Dnes aktuálne slovenský humorista Milan Kupecký

KULTÚRA
Ako sme „válčili“ za socializmu
(Autor Milan Kupecký, ilustrácie František Mráz)

Prečítali sme si…

V prvej časti novej knihy Milana Kupeckého nájdeme svojrázne koncipovaný životopis. Je to vlastne jeho ironické, miestami až sarkastické curriculum vitae. Dopustil sa odvážneho činu, opovážil sa ironizovať samého seba, teda akoby zosmiešňovať vlastnú osobnosť, robiť z nej akúsi osobu z redakčného inventára. Je to až hazardný čin, veď na takéto dobrovoľné zosmiešňovanie číhajú celé čriedy zosmiešňovačov, ktorí potrebujú živé terče, aby v rámci ich porovnávacej analýzy ešte viac, ponad tie ironizované terče, vynikli oni sami a ich kumpáni. Lenže, pravdu povediac, náš Milan si to dnes už môže dovoliť naozaj bez rizika. Vyrástol nám, je už dávnejšie pán Niekto. Je popredným členom slovenskej aforistickej obce, v štáte, ktorý je naozajstnou aforistickou veľmocou. Podaktoré z Milanových aforizmov už zľudoveli (uprednostňujem výraz „zľudovateli“), šíria sa medzi občanmi ako populárne slogany a v LITERÁRIU, v populárnej rubrike Literárneho týždenníka (podnes vychádzajúceho len ako dvojtýždenník, čo je výdobytok „demokracie“), ich nachádzame pravidelne, navyše aj v rámčeku AFORIZMUS DVOJTÝŽDŇA! Takže posmeškárov smiech už prechádza, ak týchto podceňovačov už dávno neprešiel, a Milan si môže strieľať sám zo seba koľko chce, kedy chce a kde chce. Nuž a to sa mu zachcelo aj na stránkach tejto jeho najnovšej knihy, ktorej recenziu práve čítate. Základná škola je preň výdatné žriedlo spomienkovej „študáckej“ irónie. Sám sa nazýva večným študentom, ibaže nemáme vždy skalnú istotu v tom, čo je ironizovaný fakt a čo je dômyselne zapracovaný vtipný školácky, poškolácky či školnícky aforizmus. Milan tvrdí, že sa o ňom podnes rozprávajú medzi učiteľmi i spolužiakmi bohatierske legendy. Ako o Markovi Twainovi, a to je veru vďačná akvizícia! Priznávam, že niektoré háklivé poznámky by som ja v takejto ironickej memoárovej knihe istotne vynechal, lenže ja som samoľúby egocentrik. Ale Milan, tento do značnej miery londonovský samouk, vie byť voči sebe neľútostne kritický. Ako záškoláctvo a školskú absenciu uvádza strednej a vysokej školy, elegantnejšie povedané – gymnázia a nejakej honosnej fakulty, v spisovateľských kruhoch najmä filozofickej. Ďalej objasňuje, ako sa pri hľadaní zamestnania (nie práce!) presunul z ľahkej atletiky na ľahkú múzu, v dôsledku čoho sa odvážne prihlásil na konkurz redaktora s cieľom zapĺňať rubriku Čierna kronika. Milan netají, že okrem školy života neabsolvoval žiadnu inú školu. Ja na revanš musím priznať, že v tejto škole života bol mimoriadne úspešným žiakom, čo presvedčivo vidno vo všetkých jeho doterajších knihách. Keď robil vysunutého redaktora (hovorilo sa im „vyšinutí“), vedenie redakcie od neho očakávalo výkony hodné politruka – teda zázraky na počkanie a nemožné do troch dní. Zdá sa, že mnohé absurdné príhody stačilo podľa jeho výstrižkov z vtedajších novín ironicky prerozprávať, opatriť ironickým mikrokomentárom. Podal by tak svedectvo o lokálnom úderníctve v absurdných obrazoch.
Ako charakteristický postoj Milana Kupeckého k nášmu politickému prechodu z blata do kaluže v novembri 1989 a jeho názorov na kataklizmy banánovo-čučoriedkovej republiky s operetnými matovičovskými prvkami hodno spomenúť vstupnú pasáž do druhej etapy knihy, do prológu s názvom Život je zmena: „V čase tzv. Nežnej som aj ja vyšiel do ulíc. Nie však voliť zmenu, ale zo zvedavosti, pretože ešte dnes mi rezonujú v ušiach slová môjho otca, ktorý povedal: Chlapče, politika je pánske huncútstvo. Napokon i bez môjho názoru a želania, – veď jedna lastovička leto nerobí, – prišlo k zmene. Žiaľ, k horšiemu. Pamätám si, veľa ľudí vtedy vyšlo do ulíc, no mnohí z nich na nej aj zostali, dnes ako bezdomovci a žobráci. A keďže nemám kalašnikov, som iba obyčajný publicista na dôchodku, navyše humorista, tak som siahol po zbrani zvanej satira, čo má síce krátky dostrel i životnosť, lebo mieri príliš nahor, predsa som sa rozhodol, bojovaťʽ tak, že som sa zamýšľal nad neduhmi ľudstva, niekedy aj v spoločnosti priateľov pri pive, ako sa devastuje príroda a životné prostredie, ako človek vynakladá najviac prostriedkov a um na vzájomné zabíjanie sa, a tak som siahol na svoje strelivo, ktoré som vtesnal do krátkych literárnych útvarov, respektíve do humoresiek a aforizmov.“ V druhej časti tejto knihy sa zoznámime s ironizujúcou sekvenciou, v ktorej Milan postupne paroduje rozličné mýty, dogmy, frázy a utopické vízie postupne sa rozkladajúceho deformovaného socializmu kremeľského typu. Autora treba pochváliť, že tu – na rozdiel od záľahy dokonca vysokoškolsky „vzdelaných“ analytikov a prorokov – nemiestne nešermuje pojmom „komunizmus“ a nenavodzuje tak falošnú predstavu, že sme tu žili v komunizme (ako bežne hlásajú rozhlasoví hlásatelia). Veď komunizmus ako spoločensko-ekonomické zriadenie je len fiktívna, nerealizovateľná predstava o beztriednej spoločnosti, v ktorej si každý lebedí a šmakuje nie podľa svojich zásluh, ale rovno podľa svojich potrieb. Presnejšie: chúťok, ktoré by deklaroval ako potreby!
