Dnes aktuálne slovenské satiricko-humoristické noviny Humorikon

Rukopis, náhľad…

MAJSTRI KRÁTKYCH
LITERÁRNYCH
HUMORISTICKÝCH
ÚTVAROV

 

SÚČASNÍ SLOVENSKÍ AFORISTI
A EPIGRAMATICI, TVORCOVIA HUMORIKONU

Vydalo Občianske združenie Chýrnik – noviny tolerantnosti
Nové Zámky- HUMORIKON

Obálka a grafická úprava: Artus
Jazyková úprava: Milan Kenda
Zostavil: Milan Kupecký
Rok vydania 2022
Vydanie prvé
ISBN: 978-80-0000-000-0

Tlač:
Spolok Slovákov v Poľsku
Ul. św. Filipa 7, 31150 KRAKÓW
Tel.: +48 12 632 2080
e-mal: zg@tsp.org.pl
ww.zsp.org.pl

P R O L Ó G

Dostávate do čitateľskej pozornosti knihu krátkych humoristických a satirických textov od slovenských majstrov týchto krátkych literárnych útvarov. Dominantným žánrom je tu aforizmus, útvar, ktorý je v slovníkoch definovaný ako krátky výrok, ucelená myšlienka, vyjadrená zhustenou, presnou formou. Táto základná definícia však nevystihuje aforistickú jedovatosť, aforistický výsmešný šarm a švih, bravúrnu iróniu. Podľa mňa je aforizmus diablov útvar. Pokúša, neoslavuje, je často cynický a neuznáva dogmy. Nerecituje sa na oslavách. Je ako biliard. Tu sa hrá so slovom v najpodivuhodnejšej herni – v mozgu. Niektoré slová trafia a vyrazia asociáciu. Aforizmus je asociácia plus logická štylizácia. Vrcholnú inšpiráciu poskytuje život, ale ešte aj slovný register.
Dobrý aforizmus býva spojený s rozvahou autora a opojením čitateľa. Alebo aspoň s prekvapením čitateľa. Niekedy aj s pobavením čitateľa. Dobré aforizmy by sa mali sádzať veľkými typmi: ako titulky pre myslenie.
Žiaľ, táto „opovážlivosť“ sa ešte nestala zvykom a zrejme sa ním ešte dlho nestane. Aforisti hýria samostatnými myšlienkami namiesto toho, aby ich rozrobili do fejtónov, poviedok a podobne. A pritom v oslavných textoch, antológiách pre zahraničie, ba aj v niektorých lexikónoch si na aforistov nik ani nespomenie. Čudný zlozvyk, lebo pri takomto posudzovaní, a vlastne odsudzovaní, sa pokladá za okrajovú neoprávnene – myšlienka!
Treba však priznať, že tento zlozvyk je miestny, lebo v západnej Európe kladú aforizmus na roveň eseji, čo je teda od zaznávania poriadne ďaleko. So zreteľom na takéto tuzemské neprajné pomery buďme vďační zostavovateľovi tejto nevšednej publikácie, Milanovi Kupeckému, ktorý nám s veľkou obetavosťou vytvoril skvelú prezentačnú príležitosť v podobe špecifickej antológie, aká sa realizuje len s obrovskými ťažkosťami a pri povestnej „anjelskej trpezlivosti“.
Viackrát som sa stretol s názorom, že aforizmus by mal byť smiešny. To je však len akýsi predsudok, čosi ako mýtus. Aj vážny aforizmus má právo na život. Aforistická myšlienka nemusí byť vždy humoristická. Vtip skôr vyžaduje určité aranžmá a vhodnú atmosféru, aforizmus zasa ucelenú, zovretú myšlienku. Aforizmus je predovšetkým stretnutie s objavnou myšlienkou. Možno sa sám nedá dôkladne definovať pomocou stručného aforizmu. Rád ešte pripomeniem, že my, aforisti, patríme medzi praktických entomológov, ktorí nasadzujú ľuďom do hlavy chrobáka pochybností. A ešte jedna dobrá rada: Nijaké hodnotné aforizmy sa nečítajú ľahko a nemožno ich čítať „na dúšok“. To nie sú územčisto rehotavé anekdoty.
