Pranier
Spolulikvidátori zvrchovanosti Slovenska, alias duchovní bezdomovci
Práve veľmoci môžu raz rozhodovať o našom bytí a nebytí
V slovenskom parlamente sa objavil návrh uznesenia, ktoré má označiť Ruskú federáciu za štát podporujúci terorizmus. Určite nikoho neprekvapí, že pod tento návrh sú podpísaní najmä tí, ktorí urobili pred tridsiatimi rokmi všetko pre to, aby zamedzili vzniku samostatnej Slovenskej republike, ktorí sa dodnes nestotožnili s jej existenciou a robia všetko pre to, aby jej čo najviac ublížili dnes i do budúcnosti. K ním sa pridalo zopár duchovných bezdomovcov zo SaS a OĽaNO, ktorí o politike nevedia nič (okrem toho, že im cinkne na účte každý mesiac slušná sumička) a ktorí si myslia, že keď idú vedľa slona dupajú ako slon.
Nikto, kto má len trochu rád svoju vlasť, svoju krajinu, svoju domovinu, nemôže predsa zaťažovať prítomnosť a budúcnosť svojej krajiny nepremyslenými, hlúpymi, nič neznamenajúcimi teatrálnymi vyhláseniami voči krajine, ktorá bola, je aj zostane veľmocou, ovplyvňujúcou našu existenciu teraz i v budúcnosti!
Môžeme si myslieť o aktuálnom Rusku hocičo, môžeme ho odsudzovať za všetko možné i nemožné, ale nemali by sme zabúdať, že raz sa môže stať, že jeho predstavitelia budú rozhodovať o našom bytí a nebytí, a potom nám všetko spočítajú. Pretože ako hovorí ľudová múdrosť Všetko je dočasu, iba Pán Boh naveky. Pre ateistov trošku ľudovejšie: V dejinách je to viac ako časté, že každý chvíľku, ťahá pílku.
Keby náš národ nemal skúsenosť so spojenectvom s veľmocami, ktoré nám akože garantovali našu bezpečnosť, ešte by sa hádzanie do priepasti, pardon náruče spojenca dalo chápať. Ale naša vlastná skúsenosť hovorí, že veľkí sa veľmi rýchlo dohodnú na úkor slabých, keď dospejú k presvedčeniu, že je to aktuálne v ich záujme. Mníchovská dohoda z roku 1938 je toho jasným svedectvom.
Možno by som mohol spustiť celú tirádu whataboutizmu, ale neurobím to. Načo? Každý kto chce, si môže prečítať akúkoľvek učebnicu dejepisu, kde je to čierne na bielom, ako sa správajú veľmoci k svojim „spojencom“, ktorých vlastne aj podľa ich tvrdenia nemajú. Majú len záujmy. A keď ich záujmom bude nás hodiť do pažeráka ich aktuálneho „nepriateľa“, tak to bez váhania spravia.
Preto sa ešte raz pýtam, aký záujem – okrem poškodenia najelementárnejších záujmov Slovenskej republiky – vedie predkladateľov tohto nezmyslu, aby ho predložili? Možno by bolo načim spomenúť okrídlenú anekdotu z času reálneho socializmu. V anekdote bola otázka, prečo sa Leonid Iljič Brežnev tak milo usmieva, keď prichádza k nemu na návštevu Vasil Biľak. Nuž preto, že vie, že Biľak mu splní aj tie želania, ktoré ešte nemá! Veru aj naši „aktivisti“ sa rozhodli plniť priania našich spojencov, ktoré ešte nikto nevyslovil. Keby mali čo len elementárny vzťah k Slovenskej republike, nikdy by ich podkladanie sa pred nevyslovenými požiadavkami nenapadlo.
Anton Hrnko
