Bielorusko je východoeurópsky, slovanský štát s približne deväť a pol miliónom obyvateľov. Až donedávna sa tejto krajine a jej obyvateľom len zriedka podarilo dostať sa do medzinárodných správ, a tak zostali „vecou samou o sebe“, ako by povedal Kant. Asi v prvom rade to môže vysvetliť našu súčasnú slabú znalosť súvisiacej a objektívne hodnotnej plnej pozornosti bieloruskej literatúry, najmä aforizmov.
Zdá sa, že bieloruskí aforisti majú vrodenú schopnosť prijímať veci v ich mnohoznačnosti, premenlivosti a pohyblivosti, voľne ich interpretovať, nahrádzať a spájať podľa umeleckej logiky. Ich humor je amalgámom bezstarostného smiechu a múdreho chápania človeka, protestom spôsobeným spoločenskými a osobnými neresťami a túžbou po ich vtipnom prekonávaní a satirickom tvarovaní. Je to umelecký smiech, ktorý nepotláča, ale prekonáva škaredosť a vulgárnosť a pôsobí ako morálna sila. Morálne povýšená osobnosť umelca vyvažuje hnev a smiech, nenávisť a bolesť, chráni ho pred slepotou, pred porušovaním umeleckých a etických opatrení. Smiech je tlmený a jemný („Čo môžeš dnes odložiť, neodkladaj na zajtra.“ Igor Subotin), je to smiech, ktorý odhaľuje, ale aj odpúšťa („Keď žena rodí, nevyčítaj jej hriechy, kým bola panna.“ Georgij Marchuk).
Ak sa pokúsime priblížiť čo najtematickejší a najmotivickejší obsah bieloruských aforizmov, prejavujúcich sa v Antológii „Biele na čiernom“, treba vyzdvihnúť predovšetkým záujem zastupovaných autorov o existenciálne, determinujúce problémy a zmysel existencie. ako napríklad: človek (Keď sa v človeku prebudia zvieratá, všetky zvieratá sa začnú triasť. “Anatolij Apanasevič); život („Pre Boha je život slona a chrobáka rovnako dôležitý.“ Anatoly Besperstih); zdravie („Najlepší liek na akúkoľvek chorobu je – zdravie.“ Michail Miranovič); rozum („Chytrý je ten, kto chápe, prečo má hlupák vždy pravdu.“ Anatolij Andrejev); pravda („Nič neznečisťuje ľudí tak ako čistá pravda.“ Jurij Zárožný); dobrý („Skús konať dobro a niekto urobí zle bez teba.“ Nadežda Parčuk); zlo („Človek bez pamäti je schopný robiť len zlo, nič iné ako zlo.“ Svetlana Aleksijevič); odvaha („Odvaha je talent, usilovnosťou ho nedosiahnete.“ Vasilj Bikov); sloboda („Slobodný človek je otrokom zákona, otrokom morálky, otrokom svedomia, otrokom častí…“ Vladimir Lipski); láska („Keď človek nemá lásku, je to pre neho ťažké a je to ťažké s ním.“ Georgij Marchuk) …
Väčšinou ide o moralistické, didaktické a reflexívne posolstvá. Bieloruskí autori najkratšej literárnej formy sa málo zaujímajú o politické témy. Aforizmy o stranách, voľbách, parlamente, ministroch, mediálnom monopole, demonštráciách, protestoch sú zriedkavé… Prečo to azda vysvetľuje bloger Mark Bernstein, ktorý tvrdí: „Ak neexistuje politika, neexistuje ani politická satira.“ „Ak všetko v politike dopadne na otázku, ktorú nohu v ten deň postavil Alexander Lukašenko, potom sa všetka politická satira zredukuje na anekdoty o ňom,“ domnieva sa Bernstein.
Antológia bieloruských aforizmov „Biele na čiernom“ obsahuje výber aforistických diel bieloruských spisovateľov, mysliteľov, filozofov, ktorí žili a tvorili dlhý čas od prechodu 16. do 17. storočia (Leo Sapiega 1557 – 1633) , najmladšiemu autorovi Eugenovi Bagashovovi, narodenému v roku 1989. Patria medzi nich klasici a zakladatelia novej bieloruskej literatúry: Janko Kupala (1882-1942), Jakub Kolas (1882-1956), Maksim Bogdanovich (1891-1917), Kondrat Krapiva (1896-1991), Vladimir Karatkevich (1930- 1984).), ako aj svetoznáma spisovateľka a novinárka Svetlana Aleksijevic (1948), nositeľka Nobelovej ceny za literatúru za rok 2015. Antológia bieloruských aforizmov v srbskom jazyku nie je prekladom existujúcej antológie, ale obsahuje výber z tvorby bieloruských autorov, publikovaných v ich knihách, zborníkoch, novinách, časopisoch a internetových portáloch.
V bieloruskom aforizme sa tiahne stála niť – nezničiteľná nevinnosť, ktorá stelesňuje nádej v dobré úmysly človeka a ľudstva, nádej, že nakoniec láska a dobro zvíťazí nad ľudskou chamtivosťou a zlom. Mnohí autori používajú len pozitívny humor („Je smutné rozísť sa so šťastným mužom.“ Jurij Zárožný) a vyhýbajú sa vtipom, ktoré môžu byť urážlivé („Nemusíš mi pripomínať môj vek, pripomínajú mi mňa. Boris Kovalerchik).
Samozrejme, existujú aforizmy využívajúce iróniu („Kráľ je vždy pripravený na prímerie, keď zostane bez kanónov, lovcov, koní a pechoty.“ Michail Derevjanko) a sarkazmus („Ľudia nie sú blázni, ale často robia Georgij Marchuk ), ale aj takéto „kruté“ vtipy majú svoj účel – často slúžia ako nápravný mechanizmus, keď je seriózna kritika buď neúčinná, alebo nežiaduca.
Aleksandar Čotrić
