Básnici by sa nemali ženiť
Je sobota po raňajkách. Básnik sedí pri kuchynskom stole. Žena sa na neho obori: „Mohol by si aspoň raz poumývať
riad!“ „Pripravujem sa na autogramiádu!,“ oponuje „To hovoríš vždy, keď máš niečo robiť. Taká zbytočnosť. Veď o tvoj podpis ma záujem akurát poštárka, keď nám donesie sociálku.“ A vyzerá to na divokú roztržku. „Milujem ťa, moja Múza“ snaží sa ju básnik upokojiť. „A koľko mám ako Múza na hodinu“, uzemňuje ho žena. „Veď vieš, že som ti z lásky venoval zbierku.“ „Áno, viem. Vydanie si zaplatil z môjho dedičstva a tvoje knihy teraz ležia ladom pod posteľou. Kde som len mala oči, keď som sa za teba vydala!“ Potom vzala vysávač. Ich rozhovor pokračoval: „Keď vysávaš tak mam obrovskú inšpiráciu na revolučne básne“! Preriekol nadšene. „A mne napadajú bojove piesne, keď sa teperím sama s nákupnými taškami domov!“, odvetila. A bol by si bol tak dobrý, že by si mi zavesil záclony. Okrem
toho treba dať reklamovať pokazený rýchlovarič. Ale ty sa vyhovoríš na to, že si plachá básnická duša!“ Potom ho poslala do pivnice. Neochotne ale predsa sa zdvihol a poslúchol ju. „Pochopil som, že najvlastnejším poslaním básnika je trpieť“, povedal, keď sa zadychčaný doterigal so zemiakmi. Potom v tichosti premýšľal a spomenul si na poučenie svojho otca, ktorý mu popravde riekol: Básnici by sa nemali ženiť!
Martin Paur
