Dnes aktuálne slovenský spisovateľ Pavol Janík

(Spomienky spisovateľa Pavla Janíka s vtipným nádychom)

Najlepšia slovenská speváčka (1. časť)

 Keď som sa ako čerstvý absolvent filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení začiatkom 80. rokov uplynulého storočia stal špecialistom slovenského ministerstva kultúry pre oblasť kinematografie, netušil som, že čoskoro pribudnú do mojej pôsobnosti 4 profesionálne divadlá vrátane SND a napokon aj štátno-politické akcie. Išlo o prípravu reprezentatívnych umeleckých programov pre podujatia, na ktorých sa zúčastňovali najvyšší štátni predstavitelia, teda aj k oficiálnym zahraničným návštevám vrcholných činiteľov – generálneho tajomníka Organizácie spojených národov Javiera Péreza de Cuéllar či prezidenta (predsedu predsedníctva) vtedajšej Juhoslávie Miku Špiljaka a podobne.

Pravdaže – medzi účinkujúcimi boli výlučne popredné umelecké osobnosti – napríklad svetoznámy operný spevák Peter Dvorský, vynikajúci recitátor Dušan Jamrich, husľový virtuóz Peter Michalica a ďalší. Honoráre im vyplácala československá umelecká agentúra Slovkoncert, ktorej pracovníčka sa tiež pohybovala v priestoroch s prísnym režimom vstupu. Ochranu zabezpečovala piata správa federálneho ministerstva vnútra, preto si pamätám aj profesionálne začiatky viacerých neskôr najvyšších funkcionárov Policajného zboru Slovenskej republiky.

Pochopiteľne – vzácnych hostí zo zahraničia obligatórne sprevádzal dlhoročný šéf československej diplomacie Bohuš Chňoupek, renomovaný publicista a autor literatúry faktu. Na Slovensku vtedy trvalo pôsobil na úrade vlády len trojčlenný odbor medzinárodných vzťahov, preto poznám aj minulosť niektorých neskorších slovenských kariérnych diplomatov, ktorí po etablovaní samostatnej Slovenskej republiky zastávali posty veľvyslancov v kľúčových krajinách sveta a prechodne aj doma s rovnakým titulom riadili odbor diplomatického protokolu na ministerstve zahraničných vecí.

Umelecká zložka programu zahraničných návštev mávala dve časti. Počas dňa kratší koncert vážnej hudby, ktorí moderovali hlásateľky Slovenskej televízie. Napríklad – organový recitál na Bratislavskom hrade. Večer vo vládnom hoteli Bôrik nasledovalo folklórne vystúpenie sólistov SĽUK – Slovenského ľudového umeleckého kolektívu. A tu sa dostávame k jadru napínavej i zábavnej príhody, akú môže vymyslieť len sám život.

Zhodou okolností práve pri návšteve najvyššieho juhoslovanského predstaviteľa sa situácia v rámci slávnostnej večere vyvinula tak, že zahraničný hosť ešte prejavil záujem o pokračovanie ukážok z klenotnice našej ľudovej tvorby, lenže medzičasom už účinkujúci boli prezlečení z krojov do civilných odevov, a tak sa nevdojak vytvorila zmiešaná spoločnosť, v ktorej sa konzumácia kvalitného vína spojila s dobrou náladou a so spontánnym spevom ľudových piesní. Ocitli sme sa v nej všetci vrátane spomínanej organizačnej pracovníčky Slovkoncertu, ktorej meno si už – úprimne povedané – naozaj nepamätám. Všetko tentoraz dopadlo výborne a bujará zábava sa predĺžila do neskorých nočných až skorých ranných hodín.

Po čase však zavítal do Bratislavy už spomínaný generálny tajomník OSN sprevádzaný naším skúseným ministrom zahraničných vecí Bohušom Chňoupkom, ktorému utkvela v pamäti z predchádzajúceho podujatia aj tvár administratívnej zamestnankyne Slovkoncertu. Nečudo – veď to bola niekdajšia modelka. Preto, keď ju šéf diplomacie zbadal, hneď ju predstavil vzácnemu hosťovi ako najlepšiu slovenskú speváčku, ktorá práve vystúpi na jeho počesť. Úprimne povedané – netušil som, ako preklenieme situáciu, ktorá mohla dopadnúť dosť nepríjemne. Našťastie úradníčka z umeleckej agentúry nestratila duchaprítomnosť a celkom noblesne vyhlásila, že dnes je tu iba súkromne a zaspieva si len spolu s inými účastníkmi stretnutia pri poháriku vína, čo sa aj naozaj onedlho stalo.