Aforizmy treba čítať po dávkach, najlepšie po malých dávkach, a vypisovať si tie, ktoré nám môžu život uľahčiť navodením lepšej nálady, spríjemniť a pretepliť príjemnou satisfakciou. Na stránkach tejto knihy sa stretnete aj s útvarom zvaným epigram, s tesným blížencom aforizmu. Zjednodušene by sme ho mohli nazvať zveršovaným aforizmom. Epigram i aforizmus sú rovnocenné útvary, oba s dominanciou myšlienky. Dobrý epigram definujem ako dobre prebásnený dobrý aforizmus, lebo dobrá myšlienka sa zvyčajne vynorí v mozgu v prozaickej podobe a básnický kostým dostáva dodatočne. Vo výslednom epigramickom vyznení môže autor dosiahnuť dvojaký efekt, vlastne efekt – alebo defekt. Prebásnením aforistického motívu sa východisková myšlienka môže zveľadiť, ozvláštniť, sloganovo zvýrazniť, recitačne zdramatizovať, poeticky zlahodniť, zvukomalebne vyniknúť, skrátka – formálne zdokonaliť, pozdvihnúť. Ale aj naopak: oslabiť vtesnaním do básnického korzetu, pri ktorom sa zaplatí istá daň v podobe povinnosti rytmizovať a rýmovať výsledný produkt, čo neraz znamená podriadiť výber celého slovného aparátu (vrátane slabičných dĺžok) diktátu rýmov a rytmu. Myšlienku tak autori niekedy dokonca urobia menej brilantnou a brizantnou. Prípadne ju vtesnaním do veršov len akosi „úsporne“ naznačia, ale bude to stačiť pre dokonalé pochopenie všetkými čitateľmi? Najmä mladými, o ktorých sa traduje, že nevedia čítať s porozumením? Pochopiteľne, autori epigramov publikujú iba epigramy s efektom, epigramy vydarené, iba s tými sa zoznámi čitateľská verejnosť. Približujú sa k jadru satirickej výpovede cez akúsi nadstavbu v podobe pekne znejúcich veršov v rozličných variáciách. Táto kniha prináša ukážkové plody systematickej tvorby agilnej skupiny aforistov a epigramatistov prispievajúcich do Literárneho týždenníka (orgán Spolku slovenských spisovateľov) a do internetového periodika Humorikom, ktorého editorom a šéfredaktorom je už spomínaný Milan Kupecký. Tento autorský kolektív z hľadiska vyznenia tvorby jeho členov i smerovania jeho publikačných tribún predstavuje proslovensky orientovaných autorov so silným sociálnym cítením, napospol protiklad tzv. slniečkárov z bratislavskej kaviarne. Ide teda o ľudí z protiľahlej politickej
barikády vo vzťahu k mainstreamu. Nazývam ich statočnou hŕstkou, vidím ich ako vlastencov a vytrvalcov, rezignujúcich na honoráre a hradný honor v podobe metálov.
