Anton Lauček je mimochodom autorom šiestich kníh a jedného románu pre mládež a štyroch divadelných hier. Je pedagógom, učil na gymnáziách v Liptovskom Hrádku a v Ružomberku. A tiež na stredných priemyselných školách v Ružomberku a v Liptovskom Mikuláši. Popri tom pôsobil aj ako vychovávateľ. Kedysi pôsobil na Katolíckej univerzite v Ružomberku, od roku 2010 pôsobí na Žilinskej univerzite.
K čitateľovi prišiel najnovší diel série prozaických miniatúr Antona Laučeka pod názvom Iba tak VIII. Iba tak – znenazdajky, a predsa nie neočakávane. Niekto by mohol povedať: Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Autor tam však vkročil už po ôsmy raz, no keď zarátame i výbery, dopracujeme sa k číslu štrnásť. Viaceré z jeho kníh sa už vypredali, a keď sa za nimi iba tak „zaprášilo“, logickým krokom sa stali výbery z nich, z ktorých nejeden nesie zvláštny poetický či humorný názov. Alebo výstižnejšie vyjadrené: smiešno-nádherný. Na ilustráciu uvádzam tituly dvoch: Vybijem ti zuby viečkami. Iba tak alebo Revolúcia nebude, lebo súdruh Lenin stratil balalajku. Iba tak. Úsmevné a pôvabné. No aj drsné a sarkastické. Aj to sú neodmysliteľné Laučekove polohy. Využíva ich obe naraz, pritom tvoria súzvuk. Ak spisovateľ je majstrom svojho remesla, Lauček ním nepochybne je, a to ho vedie k harmónii, nie k disonancii. Hoci niektoré jeho texty sú fabuláciou, iné sú až nepríjemne reálne. Autor však hrá čestnú hru a fikciu oddeľuje od skutočnosti, teda nemystifikuje. Vnáša humor tam, kde treba, text prifarbuje vzácnym štipľavým korením. Pritom vie, že všetko treba dávkovať s mierou. Lauček ju nikdy neprekročí, neprestúpi pomyselnú čiaru na ceste k prvoplánovej humoreske. Zriedka sa i hurónsky zasmejete, no príťažlivosť jeho prozaických textov spočíva v inom. Aj keď sa po celý čas budete usmievať, občas sa vás zmocní neveriaci úžas a až do konca neprestanete krútiť hlavou. Humor má veľa foriem, a Laučekovi nie je cudzí – ani ten čierny alebo insitný, no prednosť dáva subtílnemu a spoločensky angažovanému. Neraz zdvihnete obrvy nad jeho záznamom ľudskej hlúposti hraničiacej až s paródiou. Ak ste, rovnako ako autor, veriaci, musíte pripustiť, že Boh má svojský zmysel pre iróniu. A ak veriaci nie ste, prečítajte si špeciálne Iba tak, nachystané práve pre vás a honosiace sa názvom Iba tak pre bezbožníkov. Vari niet skupiny či spoločenstva – ak sa v ňom darí nespravodlivosti, nepravde, hriechu, neľudskosti –, na ktorých by autor nechal aspoň tú príslovečnú nitku suchú. Agilný komunista, politický oportunista, laxný kresťan, ktorý nežije podľa zásad svojho učenia, alebo „len“ príslušník masy, čo sa dobrovoľne dal zotročiť ohlupujúcim molochom zvaným médiá… Autor k nikomu nie je prehnane jemný. Práve naopak. A dobre tak! Tajomstvo úspechu a príťažlivosti Laučekových textov spočíva i v tom, že je výborný pozorovateľ, keďže nastavuje zrkadlo celej spoločnosti. Každá z jeho krátkych poviedok, glos, pohľadníc, reminiscencií, esejí a reflexií na čitateľa apeluje, má výrazný morálny rozmer a dáva si za úlohu budiť človeka z letargie ducha, do ktorej upadá v konzumnej ére zameranej na lacnú zábavu. Je očistou zmyslov zahltených plytkými a povrchnými atrakciami doby naklonenej bezuzdnému hedonizmu.
Poúča, budí, burcuje a… Popritom excelentne baví. Kladie si však za cieľ niečo ešte vznešenejšie a darí sa mu to – úsilie zušľachtiť človeka. Kvalitná literatúra má silu a moc meniť človeka k lepšiemu. Neľahkú úlohu si zvolil Lauček, a tak sa nevyhnutne dostáva do sporu s mocnými a, veru, nejedného zatvrdeného človeka si aj pohnevá. Nie je samoúčelne konfrontačný, ale – dalo by sa povedať – zastáva obranný postoj, pretože je obrancom tradičných hodnôt vo svete postmodernistického relativizmu a všeobecného duchovného úpadku.
