Dnes aktuálne slovenská spisovateľka, sociálna terapeutka, prozaička, poetka a humoristka Zuzana Balašovová Donátová

Spisovateľka Zuzana Balašovová Donátová je relatívne mladou prozaičkou i poetkou. Ročník 1972. Pochádza z Trenčianskeho kraja, v súčasnosti  pôsobí v okolí Bratislavy. Študovala na Univerzite Komenského, odbor Všeobecné lekárstvo a na Pedagogickej fakulte v Bratislave odbor Sociálna práca – psychológia. Už dvanásti rok pôsobí ako sociálna terapeutka. Skúsenosti z tejto práce, ako spisovateľka  pretavila do svojej tvorby. Píše o medziľudských vzťahoch, postojoch k prírode, životu i smrti, niekedy ak sa dá s nádychom humoru.
Avšak literárnej tvorbe sa venuje od už od skorého detstva. Prvé verše si písala viac-menej pre seba vo forme SMS správ no v roku 2017 vydala knižne svoju prvú zbierku s názvom Chlpaté verše. Ďalšie tri básnické zbierky zo série Verše chlpaté vydala o dva roka neskôr s názvami O láske trochu inak, O zvieratách a ľuďoch a O nás.
Vo vydavateľstve ELIST publikovala v roku 2019 zbierku poviedok ZA DVERAMI LIEČEBNE, v ktorej sa s čitateľmi podelila o svoje postrehy zo života ťažko chorých. K napísaniu týchto próz ju motivoval jej profesijný život. Ako nám povedala, v spracovaní podobných tém chce pokračovať i v budúcnosti. Jej tvorbu môžu čitatelia sledovať aj na stránke: facebook.com/Strapateverse.

Známy je aforizmus – humor je veľmi vážna vec…

„Súhlasím s touto myšlienkou, pretože som si ju sama vyskúšala aj v zariadení s dlhodobo chorými ľuďmi.
V deň, kedy bola plánovaná vizita, sa postupne schádzali sestry a lekári na chodbe liečebne. Primár, ktorý viedol vizitu, prichádzal zvyčajne pár minút neskôr. V behu a s narýchlo nahodeným plášťom privítal čakajúcich so slovami:
„Aspoň ste sa mali možnosť porozprávať, kolegovia.“ A pustil sa do rozprávania vtipu, ktorý vyvolal úsmev na tvári aj tým, ktorí sa schovávali pod maskou profesionálnej vážnosti.
Vtipné boli aj mnohé hlášky pacientov:
Ako sociálna terapeutka sa pokúšam zaujať pacientov s hrou Meno, mesto, zviera, vec.
Určite si viacerí z vás túto hru pamätajú.
Tvoríme slová, s cieľom pocvičiť vlastnú pamäť, pretože mnohí z pacientov si pamätajú jasne minulosť, ale súčasný stav ich bytia sa rýchlo rozplýva do zabudnutia.
Hra začína. „Gong!“
„Aké meno, začínajúce na písmeno K, poznáte?“
Večne zdvorilý a slušný pán sa uškŕňa so sklonenou hlavou.
„Tak, čo máte?“ zvedavo znie moja otázka.
Pozdvihne nesmelo svoj zrak, pootočí sa do oboch strán a zašepká polohlasne:
„Ku…?“
Na vizite
„Pani L., nemáte problémy s pamäťou?“
„Nie, pán doktor, viete, ja si všetko zapamätám, ale hneď to zabudnem.“
„Pani S., máte zavedený katéter na pár dní. Do neho budete teraz nejakú dobu močiť. Dobre?“
„Samozrejme, pán doktor, budem močiť do toho katastra, ako ste mi povedali,“ poslušne odpovedá.
„Ako sa cítite, pani T.?“ pýta sa primár.
„Pacientka slabo počuje,“ zdôrazňuje kolegiálne ošetrujúca lekárka stojaca vedľa.
Primár zopakuje otázku hlasnejšie. Pani so zvláštne privretými očami odpovie:
„Nuž tak, pani doktorka, nemám sa dobre.“
„Ešte aj zle vidí,“ lekárka pohotovo doplní.
(Z knihy Za dverami liečebne, rok 2019)

V súčasnom čase som sa rozhodla svoje veršované myšlienky a kreslený humor, v spolupráci s humoristom Mgr. art. Vladom Javorským, sprostredkovať do niektorých nemocníc aj sociálnych zariadení v podobe knihy Vážne – Nevážne.

