Dnes aktuálne profesor Jaroslav Husár

I napriek tomu, že sa nám nakopilo príspevkov s vtipnou tématikou, najmä od našich profesionálnych autorov, humoristov až – až, uprednostňujeme výnimočne tento závažný ekonomický príspevok od nášho verného čitateľa a dopisovateľa. Robíme tak výnimočne a naposledy, pretože chceme sa v našom Humorikone venovať tomu, na čo je určený –  na prezentáciu príspevkov od profesionálov humoru a satiry, respektíve ich tvorbe: 

Ó skrotená si, túha? Ó, žezlo zvieram rukou!

Ak nadpis čitateľovi pripomenul operu Macbeth od G. Verdiho, som rád. To bol môj zámer, a v nasledujúcich riadkoch sa to pokúsim zdôvodniť a objasniť.
Blížia sa voľby. Stál pred nimi aj Verdi. Velikán Verdi získaval renomé, stretával sa s miestnou elitou, bol vítaným hosťom v salónoch po celom Taliansku.
Verdiho vrelé vlastenectvo (dnes naň zabúdame), ktoré sa prejavilo okrem iného v jeho strhujúcich zboroch, urobilo z majstra symbol risorgimenta – symbol oslobodenia Talianska spod rakúskeho područia. Ľud ho nazýval „maestro della rivoluzione“. Jeho meno písali po stenách ako tajné heslo, ktoré v skutočnosti patrilo prvému kráľovi zjednoteného Talianska (V.E.R.D.I. – „Vittorio Emanuelle Re D’ Italia“). Verdi zdielal nadšenie za národnú jednotu celou silou svojej osobnosti. Ale hlavne chcem poukázať na to, čo asi čitateľ nevie. Verdi získal mandát poslanca v turínskom Národnom zhromaždení, kde pôsobil až do roku 1862. Toto bol môj hlavný zámer, upozorniť na počiny, ktoré Verdiho priviedli k mandátu poslanca. Nad jeho hrobom zaspieval 900-členný chór pod vedením A. Toscaniniho jedno z najznámejších a najdojímavejších čísel svetovej opernej literatúry: „Zbor židov“ z jeho opery Nabuco.
Máme teda požiadavku na hodnotu poslanca.
Verdimu prinieslo obrovský úspech dielo Bitka pri Legnane; v jej sujete talianske publikum nachádzalo svoje vlastné dlho očakávané národnooslobovacie motívy. Teda každý národ má byť hrdý na svoju vlasť a nesnažiť sa ho hneď nálepkovať. Iba ešte zvýrazním jeho angažovanosť a jeho zanechanie stopy ak spomeniem, že v roku 1871 mala v Káhire triumfálnu premiéru opera Aida, ktorú Verdi napísal na objednávku a uviedli ju ako súčasť slávností, sprevádzajúcich otvorenie Suezskeho prieplavu. Ó, skrotená si, túha? Ó, žezlo zvieram rukou! On tvoril.
V duchu, v ktorom som začal, musím spomenúť aj velikána ekonóma D. Ricarda (1772 – 1823). O ňom je tiež známe, že sa pustil do skúmania ekonomických vied s väčšou erudíciou ako hociktorý akademik. V jeho dobe priam vynikajúco chápal údel priemyselnej revolúcie. Na nátlak J. Milla Ricardo nakoniec napísal v roku 1817 pojednanie „ O princípoch politickej ekonómia a zdanenia“, v ktorom podrobil rozboru, analýze ako otca ekonómie A. Smitha, tak aj vtedy závažné témy. Na báze jeho diela o dva roky neskôr, opäť na Millov popud, získal Ricardo mandát v britskej Dolnej snemovni, kde sa jeho vysoko vážený hlas zasadzoval za politické slobody a voľný obchod. Je o ňom známe, že jeden prírodovedec, znevažujúci ekonómiu, požiadal slávneho ekonóma, aby mu menoval jedno ekonomické pravidlo, ktoré nie je ihneď zrejmé, ako veľmi dôležité. Okamžitou odpoveďou Ricarda bolo: „zákon pomernej výhody“.