Takmer by sa zdalo, že Lauček, verný svojmu povolaniu, pôsobí i prostredníctvom literatúry ako pedagóg, učiteľ a mentor dobrého a správneho života. Je to však vyučujúci-kamarát, nijaký chladný akademik, mĺkvy, prísny docent. Jeho civilný, humánny prístup osloví každého, kto je ochotný načúvať a kto vie prehltnúť zdravú, no horkú pilulku oprávnenej kritiky. Lauček je za dialóg a za porozumenie. Zreteľné je to už v úvodnej próze jeho najnovšieho Iba tak VIII. Protiľahlé póly sa uňho stretávajú aspoň na rovníku, a tak láska spojí zbožného mládenca a zapálenú marxistku. Lebo aj to, čo je kontrastné, môže si k sebe nájsť cestu, ak je na prvom mieste skutočne dobrý úmysel.
A znova sa dostávame k prelínaniu protichodností. Základný zámer Laučekových textov zrejme vyplýva z osobnosti autora. A on je autor, ktorý nachádza rovnováhu. Pritom je mu rovnako blízky svet fyzický, svet duševný i svet fantázie a vzletu. Jeho svet harmónie k čitateľovi prehovorí prostredníctvom diela Iba tak. Tam ho nájdeme, aby nás inšpiroval. Vedome. Nie iba tak…
Humoreska
O viere, nádeji a láske
Za socializmu žili vo veľkej, skoro štvortisícovej dolnooravskej dedine v tej istej bytovke. No nie spoločne, na prvom poschodí ona, pionierska vedúca z miestnej základnej školy, hlboko presvedčená a neexistencii Boha, na druhom on, hlboko zbožný mládenec, traktorista v miestnom JRD a zároveň kostolník. Ona pekná, temperamentná, niekde od Komárna, taký južanský typ s čiernymi očami a vyšportovanou postavou, on dvojmetrové chlapisko s vystrihanou kečkou a zriedkavým pokojným úsmevom. Triafali sa najčastejšie na prízemí, kde obyvatelia odkladali bicykle – ona v modrej zväzáckej košeli s pionierskou šatkou na krku, ktorej cípy skoro vo vodorovnej polohe nadnášali plné ňadrá, on v zaolejovaných montérkach a svalmi napnutom tričku, s ružencom vo vrecku. Ju si pochvaľoval riaditeľ školy, bola agilná, robila nástenky, organizovala schôdze a marxistické školenia v obci, písala kroniku, maľovala prvomájové transparenty, pod jej vedením sa deti hrnuli do okresných i krajských súťaží, získavali ceny a prvé miesta. Jeho vyzdvihoval predseda jednotného roľníckeho družstva, keďže mladý traktorista prekračoval stanovené normy a plnil družstevné záväzky, zúčastňoval sa dobrovoľných pracovných brigád, bol svedomitý, z partie vyorávačov najlepší a vôbec nechľastal. Po robote bežal mládenec na faru, zariaďoval pravidelné upratovanie kostola (pričom robil najťažšie práce), pomáhal pri omšiach, pohreboch, kosení trávy na cintoríne, odpratávaní snehu v zime, organizoval miništrantov, ktorí sa často rovno z pionierskych schôdzí náhlili do chrámu. Nábožné tetušky by ho najradšej nosili na rukách a pán farár dával svojho kostolníka ostatným za príklad.
No a potom sa stalo, že pionierska vedúca čakala dieťa a niektorí aj tušili, s kým. Ženy pred kostolom chýrom o budúcom otcovi neverili, tvrdili, že to spáchala s nejakým Luciferom. Lebo vraj slušný chlapec by sa pri Boha neuznávajúcej červenomodrej fiflene nepristavil ani so „šróbovákom“, nieto s traktorom.
Ibaže chalan sa verejne priznal a odrazu všetci zvestovanie človeka zatracovali. Nebol spokojný riaditeľ školy, lebo súdružka vedúca porušila Morálny kódex budovateľa komunizmu. A keby sa prespala aspoň s nejakým uvedomelým zväzáckym aktivistom počas výstavby Trate mládeže, no ona rovno s kostolníkom, reprezentantom tmárstva a zaostalosti na dedine. A počas materskej za ňu určite nenájde takú iniciatívnu náhradu. Vedenie družstva konštatovalo znížené pracovné výkony svojho traktoristu, neplnenie záväzkov, za ktoré družstvo očakávalo udelenie putovnej zástavy – už bola na ňu pripravená aj špeciálna sklenená vitrína v predsedovej kancelárii. Kňaz rozprával o Sodome Gomore v praxi a rafinovanom pokúšaní diabla vo farnosti. Nevedel zatiaľ, čo spraví, ak sa dotyčná zjaví pri upratovaní kostola oblečená vo svojej obvyklej zväzáckej uniforme a komunistickej šatke okolo krku. Keby aspoň existovala nejaká príručka o vyháňaní „rohatého“ z chrámu. A bude to stále horšie, lebo tí dvaja nie sú schopní dohodnúť sobáš – zatiaľ nedokázali zladiť svoje vyhrotené ideologické postoje.