Ale vráťme sa k jednotlivým humoreskám a paródiám tzv. výdobytkov socialistického realizmu, ale aj „výdobytkov“ socialistickej reality. Milan začína Krátkou analógiou vodiča, kde ironizuje dopravné maniere, dopravnú terminológiu i dopravné predpisy. V paródii s postupmi bájky, s názvom Hore je hore, prostredníctvom dialógu včielky a mravca, ironizuje socialistickú životnú morálku, vrátane pracovnej. V texte Pilulkové filé (dovolenka v roku tritisíc) sa vysmieva z odľudštenej technológie budúcnosti krajších zajtrajškov, ku ktorej sa už v dnešnom zotročení a opantaní digitalizáciou tak nechutne a nezodpovedne približujeme. Na socialistické rodinkárstvo, ktoré nám bez ujmy, bázne a hany prerástlo do kapitalistického rodinkárstva, si posvietil svojím satirickým reflektorom v texte s názvom Jozefka. V nasledujúcom texte fejtónového charakteru Na úrade nás zasväcuje do únavných byrokratických požiadaviek na prinesenie a predvedenie rôznych nepodstatných až nezmyselných potvrdení v bachratej aktovke div nie z hrošej kože. Toto byrokratické besnenie, prenesené z bývalého deformovaného socializmu do súčasného baskervillského kapitalizmu, priam kypí pri dnešnom vstupovaní do zamestnaneckého pomeru.
V satirickej žalobe s názvom Skoromonológ si autor posťažuje, ako na človeka bleskovo zabúdajú tí povestne „dobrí priatelia“, keď sa onen človek ocitne na dôchodku a vzdá sa všetkých funkcií. V ďalšom texte s názvom Nepríjemné hryzenie satirik medituje o hryzení svedomia a čo s tým podniknúť, keď to hryzenie nahlodáva človeku jeho pokoj i zdravie. Klopať na dvere tunajších ordinácií s tabuľkami v obrovskom písme zobrazenej direktívy NEKLOPAŤ? Vzápätí prechádzame k satire s názvom Nechápavý o kontakte istého obchodného partnera s vedúcim oddelenia akciovej spoločnosti Párky-Dárky, s.r.o. Je to príbeh takrečeno z každodenného života o zázračnom, rozprávkovom prútiku v podobe správne nabitej, tučnej obálky. A v pointe sprvu nechápavý, no po doručení obálky vzorne ústretový vedúci vysloví jasnú, zmysluplnú sentenciu: „Pane, ak chcete, aby sa auto dalo do pohybu, musí dostať benzín.“ Nuž teda tak.
A potom sa ocitneme Pri telefóne, texte založenom na manželských vzťahoch a submisívnych manželoch. Hneď v ďalšom mikropríbehu s názvom Na prednáške, v rečníckom monológu o škodlivosti exhalátov, smogu a iných negatívnych civilizačných faktorov sa stretneme s bežným paradoxom prednáškových podujatí: po informáciách o zhubnosti a škodlivosti fajčenia na ľudský organizmus nasleduje ohlásenie fajčiarskej prestávky. Krátky text Papierik je vytvorený na báze svokrovskej anekdoty a nasledujúca spomienková analýza Ako šťastne som si vydýchol pranieruje a rozpitváva bizarné i absurdné situácie v živote novinárov, vyvolané idiotským lustračným zákonom. Tu som sa okrem iného dozvedel, že každý Milan je tak trochu strelený, čo môže človeku v určitých situáciách poslúžiť ako slušné alibi. Do ironického memoárového prúdu patrí spomienka s názvom Úsmevne po snehovej kalamite o stereotypnom každodennom nasadnutí do rozbehnutého vlaku. Celý tento pelotón vtipných humoreskových a fejtónových textov uzatvára deväťčlenný výber z Milanových aforizmov, spomedzi ktorých spomeniem tento vari najaktuálnejší: „Vznikajú nové politické strany. Opäť si budeme môcť viac sľúbiť.“ A naozajstnou bodkou za celou knihou je minimedailón najdôležitejších údajov o autorovi.
Rád priznávam, že pri čítaní týchto Milanových ironických textov sa mi často vybavovali rôzne úryvky z prečítaných článkov a poznámok (vrátane anekdot) o živote amerického spisovateľa a žurnalistu Marka Twaina (1835 – 1910), uznávaného tvorcu humoristickej a satirickej prózy, majstra brilantnej irónie. To spoločné, čo má náš autor so spomínaným svetovým velikánom, je práca v redakciách novín i záľuba v ironických postrehoch, bonmotoch a slovohrách. Svojou najnovšou knižkou nám Milan Kupecký dožičil príjemné a zábavné čítanie, vrátane čitateľskej satisfakcie zo spravodlivého satirického výsmechu odsúdeniahodných socialistických dogiem i kapitalistických obludností.
(Recenzent knihy je spisovateľ)