Nečudo, že som si na celý život zapamätal najlepšiu slovenskú speváčku, hoci som zabudol jej meno. Veď mi ju pred očami vymenoval do uvedenej funkcie legendárny minister zahraničia priamo v bezprostrednej blízkosti vrcholného predstaviteľa najvýznamnejšej celosvetovej organizácie.

Nad rámec milej spomienky, ktorá však vtedy mohla skončiť veľmi problematicky, sa patrí poznamenať, že s odstupom času, keď som sa v septembri 1998 stal na 15 rokov štatutárnym predstaviteľom Spolku slovenských spisovateľov (ako jeho predseda a tajomník), tak sme pre zmenu Bohuša Chňoupka vymenovali celkom regulárne za čestného predsedu zahraničnej komisie najstaršieho združenia literárnych tvorcov na Slovensku.

Niektorí si mysleli, že bude spolok len pasívne reprezentovať, ale môžem zodpovedne potvrdiť, že bol veľmi aktívny a osožný, rád nás uvádzal k šéfom diplomatických misií dôležitých štátov a stal sa náš síce starší, ale dobrý priateľ, od ktorého sme sa veľa naučili o tom, ako funguje svet na najvyššej úrovni. Okrem iného sme sa s ním vo Viedni stretli s niekdajším dlhoročným generálnym tajomníkom a predsedom Svetovej rady mieru Romešom Čandrom. Ale to je už iná história.

Exotický diplomat z valalu (2. časť)

 V príbehu Najlepšia slovenská speváčka som sa už zmienil o tom, ako som sa krátko po absolvovaní Vysokej školy múzických umení stal odborníkom slovenského ministerstva kultúry, kde sa ešte svižnejšie rozširovala moja pôsobnosť od kinematografie cez profesionálne divadlá (vrátane SND) až po štátno-politické akcie.

Práve vďaka nim vznikla aj iná úsmevná situácia, týkajúca sa VIP (Very Important Person), konkrétne ministra kultúry, ktorý dozaista patrí do kategórie veľmi dôležitých osôb. Ale poďme na to po poriadku. Ako som už načrtol v spomínanom príbehu, na štátno-politických akciách som sa podieľal za rezort kultúry, ale celé podujatia organizovala komisia pozostávajúca zo zástupcov viacerých ústredných štátnych a politických orgánov. V nej mala svojich členov aj Bratislava vzhľadom na osobitné postavenie hlavného mesta Slovenska. Práve jedným z nich bol mladý muž, ktorý do mocenských štruktúr v krásavici na Dunaji postúpil z postu ideologického tajomníka košického Krajského výboru Socialistického zväzu mládeže (SZM). Keďže sa medzičasom naozaj stal diplomatom a dodnes zastáva významné funkcie v zahraničí, nebudem uvádzať jeho priezvisko a ponechám mu len meno Peter, lebo tých je u nás dosť veľa – prinajmenšom ako Pavlov.

Svojím výzorom vyvolával dojem, že pochádza z niektorej exotickej krajiny, čo vyplývalo z dôvodov, ktoré nevdojak dokresľujú, že z rómskej komunity už za socializmu vzišlo viacero úspešných ľudí v najrozmanitejších oblastiach verejného a spoločenského života. Trocha odbočím, aby sme sa oblúkom dostali k podstate veci. Peter obľuboval operu, a tak sa na mňa sústavne obracal s prosbou, aby som mu na jednotlivé predstavenia poskytoval bezplatné vstupenky. Tým sa dostávame na pôdu ministerstva kultúry, ktoré vtedy sídlilo v jednej budove s ďalšími centrálnymi inštitúciami. Úradný labyrint okrem dvoch schodísk spájal jeden klasický výťah a jeden paternoster (stále sa pohybujúci obežný výťah). Ten bol hlavným prostriedkom presunu osôb a často sa pri ňom tvorili rady čakajúcich záujemcov o vertikálnu dopravu smerom nahor i nadol.

