Pripomíname si sviatok svätého Mikuláša cez prizmu slávneho Slováka, akademického maliara Stana Dusíka
Skromný, pokorný a dobrý človek s veľkým srdcom – charizmatický Majster Stano Dusík nás v deň na svätého Mikuláša v roku 2019 predišiel do večnosti. Povolal si ho k sebe Domov jeho milovaný Pán, ktorého Svätú Tvár stvárnil mnohokrát. Jeho oltáre, obrazy a ilustrácie privádzajú po celom svete ľudí bližšie k Pánovi a prinášajú pokoj a radosť.
Akademický maliar Stano Dusík, významný slovenský umelec – maliar, grafik, ilustrátor a spisovateľ, žil a pôsobil vo Florencii. Jeho diela sa nachádzajú v galériách a súkromných zbierkach v mnohých krajinách sveta, napríklad aj v Centre Georges Pompidou či v Louvre v Paríži a možno ho zaradiť medzi najvýznamnejších tvorcov v oblasti sakrálneho umenia 20. storočia.
V utorok 6. decembra 2022 v Katedrále sv. Šebastiána v Bratislave-Krasňanoch vo svätej omši ďakoval policajný duchovný Daniel Jancusko Nebeskému Otcovi za Stanislava a vyprosoval mu večnú radosť v Dome Pánovom.
Svätú omšu na organe sprevádzal Jozef Noga a huslistka Katarína Jablokovová.
Otec Daniel Jancusko ocenil, že si pripomíname vzácne osobnosti slovenského národa, menovite umelca Stanislava Dusíka Poďakoval pani Kataríne Jablokovovej za prednes Schubertovej Ave Maria.
Stano Dusík: Oltárny obraz Svätej Rodiny v Kostole Svätej Rodiny v Lackove
Stanislav nám v poviedke V záhrade večnosti pripomína naše putovanie: „Z večnosti záhrad sme sem prišli a do záhrad večnosti putujeme už od svojho narodenia. Každý z nás je pocestný na krátkej a namáhavej púti životom a krok za krokom sa blížime do rodnej Dediny, do Domu svojho Otca. Ako „márnotratný syn“, ktorý tu na zemi už všetko prehajdákal, dlho naberáme odvahu, aby sme sa nakoniec priznali a povedali si v hĺbke svojho unaveného srdca: veru lepšie sa darí sluhom v Dome môjho Otca, ako mne biednemu a večne nespokojnému tulákovi bez domova na tejto cudzej zemi. Lebo zem, to je len prechodné bydlisko a nič trvalé na nej nenájdeš. Mnohí z nás si až príliš dávajú záležať, aby boli ako lacný román viazaný vo vlastnej svinskej či somárskej koži. Lenže lacné romány bez obsahu nik nečíta a skôr či neskôr skončia na smetisku alebo ich hodia do ohňa.
V mojom živote sú len dve veci isté – miesto a hodina môjho príchodu a to, že raz odídem. Smrť, to je po narodení tá druhá istota, aj keď neistého dáta. Práve preto má Boleráz pre mňa taký obrovský význam. Je to jediný bod na zemeguli, ktorý nikto z nej nemôže vygumovať a ani o milimeter posunúť. Boleráz, to je moja jediná istota, ktorú mi už nikto nikdy nevezme. Každý rok som o rok starší, každý rok mám o rok menej, každým dňom som o deň bližšie k smrti. Smrť je jediná vec na tomto svete, ktorá mi robí najmenšie starosti, lebo viem, že sa jej nemožno vyhnúť. Viem, že raz ako úzkou bráničkou, ktorú som objavil už dávno v detstve, budem musieť ňou prejsť.
A viem aj to, že až raz prejdem záhradou môjho života a dostanem sa na jej koniec, On mi znenazdajky otvorí túto tajnú bránku môjho detstva a ja celkom nebadane, bosými nohami, mokrými od rannej rosy, potichu vojdem do Záhrad večnosti.“ Prosím, spomeňte si naňho vo svojich modlitbách.
Po svätej omši prišiel Mikuláš a obdaroval dobrotami deti a prítomných…
Foto: Štefan Suchý, archív Občianskeho združenia CYRILOMETODIADA
Daniela Suchá