(Vážne – Nevážne, strapaté verše a myšlienky, rok 2021)
Pretože, nech to znie akokoľvek otrepane, humor lieči.
A to bez rečí…
Knihy, ktoré napísala Zuzana Balašovová
Vážne – nevážne

Strapaté verše a myšlienky

Sú dielom poetickej duše, ktorá sa musí vykričať. Vykričať do ticha apatie, smútku a do sveta bez ilúzii. Slová poetky prebúdzajú, nútia čitateľa postaviť sa pozitívne k problémom sveta, k jeho bizarnosti a nemožných zákrut s optimizmom. Ako napísal spoluautor…“ Ešte slnko nevyhaslo, je načase žiť naplno…“ Stretla sa na malej ploche poézia s humorom a satirou, dva na prvý dojem odlišné svety. Naozaj odlišné…?

Nie je tomu tak. Oba svety patria pod jednu strechu. Múdre a poetické vety sa skĺbili do klbôčka s humorným a vlastne aj kritickým pohľadom na svet…A tak si žijú a pradú ako dve mačiatka. Na malej ploche ešte menšej knižky. Ale bohatej, prebohatej obsahom…Stačí nazrieť, veď tajomstvá sú na svete od toho, aby sa odhaľovali…
Mgr. art. Vlado Javorský

Z prostredia liečebne pre dlhodobo chorých a hospicu ste napísali aj knihu. Čo vás k tomu viedlo?
Stala som sa na pár rokov dôverníkom ľudí, ktorí sa ocitli v neľahkých chvíľach života, alebo presnejšie v jeho posledných štádiách. Ich prežívanie, zamyslenia ale aj úsmevné situácie, som (rozhodla)chcela zachytiť v krátkych rozhovoroch a podeliť sa o ne s verejnosťou. Vo víre starostí, povinností a každodenného stresu si neuvedomujeme vzácnosť každej našej chvíle.
Ako je knižka vnímaná čitateľmi? Kontaktujú vás?
Knižka „Za dverami liečebne“ svoje poslanie splnila a dostala sa k ľuďom, ktorí stáli o jej obsah. Môže byť pre niekoho poučná, pre druhého nostalgická a zaujímavá zároveň.
Čo sa na Slovensku musí stať, aby ľudia vnímali prácu opatrovateľov s väčšou úctou? Lebo stretnúť sa s vetou “ona umýva zadky starým ľuďom“ je dosť častou formuláciou pre toto povolanie.
Sociálna terapia je svojou podstatou individuálna a skupinová práca s jednotlivcom, tvorenie programov a voľnočasových aktivít, organizovanie výletov a osláv. Od sociálneho terapeuta sa očakáva empatia, schopnosť načúvať, vzťah a úcta k starším, kreativita a tvorivosť. Vnímanie akejkoľvek práce, je aj otázkou vlastného prístupu k sebe samému. Ak podceňujem prácu opatrovateľky, nie je to preto, že sa neviem vyrovnať s faktom, že môžem raz aj ja tak dopadnúť?
Starí ľudia vedia byť rôzni. Skúsme zakončiť rozhovor optimisticky. Máte aj veselé príhody?
Tak ako sme rôzni v mladosti, v dospelosti, sme rôzni aj v starobe. Snáď len trochu pomalší.

Citácia z knihy, kapitola S úsmevom:
Ponuka
Oslovujem drobnú paniu sediacu na posteli, ktorá mi pripomína milú babičku z rozprávky.
„Ako sa máte? “
Odpovedá rozprávkovým hlasom:
„Ako? Či mám gate?“
Pokúšam sa o inú otázku.
„Nemáte bolesti? “
„Či mám občiansky?“
nakláňa sa ku mne s natŕčajúcim uchom, ale aj tak nerozumie.
„Na, poďte tuná, ku mne bližšie,“
ukazuje mi rukou, aby som si prisadla. Sadnem si k nej na kraj postele, uvedomujúc si, že porušujem pravidlá liečebne.
„Dáte si so mnou vínko?” spytuje “Dajte si so mnou trochu červeného!”
„V práci nepijem,” snažím sa vynájsť.
„Ale, šak si dajte, tu, hľa, v skrinke mám. Podajte mi tú fľašu.”
Otváram nemocničnú skrinku a tam vykúka litrová fľaša minerálnej vody. V snahe nesklamať hostiteľku nalievam do umelých nemocničných pohárov minerálku.
„Babi” sa zahľadí do pohára a vyhlási: „Á, to nie je červené, to je biele. Ako je to len možné? Skúste z druhej strany skrinky, tam je určite to červené!”
Nedá sa odradiť malá, drobná babička ako z rozprávky.