No a čo sa dialo, keď sa pri uvedenom prepravnom zariadení zavše stretával minister kultúry Miroslav Válek s mladým mužom exotického výzoru, ktorý sa navyše obliekal dosť exkluzívne až extravagantne? Pozorný čitateľ už asi tuší, že šéf rezortu mladíka s tmavšou pleťou a v bielom saku logicky pokladal za zahraničného diplomata a dával mu prednosť aj pri nastupovaní do výťahovej kabínky. Kým bol Peter zamestnaný v neďalekej budove, kde sídlili bratislavské ustanovizne, bola to len náhodná kuriozita.

Lenže mňa lákalo tvorivejšie prostredie ako centrálny úrad, a tak som rád využil príležitosť, keď ma minister kultúry ustanovil do funkcie tajomníka Zväzu slovenských dramatických umelcov, ktorý mal 1 500 členov – od filmu cez televíziu a divadlo až po rozhlas. Nepísaným pravidlom však bolo, že nájdem za seba náhradu na ministerstvo. Riešenie bolo naporúdzi, veď Peter rád chodil do opery a zadarmo, čo mu miesto po mne umožňovalo v nebývalej miere.

Ale život má vlastné vychodené cestičky, a tak pokračovala aj zaužívaná prax, teda šéf rezortu naďalej celé roky dával pri výťahu prednosť mladému exoticky vyzerajúcemu mužovi, hoci bol už dlhšie pracovníkom jeho inštitúcie, teda jeho podriadeným. Nášmu diplomatovi z valalu to opakované protokolárne ponúkanie prednosti pri výťahu muselo veľmi imponovať, keď zabudol dať taktne najavo, že nie je tým, za koho ho tento vážený člen vlády a bard slovenskej poézie pokladá. Asi sa už nachádzal v procese prerastania vlastného formátu.

 (Z pripravovanej knihy Bez fraku a smokingu, do ktorej na základe iniciatívy významného diplomata Stanislava Suju prispeli viacerí českí a slovenskí autori s profesionálnymi skúsenosťami v oblasti medzinárodných vzťahov a verejného života.)

Indický minister z Bratislavy (3. časť)

Čitatelia sa už možno pousmiali nad mojimi dvomi spomienkami z pripravovanej knihy Bez fraku a smokingu, do ktorej na základe iniciatívy významného diplomata Stanislava Suju prispeli viacerí českí a slovenskí autori s profesionálnymi skúsenosťami v oblasti medzinárodných vzťahov a verejného života. S odstupom času a mimo rámca uvedenej publikácie mi to predsa len nedalo a pridávam ešte jednu dávnejšiu príhodu, lebo do tretice všetko dobré.

Ako som už spomenul, za socializmu naozaj nebolo nič nezvyčajné, keď z rómskej komunity vzišli výrazné osobnosti, ktoré sa uplatnili nielen v hudobnej či širšej umeleckej sfére, ale aj v oblasti vedy a riadenia. V Bratislave žila rozvetvená rodina, z ktorej viac bratov dosiahlo dôležité spoločenské postavenie. Osobne som mal možnosť dlhodobo spolupracovať s jedným z nich. Vzdelaný a vždy elegantný doktor filozofie sa systematicky venoval literárnej vede a postupne sa presúval aj po stupnici inštitucionálnych pozícií.

Po rokoch odbornej práce v Ústave slovenskej literatúry SAV sa stal riaditeľom Encyklopedického ústavu SAV, a teda hlavným redaktorom legendárnej 6-zväzkovej Encyklopédie Slovenska, ktorú dosť dlho nemalo čo nahradiť. Neskôr bol riaditeľom Slovenského filmového ústavu a napokon námestníkom generálneho riaditeľa Slovenského filmu. A tak sa naše cesty stretávali na poli písomníctva a kinematografie.

S mojou literárnou diagnózou a filmovou kvalifikáciou som ako mladý človek pôsobil na slovenskom ministerstve kultúry, čo vyvolávalo rozličné dohady. Zväčša ma pokladali za zaťa bližšie nemenovaného národného umelca. Pravdepodobne si ma mýlili s o niečo starším básnikom Petrom Štilichom, ktorý bol zaťom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ale ani on ani ja nie sme témami tejto spomienky.