Zvláštnosťou v osudoch súčasných aforistov je skutočnosť, že nemajú svojich mladých nasledovníkov. Prečo? To je zatiaľ komplexne nezodpovedaná otázka. Ale náznaky príčin tohto smutného faktu predsa len existujú. Tvorba aforizmov je proces náročný na myslenie. A pritom sa vraví, že myslenie bolí. Ale čo môžeme čakať od súčasnej omladiny, ktorá nechápe zmysel prečítaného textu, má pri čítaní problémy s porozumením? Navyše tvorba aforizmov nie je zdrojnicou ani honorárov, ani honoru! Z tohto hľadiska je naša kniha – akási reprezentatívna rozlúčka s aforistickou tvorbou – unikátna jednak ako svedectvo o tom, v čom sme tu žili, akí sme boli i akí boli naši mocipáni, a jednak ako odkaz pre budúce generácie.
Odkaz predovšetkým o tom, či sme pochopili trendy, úskalia a hrozby hodné nášho varovania aspoň do najbližšej budúcnosti. Aspoň tak, lebo futurológia je najomylnejšia, najnepredvídateľnejšia a najkompromitujúcejšia vedná disciplína. Všetci autori demonštrujú v tejto knihe to najlepšie zo svojej tvorby. Ale priznávam, že ja som mal s výberom vlastných textov dosť problémov. Z celkového množstva cca 12.000 aforizmov som pôvodne vyselektoval do reprezentatívnej knihy AFOROAFÉRY (2017) vyše 3000 aforizmov a z týchto poväčšine nadčasových som tu z priestorových dôvodov mohol vybrať vlastne iba zlomok. Nepríjemný údel! A tak som sa usiloval najprv vylučovať témy, o ktorých som predpokladal, že nebudú (prípadne málo budú) zaujímať ďalšiu či ďalšie generácie. Znova pripomínam, že tu ide o vzácnu edičnú príležitosť, o esenciu a odkaz, o ponuku, aká sa so zreteľom na vek zostavovateľa i mnohých z nás, autorov, s vysokou pravdepodobnosťou už nezopakuje.
Takže – nepremárniť šancu! A začal som s neľútostnou špeciálnou selekciou. Vylúčil som aforizmy o ženách, pretože je pravdepodobné, že
mnohé feministické zlozvyky, návyky a maniere budú v pokračujúcich kapitalistických existenčných tlakoch a konfliktoch rednúť až miznúť. A tiež načo zužovať problematiku budúcnosti na verbálne súboje medzi rodovými psychikami? Nezaradil som do tejto knihy ani jeden z mojich kacírskych aforizmov, lebo informácie o odlive religiozity v západnej Európe, ale aj poznatky z nedávneho sčítania obyvateľstva u nás naznačujú, že náboženská problematika nebude už v blízkej budúcnosti u nás taká významná a výrazná, aká je dnes. Vynechal som tiež erotické, sexuálne témy, lebo je celkom možné, že v nich – aspoň v ironizačnej rovine – nastane posun k nami nesledovaným homosexuálnym témam. Zameral som sa na všeobecné, historické, geografické, filozofické a psychosociologické témy. A tiež na to, čo pokladám za trvalky v blízkej a zrejme aj vzdialenej budúcnosti, teda na dominanty tohto výberu aj pre budúce generácie – na zlo, zlobu, zločin, zlomyseľnosť, zlovôľu a zlozvyk. Pri uprednostnení takýchto textov ma budúci čitatelia a vnímatelia dozaista nebudú pokladať za archaického, naivného a prekonaného autora. Ale neodolal som zaradeniu niekoľkých komických motívov.
V závere prológu sa vraciam so želaním k súčasným čitateľom: Želám vám príjemné, zaujímavé až pikantné čítanie všetkých textov tohto súboru od majstrov krátkych humoristicko-satirických literárnych útvarov.

