Rozhovor sme vybrali z knihy spisovateľa Gustáva Murína, ktorá má názov TRIPLET/TROJHLAS a možno si ju zakúpiť prípadne objednať vo vydavateľstve MARTINUS
Interview so známym slovenským umelcom Milanom Lasicom
Tejto otázke sa zjavne nevyhneme – ako ste sa stretli s Júliusom Satinským a začali spolu tvoriť humoristickú dvojicu?
– My sme sa veľmi nasmiali, keď sme so Satinským v roku 1957 podnikali prechádzky popri Dunaji a hovorili si improvizované dialógy. Možno som sa v živote tak nenasmial ako vtedy, keď sme si sami vystačili ako interpreti, herci aj diváci. No a jedného dňa sme sa pokúsili predviesť to aj obecenstvu v Tatra revue, kde je dnes Štúdio L+S a kde existovali takzvané mládežnícke predpoludnia. Hral sa tam džez a aby bolo aj nejaké hovorené slovo, vyzvali nás a my sme si pripravili scénku, na ktorej sa ľudia napodiv veľmi zabávali. Takže sme to museli opakovať a zmocnil sa nás pocit absolútneho víťazstva, hoci Bratislava o nás ešte stále nevedela. Ale rozchýrilo sa to a hlavne nastala tá konfrontácia, ktorú potrebuje človek hneď na začiatku. Pozvali Horníčka, ktorý práve končil spoluprácu s Werichom a bol pre nás idolom. Horníček prišiel, smial sa, zabával a nielen to – v debate sa snažil vysvetliť nám, čo vlastne robíme a ako to naňho pôsobí, kde už niečo také videl a v čom to bolo také, že to ešte nikde nevidel. Veľmi nás povzbudil, aj keď je možné, že bol zhovievavý a možno tú chválu aj preháňal, ale pre nás to bol predovšetkým impulz, aby sme pokračovali.
Ten prvý krok sa začína teda tým, že si budúci komik vyskúša svoj dôvtip nanečisto a úspech v spoločnosti priateľov ho privedie na myšlienku rozšíriť okruh obecenstva zo známych aj na neznámych, ktorí prichádzajú do hľadísk divadiel ako diváci?
-Je možné, že aj takto to býva. Väčšina hercov sú ľudia, ktorí sa radi predvádzajú, veď na tom sa toto povolanie zakladá a bez tejto vlastnosti by pravé herectvo ani nemohlo existovať. Ja však nie som taký spoločenský lev, ktorý by vedel zabávať čo len malú spoločnosť. V spoločnosti radšej počúvam a rád sa smejem, ak sa medzi prítomnými nájde niekto, kto vie zabávať. Mám dokonca vrodený ostych, ktorý ešte vždy prekonávam, keď sa stretnem s viacerými ľuďmi naraz. Mávam trému a všetko, čo s tým súvisí. Ja som sa k divadlu a herectvu dostal skôr vďaka nadšenému diváctvu. V dvanástich-trinástich rokoch som začal pravidelnejšie navštevovať divadelné predstavenia a veľmi ma zaujali herci, ktorí vedeli vyvolať v obecenstve spontánny smiech. Taký bol napríklad nezabudnuteľný František Dibarbora. Páčilo sa mi, že existuje človek, ktorý sa vie takto skontaktovať s množstvom divákov, že ich rozosmeje až sa oddajú jeho téme, myšlienke, dokonca sa pokúšajú stotožniť s ním. Nevedel som si to samozrejme takto formulovať, ale asi to som cítil. Potom som videl Horníčka s Werichom, čo už bolo v akejsi nadpozemskej polohe, a veľmi som zatúžil pokúsiť sa tiež rozosmiať a osloviť toľkých ľudí. Zapôsobila na mňa samozrejme aj sláva, veď je to iste veľká sláva, keď stojíte na javisku sám, alebo ešte s kýmsi a obecenstvo sa na vás díva vysmiatymi očami a čaká, čo poviete.