Tak si tu žijeme

Po publikácii Čo vŕta Milanovi Kupeckému v hlave, ktorá je vyše päťdesiatročnou zbierkou už publikovaných myšlienok, čiže možno povedať osvedčených aforizmov (kniha vyšla aj v maďarčine), knihe so športovou tematikou s názvom Spoza čiary a do tretice Pohľad na životné prostredie očami humoristov Milana Kupeckého a Vlada Pavlíka, je na svete ďalšia satirická kniha s názvom  Tak si tu žijeme. Milan Kupecký ju pripravil spolu s niekoľkými karikaturistami. Popri jeho aktuálnych satirických myšlienkach do nej kresbami prispeli Vladimír Pavlík, Ľubomír Kotrha, Bruno Horecký, František Mráz, Andrej Mišanek, Vladimír Javorský, Miroslav Ďurža, František Bojničan, Vojtech Haring, Ľubomír Radena, Ľubomír Juhás, Pavol Švancár, Peter Žifčák, Ladislav Belica, Andrej Sekela a P. M. Kubiš.

Prinášame z uvedenej knihy zopár myšlienok – aforizmov

Žiť plným životom sa nedá s prázdnymi vreckami.
Lepšie ak vás kopne múza, ako keď vás vykopnú z práce.
Morálnemu víťazovi sa neujde miesto na stupienku víťazov.
Zranenia futbalistov nie sú najboľavejším miestom v našom futbale.
Špáradlá nepomôžu ak máte niekoho plné zuby.
Pochvala dnes neplatí medzi valuty.
Niekdajšiu deľbu práce vystriedala deľba peňazí.
Žiaľ, niektorí ľudia si svoju neschopnosť zamieňajú za osud.
Ako Homo sapiens sme najdokonalejším tvorom na Zemi. Vieme zo seba robiť opicu, somára, ba i vola.
Ubúda tých, čo si za naše devalvované euro dajú aj koleno vŕtať.
Kedysi kosák a kladivo, dnes širák a žobrácka palica.
Súdiac podľa prania špinavých peňazí, sme veľmi čistotný národ.
Nezaprel v sebe šachistu. Keď ho ponúkli fľašou slivovice, ukázal že má dobrý ťah.
Pozmenené porekadlo. Ktorý politik šteká, nehryzie!
Cenové relácie sú často zaujímavejšie, ako rozhlasové.
Charakteristika našej sociálnej politiky: Veľké oká na sociálnej sieti malé na povrchu polievky.
Odvtedy, čo sme sa otvorili Európe, mám prázdnu chladničku.
Všade vo svete kraľuje futbal, u nás bieda.
Kedysi sme okrádali štát. Dnes jeden druhého.
Euro: Bože, ako hlboko som kleslo!
Stále sme vo vojnovom stave. Kedysi sme bojovali za socializmus, dnes o prežitie.
Máme oveľa viac tunelárov, ako tunelov.
Vedel pochlebovať, hoci často nemal ani na chleba.
Vieme čo bude o 30 rokov, no nevieme čo bude zajtra.
Pre niektorých podnikateľov je oveľa ľahšie viesť motorové vozidlo, ako firmu.
Niektorí ľudia aj bez horolezeckého kurzu dokáže liezť na nervy.

Priviate vetrom

 

Tam, kde ruka ruku umýva, vznikajú najväčšie špinavosti.

Proti korupcii sa najvehementnejšie bojuje v médiách.

S poctivosťou najďalej zájdeš. Ak náhodou nezablúdiš

Aj by som nebral úplatky, ibaže tiež ich musím dávať.

Čas je najlepší lekár a pritom neberie úplatky.

Ej, čože je to päťdesiatka?! Ako úplatok.

Nemohol vziať rozum do hrsti. Mal v nej úplatok.

Nielen šaty robia človeka, ale aj známosti.

Nemali by aj úplatky podliehať zdaneniu?!

Závidím rieke. Tá si vie aj bez známosti urobiť koryto.

Heslo nedáš dostaneš, platí iba v športovej terminológii.

