Na politickej predvolebnej scéne sa denno-denne odohrávajú rôzne neuveriteľné situácie. Jedna z nich sa možno odohrala práve takto…
Humoreska
O tom, ako sa predseda stal nesebeckým
(Fikcia)
Vracal som sa domov zo služobnej cesty. Cestoval som vo vlaku a unavený z celodenného zhonu,
vychutnával som komfort a pohodlie klimatizovaného kupé. Sedel som pri okne sám a so záujmom
sledoval neustále sa meniacu panorámu krajiny. Vonku sa postupne stmievalo… Monotónny, dobre
utlmený klepot odvaľujúcich sa kolies, začal ma pomaly ale iste uspávať… Na chvíľu som musel
naozaj zaspať, lebo vôbec si nepamätám, kedy vlak zastal a do vlaku pristúpili ďalší cestujúci…
Prebral som sa až na hlučný šuchot odsúvaných dverí na mojom kupé. „Dobrý večer, je tu voľné
miesto?“ opýtal sa muž stojaci vo dverách. „To je ale hlúpa otázka,“ pomyslel som si, „veď toto je
povinne miestenkový vozeň.“ „Dobrý večer, nech sa páči,“ odvetil som a pohybom ruky mu
naznačil, že sú tu voľné miesta. Usadil sa taktiež pri okne, hneď naproti mne. Chvíľu si ma
premeriaval svojim ostýchavým pohľadom, no potom sa intenzívne začal venovať svojmu mobilu.
Zdalo sa, že na internete ho práve zaujala nejaká mimoriadne zaujímavá správa… Ja som si však
všimol, že svojim mobilom sa iba šikovne snaží maskovať svoj skutočný záujem… Po chvíli ma
totiž bez akéhokoľvek zaváhania zrazu oslovil: „Prepáčte, ale zdá sa mi, že vás odniekiaľ poznám…“
„Áno?“ opýtal som sa zvedavo a zároveň pobavene. „Ak sa nemýlim, vy ste volali záchranku na
pomoc tomu nešťastníkovi…“ pokračoval. „Záchranku… nešťastníkovi…“ v duchu som si opakoval
jeho slová a na znak nesúhlasu som ihneď rezolútne pokýval hlavou. „Nie, určite sa mýlite…
s niekým si ma pletiete,“ dodal som so zdvihnutým obočím a zdvorilo sa pousmial. Nastalo trápne
ticho. Z jeho neistého, rozpačitého pohľadu som usúdil, že moja odpoveď ho vyviedla z miery. Bolo
vidno, že očakával inú odpoveď. Zdalo sa, že je naozaj riadne zaskočený… Prišlo mi ho ľúto. Preto
som mu vzápätí položil zdanlivo jednoduchú otázku, niečo na spôsob oslieho mostíka: „A čo sa
tomu nešťastníkovi vlastne stalo?“ Bola to dobrá otázka… Jeho zachmúrená tvár sa okamžite
rozjasnila. Zhlboka sa nadýchol a s neskrývanou radosťou sa ma opýtal: „Naozaj to chcete vedieť?!“
„Áno,“ pritakal som. Dôverne sa ku mne nahol a ja som si vypočul neuveriteľný príbeh…
„Kráčal som po ulici, keď muž, stojaci na zastávke autobusu, sa predo mnou zrazu zapotácal
a bezvládne, ako hnilá hruška, spadol na zem. Bol rekordne horúci deň, slnko pražilo, možno bol
dehydrovaný, možno dostal úpal… neviem… jednoducho odpadol. Ihneď som sa mu snažil pomôcť.
Našťastie, videli to viacerí… Dvaja mládenci, sotva pätnásťroční, ihneď pribehli a spoločnými silami,
oni za ruky a ja za nohy, sme ho bezvládneho odtiahli z chodníka a položili na blízky trávnik do tieňa
pod stromom. Ďalší muž, ktorý sa pri nás zastavil, sa medzitým mobilom snažil privolať
záchranku…“ povedal a významne sa odmlčal.