Nespokojenci neodhadli, že čo sa týka mladej dvojice, vyhrala hlavne láska, viera a nádej. Ich viera, u oboch ostro odlišne chápaná, bola prestúpená citom lásky takým mocným, že drvil všetky ideové protiklady. Nádej, o ktorú sa v budúcnosti plánovali oprieť, bolo očakávané dieťa.
Na spoločný vstup do života to zatiaľ krásne stačilo.
Humoreska
Medvede a dôchodcovia
Obec v kúte Slovenska už nemala ani starostu, ani poriadnu cestu, obývaných bolo päť domov, z tých ostatných sa obyvatelia odsťahovali. Keďže boli nepredajné, pozamykali ich, pozatĺkali doskami a odišli.
V jednom zo zanedbaných barakov žili otec a syn, otec roky na dôchodku, syn roky nezamestnaný, priživoval sa na otcovej podpore. Spolu prepili, čo sa dalo, aj nábytok.
A tak jedného večera starý pán v zriedkavej chvíľke triezvosti povedal synovi:
„Gusto, čo budeš robiť, keď sa ja pominiem? Veď ma nebudeš mať za čo ani pochovať.“
Syn, opitý, zatiaľ nie do nemoty, sa na dlhšiu minútu zamyslel, ale potom, keď si zasa nalial a vzápätí vypil, našiel východisko:
„Otec, hádam bude najlepšie, keby vás niečo zožralo…“
To bol vtip.
Ale, keďže všetko máva svoje zreteľné alebo utajené príčiny, tak ani tento žart nevznikol vo vzduchoprázdne. Môže mať korenene v súčasnej realite. A mohol sa stať aj zdrojom inšpirácie pre skryté úvahy gaunerských vládnucich politikov.
Zver v našej krajine, a zvlášť medvede sú premnožené. O ich stavoch rozhodujú takzvaní ochranári v hlavnom meste od stola. Väčšina z nich si predstavuje medveďa podľa rozprávok o Mackovi Uškovi, alebo ho videla iba v ZOO (škoda, že s ním v tej ohrade nezostali – ak by trošku poobžúval ochranára, hádam by sa konečne spamätali) a požiadavky regiónov týkajúce sa čiastočného redukovania vysokých počtov divých zvierat ohrozujúcich ľudí neriešia. Ak sa nejaký medveď nebezpečne túla medzi domami, zakaždým zasadne komisia, ktorá sa uznesie, že je všetko v poriadku a domáci sa pomýlene sťažujú. Čiže ide o výsmech do tváre trpiacim občanom.
Ale možno, ak trochu uvažujeme, závery komisie nemusia vyplývať z toho, že ochranári prírodu milujú a je im ľúto každého zastreleného maca. Možno sa perspektívne ráta s medveďmi, ktoré, premnožené, budú mať v našej spoločnosti rozhodujúcu ekonomicko-sanitárnu úlohu. Tieto šelmy sú hlavne bylinožravé, ale keďže ich bude veľa a potravy málo, bezplatne zredukujú aj stavy neúmerne sa zvyšujúceho počtu dôchodcov. Aby sa proces likvidácie penzistov medveďom uľahčil, vypracuje sa projekt, podporený aj z eurofondov, cez ktorý úrady zaktivizujú cestovné kancelárie, a tie budú organizovať lacné zájazdy pre najstarších občanov hlavne do prírody. Vypustia ich z autobusov niekde v lese, a tam sa slabší a prechorení jednotlivci stanú pomerne ľahkou korisťou dravej zveri. Šelma v dobrej kondícii by mohla ročne uloviť aj desať penzistov. A keď by sme mali tritisíc, alebo päťtisíc medveďov, prípadne ešte viac…
Na úvodných fázach projektu sa už usilovne a potichu v utajení pracuje. Po jeho rozbehnutí a dlhšom účinkovaní v praxi štát nebude potrebovať toľko peňazí na dôchodky a masívne sa odľahčí aj zdravotníctvu. Ročne ušetríme desiatky miliónov eur. Pôjdu nahor platy, štipendiá, rôzne podpory, bude viac peňazí na diaľnice, zlepšenie železničnej dopravy, na kultúru, školstvo…
Takže:
Radostná budúcnosť Slovenska záleží hlavne od medveďov. Čím ich bude viac, tým bude veselšia a bohatšia.
Ináč, aj Čechom sme kamarátsky podsunuli podobné riešenie. Ale tí, hlúpi, sa našich medveďov hneď zbavili. Vraj na dvíhanie životnej úrovne obyvateľstva existujú aj humánnejšie riešenia.
ANTON LAUČEK
—————————————————–—-————————————————————
PODPORTE nezávislé médium. Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na skvalitnenie stránok. Mimochodom, zaznamenali sme vyše 25 000 vzhliadnutí !!!
Môžte tak urobiť prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499
Ďakujeme!
———————————————————————————————