POSLEDNÍ MOHYKÁNI

Bol prvý apríl roku 1948. Od prevratu, v ktorom oficiálne prevzal moc
pracujúci ľud, viac ako ubehol mesiac, keď vo vydavateľstve Práca zrealizovali nápad skupiny humoristov, výtvarníkov a karikaturistov so sklonom k vtipnému zobrazeniu života. Začal vychádzať týždenník Roháč.
Na jeho stránkach sa prezentovali nielen prosté anekdoty, ale aj humoristicky a satiricky ladené poviedky, glosy, kreslené vtipy i seriály, ktorých postavičky, ako Dita, Jožinko či Bill, hovorili jasnou rečou a sú stále živými pamätníkmi. V redakcii sa zišlo, alebo s ňou dlhé roky spolupracovalo mnoho kvalitných autorov, ako Viktor Kubal, Milan Vavro, Peter Gregor, Jozef Babušek, Berco Trnavec, Ľubomír Juhás, Ondrej Zimka, Mikuláš Sliacky, Ladislav Mokráň, Tomáš Janovic, Ján Leško, František Mráz, Rasťo Visokai, Koloman Leššo, Ján Pivarči, Andrej Mišanek, Peter Gossányi, Vladimír Javoroský, Ľubomír Kotrha, Peter Petiška, Božena Hajdučiková – Plocháňová, Jozef Olšovský, Viliam Živický, František Okruhlica, Milan Stano, Ivan Popovič, Karol Čizmazia, Vlasta Zábranský, Ján Gľonda, Miťo Breza, Igor Danay, Dušan Polakovič, Milan Lechan, Bohumil Synek, Milan Kenda, Fedor Vico, Ľudovít Majer, Zdeněk Žáček, Petr Urban, Vladimír Renčín, Milan Kupecký, Vlasta Švejdová, Klára Jarunková, Viktor Kubal mladší, Adolf Born, Neprakta – Švandrlík, Josef Grušpier, Jan Vyčítal, Peter Chrenko, Milan Zelinka, Jaroslav Schut, Jozef Dunajovec, Ján Lenčo, Viera Urbanová, Ján Heinrich, Štefan Švec, Peter Hudák, Ľubomír Radena, Peter Zifčák, Dušan Dušek, Peter Hajduk, Marcel Krištofovič, Andrej Reiner, Vladimír Pavlík, Vojto Haring, František Bojničan, Miroslav Ďurža, Drahoslav Mika, Bohumil Synek, František Malec, J. A. Tallo, Kamila Stašková, Tibor Korbell, Miroslav Janega, Jozef Minárik, Ladislav Zrubec, Štefan Bittman, Milan Hodál, Gabriel Hocman, Jaroslav Liptay, Ondrej Bosík, Ladislav Bednár, Jozef Puchor, Imrich Jóža, Mojmír Groll, Rudolf Čižmarik a mnohí ďalší.
Už sa asi nenájde pamätník z radov jeho zakladateľov, ktorý by nám prezradil ako vznikol názov časopisu Roháč, no z biológie vieme, že roháče majú na každej nohe pár háčikov, ktorými sa veľmi pevne prichytia o podklad. Roháče, ako najväčšie chrobáky (Lucanus cervus), sme donedávna v okolitých slovenských lesoch mohli pozorovať pravidelne, ale v súčasnosti už patria medzi vzácne druhy. Vynikajú veľkým robustným telom a impozantným vzhľadom, pričom dospelý jedinec môže dosiahnuť dĺžku takmer 90 mm.
U nás sa vyskytoval v nížinách a pahorkatinách takmer po celom území, predovšetkým v listnatých, najmä dubových lesoch. Zásahy človeka do prírody a odstraňovanie starých stromov a pňov spôsobili miznutie jeho prirodzeného prostredia i zdrojov obživy. Dúfajme, že nevyhynie tak, ako časopis pomenovaný po ňom. V roku 1958 prešiel časopis pod krídla vydavateľstva Pravda a jeho náklad sa rýchlo zvýšil až na stotisíc kusov týždenne. Svoje postavenie na trhu si udržal aj v čase normalizácie, keď sa síce politická satira nenosila, ale napriek tomu autori našli vždy dosť „škáročiek“ i námetov, do ktorých mohli zapichnúť svoj satirický osteň a upozorniť na to, že žiť by sa dalo aj
ináč. Vo vydavateľstve Avízo sa po roku 1990 pokúšali, avšak bezúspešne, pokračovať vo vydávaní tohto titulu pod názvom Nový Roháč. Šéfredaktorom bol Viktor Kubal mladší. Keď časopis zanikol, krátky čas sa ho márne, už
pod hlavičkou Extra Roháč, snažil zachrániť oduševnený humorista Milan Kupecký vo svojom mini vydavateľstve
H+S (Humor a Satira), spolu s ďalšími autormi, prevažne bývalými „roháčovcami“, predchádzajúcimi prispievateľmi do tohto renomovaného časopisu, ktorého jedinou „chybou“ bola pečať bývalého komunistického tlačového kombinátu vydavateľstva Pravda. Pod jeho zánik sa podpísala tiež vlna tzv. demokratizácie a komercializácie.
Vieme, že za dobrý vtip v rôznej podobe sa dá veľa skryť, ale i veľa vyjadriť. Je to určitý uhol pohľadu na veci, ktoré sa dejú každý deň okolo nás. Vtedajšie komunistické vedenie vnímalo Roháč ako časopis, ktorý odhaľuje nedostatky na rôznych úsekoch hospodárskeho a spoločenského života, kritizuje buržoázne prežitky vo vedomí ľudí a reakčné
úsilie imperialistických mocností, prípadne sa v ňom pertraktovala komunálna satira. Na chválu jeho tvorcov treba povedať, že ak sa naskytla čo i len malá možnosť (napríklad v období roku 1968), alebo vznikla voľnejšia politická atmosféra či demokratickejšie obdobie, Roháč bol na svojich stránkach predvojom kritiky, respektíve satiry, ktorá bola akýmsi seizmografom ďalšieho možného smerovania spoločnosti.