Z veršov: Objatie
Objímam bez príčin – len tak.
Ráno i večer a naopak.
Objímam človeka,
zviera aj kvet.
Zem, vodu, vzduch
a ohňom doráňaný svet.
Objímam stromy,
lúky ba aj celý les.
Mestá, dediny aj miesta,
kde nešteká ani ten pes.
Objímam slnko, mesiac, hviezdy.
V sebe teba a v tebe seba,
aj tých láskou biednych.
Z.
Ďakujeme za rozhovor.

 Zo zápisníka terapeutky

Viac o e-knihe

V knihe Zo zápisníka terapeutky vykresľujem skutočné prežívanie mladých aj starších ľudí, ktorým do života vstúpila choroba. Ako sociálna terapeutka v prostredí liečebne pre dlhodobo chorých som videla bolesť ale aj nádej nielen jedného končiaceho života. Pozrieť sa na koniec života ma motivovalo viac uvažovať nad jeho začiatkom
alebo aj terajším priebehom. Vidieť bezmocnosť ľudí voči chorobe ma motivovalo viac sa zamyslieť nad
“mocnosťou” a vierou človeka. Byť spoločníčkou starších dám v domácnosti ma obohatilo o vtipné i vážne
momenty z obdobia jesene života. Krátke postrehy a skúsenosti môžu dať čitateľovi presnejší obraz o živote za
dverami liečebne, za ktoré nemusíme nikdy nazrieť.

Práca na sebe

„Neznášala som tú vetu a ani som jej nerozumela. Dnes jej už rozumiem a so sebou pracujem,” zahlási pacientka.
„A ako to robíte?” znie moja otázka.
„Naučila som sa nehnevať. Ani na našu „ef bí áj” v domove, ktorá chce všetko vedieť o vašom súkromí a následne ohovára a konšpiruje. Už sa neviem ani uraziť na susedku, keď ma neodzdraví. Nie som smutná ani apatická, keď za oknom prší dážď. Zachovávam pokoj vo chvíľach zármutku. Usmievam sa, aj keď je moje telo choré. Absolvovala som toľko operácií, že som sa po poslednej opýtala doktora, či ma nemôžu urobiť na zips,“ usmieva sa.
„Mám väčšinou dobrú náladu, aj keď ma moji blízki opustili,” ukončí vetu pani Judita, onkologická pacientka hospitalizovaná na niekoľko týždňov u nás v liečebni.
Chodieva vždy upravená a dobre naladená do spoločenskej miestnosti s pohárom zeleného čaju. Je ochotná čokoľvek urobiť z ponúknutej tvorivej činnosti, aby na chvíľu zabudla. Zabudla na svoje trápenie, na svoj vnútorný smútok i žiaľ.

„Bývam v domove v úplne malinkej izbičke a viete, že mi to vyhovuje? Často hľadím z okna na západ slnka a som šťastná,” s úsmevom na perách spokojne konštatuje.
„Prídem aj o rok, lebo sa u vás výborne cítim. Môj synovec povedal, že mi pobyt u vás daruje k Vianociam.”
Pani Judita svoje trápenie topila často v kvapkách alkoholu.
Zaujímavé je, že počas pobytu u nás pila iba zelený čaj.
Možno prišiel ten čas, kedy si uvedomila, že v práci na sebe má zmysel pokračovať.

Za dverami ličebne

Viac o e-knihe

O čom je ľudský život?

O láske, rodine, práci, informáciách, zážitkoch, snoch…ale aj o menej pútavej téme, ako je stárnutie a smrť.
Pracovala som v prostredí, kde sa žilo a pomáhalo žiť,
ale kde sa aj umieralo a sprevádzalo v ťažkých chvíľach človeka.