Človek si zrejme v mladosti tvorí z prečítaného čosi ako databanku, z ktorej neskôr čerpá. Prispela k vašej sčítanosti okrem kníh aj dramatická tvorba?
-Pravdaže, ako študent som mal obdobie, keď som denne prečítal tri-štyri hry. Vtedy som si myslel, že je veľmi dôležité oboznámiť sa s celou svetovou drámou, ale časom som zistil, že je to úplná hlúposť. O rok som si nepamätal nielen hry, ktoré som čítal pre rokom, ale ani tie spred týždňa. Keď prečítate tri hry denne, už na druhý deň máte problém, ktorá bola ktorá. Pochopil som, že takýto spôsob vzdelávania nevedie k ničomu. Len z neho bolí hlava.
K vášmu vstupu na dosky, ktoré znamenajú svet iste prispelo aj to, že ste našli partnera, ktorý bol komunikatívnejší, prieraznejší, svetáckejší…
-Sám by som sa o to nebol pokúsil, pretože mi chýbala odvaha. Neuchádzal som sa ani o skúšky na herectvo, lebo som neveril, že by ma prijali. A aj tie skúšky pred komisiou mi pripadali ponižujúce, takmer hanebné. Radšej som šiel na dramaturgiu. Ale keď som stretol Jula, nadobudol som odvahu, pretože Julo bol iný typ a okrem toho „ve dvou se to lépe táhne“. Pomáhal mi prekonať tú vlastnú bariéru.
Pritom ste mali dosť odlišné rodové korene aj rodinné základy. Satinskí bývali v centre Bratislavy a vlastnili povestnú kaviareň pod jediným vtedajším slovenským „mrakodrapom“ zvaným Manderlák…
-Ja som sa ako dvanásťročný vrátil do Bratislavy z Pliešoviec, kde sme sa ešte pred začiatkom vyučovania vždy modlili a učiteľovi sme hovorili pán učiteľ. Ale v Bratislave už bol iný svet, tu už sa hovorilo súdruh učiteľ, spievala sa Pieseň práce a všetci moji rovesníci boli pionieri. To bol ostrý strih, z ktorého som bol veľmi prekvapený a snažil som sa dobehnúť, čo som v Pliešovciach zameškal. A tak sa stalo, že keď sa mal otvárať Pioniersky palác, stal som sa členom rady, v ktorej sme mali kádrovať prihlášky našich spolužiakov, ktorí sa do Pionierskeho paláca tiež prihlásili. Pamätám sa, že sme sa schádzali asi týždeň, vždy od druhej do siedmej, a snažili sme sa vyraďovať prihlášky, aby počet zodpovedal kvóte. Ale nedarilo sa nám to a tých prihlášok bolo stále viac a nie menej. Vtedy som mal príležitosť pochopiť ťažkosti takéhoto schôdzovania a ani už neviem ako to dopadlo, ale asi najpravdepodobnejšie to ktosi vybral za nás a naše schôdzovanie nebral do úvahy. To povznášajúce vedomie, že ako jedenásť-dvanásťroční sme dostali možnosť rozhodovať o osudoch našich spolužiakov, tu však bolo a nevylučujem, že niektorí mohli pocítiť aj istý zvláštny pocit moci. Lenže my sme už neboli generáciou Trate mládeže, boli sme skeptickejší. Už umrel Stalin a po záplave jeho fotografií a pozoruhodných myšlienok, že „jazyk je prostriedok na dorozumievanie ľudí“, prišiel následne Chruščov a odhalenie stalinizmu. Touto diametrálnou zmenou kultúrnej atmosféry sme my vlastne ako generácia poznačení. Veď sa to dialo v období, keď nám bolo štrnásť až osemnásť rokov a v tých sedemnástich je človek tak citlivý, že od vtedajších zážitkov odvodzuje to, čo chce robiť a aj to ako myslí.
Podporovala vás rodina vo vašich ambíciách?
-Moja mama bola veľmi liberálna, podporovala ma už vtedy, keď som ako dvanásťročný začal koketovať s myšlienkou že sa stanem hercom. A myslím si, že neskôr bola na mňa aj hrdá. Naopak, môj otec nebol vôbec nadšený, či lepšie povedané, bol zhrozený mojím nápadom stať sa hercom. Pokúšal sa aj vyhovoriť mi to a vysvetľoval mi, že nemám šancu, pretože dobrý herec musí vedieť šermovať a jazdiť na koni…Tak si totiž herectvo predstavoval. Ale keď som sa už hercom stal a ľudia ma aj poznali, myslím, že mu robilo dobre, že mám aký-taký úspech. A občas mu to niekto v dobrom hádam aj pripomenul.
Z neznámeho ambiciózneho mladíka k uznávanému umelcovi, to je poriadny skok. Zdá sa mi, že človeka nemení ani tak tá nečakaná sláva ako skôr jeho okolie, blízki. Veď sláva nie je len v tom, že vás začínajú poznávať neznámi, ale aj v tom, že vás prestávajú poznávať známi, začínajú vo vás vidieť niekoho iného. Už nie známu osobu, ale osobnosť…
-Nie je to celkom tak, hoci iste sa zmení pohľad vášho okolia na vás a známejšie osobnosti začínajú z kolektívu akosi trčať. A známejším sa stanete veľmi ľahko, stačí, aby ste dvakrát po sebe vystúpili v televízii a už vás všetci, čo sa dívajú na televíziu, poznajú a majú pocit, že ste extra trieda. Keď sme s Magdou bývali ešte v Karlovej Vsi, istá pani nechcela veriť, že bývame na tom istom sídlisku a v takom istom panelákovom byte ako ona. Mala predstavu, že by sme mali bývať vo vile za milióny a keď zistila, že to tak nie je, bolo jej to podozrivé. Fakt je, že vzniká akýsi odstup medzi populárnymi ľuďmi a ich okolím.
A čo sa týka slávy, tá môže človeka úplne rozložiť. Popularita, úspech, ocenenia, tituly – to je kolotoč, na ktorom sa už viacerým zakrútila hlava. A mnohým sa už takto podarilo aj úspešne osprostieť.
Je na to sebaobrana?
-Sebaobrana je na všetko, len si to ten dotyčný musí predovšetkým uvedomiť. Vôbec najlepšie je ak má pri sebe človeka, ktorý mu dokáže včas, v pravej chvíli povedať, že si z toho-ktorého ocenenia netreba až toľko namýšľať. To je rovnako dôležité ako keď vám v pravej chvíli vie povedať, že ste výnimočný. Vôbec najlepšie je, keď tým blízkym človekom je manželka a dobré manželky jedno aj druhé vedia.
Nakoľko úspech vyvoláva smútok, ako o tom spieval Elán? Čím to je, že na vrchole je každá duša taká smutná?
-Určitý druh smútku vás neminie, ak niečo pripravujete a spejete k premiére, teda k stretnutiu s obecenstvom. Vložíte do toho veľa síl, energie a času, v ideálnom prípade vlastne všetku svoju uvoľniteľnú energiu a schopnosti. Ste v tom preto celý, a keď stretnutie s obecenstvom po dvoch-troch hodinách predstavenia pominie, zákonite nastáva pocit prázdnoty, vákua. Pamätám sa na taký pocit v Brne po premiére predstavenia „Ako vzniká sliepka“. Prišlo veľa divákov z Bratislavy a bolo to naozaj veľmi spontánne publikum. Práve v dôsledku jeho reakcií trvalo vystúpenie o hodinu dlhšie, než sa predpokladalo. Po premiére Bratislavčania odišli do Bratislavy, Brňania domov a my sme sa na druhý deň potĺkali mestom. Cítili sme sa absolútne opustení. Vedeli sme, že večer máme hrať, ale že to už bude iné obecenstvo a to, čo bolo včera, sa už nikdy nezopakuje. Takýmto pocitom sa asi nedá vyhnúť a pomáha len to, že musíte hrať ďalej.