Dnešok však neznamená, že nie je čo kritizovať, na čom sa zasmiať, skôr opak je pravdou. A ani odvaha by možno nechýbala, ibaže objekty kritiky zväčša siahajú do vyšších sfér a najmä vláda pravicového mamonu bráni takémuto pravdivému prejavu výpovede spoločenských neduhov, klamstiev, podvodov a ďalšieho, najmä politického marazmu,
v ktorom na Slovensku v súčasnosti žijeme. Nie je to však problém iba printových, ale i elektronických médií. A tak nečudo, že Roháč si svoje miesto, bez politickej, inzertnej a distribučnej podpory, i napriek svojej opodstatnenosti na trhu, neudržal. Ak sa zamyslíme a zadívame vôkol seba, vo všeobecnosti zdravý vtip, liečivá satira, najmä politického podfarbenia, sa z našej spoločnosti doslova vytratila. Kde hľadať príčinu, vieme… Humoristický chlebík, hoci v malých dávkach, ešte existuje, nie je však ľahký, najmä ak to má byť humor inteligentný. Po revolúcii a následnej divokej
privatizácii (rozkradnutím) a likvidáciou všetkého bývalého národného a štátneho majetku, sa Slovensko dostalo za pár rokov do úpadku takmer vo všetkých oblastiach spoločenského života, vrátane humoru a satiry. Pribudli bezdomovci, žobráci a satira na Slovensku poslúžila iba v čase privatizácie strategických podnikov a rozpredávania bývalého socialistického majetku najmä západným podnikateľom. Rozpredaním strategických subjektov cez Fond národného majetku profitovali najmä politici. Zrušením satiricko – humoristického časopisu sa pochopiteľne
zlikvidovala aj satira, ktorej sa najmä oligarchovia a politickí rýchlo zbohatlíci stránia ako čert svätenej vody.
Aj kapitalistické trhové prostredie potrebuje intelektuálne vyzretý humor a satiru, no prinajlepšom by sa to možno dalo realizovať vtedy, ak by išlo o komerčne rýchlo predajný časopis. Predsa zisk je prvoradý, hoci vieme, že humor a satira sa nezaobídu, ako ostatná kultúra, bez finančnej podpory. A tak na osude tejto kultúrnej oblasti, ako i obsahu nikomu nezáleží, najlepšie ich predstavám – majiteľom televízie, rozhlasu, podnikateľom, prípadne politikom a viac – menej i čitateľom viac vyhovuje bulvár. Stará „roháčovská“ kvalita autorov humoru a satiry zanikla,
čo by nebol problém, ale problémom je, že nevznikla kvalita nová. Mladí autori, humoristi sa nemajú kde „učiť“, ani kde publikovať a pomaly nevedia čo je to humoreska, epigram či aforizmus. Je tu však takpovediac, ako sa vraví, svetielko na konci tunela. Nedávno vznikol internetový Humorikon, do ktorého prispievajú a angažujú sa v ňom najmä autori z minulosti, ktorí však postupne generačne vymierajú. Je teda otázne, kedy sa na Slovensku v kapitalistickej demokracii dočkáme aj politického humoru a satiry. Možno teda konštatovať, že nejednému slovenskému čitateľovi chýba podobný kvalitný printový časopis ako bol nezabudnuteľný Roháč. Chýba najmä slovenským humoristom a satirikom, respektíve autorom, pre ktorých jeho zánikom zanikli aj ich predošlé publikačné a konkurenčné možnosti. Podľa západného vzoru sú dnes v časopisoch ako zábavný doplnok k dispozícii len erotické fotografi e, staré anekdoty
a veľké krížovky, v televíznych programoch trápny humor, na ktorom sa zúčastňujú viac – menej len komparzisti a malé deti. Znova konštatujeme, že nejednému slovenskému satirikovi, ktorých je pomaly ako šafránu, veľmi chýba spomínané periodikum v podobe nezabudnuteľného Roháča, ktorý prevrat v roku 1989 a následný trhový kvas kšeftovania a tunelovania – zdá sa, že nenávratne – zmietol z javiska našich kultúrnych dejín. Opakujeme, že humoristicko – satirický časopis Roháč, bohato ilustrovaný, vznikol v roku 1948 v socialistickom Československu,
ako týždenník s množstvom vtipov, karikatúr a humorných poviedok pre pobavenie, ale aj kritiku nedostatkov. Medzi najsledovanejšie patrili glosy, kreslené vtipy a seriály, ktorých postavičky mali svojich stálych priaznivcov. Roháč prinášal často vysoko sofistikovanú kritiku problémov socializmu, prinášal ušľachtilý humor a cielenú satiru, všetko prvky prenikajúce do podstaty problémov. Mal vysokú literárnu i výtvarnú úroveň, svoje schopnosti si mohli v ňom brúsiť viacerí kvalitní autori.
Súbežne s jeho zánikom zanikli aj publikačné možnosti slovenských humoristov a satirikov v podobe zábavných strán i dvojstrán v novinách, také bežné v čase tzv. „preklínanej“ totality. V súčasnosti nejde ani o nejakú neopodstatnenú nostalgiu, ide o úsilie prinavrátiť, alebo aspoň dovolať sa pokusov o návrat takéhoto kvalitného, vydareného časopiseckého produktu, akým bol Roháč, neskôr Nový Roháč a Extra Roháč.

MAJSTER VIKTOR KUBAL

Viktor Kubal, slovenský výtvarník, karikaturista, scenárista a filmový režisér, bol zakladateľom slovenského animovaného filmu a súčasne i spoluzakladateľom známeho satiricko – humoristického týždenníka Roháč. Narodil sa 20. marca 1923 v Svätom Jure, zomrel 24. apríla 1997 v Bratislave vo veku 74 rokov. Je pochovaný na Martinskom cintoríne. Od jeho smrti uplynie tento rok 24 rokov (2021) a bol by sa dožil 98 rokov. Jeho štýl tvorby je charakteristický skratkovitou kresbou, humorom a premyslenou dramatizáciou príbehov. Je autorom mnohých
animovaných filmov, ktoré získali viaceré zahraničné ocenenia. Herecky sa uplatnil vo filme Dávajte si pozor! O majstrovi Viktorovi Kubalovi vyšla vo vydavateľstva Mladé letá v roku 1964 jedna z prvých kníh. Obsahuje veľa z obdobia života a tvorby tohto ojedinelého slovenského umelca a má priliehavý názov Vaša Dita, ktorej názov niesla aj jeho dlhoročná pravidelná rubrika. Dita bola roháčovskou kmeňovou postavičkou, podobne ako Schekov Jožinko (Jozef Babušek) alebo Plocháňovej Bill a Mary. A keďže kniha bola určená deťom od 9 rokov, je to výber z kresieb a textov, ktoré sú vhodné pre túto vekovú kategóriu. Pravda, Viktor Kubal nemusel priveľmi cenzurovať sám seba, pretože jeho humor bol napájaný detským videním, bol mierne detinský v tom najlepšom zmysle slova, detsko – radostný. Štruktúra knihy je taká, že na ľavej strane sú krátke textíky s ilustračnými kresbičkami a na pravej jeden strip, väčšinou so štyrmi fázami jedného deja. Viktor Kubal čerpal zo života súčasnej rodiny, zo vzťahov medzi rodičmi a deťmi, ale spod jednoduchých postrehov preráža kolorit doby, napríklad z tohto zápisu: „Mamička išla kúpiť olej. Nekúpila, lebo ho mali dosť.“
Dnešnej generácii môže byť táto satira vzdialená, pretože pomenuváva dobu, keď sa nekupovalo to, čo sme potrebovali, ale to, čo bolo práve dostať. Niektoré texty si vyžadujú ilustráciu, iné obstoja ako vtipný výrok alebo bonmot: „Dostala som štyri jednotky naraz, dokonca už aj spočítané.“ Kubalovská linka, zdanlivo spontánna, nakreslená bez opravovania jedným ťahom, vošla do povedomia celých generácií čitateľov. Stala sa ornamentom vizuálnej kultúry 20. storočia, tak ako kresba Martina Benku. Vraví sa, že humor je skutočne soľou života! Tento výrok je vhodné si pripomenúť najmä v apríli, ktorý je okrem iných sviatkov aj sviatkom humoru. Zároveň si treba uctiť aj pamiatku úmrtia Viktora Kubala, ktoré každoročne pripadá na deň 24. apríla.
„Humor, podobne ako smiech sú dôležitým spojivom medzi ľuďmi.“ Aj toto je jeden z mnohých výrokov majstra Viktora Kubala, na ktorého stále nielen satiricko – humoristická obec s úctou spomína.
Majster Viktor Kubal, ako ho kultúrna verejnosť vníma, bol velikánom slovenského humoru a satiry a tiež priekopníkom slovenského animovaného filmu tej doby. Patril, okrem iného, medzi pravidelných autorov, tvorcov i spoluzakladateľov bývalého satiricko – humoristického časopisu Roháč. Bol umelcom s veľkým „U“, po ktorom zostala hlboká autorská stopa, stopa tvorcu. Nielen ako satirika, karikaturistu, ale i človeka, ktorého navyše zdobili morálne i ľudské atribúty. Tento slovenský umelec, skutočná celebrita, bol aj ako autor animovaného filmu (najznámejší z nich Zbojník Jurko a Krvavá pani) svojou tvorbou prínosom do slovenskej klenotnice. V časopise jeho doby, v známom slovenskom Roháči bežal nepretržite, týždeň čo týždeň – 36 rokov (!) mnohým ešte aj dnes v pamäti rezonujúci kreslený seriál Vaša Dita, vhodný zápisu do Guinessovej knihy rekordov. Boli to však aj ďalšie seriály, ako – Marcipánová rozprávka, Cvik a Cvak, Janko Hraško, Puf a Muf, či Panák z križovatky, ktoré boli paralelne publikované v Roháči. Nakreslil nespočetne veľa humorných i satirických obrázkov a napísal veľa textu, ktorými týždeň čo týždeň obveseľovali čitateľov obľúbeného slovenského časopisu, ale i mnohých ďalších slovenských periodík.

Zo spomienok na majstra Kubala, z pera autora tejto knihy Milana Kupeckého

„Moje spomienky ako humoristu sú na majstra Viktora Kubala stále živé. Bol som jeho vyznávačom i obdivovateľom zároveň, vrátane jeho tvorby. Spomienky na neho budú vo mne rezonovať do konca života. Som rád, že patrím medzi tých, ktorí mali možnosť aspoň občas sa s ním stretnúť. Bol to veľký, myšlienkovo a intelektuálne bohatý, hlboko
veriaci človek. Stretnutia s ním boli pre mňa nielen obohatením ale i nevšedným zážitkom. Osobne v redakcii Nového Roháča, na Teslovej ulici v Bratislave, kam pravidelne nosil obrázky – karikatúry, svoje malé umelecké dielka. Utkvelo mi v pamäti, ako často (s jeho typickým a príslovečným úsmevom na perách a s dávkou irónie), už pri vstupe do dverí sa spýtal: – Ešte vychádzame? Podobne ako všetci humoristi, vrátane nás v redakcii, i on intenzívne prežíval problémy, ktoré vydávanie tohto periodika sprevádzali, až do jeho zániku. Majster Kubal, tak ako sa zračilo aj z jeho humorne ladených obrázkov, mal vždy dobrú náladu sprevádzanú šibalským úsmevom. Bol tiež dobrým rozprávačom zážitkov pre vďačných poslucháčov. Pamätám si na jednu z jeho príhod…Vraj, keď raz išiel po ulici, zrazu zazrel v zrkadle skleného výkladu človeka, ktorý mu bol veľmi nesympatický. No, keď sa lepšie prizrel, zistil, že je to vlastne on sám. Nasledoval srdečný smiech. Aj taký bol majster Viktor Kubal. Táto príhoda svedčí o jeho schopnosti sebairónie, nadhľadu a duchaplnosti. Mal vrodenú skromnosť, a preto sa za žiadnu „celebritu“ nepokladal, navyše bol vlastencom, človekom s národným cítením. Po skone tohto velikána, umelca svojej doby a času, v ktorom žil a tvoril, zostalo doteraz veľké vákuum, ktoré stále v satiricko – umeleckom prejave a tvorbe výrazne na Slovensku cítiť.
Je to absencia ducha a vtipnej myšlienky, trefnej satiry veľkého formátu, druhu umenia, ktoré prezentoval. Aj na tom našom malom Slovensku vyrástlo vždy veľa umeleckých osobností, no dovolím si tvrdiť, že majster Kubal, o ten pomyselný kúsok nad ostatnými vyčnieval. Majster Kubal v roku 1943 ukončil Vyššiu školu staviteľskú, potom študoval na Škole umeleckých remesiel v Bratislave.“

Krátke priblíženie prierezu jeho umeleckej tvorby

Kreslený humor a satiru na Slovensku po roku 1945 je možné si iba veľmi ťažko predstaviť bez karikaturistu Viktora Kubala. Už v 50. rokoch sa jeho výtvarný prejav vyhranil do pôsobivej kresbovej skratky, ktorá bola pre autora ň prostriedkom bezprostrednej realizácie vtipného nápadu. Ako sa vyjadrili o ňom naslovovzatí odborníci, pre Viktora Kubala bolo typické, že už v prvej predstave nachádzal obrazné riešenia v ľahkej náčrtkovitej kresbe ceruzkou. Definitívnu podobu dostávala karikatúra prekresleným perom – tušom. Za predpokladu, že obrazné riešenie vždy
autora uspokojilo. Kubalova zámerne neštylizovaná kresbová linka priamo ozrejmovala satirickú myšlienku, niekedy vyjadrenú aj sprievodným textom. A svojou skratkovitosťou a zrozumiteľným jazykom vytvárala podmienky na nadviazanie okamžitého kontaktu, dialógu medzi obrazom a divákom, v roháčovskom prípade čitateľom. Viktorovi Kubalovi išlo vždy o obsah, o humornú či satiricky vyhrotenú myšlienku vypovedanú najjednoduchšími prostriedkami kresby. Za jej formovou jednoduchosťou, akoby „remeselnou nenáročnosťou“ a kompozičnou prehľadnosťou sa skrývalo hlboké pochopenie udalostí a ich interpretácia cez humorné obrazové nápady smerujúce niekedy ku kriticko – satirickému obsahu. Jeho humorné figúrky a výjavy, často komponované v cyklickom deji svojsky depatetizovali a zľudšťovali zlo, hlúposť a základné spoločenské nešváry. Kresba umelecky, úzko korešpondovala s myšlienkou. Sám Viktor Kubal svoje práce pokladal za publicistické, novinárske – a tak ich aj robil. Vždy nakreslil aktuálny obrázok, ako napríklad iný novinár napíše článok a zanesie, či odošle do redakcie, čím učiní zadosť svojmu novinárskemu remeslu, či povolaniu, čo má všeobecnú platnosť. Zaujímavá a bohatá je aj jeho filmová tvorba. Viktor Kubal bol nielen zakladateľom slovenského animovaného filmu, ale aj jedným z významných predstaviteľov svetového animovaného filmu v tej dobe. Bol nielen autorom výtvarných a animovaných návrhov, ale aj autorom námetu, scenárov i režisérom. Avšak v porovnaní s vtedajšou zahraničnou technikou spracovania boli takéto realizačné aktivity v našich podmienkach priam heroické, neskutočné a obdivuhodné. Autor bol pritom zároveň aj kameramanom, ba dokonca i strihačom filmu. Boli to v porovnaní s dneškom relatívne primitívne podmienky. Ak zalistujeme v archívnych dokumentoch, dozvieme sa okrem iného, že Viktor Kubal svoje prvé pokusy kreslil tušom na filmový pás už ako dvanásťročný. Neskôr navštevoval celoročný denný kurz pre kinetickú fotografi u a kinematografi u v škole Umeleckých remesiel v Bratislave. Svoje prvé animované filmy, ako Studňa lásky, Únos, Tajomný dedo, natočil vo vtedajšej spoločnosti Školfilm, predtým ako začal pracovať v bratislavskom štúdiu animovaného filmu. Tu vyrobil niekoľko zaujímavých seriálov, ako napríklad O Jankovi Hraškovi, paralelne v Roháči uverejňovaná seriálová
Dita, ďalej cyklus rozprávkových večerníčkov, ako Panák z križovatky, Puf a Muf, až sa dopracoval k tvorbe a realizácii, pamätníkom ešte dnes dobre známych celovečerných animovaným filmov Zbojník Jurko a Krvavá pani. Ako režisér a animátor vytvoril bezmála 400 krátkometrážnych animovaných fi lmov, z ktorých mnohé získali významné domáce
i zahraničné ocenenia. Čierny a biely kocúr Puf a Muf sa stali hviezdami čiernobieleho filmu v roku 1969. Legendárnou sa stala aj kreslená postavička zbojníka Jurka, ktorý bol inšpirovaný Jánošíkom. Na tvorbu animovaného filmu Krvavá
pani čerpal zase inšpiráciu z historickej postavy – grófky Alžbety Báthoriovej z Čachtíc. Majster Viktor Kubal svojou každodennou tvorbou vyše štyri desaťročia dokazoval, že humor a satira sú prepotrebné veci pre ľudí, podobne ako chlieb a smiech, ktoré boli podľa neho najkratšou  vzdialenosťou medzi ľuďmi.