MILAN KENDA

ČO JE AFORIZMUS?

A čo je vlastne – v humoristickom slovníku najkratší literárny útvar – aforizmus?
Stručne povedané – myšlienka rôzne odetá do šiat, ako sú – úvaha, sentencia, životabudič, iskierka, slogan, íver, ponaučenie, minifór a podobne.
Aforizmus je starý ako ľudstvo samo. Aj v súčasnosti existujú rôzne, najmä satirické úvahy, z ktorých mnohé sú takpovediac dobové, niektoré v intenciách niekdajšej komunálnej satiry, no veľa z nich sa zachová ako „večne“ platné myšlienky, tzv. klasika. My, čo sa ako gelentológovia, žiaľ stále iba ako amatéri (pretože humor a satira a ich vplyv na ľudský organizmus a vôbec jeho chápanie a všetko čo s tým súvisí, sú niekde na periférii nášho vnímania, najmä na Slovensku) zaoberáme nielen históriou ale i jeho pôsobením a existenciou, listujeme často v dávnej minulosti a snažíme sa túto časť kultúrneho dedičstva monitorovať a nejakým spôsobom uchovať. Z dávnych čias sú známe a snáď najdávnejšie zachované najmä duchaplné, a večne platné myšlienky filozofa Marka Aurélia, ale tým skôr narodeným viac napovie bývalý socialistický Roháč.
Vráťme sa však najskôr k aforizmu, ako najkratšiemu literárnemu útvaru, ktorý mnohí prirovnávajú k „románu v kocke.“ Vraj už diabol v biblickom raji zvádzal Evu pomocou aforizmu. Aforizmy nachádzame na egyptských papyrusoch, ktoré sa zachovali spred štyroch tisícročí pred našim letopočtom. Sú napísané klinovým písmom, podobné ako písmo zachované na babylonských tabuľkách. Majstrami písania aforizmov boli starí Indovia, ktorí vravievali, že – „jazyk nie je jazykom, keď nevie vypovedať pekné myšlienky.“ Pričom doklady svojskej
úcty k aforizmom možno nájsť takmer u všetkých národov Orientu. Aj európska literatúra je bohatá na aforizmy. Tento zaujímavý spôsob
výpovede si veľmi obľúbili aj veľkí grécki učenci a spisovatelia. Známe sú už spomínané úvahy Marka Aurélia. Napríklad Číňania tvrdia, že – „aforizmy mudrcov a svätých si vážia bohovia a démoni sú im poslušné“. Japonci označujú aforizmy za – „majáky žiariace uprostred nočnej temnoty“. Peržania ich považovali za – „Najvoňajúcejšie kvety zo sadov poézie“. Aj takmer každá z európskych (teda i z našich) literatúr má svojich známych i menej známych aforistov. Z našich známych i menej známych to boli už nežijúci Berco Trnavec, Viktor Kubal, Jozef Babušek,  Vojtech Haring, Miroslav Janega a mnohí ďalší.

O aforizmoch

Na aforizmoch je najkrajšie to, že nič nepodávajú po lopate, ale všetko cez taký fígeľ, že pointu a poučenie si musí čitateľ domyslieť. To pochopiteľne povzbudí čitateľovo sebavedomie a schuti sa usmeje. Wikipédia hovorí, že aforizmus je stručný výrok, ktorý obsahuje vtipnú myšlienku. Je to filozofická forma, ktorá výstižne a pregnantne formuluje myšlienku, názor, nápad v niekoľkých vetách alebo dokonca len jednou vetou. Je to útvar, ktorý je príbuzný s maximou, sentenciou alebo esejou.
Ideálne by bolo, keby bolo v praxi čo najviac vtipných viet a myšlienok. Bohužiaľ to tak nie je, lebo prevládajú vety smrteľne vážne, prázdne a málokedy vtipné. Veľkou výhodou aforizmov je ich stručnosť. Je to zvyčajne koncentrát múdrosti a vtipu bez zbytočného balastu. Najkrajšie sú tie, ktoré hovoria práve to, čo sme si mysleli, len sme to tak pekne nevedeli sformulovať.

Milan Kupecký

Inteligentná forma literárneho vyjadrenia

Jednou z charakteristík inteligencie je schopnosť oddeliť dôležité od nedôležitého. A podľa tejto analógie by aforizmus nejakým spôsobom predstavoval „najinteligentnejšiu “ formu literárneho vyjadrenia. V aforizme je eliminovaný každý, aj ten najmenší „ prebytok “ a minimom slov sú povedané podstatné veci z rôznych univerzálnych oblastí. Zdá sa, že aforisti dosiahli to úspešné oddelenie dôležitého od nepodstatného a svojimi najlepšími dielami sa im darí povedať presne to dôležité a samotnú podstatu. Pevný príklad takejto „zručnosti sumarizovania“ poskytuje Antológia bieloruského aforizmu „Biela na čiernom“. Bieloruskí autori, opierajúc sa o klasickú európsku aforistickú školu maxím a viet, využívajú aforistické zručnosti na pokrytie mnohých tém, od náboženstva až po všetky aspekty svetského života. Autorom týchto riadkov chýbal ozajstný ostrý satirický aforizmus, no tento deficit vynahradila skutočne brilantná a krásna aforistická myšlienka, ktorú napísal autor, ktorý veľmi dobre vie, ako sa tento žáner píše. Bieloruský aforizmus je veselý, relaxačný, roztomilý, ľahký, poučný. