Milan Kenda je považovaný za jedného z najslávnejších slovenských aforistov. Jeho prvé aforizmy, nesystematicky, v zdĺhavých a nepravidelných časových intervaloch začal písať počas vysokoškolského štúdia, ako poslucháč biológie (s finálnym akcentom na zoológiu) na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Debutoval na jeseň 1956 v satiricko-humoristickom časopise Roháč, nie však s aforizmami, ale s veršovanými satirickými útvarmi typu alegórie a bájky. Koncom 50. a začiatkom 60. rokov minulého storočia vypukla na Slovensku, najmä medzi mladými literátmi, aforistická hyperaktivita, pričom – sčasti pod vplyvom hier z pražského divadielka malých foriem s názvom SEMAFOR – dominovali v týchto miniútvaroch najmä slovné hračky. Časom aforistický boom prerástol do filozofujúcich, nadčasových, do cudzích jazykov ľahšie preložiteľných aforizmov, nezriedka maskovaných inotajom na obranu pred komunistickou cenzúrou. Je paradoxom, že pre aforizmy boli totalitné časy periódou publikačného rozmachu na stránkach vtedajších periodík, kým dnešné, tzv. demokratické časy sú periódou publikačného útlmu. Hlavný motív tohto negatívneho javu vystihol svojím aforizmom geniálny slovenský satirik, majster Berco Trnavec (1934 – 2016): „Demokracia: slobodne si myslieť, no nepovedať čo.“ Pravda, existujú aj iné, hoci menej principiálne motívy tohto útlmu.
Humoreska
Šelmu si treba zadovážiť
Sedeli pri vatre, starý bača, dvaja valasi a honelník Ďuro. Do tmavej noci zaznelo päť ustarostených vzdychov. Najmladší, honelník Ďuro, ktorému pľúca ešte dobre slúžili, si vzdychol dvakrát. Ich salašu hrozil ten…no oný… bankrot. Akože nezávidieť salašu „Pod bučkom“, ktorý má medveďa? V susednom grúni. Krvilačného. Akože nezávidieť salašu „Pod sedlom“, ktorý má až troch rysov, prahnúcich po ovčej krvi? Akože môžu obstáť popri salaši „Na prievalci“, na ktorý každej zimy dolieha svorka vlkov? Iba u nich ide všetko ako po masle, hej, tristotisíc hrmených, ako po masle! Ani len tá šelma sa nad nimi nezľutuje, poriadnu pohromu nezažili čo svet svetom stojí. Boh je vysoko, páni ďaleko a richtár na nich načisto zabudol.
Valasi nestačia, geletky sa rozpadávajú, kolibu žerú červotoče, haleny samá diera. A groší niet. Pán richtár povedali: veď vy si poradíte aj sami, veď u vás nieto oných…akože to povedali…problémov. Veruže, valasi sú to dobrí, sťa by ich jedna mater mala, len sú už voľajako vyrobení, vodou ich načim polievať nad ránom. Veď nečudo: na toľké ovce dvaja valasi! Ľadová voda z potoka a zasa ako po masle… A tak to chodí rok čo rok. Ani len tá šelma sa nad nimi nezľutuje, salaš nenavštívi, zopár oviec neroztrhá, richtára… akože sa to, no… nezaktivizuje. Ej, bisťubohu, šelma! Keď nieto šelmy, treba si ju zadovážiť. Pober sa ty Ďuro… veď si z nás najmladší…medvediara zháňať! Ak ho nezoženieš, ani sa nevracaj! Ale iba takieho medvediara, Ďuro, čo aj medvede má!
Hole už boli pod snehom, keď sa im Ďuro z Uhorska vrátil. Aj s medvediarom medveďa vliekli. Ten sa im, potvora, vzpieral, do hôr späť sa mu nechcelo, načisto sa popánštil, aj pozlátený zub mal v papuli. To ešte keď sa medvediarovi lepšie vodilo.
Veru sa ten medveď popánštil, načisto zlenivel, ešte aj ovce mu musel ovčiarsky pes zadláviť. Bolaže to robota! Vysvetľuj psom, že majú zrazu ovce dláviť! Napokon sa našiel jeden, ktorý zaňuchal, čo teraz treba.
Zabelel sa salaš snehom, všade samá krv, šesť ovcí nemilobohu roztrhaných a nad nimi medveď. Oňuchával, motal sa ako pomätený, ani mu to nešmakovalo, skoro labami zalamoval nad toľkými škodami. Taký bol popánštený, surovô mäso nie je pečená hus. Ej, zle bol vycvičený, ale už medvediarovi posledné groše dali.
Prizvali richtára, nak sa idú pozrieť na tú pohromu. Richtár hrešil, ale aj spisoval, aj groše prisľúbil, podpisom spečatil. Vraj treba onô… salaš zmodernizovať, kadečo dobudovať, náradím opatriť, aspoň jednou guľovnicou na medvede vyzbrojiť, valaské rady posilniť. Po starom ďalej nemožno, pán richtár povedali.
Bača bol namäkko, pálenô skadesi priniesol, richtára jednostaj častoval. Veď keď groše budú, aj geletky budú, drevo na košiare, novučké haleny, vari aj nová strecha na kolibe. Ba občas si chlapci aj z guľovnice do luftu zastrieľajú. Dokonca aj medvediara s tou pačmagou spánštenou voľajako potajme na salaši uživia. Veď ten ešte bude dláviť, ako mu budú pískať! Budú že to problémy, a groše s nimi, pánbohzaplať.
Vízie bez provízie
Vrcholný výkon dnešnej Kocúrkovskej slovenskej republiky: Zavrieť obhajcu za to, že perfektne obhajoval!
V našej banánovo-čučoriedkovej republike odpísaná diplomovka nevedie k odpísaniu politika.
Kľúčový slogan súčasnej koaličnej rady: Zasadať, zasadať, zasadať! Ale zasa nič nedať!
Chceš mať isté svoje teplé kreslo? Hlásaj silné slniečkárske heslo!
Obľúbený gymnastický cvik súčasného koaličníka je robenie prieťahov.
Plyn v zrkadle storočí: V 20. storočí bol v Európe prebytok plynu v koncentrákoch, v 21. storočí hrozí nedostatok plynu v domácnostiach.
Politikom stúpa teplota v tieni, ktorý na nich vrhajú ich konkurenti.
Koaličné turecké hospodárstvo nám nezabezpečí život hodný pašov.
Je to polyhistor! Vie v päťdesiatich jazykoch vysloviť otázku „Koľko za to?“.
Straníci, ktorí nie sú schopní nič poriadne vyprodukovať, produkujú ovácie.
Súčasní politici potrebujú matematiku na to, aby mohli deliť prísľuby konkurentov a násobiť svoje zásluhy.
Poučenie z Koránu: Ustavične cestuje do Mekky, aby mohol ťažiť z toho, že má blízko k Mohamedovi.
V čase normalizácie podaktorí precitli zo svojho chlapčenského sna o námorníctve rovno v kotolni.
Poznali sme ho iba v nasadenej maske, takže sme ho vôbec nepoznali.
Hnijú, ale vypisujú hlásenia o kryštalizácii.
Dalmatínska galéria
SONG PRÍMORSKÝCH INVESTOROV
Čipka pláží, zlaté rúno,
poklad baraní,
zlatá rybka, ktorá splní
tristo želaní.
CHORVÁTSKA CENOTVORBA
Zapýtať si strašnú cenu
kde-kto sa tu opováži,
kto s košíkom hocičoho
priplichtí sa k vám na pláži.
NEMCI V DALMÁCII
Ceny šité pre Rotschilda
zaplatí tu každá Hilda.
OBRÁZOK Z PLÁŽE
Spálený z kazety
evergreen spieva.
Kožu si lúpe tu
spálená Eva.
LÁSKA MATRACE PRENÁŠA
Veľká láska k moru
do kufrov naprace
všetko čo nám treba
– a ešte matrace.
ČLOVEK – KLBKO PARADOXOV
Kto neskúsil, neuverí,
ako umorí
každučký deň bez problémov
v štrku pri mori.
KRIČIA NIELEN ČAJKY
Domorodcov na pláž príchod?
Zrazu zbohom božské ticho!
NA SPLITSKOM TRHU
Jablko, broskyňa,
kto by si nedal rád?
Ceny nás vystrašia
sťa v raji skrytý had.
AJ TO SA STÁVA
Našu veľkú radosť z mora
ako sviecu sfúkla bóra.
NIRVÁNA S OLOVOM
Jadran je kraj veľmi krásny,
pre nás celkom iný,
no domov nám pripomenú
výfukové plyny.
PLÁŽOVÉ TAJOMSTVO
Pásik pláže, to je Klondajk,
hoci, namojveru,
to len okraj púšte spravil
veľkú kariéru.
MÝTUS A REALITA
Venuša sa vynorila
sama z morskej peny.
Dnes tu more vôkol oblín
mnohých krások pení.
NAD VÝVODOM KANÁLA
Ohlas dávnej legendy nám
pokoj narúša:
More pení saponátmi…
Kde je Venuša?
Moja najobľúbenejšia satira, lebo takto to chodí vo svete:
Na posiedke s vrtuľológom
Novinárka Klárka, redaktorka bulvárneho časopisu VÝKRIKY A ŠEPOTY, sa v istom odbornom časopise dočítala, že reaktívne lietadlá budú prekvapivo nahrádzané vrtuľovými strojmi. Klárka tento odborný časopis skrývala v šuplíku pod krycou vrstvou ich vlastného klebetníka pred sliedivými očami šéfredaktora. Šéf ich nabádal k dôslednému až výlučnému využívaniu internetu ako nevyčerpateľného zdroja škandalóznych správ a nerád videl v ich rukách knihu alebo časopis seriózneho zamerania. Bál sa, že by sa takto mohli nešťastne preorientovať na serióznu nudu, ktorá je nepredajná a vedie k vydavateľskému krachu. Preto bol preň každý odborný text odporný. Klárka musela v redakcii tajiť svoje intelektuálne záujmy a záľubu v knihách.
Lákali ju aj návraty k veterným kolesám, lodným plachtám, vzducholodiam i vrtuliam, rovnako ako k móde starých materí. Bola dokonca presvedčená, že tieto témy sú kuriózne a dali by sa napísať s dôrazom na senzačný obrat vo vývoji dopravy, najmä ak by sa článok obohatil prehľadom leteckých katastrof spôsobených zapálenými reaktívnymi motormi. Preto sa vybrala za odborníkom, miestnym vrtuľológom, čo on na to všetko i či vôbec aspoň niečo.
Vrtuľológa nenašla v luxusných priestoroch výskumného ústavu, ale až vysoko pod strechou, v zaprášenom podkroví, zabarikádovaného medzi haldami kníh, časopisov a písomnej dokumentácie. Po pozdrave a pripomienke telefonicky dohovoreného rozhovoru prešla rovno k téme:
„Pán inžinier, prekvapuje vás návrat k vrtuliam?“
„Nie! Neprekvapuje. Ja som s takýmto návratom naisto rátal. Preto som sa stal vrtuľológom.“
„Ako sa na vás pozerali v minulosti, v rokoch veľkej slávy reaktívnych lietadiel?“
„Bol som im na smiech. Staromilec. Videli vo mne technického historika, ktorý sa uplatní iba ak v múzeu. Brali ma ako vrtuľového kustóda alebo leteckého kastelána.“
„Na prvé počutie to ani neznie ako posmešná prezývka, ale ako menovanie do funkcie. Ale musím sa vás spýtať, pán inžinier: Zostali ste verní vrtuliam aj v čase, keď boli v nemilosti? Vtedy, keď každý, kto sa k vrtuliam hlásil, bol tmár a eklektik?“
„Veru že som vytrval. Napriek príkoriam. Písali na mňa anonymné listy, vraj som kabinetný vedec a beriem plat pre nič za nič. Pre mňa niet krajšieho pohľadu, ako je pohľad na rozkrútené vrtule.“
„Uprednostňujete štvormotoráky?“
Vrtuľológovi sa zaleskli oči.
„Štvorvrtuľový stroj, to je búrlivá symfónia! Nádherný zvuk. Technický chorál. A nemenej nádherný pohľad! Štvormotorák je ako sám život, najmä keď sa každá z vrtúľ krúti inak. Iným tempom. Nepripomína vám to ľudské pracoviská?“
„Ani nie. Rozhodne nie administratívu. Vrtule sa aspoň krútia, hoci každá inak… Ale vám sa vernosť vrtuliam predsa len vyplatila, či nie?“
Vrtuľológ sa zamyslel, až po chvíli reagoval.
„Ako sa to vezme.“
„Ale to vám už nik nevezme, že ste včas pochopili špirálu vývoja?“
„Ale vezme, vezme, ak bude chcieť! Iba vo vnútri mám taký dobrý pocit, že som sa nemýlil a že som sa teraz ocitol takpovediac na špici vývoja.“
„Zrazu ste moderný technický priekopník. Už nie kustód, ani kastelán. Viete že vám závidím?“
„Ale nepovedzte! Áno, vrtule sa vracajú, lenže ja som už v dôchodkovom veku. Nemohli sa vrátiť skôr?“
„Pri všetkej úcte k vám, pán inžinier, ako môžete tak čosi vysloviť? Ako technik-futurológ predsa viete, že sa vrátili vtedy, keď nadišiel ich čas. A vy, bez ohľadu na váš vek, sa teraz krútite s nimi na výslní. Alebo sa azda mýlim?“
„Na výslní sa s vrtuľami teraz krútia tí, čo v hodine dvanástej odskočili od prúdových motorov. Ani na meno im nemôžu prísť. Ako keby chudinky motory za to mohli!“
„Vy nie ste na výslní?“
„Nie, zasa som v tieni. Vraj som nepreferoval vrtule z technického rozumu a predvídavosti, ale len z nostalgie.“
„Takže vy sa v tomto zlatom koči neveziete?“
„Ale veziem. Ako lokaj. Ponúkli mi miesto archivára a ťahajú zo mňa rozumy.“
„Nerobíte si takto zo mňa vrtuľu? Ako to, že ma nasmerovali na vrátnici na vás, a nie na niektorého z tých mudrcov, ktorí jediní sú oprávnení poskytovať informácie?“
„Lebo ostatní sa momentálne opaľujú na Medzinárodnom vrtuľologickom kongrese na Kanárskych ostrovoch.“
Klárka sa v šoku na chvíľu odmlčala, zatrúbila do vreckovky, potom pietne pokrútila hlavou a tíško sa rozlúčila s kráľom podkrovia.
MILAN KENDA