K pestrým povinnostiam špecialistu ministerstva kultúry pre oblasť audiovizuálnej tvorby patrila účasť na svetoznámom Medzinárodnom filmovom festivale k Karlových Varoch. Hoci v našich končinách to nie je veľmi známe, India je aj filmová veľmoc, ktorá má dokonca samostatného ministra kinematografie. A práve jeho príchod očakávali na prestížnom karlovarskom podujatí so všetkými protokolárnymi oficialitami. Keď z vtedajšej reprezentačnej limuzíny Tatra 613 pred hotelom vystúpil zástupca šéfa bratislavských filmových ateliérov so svojou osobnou noblesou a dôstojným správaním, tak ho privítali so všetkými poctami ako ministra druhej najľudnatejšej krajiny na svete.

Pravdaže, v načrtnutej ceremónii nespočívalo jadro problému, pretože omyl sa pomerne rýchlo vysvetlil, ale horšie bolo, že medzičasom pred hotel prišla ďalšia limuzína so skutočným indickým ministrom, ktorého si nikto nevšimol. Iste si viete domyslieť reťazovú reakciu úsmevných situácií, ktoré vyvolala zámena významného predstaviteľa slovenskej kinematografie so šéfom filmového priemyslu indického subkontinentu. Všetko však napokon dobre dopadlo a nikto sa neurazil, len vo festivalových kuloároch sa rýchlo šírila informácia o drobnej nepríjemnosti.

Napokon sa mi žiada zdôrazniť, že spomínaný omyl celkom iste nebol chybou človeka, ktorý sa nevdojak ocitol vo zvláštnej súhre okolností. Pôvodne som zvažoval, či sa vôbec k udalosti vracať a či mám uviesť meno protagonistu. Dospel som k záveru, že nejde o nič znevažujúce. Naopak – osobnosť PhDr. Jozefa Veľkého a jeho zaujímavého ľudského príbehu si zaslúži priaznivú zmienku v dnešných nežičlivých pomeroch, keď sa všetko minulé paušálne znehodnocuje a zatracuje. Jozef bol VEĽKÝ nielen svojím priezviskom a telesným vzrastom, ale najmä tvorivým odkazom. Okrem prínosu k dôležitým kultúrnym projektom zanechal Slovensku aj iný dar – svoju dcéru, vynikajúcu akademickú maliarku Jarmilu Veľkú.

Pavol Janík

Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor), predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007), tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013), šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013).

Povedali o autorovi:
● So šarmom a bravúrou štylistu balansuje na hranici krásy a múdrosti. Daniela Hivešová, 1982
● Najperspektívnejším básnikom sa ukázal byť Pavol Janík. Viliam Marčok, 1982
● Na Janíkovej poézii je sympatické, že hoci niekde siahol aj po témach frekventovaných, vždy si nájde vlastný uhol pohľadu a neopakuje iných. Jozef Bžoch, 1985
● Janík však nie je iba básnik-filozof, ale aj básnik-virtuóz slova. Jozef Melicher, 1986
● Charakteristickým znakom Janíkovho rukopisu je satirizujúci, nadľahčený tón, pomenúvajúci veci a vzťahy možno až nepríjemne pravdivo. Igor Otčenáš, 1986
● Básnik sa pohráva so slovami, vzďaľuje sa skutočnosti, aby sa k nej priblížil z inej strany, odzadu či znútra. Valér Mikula, 1986
● Pavol Janík vstúpil do slovenskej poézie zbierkou prinášajúcou tón irónie a sebairónie, taký prepotrebný v tom čase, keď bolo mužských debutov ako šafranu a prevažoval ženský sentiment. Ľubomír Feldek, 1991
● Humor je vraj jediný spôsob ako byť dôstojne smutný. Pavol Janík je zasa presvedčený, že irónia je jediný spôsob ako dôstojne žiť. Tomáš Janovic, 1991
● Nové náboženstvo reklamy, ktorá bola pre nášho autora veľkou školou, prináša nové zázraky… Štefan Moravčík, 1999
● Nakoniec zisťujeme, že Janíkovo žonglérske pohrávanie sa s apokalyptickými obrazmi je vážnym posolstvom a krutou obžalobou moderného sveta bez perspektívy a šance. Jozef Melicher, 1999
● Válek je hlbší a Janík vynaliezavejší. Natália Švedovová, 2005
● Pavol Janík má svoje miesto vo svetovej literatúre. Sarita Jenamani, 2020

Spisovateľ Pavol Janík v maľbe a karikatúre

Add a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.