Nie je protipólom takejto osamotenosti zase pocit generačnej spolupatričnosti?
-Generačná spolupatričnosť? To je, ako keď spoločne zhrešíte a už je to dávna minulosť, ale stále vás láka, aby ste zhrešili znovu. Ja cítim takúto generačnú spolupatričnosť k partii z Divadla na Korze. Koľkokrát sme spolu zhrešili a rozhrešenie neprichádzalo. A možnože práve to nás tak dlho držalo pokope…
Myslíte, že byť prvý na Slovensku je cieľ, za ktorým sa oplatí ísť?
-Ak tou otázkou myslíte, že je to asi málo…tak máte pravdu…
Zdá sa mi, že sa takáto méta stáva určitým stropom. Povedzme v divadle režiséri ako Bednárik alebo Strnisko akoby po dosiahnutí určitej úrovne už automaticky prestali narážať na rovnocennú oponentúru.
-To máte pravdu a súvisí to s nedostatkom konfrontácie. Dostať sa u nás medzi špičku v určitej oblasti, akou je napríklad divadlo, skutočne nie je problém pri troche talentu a usilovnosti. A kto dosiahne špičku, má to ako keby raz a navždy potvrdené. Nemusí to dokazovať opäť každý deň. Ide to tak ďaleko, že by bolo asi najlepšie, keby ste už nikdy nič nerobili a všetci si zapamätali, že ste sa raz preslávili. Je to ustrnutie a je to škoda, pretože to ustrnutie sa netýka len toho človeka, ale celého okolia, všetkých, ktorí si zvykli, že je dobrý a že nech urobí čokoľvek, dobrý aj ostane. Tomuto ustrnutiu môže odpomôcť len konfrontácia, no a s kým sa my môžeme konfrontovať, keď sa chceme pozrieť trochu do sveta? Samozrejme s Čechmi ako s národom s väčšou tradíciou, národom nepochybne kultúrnejším. A tá konfrontácia – ak ju dokážeme využiť – môže byť predovšetkým pre nás plodná. Máme oproti Čechom výhodu, že máme k porovnaniu s kvalitou vďaka nim tak blízko. Oni predsa nemajú dôvod konfrontovať sa s nami a našinec musí už naozaj niečo dokázať, aby si ho všimli.
Nie je to preto, že nám ešte stále chýba profesionalita?
-Fakt je, že my máme sklony k posvätnému diletantstvu, akýmsi výkrikom talentu, ktorý nečakane zablysne a hneď akoby sa spálil vlastnou žiarou. Všetko končí tam, kde by práve naopak mala začínať tá tvrdá, nekompromisná práca, ktorá by to zablysnutie zveľadila. A treba tvrdo pracovať aj s vedomím prípadného neskoršieho ustrnutia, kedy vás niekto mladší označí za stagnujúceho, lebo ak bude len bezhranične obdivovať, čo ste urobili, tak čo tým získa? Ale vaše prešľapovanie na vašom vrchole musí mať aj určitú kvalitu, ktoré toho mladšieho vyprovokuje, aby vytvoril niečo nové. Aby sa z toho vášho vrcholu odrazil ďalej a to, čo on už považuje za negatívne, malo akýsi zmysel.
Vy ste so Satinským už od začiatku narážali na zaužívané vrcholy, ktoré sa ukázali byť aj ťažkými prekážkami. Spomínali sme už vaše prvé spoločné vystúpenie na VŠMU…
-Skutočne sme narážali už od začiatku, pretože sme začali robiť humor nevyhovujúci tým starodávnym kritériám, ktoré tu ešte stále strašia a prevažujú. Podľa nich si nemôžeme robiť srandu zo seba, lebo veď, čo by na to povedala cudzina. A že keď sa budeme veľmi vychvaľovať, aj tí druhí to budú brať tak vážne, že nás budú tiež hneď vychvaľovať. Vôbec toto kritérium nepočíta s tým, že keď sa budeme veľmi vychvaľovať, budeme tým v cudzine akurát na smiech.