„Aha, chápem,“ povedal som, „ten muž som podľa vás mal byť ja. Ľutujem, ale nebol som…“ Muž
na znak porozumenia zľahka pokýval hlavou a dodal: „Ale naozaj ste mu veľmi podobný…“ Potom
vzrušene pokračoval: „Keď som zistil, že nedýcha, ihneď som ho začal resuscitovať… totiž, začal
som s masážou srdca a tiež mu poskytol umelé dýchanie…“ „Vy ste lekár?“ opýtal som sa s istým
rešpektom. „Nie, som elektrikár,“ povedal skromne, no vzápätí hrdo dodal: „Ale absolvoval som
povinné školenie, kurz prvej pomoci…“ O chvíľu vzrušene pokračoval: „Chvalabohu, dopadlo to
dobre, lebo ten nešťastník začal reagovať… teda samostatne dýchať. Jedna pani, ktorá sa tu
náhodne objavila, mu ihneď ponúkla svoju fľašu s čistou vodou… Práve vtedy sme v diaľke počuli
a o chvíľu aj videli sanitné vozidlo, ako sa s kvíliacou sirénou a blikajúcim majákom blíži k nám.
Z vozidla vystúpila žena, jediná žena – záchranárka. Lekár, zdravotník aj šofér v jednej osobe…
Predstavte si, iba zalamovala rukami, keď toho nešťastníka videla ležať na zemi. Našťastie, bol už
pri vedomí, no nestihol sa ešte úplne zorientovať… Naklonila sa k nemu a nahlas, aby to všetci
počuli, povedala: neboj sa Edko, všetko bude v poriadku, ja sa už o teba postarám, zostanem tu
s tebou!“
Spolucestujúci sa zhlboka nadýchol a vreckovkou si utrel spotené čelo. Nasucho si odkašľal
a pokračoval ďalej: „Až vtedy sme si uvedomili, akého významného „nešťastníka“ sme vlastne
zachraňovali. Vyzeral totiž naozaj zúbožene. Vôbec sme ho nespoznali… Pristavená sanitka
s blikajúcim majákom medzitým prilákala množstvo rôznych zvedavcov. Mnohí z nich využili
príležitosť a toto nevšedné divadlo si nahrávali na mobil. Dav ľudí neustále hustol. Prešlo zopár
minút a dav sa zrazu začal rozostupovať. Všimol som si, že k ležiacemu predsedovi sa cez hustý dav,
so slovami „dovoľte… prepáčte… ustúpte… snažil pretlačiť početný televízny štáb a tiež viacero
fotografov a novinárov. Neuveríte, ale vtedy sa stalo niečo neočakávané. Na naše veľké
prekvapenie, Edko sa s vypätím síl postavil na vlastné nohy. Potom sa svižne zohol a rukami si začal
oprašovať nohavice… akoby sa nič nestalo. Samozrejme, ľudia v jeho blízkosti zhíkli od
prekvapenia. Bolo vidno, že predseda je naozaj skúsený politik, profesionál. Prítomnosť týchto ľudí
zapôsobila na neho ako mocné afrodiziakum… Pred televíznymi kamerami a cvakajúcimi
fotoaparátmi okamžite zaujal dôstojnú pózu.“
Po týchto slovách si spolucestujúci zložil zarosené okuliare, utrel ich, a s neprehliadnuteľným
dojatím pokračoval: „Bol to pre mňa neuveriteľne silný zážitok. Na jeho slová nikdy nezabudnem“:
„Milí spoluobčania, som veľmi rád, že ste sa tu zišli v tak hojnom počte. Chcem vám povedať niečo,
čo sa určite zapíše zlatými písmenami do dejín politickej kultúry. V prvom rade sa ale musím…
prepáčte… chcem sa poďakovať za svoju záchranu mojej záchrankyni, tu prítomnej pani doktorke.
Je to veľmi príjemná žena, lekárka, ktorá obetavo zachraňuje ľudské životy, medzi ľuďmi nerobí
rozdiely, je nestále pripravená pomáhať, je jedno, či je deň alebo noc, či je unavená alebo nie. Je to
proste záchranárka. Pomáhala aj strane, ktorú viedla mimoriadne schopná, ambiciózna
a všestranne vzdelaná odborníčka so špecializáciou na poťahovanie motúzikov… Som si istý, že
svoje bábky sa naučila ovládať bravúrne. Problém však nastal vo chvíli, keď sa rozhodla bojovať za
ľudí… Motúziky sa jej odvtedy začali nebezpečne zamotávať. Netrvalo dlho a postupne ich všetky
popretŕhala. Každá záchrana už bola márna… Ukázalo sa, že ignorovala dobré rady a nekriticky
presadzovala svoje ego… Preto sa rozhodla, že sa opäť vráti medzi obyčajných ľudí…“
Spolucestujúci, ktorému od rozprávania vyschlo v hrdle, si opäť nasucho odkašľal a pokračoval:
„Potom nám dojato oznámil, že dnes odpadol preto, lebo tri dni úmyselne nejedol ani nepil. Chcel
sa vraj na vlastnej koži presvedčiť, aké to je, či je to naozaj také zlé, ako to tvrdia mnohí ľudia, ktorí
sa ocitli na pokraji chudoby. Povedal: sú to naozajstní hrdinovia a zaslúžia si náš obdiv a úctu…
Potom známym gestom naznačil, že spomenutí „hrdinovia“ si zaslúžia aj potlesk…“
Keď sa na chvíľu odmlčal, opýtal som sa: „Čo bolo ďalej?“ Bol som naozaj zvedavý… Začal opäť
rozprávať, no bolo vidno, že je zjavne unavený: „V očakávaní mohutného potlesku kameraman
okamžite otočil kameru a objektív namieril na dav ľudí. Keď však na túto výzvu nesmelým
potleskom zareagovali iba dvaja či traja prítomní adolescenti, kameraman bleskurýchle zmenil uhol
záberu. Zdá sa, že predseda akoby očakával takúto reakciu, lebo náhle rozprestrel ruky a pozrel sa
na nás takým zvláštnym, vizionárskym pohľadom. Všetkým prítomným slávnostne oznámil: „Chcem
vás ubezpečiť, že práve som pochopil, čo je základným problémom slovenskej politiky. Je to
sebectvo, ktoré spája väčšinu politikov. Egá politikov… áno, egá ženú Slovensko do záhuby, preto
v parlamentných voľbách nemôžu zvíťaziť. Premýšľal som, čo môže byť najväčším prejavom
nesebectva, ktorý môžem urobiť. Rozhodol som sa, že ako predseda nebudem na prvom mieste
našej kandidátnej listiny. Jednotkou bude moja záchranárka. Bude namiesto mňa reprezentovať
našu stranu a úspešne ju viesť do predčasných parlamentných volieb! Myslím, že takto sa nám
podarí najlepšie osloviť našich voličov…“
Vlak práve prichádzal do cieľovej stanice, museli sme vystúpiť. Preto som sa nedozvedel,
ako tento meeting vlastne dopadol. Verím, že úspešne a ľudia si z neho odniesli nezabudnuteľný
zážitok. Vrátili sa domov plní nádeje a viery v lepšiu budúcnosť. Najmä tí na pokraji chudoby…
Musím si priznať, že tento vypočutý príbeh zanechal vo mne skutočne hlboký dojem. Bol som
dojatý… Takéto „nesebectvo“, ktoré sa určite zapíše zlatými písmenami do dejín predvolebnej
politickej kultúry, som naozaj nečakal…
Marián Nomilner
