Slováci! Nedajme si vo voľbách zobrať Slovensko !!!
Viac o e-knihe+ video na pravej strane Humorikonu!!!
Výber satiricko-humorných kreslených vtipov/karikatúr publikovaných v slovenských tlačených médiách a na internete Humorikonu je kronikou, chronologickým pohľadom na trinásťročné pôsobenie politika, ktorý sa v roku 2010 netradične prekrúžkoval z posledného miesta na kandidátke strany SaS do parlamentu, aby tam uplatnil vlastnú verziu „parlamentnej demokracie“, okorenenú častými tlačovkami s množstvom farebných grafov, tajnými nahrávkami, potlačenými tričkami, provokatívnymi videami…, čo mu neskôr vyhralo voľby, hodilo ho nečakane do kresla premiéra i ministra financií.
13 rokov s Matovičom stačilo + súpervideo vpravo!!! Ľubomír Kotrha
Slovenskí humoristi, tvorcovia Humorikonu, prosia o podporu…Inzerujte v Humorikone, alebo akoukoľvek finančnou čiastkou pomôžte skvalitniť slovenský humor a satiru ako i tvorbu píšucich a kresliacich autorov! Číslo účtu: IBAN SK 54 7500 0000 0040 0096 0499
Pani Marta Slezáková sa narodila v roku 1937 v Starej Turej, číže patrí medzi skúsenú, staršiu i rozumnú čitateľku so zdravým úsudkom, a najmä preto nás vzájomná korešpondencia zaujala. Pani Slezáková maturovala na Ekonomickej škole v Bratislave (1957) – ďalej na FF UK v Bratislave a po roku absolvovala diaľkové štúdium kvôli zamestnaniu vo vtedajšom československom rozhlase v Bratislave na Zochovej ulici, v hlavnej redakcii spravodajstva.
Vysokoškolské štúdium prerušila kvôli presťahovaniu sa do Prahy, keď bolo zavedené celoštátne vysielanie Rozhlasových novín – potom pokračovala na Fakulte osvety a novinárstva UK v Prahe. Obhájila diplomovú prácu na tému „Súčasné problémy v spravodajstve Československého rozhlasu“ – vlastne paradoxne, jej ju obhájil pred komisiou na výbornú jej oponent, jeden z vtedajších nestorov českého novinárstva. Sama mi to pani Slezáková navrhla na fakulte pretože vtedajší námestník riaditeľa pražského rozhlasu, ktorý bol jej „vedúcim“, by ju bol za kritiku spravodajstva vyhodil. Potom bola promovaná v slávnej aule Karlovej univerzity v roku 1963 a po pár rokoch sa vrátila späť do Bratislavy. V rozhlase v spravodajstve nebolo miesto, chvíľu preto robila v literárnej redakcii ako „cudzí živel“ na Leninovom námestí – tam si našla vynikajúce miesto hneď vedľa v ulici, v redakcii mesačníka „Poľovníctvo a rybárstvo“. Každá služobná cesta, ktorú absolvovala, znamenal nádherný výlet do poľovníckych a rybárskych revírov, kde sa varili guláše z diviny a piekli čerstvé pstruhy. Týždeň pozorovala študentov nitrianskej VŠP (katedra drobnochovu) na piešťanskej Sĺňave kvôli výskumu. Po večeroch rozkladali po celom jazere pytliacke siete a silóny s háčikmi. Každé ráno sa sieťami lovili ryby, nenašiel sa žiadny žralok, ktorý by ich požieral. Ale napokon zistili, že z vodnej hladiny zmizol planktón. Taktiež účasť na celoštátnych zasadaniach poľovníckej Rady v Topoľčiankach a aj rybárske podujatia boli zaujímavé a poučné.
„Už ani presne neviem kedy som sa zasa vrátila do rozhlasu do spravodajstva – to už bola postavená pyramída. V rozhlase som skončila ako režisérka v redakcii ABB (armáda, brannosť, bezpečnosť) na polovičný pracovný úväzok, vzápätí som odišla do predčasného dôchodku hneď na začiatku 90-tych rokov. Potom som absolvovala súkromné polročné turné po USA – ponavštevovala som emigrovaných kolegov aj príbuzných – potomkov a vysťahovalcov z mojej rodiny. Doteraz som vydala dve knihy – Všetci sú v Amerike a Humbug (o Nežnej revolúcii v rozhlase), publikovala som v rôznych novinách, v 90-tych rokoch najviac v Literárnom týždenníku v Slovenskej republike a v Slovenských národných novinách. Choroba z novinárskeho povolania strkať nos do vecí do ktorých mi nič nie je ma neopustila dodnes, sem-tam niečo niekam napíšem a sem-tam mi niekde niečo aj uverejnia. Už dvadsať rokov „píšem“ tretiu knihu. Jej témou je hlúposť dnešnej Veľkej Vedy. Len čo som (pred 20-mi rokmi) uverejnila v nedeľnej prílohe Republiky celostranový článok „Vesmírna miera kruh“ rozniesli ma na kopytách astronómovia. Čiže erudovaní, skúsení bývalí redaktori a dnešní publicisti to majú ťažké, napokon nemáme ani vlastné slovenské noviny, všetko je v rukách oligarchov a preferuje sa politika a bulvár.“
Marta Slezáková na národnej slávnosti „Zore nad Kriváňom“:
Hej, ľudia spod Krívaňa!
Nad Tatrou sa znova blýska
hor sa, Slovač! Hore!
Nad Kriváňom už nám svietia
nové ranné zore!
Hor sa, Slovač, nová mladá
plná novej sily
vyhnať bandu zlovestníkov
čo nás kruto zbili!
My sme u nás doma páni!
Hor sa! Chytiť vládu!
Nikdy viac už nedopustiť
na národe zradu!
Milá pani Slezáková,
ďakujeme za dnešné „postrehy“ i výroky, vrátane vzniku „novej neziskovky“. Čo už…tie múdrosti vyjadrené v postrehoch – ak si ich neosvoja občania- budú iba plagátovými frázami a práve na to, aby sa to osvojenie nepodarilo vznikajú tie „zázračné“ neziskovky; veď peniaze majú veľkú moc, ako povedal ďalší náš prispievateľ a priaznivec Július Forsthoffer, dokonca aj potme. Namieste je otázka: je myslenie občanov reverzibilné smerom k hodnotám duchovným? S odpoveďou nie sme si celkom istí, práve pre tú všemocnosť peňazí. Duchovné povznesenie i národné povedomie sa nedá budovať na atomizácii spoločnosti; lenže zjednocovaniu stále bráni skrytý/zjavný egoizmus tých čo majú byť na čele. Je dávno známy výrok „po ovocí ich poznáte“ dokonca aj o „rozsievačovi“, ibaže my Slováci „nasávame“ všetko možné, cudzie a falošné a tejto pravdivosti sa nedržíme. Prečo? Pre peniaze v širokom zmysle slova. PRIATELIA – toto nie sú obyčajné výroky známych ľudí. Toto je horúca aktualita na dianie u nás pred terajšími voľbami. Narýchlo založená „dobročinná neziskovka“ ktorá horúco pracuje v prospech Západu – to je dôkaz ako veľmi im záleží na tom, kto bude v budúcnosti modelovať ducha Slovákov „na svoju podobu“.
Historické ponaučenia a múdrosti velikánov pred voľbami, pre zábudlivých voličov…
————————————————————–
Musia skákať štetky,
sorosovské psiská,
bábky, marionetky,
ako im Džordž píska!