Náš humor teda neprichádzal so sebavychvaľovaním, lebo to sa s humorom už naozaj robiť nedá. A to sa mnohých dotklo, mnohí boli až šokovaní a namietali, že sa nepatrí, aby sme si my Slováci robili zo seba srandu. Veď predsa my máme aj dobré vlastnosti, aj tie kroje sú krásne a vôbec sa toho dosť vybudovalo…A keď sme kedysi dali Melkovičovi zhudobniť „Krvavé sonety“ ako tango, tak aj ľudia, ktorých som si vážil, boli pobúrení…
A keď sme svojho času vystupovali na Silvestra v televízii a v pesničke povedali „boha mu“, zdvihla sa vlna odporu a pobúrenia. A ani nie kvôli tomu výrazu, veď ten sa používa veľmi často, a ani nie z náboženských dôvodov. Ale keď sa to povie v televízii a ešte k tomu v celoštátnom vysielaní, tak sa mnohí cítili dotknutí, pretože sme sa tým vraj pred Čechmi zhodili.
Mám priateľa, ktorý bol odjakživa ideálnym flámovým spoločníkom, vypili a vyviedli sme toho spolu dosť. Odkedy sa oženil, zasadol pred televízor a pravidelne ho zdvíha z kresla napríklad to, že ktosi nemá pri televíznej besede kravatu… U neho samého som tú kravatu videl tuším len na jeho svadbe.
-My sa dosť pretvarujeme, lebo nevieme ako sa na tej vyššej úrovni dá správať, keďže sme tam ešte neboli. Ale to nám nebráni v tom, aby sme vedeli poučovať dajme tomu hercov, ako sa majú správať, keď hrajú hru z anglického prostredia. U nás sa nájde vždy dosť ľudí, ktorí vedia ako sa správajú Angličania, ako sa má hrať Shakespeare a ako sa má správať kráľ, hoci sme kráľov nikdy nemali. Je to aj určitá snaha vymaniť sa z toho krpčiarstva, veď niektorí z nás majú už aj smoking, aj motýliky sa už objavili. Snažíme sa aj takto presadiť, ale nie sme si istí, či nám niečo netrčí z topánok. Keby sme sa správali suverénne, ona by sa aj tá slama zniesla, možno by si mnohý Angličan aj povedal, že to tak má byť, lenže práve tá neistota nás prezrádza.
Je to teda nielen profesionalita, ale aj sebavedomie, čo nám chýba?
-Ešte stále si nie sme celkom istí, či to čo vieme, niečo aj znamená. Či to má dáku všeobecne platnú hodnotu a to je opäť vec len a len konfrontácie so svetom. Keby nebola výnimkou, ale samozrejmosťou, v mnohom by sme možno boli aj sklamaní. A mnohé veci, ktoré pokladáme za svetové, v skutočnosti až také úžasné nie sú. A iste by sme boli aj prekvapení, koľko máme vlastností, či schopností, ktoré sa dajú smelo konfrontovať s inými.
Za komunistického režimu bolo asi najhoršie, že existovala ja úradná anonymná prekážka medzi autorom a divákom, obmedzovania tém, škrtanie textov…
-Táto prekážka v divadle vždy bola, ale nebola vždy anonymná. U nás existoval takzvaný Tlačový dozor ako inštitúcia s konkrétnymi ľuďmi, ktorí s vami dokonca komunikovali a boli ochotní o istých veciach aj diskutovať. Takže vy ste s nimi mohli nesúhlasiť a argumentovať, samozrejme až po hranicu, kedy oni považovali diskusiu za skončenú. A text povedzme povolili s takými a takými výhradami, na ktoré keď ste pristúpili, oni dali pečiatku a mohlo sa hrať. To bola predbežné cenzúra, ktorá bola u nás zrušená ako dôkaz liberalizácie a demokratizácie. Bohužiaľ priniesla opak, dodatočnú cenzúru, respektíve hrozbu dodatočných následkov a tak sa vlastne každý škrtal sám…
Ako dvojica s Júliusom Satinským ste zažili v šesťdesiatych rokoch tú gradujúcu vlnu diváckeho úspechu i experimentov, ktoré v tej dobe vyniesli do popredia nejednu dodnes uznávanú osobnosť. Niektorí z nich, napríklad Juraj Jakubisko, však dnes hodnotia toto obdobie „len“ ako obdobie hľadania. Myslíte, že bez násilných zásahov by toto obdobie experimentov pokračovalo aj u vašej dvojice?
-Človeka to vždy nejako obohatí, ak sa mu podarí vytvoriť nejaká uznávanú kvalitu. Ale keby sme hrali dvadsať rokov program „Večer pre dvoch“, bolo by to isteže príjemné, ale pravdepodobne by sme ustrnuli. Preto po tých doterajších príjemných aj nepríjemných skúsenostiach sú hra ako „Náš priateľ René“, alebo „Deň radosti“, nielen pokračovaním nášho autorského divadla po rokoch, ale aj zúročením tých rokov, kedy sme autorské divadlo nehrali a nemohli hrať.
Spolupracovali ste režisérom Jánom Roháčom, ktorého nespomína u nás takmer nikto, hoci mnohí dnes volajú po poznávaní osobností slovenskej kultúry. Pokiaľ viem, tak jediný Boris Filan napísal krásny pesničkový text o tomto špičkovom režisérovi zábavných programov, ku ktorému mal zrejme veľmi blízky vzťah. Čím bol Ján Roháč pre vás?
-Ján Roháč našu dvojicu ovplyvnil nielen ľudsky, ale aj profesionálne. Naučil nás veľa z profesie, naučil nás určitým postojom a morálke, ktorú musíte v tomto kumšte mať.
Zoznámili sme sa s ním asi v 66-tom roku. Vedeli sme o sebe navzájom už skôr, ale nemali sme šťastie na stretnutie. Jedného dňa sa však objavil v Bratislave a oslovil nás na spoluprácu. Dali sme mu prečítať niekoľko našich textov a jeden z nich si aj vybral pre televízne spracovanie. Prišiel aj na naše predstavenie a bolo cítiť, že sme si porozumeli, že sme jednej krvnej skupiny. Mal veľké skúsenosti s týmto žánrom, veď spolupracoval s Werichom, v divadle ABC režíroval Horníčka s Kopeckým v „Tvrďáku“, bol jedným z tvorcov Laterny Magiky. Bol proste v zábave číslo jedna a dodnes je stále neprekonaný. Pre nás bola veľmi lákavá príležitosť spolupracovať s ním, čo ešte uľahčovalo to, že sa k nám správal ako k rovnocenným partnerom, nechoval sa nadradene, takže nič nebránilo vzájomnému porozumeniu. Spravili sme toho dosť pod jeho vedením hlavne v televízii, ale aj v divadle.
Bol to nesmierne energický človek. Stretol som už veľa ľudí, ktorí oplývali energiou, nútiacou ich stále čosi robiť, podnikať, ale drvivej väčšine chýbal k výsledkom aj talent. Ján Roháč mal v sebe dynamo, bol neúnavný a mal aj veľké výsledky.
Ak si dobre pamätám, tak prvý krát ste po období zákazov vystúpili v televíznom „Silvestri na přání“ v roku 1977, ktorý režíroval práve Ján Roháč a v ktorom Jaroslav Dietl vymyslel program na želanie účinkujúcich. Vás so Satinským si vtedy želal Karel Gott. Bol to prejav, ktorý by sme mohli nazvať solidaritou ľudí z branže? Existuje vôbec také niečo v mimo revolučných časoch?
-To so želaním Karla Gotta ani neviem, či skôr si na tento úvod k nášmu vystúpeniu nepamätám. Ale ak by to aj nebolo predpísané v Dietlovom scenári, verím, že práve Gott by také niečo dokázal urobiť. Spolupracovali sme s ním práve prostredníctvom Jána Roháča a myslím si, že Gott je jedným z tých výsostných profesionálov, ktorý veľmi dobre vycíti, kto čo vie. A ak ste v branži, ktorú on sleduje dobrý, určite to zaznamená.