V našom „roháčovskom“ archíve sme našli aj jeden z jeho posledných autentických rozhovorov, ktorý prinášame:

Čím vlastne kreslíte, majster Kubal?

– Hocičím. Perom, ceruzkou, čo príde. Raz sa ma deti opýtali, ako to vlastne kreslím. A prečo akurát takú figúrku. Tak som im dal návod a podľa neho môže kresliť každý. Predstavte si biely papier, zatvorte oči, predstavte si tam to, čo chcete nakresliť. A kým to máte ešte v pamäti, rýchlo to obtiahnite. A je to!

Prečo ste v Roháči vo vašej pravidelnej rubrike dali meno svojej postavičke práve Dita?

– Viete, kedysi dávno som čítal román Veselá pieseň o Bernadette, o francúzskom dieťati. Vtedy sa nám práve v rodine narodila dcérka a chceli sme jej dať meno Bernadetta. Ale prišiel na návštevu švagor a ten chcel Ditu.

Ako sa vám žije v týchto ťažkých časoch?

– Ťažké časy boli vždy. Nikdy nebol život ľahký. Tak to človek tragicky a pesimisticky nesmie brať. Kto si ako povie, tak sa vlastne má, podľa príslovia „Kto sa pochváli, má pochválené, kto pohaní má pohanené“. Pritom nechcem nič zľahčovať. Skúste sa vždy na život pozerať z tej príjemnejšej stránky. Napríklad…ako som rád, že nemám auto, pretože tým mám menej starostí i zodpovednosti. A tak je to aj s ostatnými materiálnymi statkami. Skúste napríklad všade, kam prídete rozosievať optimizmus a dobrú náladu. Uvidíte, že sa to vyplatí. Viem, vždy to nejde, no treba sa vždy aspoň pokúsiť naladiť pozitívne.

Viete po kom ste zdedili talent?

– Ja mám všetky tetky z otcovej strany maliarky. Boli učiteľky a v tom čase učiteľ musel vedieť takmer všetko. Aj z mamičkinej strany, ktorá sa narodila v Budapešti, boli jej bratia výtvarníci aranžéri všetkých obchodov. Otcova mama bola sestra Hansa Faladu, známeho spisovateľa. Tieto gény, ktoré som zdedil, mi akosi zostali. No a čo sa týka humoru, mal som napríklad brata advokáta, ktorý tiež bral život s humorom. Rozviedol s nadhľadom každého, kto si o to požiadal. Bral to svojim spôsobom zábavne, hoci je to vážna vec. Záleží z ktorej strany, z akého uhľa pohľadu
na to hľadíte.

A čo pribúdajúce násilie, sebeckosť, brutalita…Ako to vnímate?

– Aj to záleží od pohľadu na vec. Ja som tiež prežil vojnu a nevedeli sme čo a ako bude. Vždy som sa však snažil veci brať tak, ako idú. Zdražel chlieb, maslo, nuž zdražel, nejako to prežijeme. Viete, keď človek prejde o kúsok cesty ďalej, napríklad od miesta kde sú problémy, už sa mu veci zdajú inakšie, ľahšie jednoduchšie a možno je už aj po probléme. Prípadne časom sa zdajú až malicherné a človek sa nad nimi neraz povznesie, ba i pousmeje. Čas je najlepší lekár. Nad ničím sa netrápim, najmä nad tým nie, čo neviem ovplyvniť. A ako sa hovorí: ak nejde o život, nejde vlastne o nič…

Liečba humorom

Niekedy by som si želal, aby ma zamestnávateľ pustil k vode. Na zahraničnú dovolenku.

Kedysi sme spoločne chodili na pivo. Dnes na testy a protesty.

Najťažšie je liečiť závislosť na peniazoch.

Zdá sa, že naša cesta k prosperite je nezjazdná.

Peniaze neprinášajú šťastie. Najmä nie tie susedove.

Neskáč druhým do reči. Najmä ak ťa chvália.

Pri dnešných cenách nepočuť výkriky módy, skôr stonanie zákazníkov.

Blíži sa čas parlamentných prázdnin. Občania si i napriek kovidu konečne zhlboka vydýchnu.

Komplexy sa dajú liečiť aj úradnou pečiatkou.

Milan Kupecký

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest
0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments