvadsaťtri rokov. Jožinko sa zmenil len raz – najskôr mal iba jeden vlas a potom mu pribudla strapatá štica. Odpočinul si len v roku 1975, kedy seriál nevychádzal. Po ročnej pauze si však svoju obľúbenú postavičku čitatelia vyžiadali späť. Vytrvalo, týždeň čo týždeň sa objavoval na stránkach Roháča, v každom diele väčšinou štyri obrázky, čo je za tie roky vyše 4 000 kresieb! Joži si sám k nemu písal scenár. Mal množstvo nápadov. Seriál skončil v januári 1988. Joži okrem toho uverejňoval po celý čas aj samostatné vtipy, ilustrácie a pre Roháč kreslil i titulné strany. Ako vzniká komiksový príbeh? Joži bol veľmi príjemný kolega. Kreslil doma v Piešťanoch a do redakcie v Bratislave nám to každý týždeň nosil osobne. Väčšinou až na poslednú chvíľu. Najlepšie sa mu kreslilo tesne pred uzávierkou, vtedy pracoval aj v noci. Kreslil tvrdým oceľovým perom alebo labutím brkom a čiernym tušom. Potom obrázky vymaľoval štetcom a farbami. Kresby v časopise merali 6 x 6 centimetrov, ale on ich kreslil minimálne na formát A3. Niekedy pri kresbe detailov používal aj lupu. Je vynikajúci pozorovateľ a majster pera. Postavy jeho seriálu komunikovali nielen medzi sebou, ale i s čitateľmi a dokonca aj so svojím autorom. Občas sa v seriáli objavili aj jeho skutočné ruky, prípadne topánka. Aké ste mali skúsenosti s cenzúrou? Cenzúra za bývalého režimu karikaturistov dosť obmedzovala. Do roku 1968 sa muselo ísť pred odchodom do tlačiarne na tlačový dozor. Niektoré obrázky hneď vyradili, pri iných zmenili text. Pri niektorých materiáloch sme to naschvál preháňali, aby tam po vyškrtaní aspoň niečo zostalo. Keďže Roháč bol u nás jediný humoristický časopis, a kritizovali sme pomery doby, tolerovali nám viac, ale v Jožinkovi sa ani v najväčšej cenzúre neobjavili pionierske šatky, oslovenie „súdružka učiteľka“ a podobne. Ale tiež sa nesmeli zobrazovať s krížmi Mikulášske čiapky alebo kostolné veže. Ako sa vám s Jozefom Babuškom spolupracovalo? Spolupracovali sme 31 rokov. Joži bol aj vynikajúci realistický kresliar. V časopise Elektrón v sedemdesiatych rokoch začal uverejňovať náročnejšie napínavé vedecko – fantastické seriály ako Cesta slepých vtákov, Slnečné jazero a Runa Rider, ktoré sa považujú za vrchol jeho tvorby. Ja som mu písala scenár. Je to už dávno. Spravili sme toho dosť. Prečítate si dnešné humoristické časopisy? Súčasný humor je podľa mňa slabý a pomerne vulgárny. Moderné komiksy sú vysoko akčné. Sú určené pre inú skupinu čitateľov. No verím, že aj v čase videa a televízie tu má kreslený humor stále svoje miesto. Obľúbenou zónou humoru a komunálnej satiry v medziach (viac či menej) možného bola za socializmu karikatúra. Zvlášť tá publikovaná v obľúbenom humoristickom týždenníku Roháč či v českom Dikobraze. Krátko po revolúcii, so zánikom Roháča sa na pultoch novinových stánkov objavil Nový Roháč a najmä Kocúrkovo, ktoré rediguje známy slovenský karikaturista Milan Stano, ktorý tiež patrí medzi posledných mohykánov slovenského humoru. Takpovediac ďalší „roháčovec“ veterán Milan Kupecký znovu vtiahol do hry staršiu generáciu karikaturistov a vytvoril priestor a dal možnosť publikovať v internetovom Humorikone. Nový Roháč, ktorý vznikol krátko po prevrate a redigoval ho Viktror Kubal mladší mal stále okrem kvality veľkú čítanosť i svojich fanúšikov najmä medzi intelektuálmi. Avšak zmenou režimu a nástupu tzv. vlčej vidiny obohatenia sa, trhového hospodárenia, sprevádzané prevracaním kabátov atď., humor a najmä satira bola postavená mimo hru, keďže nebola tak hojne podporovaná inzerciou ako napríklad politické denníky a časopisy. A tak podvyživená tvorba karikatúry, ako aj ich tvorcov viedla a naďalej vedie iba k ich sporadickej tvorbe. Inými slovami tento druh kultúry je stále v závese, a ako povedal satirik Milan Kenda zaznamenal úpadok tak ako všetky sféry spoločenského života v tomto baskervillskom ponímaní kapitalizmu.

Pripravil Milan Kupecký