Ale keď už hovoríme aj všeobecne o takejto solidarite, verím, že naozaj existuje. Hoci nie je okázalá, je veľmi silná najmä medzi tými, čo v ktorejkoľvek oblasti niečo vedia. Musia sa tým pádom navzájom poznať a aj ohodnotiť, musia mať aj správnu dávku sebavedomia, ktorá je nevyhnutná k špičkovým výkonom v čomkoľvek. To nás učil práve režisér Roháč, ktorý hovoril, že my Slováci máme často sklony k falošnej skromnosti. Keď aj čosi vieme, tvárime sa, že toho nie je až toľko a za to očakávame, že nás bude ktosi naopak presviedčať o našich kvalitách, ktorých je viac, než si myslíme. K ničomu to nevedie a hlavne každé forsírovanie skromnosti je v takomto prípade nedorozumením. Veď tí, čo nemajú od prírody sebavedomie, by ho mali nadobudnúť práve tým, čo sa naučia a dokážu realizovať. Odmenou je im potom práve solidarita ľudí, medzi ktorých sa svojimi schopnosťami zaradia.
Čo je ocenením pre vás?
-Nuž, bude to znieť banálne, ale niektoré veci nemôžu inak vyznieť. Pre mňa je najdôležitejšie publikum a to najmä vtedy, keď cítim, že sme sa naladili na rovnakú strunu. Takže to, čo hovorím rezonuje a má odozvu aj u nich.
Horšie je, že do divadla prichádzajú aj ľudia, ktorí sú presvedčení, že sa nepatrí smiať. Budete sa asi čudovať, ale sú to tí, ktorých k návšteve donútia obvykle manželky. Pretože manželky túžia viac po kontakte ako manželia a chcú ísť aspoň raz do roka do divadla. Ale chcú tam ísť s manželom, pretože inak by sa to nerátalo. Predsa tam nepôjdu samé a s priateľkou chodia obvykle len veľké nadšenkyne divadla. Ženy túžia po spoločenských udalostiach a divadlo má byť aj spoločenská udalosť. Keď už teda nadíde tá veľká chvíľa, že sa manželia usadia a na javisko prichádza komik, ženy sa smejú vďačnejšie a viac než muži. Pretože ženy sú slobodnejšie, nie sú také zaťažené ambíciami, aby prišli večer do divadla a po zdvihnutí opony začali rozmýšľať, či dostanú tú kandidatúru, alebo nie, a či sa ešte chystať na veľký doktorát – a je tu prestávka. Ženy sa teda smejú a manželia do nich drgajú lakťom a dôrazne ich upozorňujú, že sú v divadle a že sa podľa toho majú správať. Teda nesmiať sa…
Pripravil Gustáv Murín, karikatúra Roman Lazar
—————————————————————-
Ak ste sa rozhodli podporiť naše občianske združenie poukázaním svojích 2% z dane v prospech OZ Chýrnik-Hírnok (Humorikon), ešte stále tak môžete urobiť. V súvislosti s ukončením núdzového stavu pripomíname, že stále nie je pevne určený termín na podanie tlačiva k poukazovaniu 2% z daní za rok 2019. Platí, že zamestnanci môžu poukázať 2% z daní až do konca druhého mesiaca, ktorý pôjde po mesiaci, v ktorom sa skončí na Slovensku pandémia. Pre 2% v daňovom priznaní platí termín koniec nasledujúceho mesiaca po skončení pandémie.
IČO: 42120977
Súpisné orientačné číslo: 1723/3
Za vyzbierané finančné prostriedky sa budeme ďalej snažiť o skvalitnenie stránok týchto internetových satiricko-humoristických novín Humorikon. Mimochodom už máme vyše 250 000 zhliadnutí!!!
Ďakujeme za podporu!
——————————————————————