To, čo sa odohrávalo v zariadení pre dlhodobo chorých aj umierajúcich pacientov, som sa rozhodla spracovať do minipoviedok s krátkym zamyslením.
Zamyslením sa nad tým ako žijeme,
zamyslením sa nad tým, ako sa cíti človek na ceste do neznáma,
zamyslením sa nad tým, čo môžeme urobiť kým sme ešte zdraví.

Ukážka:

Melánia

Na prvý pohľad obyčajní, samostatne sa pohybujúci, niekedy usmievaví ľudia. Túlajú sa chodbami a hľadajú svoje pracovisko, inokedy vysedávajú so zbaleným kufrom s cieľom ísť domov pri dverách uzavretého oddelenia. Títo, na pohľad všední ľudia, sú „neobyčajne” stratení v reálnom svete. V medicíne sa tento stav označuje slovom demencia. Pacienti s demenciou sa orientujú v súradniciach svojej mysle, záhadných a málo prebádaných. Otváram dvere izby, kde ma s úsmevom víta pacientka Melánia.
„Veľmi sa teším, že ma zoberiete. Akosi nemám čo na práci,” posťažuje si.
Kráčame do spoločenskej miestnosti, kde znejú ľudové piesne. O chvíľu mi šeptom oznamuje, aby nerušila ostatných: „Musím už odísť, lebo prídu naši a sama domov nepotrafím. Pójdete se mnú?” vysloví nárečím podfarbenú otázku.
Viem, že nemá význam jej odporovať, a predsa sa pokúšam. „Máme čas, pôjdeme spolu o pár minút,” opatrne odpovedám. Znervóznie a rozpačito opakuje: „Dójdu naši a nenájdu ma!” Odchádzame.

Popoludní navštívim pani Melániu opäť v jej izbe. „Ako ste využili čas dopoludnia?” znie moja otázka. S úsmevom a nadšením informuje: „Viete, bola som tam, kde sa spievalo. Ojojoj, ako len pekne spievali!”
„S kým ste tam boli?” vyzvedám.
„S takou príjemnou pani, ktorá ma sprevádzala až sem.” Uvedomila som si, že v danej chvíli som pre Melániu iná osoba ako pani z dopoludnia. Spev si pamätala, ale moju tvár nie. Spomínala iba zážitok zo spevu. Akoby zachytila len emócie, nie tvary. Melánia ma zakaždým víta ako novú osobu, s ktorou sa prvýkrát zoznamuje. Je to zvláštny pocit. Ako dve herečky vo filmovom štúdiu, kde po odklepnutí klapky hráme tú istú situáciu odznova.

Všimla som si, že pacienti postihnutí demenciou v sociálnom kontakte vnímajú najmä, a niekedy iba, emócie.

* Pojem demencia pochádza z latinského: „de mentia”, čo znamená „odchádzajúci duchom, strácajúci na duchu či na rozume.”
Recenzia:

Ďakujem Zuzke za veľmi peknú publikáciu, ktorá ma na chvíľu vrátila do Liečebne. Ďakujem aj ostatným zamestnancom, sanitárom, zdravotným sestrám, fyzioterapeutom, lekárom, pánovi riaditeľovi, rehoľným sestrám, ktorí dotvárali rodinnú a družnú atmosféru. Každý bol originálne dôležitý. Prajem všetkým, aby si uchovali pekné spomienky a na nepríjemné rýchlo zabudli. Väčšina z nás sa rozpŕchla, ale ducha Liečebne so snahou byť empatický a pomôcť chorým môžeme dávať ďalej. Nech je aj táto knižka nám na povzbudenie, že žiadna snaha nie je márna…

MUDr. Michal Mrocek, primár

ČO vy na to?

Viac o e-knihe

Životom putujeme každý po svojom.
Vidíme a vnímame okolitý svet zmyslami ale aj srdcom či vzletnejšie povedané dušou.
Naše zmysly sú veľmi podobné, ale môžeme rozdielne nazerať na čokoľvek.
Vo svojich zamysleniach, úvahách a postrehoch som s troškou vtipu, nadhľadu a
empatie zauvažovala trochu inak.
Trochu inak o úsmeve, hneve aj sebahodnote.
Trochu inak o láske, starobe aj obyčajnej jednoduchej chvíli v živote.
Ak sa rozhodnete knižku prečítať, môžeme si v nej zauvažovať spolu…
Našli ste v našom obsahu nejaké nepresnosti?

Zuzana Balašovová Donátová