Bohužiaľ iba málo politikov i dnes sa dovolí riadiť touto jeho ekonomickou analýzou. V dôsledku toho sú, dovolím si tvrdiť, dejiny svetovej ekonomiky zamorené uvaľovaním kvót, colných taríf (Trump) a obchodnými vojnami – viď dnes Čína a USA.
Nebudem dlho rozvádzať ekonomický problém dovozu obilia do Anglicka, ktorý vyriešil Ricardo. Volajú sa „obilné zákony“. Riešia vlastne problém špecializácie. V parlamente Ricardo urobil tento záver: „ak sú francúzski roľníci ochotní nás živiť za menej, ako by to vyšlo nás, keby sme sa živili sami, potom sa živme francúzskymi dodávateľmi a svoj vzácny čas venujme niečomu inému“.
Dnes tieto jeho zákony dokážeme riešiť matematickou cestou, bohužiaľ politici majú svoje predstavy veda je v kúte učupená. Obaja spomenutí velikáni, hoc každý z inej oblasti, sú predstaviteľmi tvorivosti a umeleckej či vedeckej poctivosti. Popud na to, aby tvorili, prišiel z reality. Tak ako tragédia v diele Verdiho Macbetha je jedným z najväčších výtvorov ľudského ducha, tak aj ekonomické riešenia Ricarda sú jasné, zreteľné a spoločnosti užitočné. I napriek tomu, že už D. Ricardo bojoval s protekcionalistami, a dodnes s ním bojujeme (Kočner). Už vo svojom diele Ricardo presadzoval úlohu ekonóma ako tvorcu hospodárskej politiky; ba ju aj zodpovedal v jeho poznatku o komparatívnych výhodách. Mal svoje presne vedecké poznatky o na prvý pohľad, detailoch; nielen predstavy. Môžu slúžiť aj dnes. Ešte neobvyklejšie, na tú dobu, boli jeho nároky na prácu parlamentu. Ricardo predpovedal Británii dve možné budúcnosti: svetlú, ak sa stane extrovertným obchodníkom, či temnú, ak sa stane izolacionistom. Jej dnešní ekonómovia, ako sme dlho zažívali, mali veľké problémy s odchodom z EÚ, hoc pripravili veľkú zmluvu, možno aj o 400 stranách. Nevedeli aplikovať Ricardove pomerné, relatívne výhody. Trochu eufemisticky: stroj na myslenie vypovedal službu. Možno, že nemali zmysel pre Ricardovu precíznosť.
Aj Slovensko riešilo po roku 1960 to, čo riešilo dielo Macbeth. Na Slovensku bolo treba preklenúť hlavné zápory, spočívajúce v potrebe rozpracovať ucelenú teóriu ekonomického riešenia národnostnej otázky v socialistických podmienkach, hlavne byť -obrazne povedané- pánom svojej ekonomiky. To čakalo po roku 1960 národnobuditeľskú ekonomickú inteligenciu – do 2/1/1969 Slovensko nemalo vládu, predsedu vlády. Vrchovato túto problematiku uchopil V. Pavlenda, rektor VŠE, a to v buditeľskom diele Ekonomické základy socialistického riešenia národnostnej otázky v ČSSR, ktoré má viac ako 406 strán. Išlo mu o zosúladenie vedeckej teórie a konkrétnych ekonomických podmienok. Čitateľ v nej nájde koncepčné formovanie jednotnej socialistickej ekonomiky s dôrazom na to, v čom sa prejavuje protirečivá jednota celoštátneho a národného. To neriešila pri vzniku EÚ!
Pavlenda veľmi starostlivo rozpracoval problém hlavných atribútov medzioblastného ekonomického vyrovnávania. Aj dnes vidíme aké veľké sú tieto problémy v EÚ. Po roku 1960 išlo totiž prvom rade o meranie, miery, ukazovatele medzioblastného vyrovnávania. Pavlenda opustil mieru HDP a slovenskí ekonómovia prišli s riešením, navrhli meranie stupňa ekonomického rozvoja, úplne nová myšlienka. Vyriešili ho. Predovšetkým vďaka kritériám ekonomického vyrovnávania. Ktorá strana nám dnes ponúka vyriešenie tohto problému v SR; a máme obrovské problémy, Slováci pracujú v Anglicku! Ale Pavlenda vyriešil aj problém špecifických podmienok ekonomického vývoja Slovenska. A toto je dnes priam jadro čo nás tlačí, čo cítia ako potrebu občania. Nakoniec ešte musím spomenúť, že Pavlenda má vo svojom diele kapitolu Sústava spoločenského riadenia a medzioblastný vývoj v československých podmienkach. Aj potom volá dnešná ekonomická realita. Ale v programoch strán riešenie čitateľ nenájde. Nevedia. Nemajú odborníkov. Nemajú diela.
Náčrt rozboru diela týchto troch velikánov by čitateľovi mal poslúžiť k posúdeniu toho, čo nám núkajú ekonomické programy strán (žiaľ, nič nehovoriace). Pokúšal som sa v nich zorientovať a hľadať ich podstatu, a či chcú riešiť naše reálne existujúce problémy. Nebudem ich komentovať. Strany ich nedokážu ani identifikovať.
Chcem poukázať na náš najzásadnejší problém; nielen na Slovensku, aj v EÚ. Dnešným ekonomickým problémom je optimalizácia daňového systému, zdaňovanie. Ekonómovia už pred 200 rokmi vyriešili problém ako zdaňovať faktory výroby – pôdu, prácu a kapitál. Prevratne sa však zmenil obsah pojmu kapitál. Ako zdaňovať roboty? Ako zdaňovať digitálne technológie? Už sa ozval Google. Ale poviem to inak, všeobecnejšie – ako zdaňovať zisky gigantov?
Ponúkajú nám riešenie ekonómovia strán? Súčasné zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenie favorizuje zdanenie v štáte, kde bol určitá hodnota vytvorená – čiže tam, kde ten geniálny algoritmus vznikol a odkiaľ je ďalej zlepšovaný. Tento paradox čaká na riešenie. Koho postihne zavedenie tejto dane, teda aká bude incidencia dane?
Táto oblasť čaká na tvorivosť ekonomickej vedy, to je dnešná enigma. Rozdiel medzi ekonomickou teóriu a praxou je otvoreným poľom. Analyzujme do úvahy prichádzajúce ťahy, povedané šachovou teóriou. Z formulovaných programov strán mi nevychádza, že je tam potenciál riešenia. Daňový systém je teda konkrétnym súperom ekonómov (povedané športovou terminológiou). Tu by mali nabrať na tempe diskusie o programoch. Mimoriadne vážnym je problém kolobehu peňazí. Už dávno neplatí Fisherova rovnica MV = PQ. Objavil sa bitcoin. Ako to zmení zákon kolobehu peňazí, jeho matematickú podobu? Ako to zmení správanie sa bánk? Čo majú robiť centrálne banky? Sú to peniaze? To „ekonómovia“ ašpirujúcich strán nevedia.
Teraz sa už môžem vrátiť k zmyslu nadpisu.
Ó, skrotená si, túha? Veď vieme, aké túhy majú a ktorí jednotlivci strán?
Ó, žezlo zvieram rukou! Stačí iba letmý pohľad na „bojové polia“ strán a skôr pociťujeme dychtivé želanie po moci, iba nie podložené dielom a poznatkami, z ktorých vyplynú riešenia. „Politológovia vedci“ špekulujú ako má prezidentka vyriešiť možnú vzniknuvšiu povolebnú šlamastiku, pritom ekonomické problémy sú na vedľajšej koľaji.

 Jaroslav Husár

———————————————————————————————-
PODPORTE naše spoločné humoristicko – satirické nezávislé médium…
Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na spravovanie a skvalitňovanie stránok Humorikonu. Aj malá čiastka dostatočne pomôže. Ak máte záujem finančne podporiť tento projekt – HUMORIKON, môžte tak urobiť prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499. Ďakujeme!
Príjemné čítanie!
——————————————————————————–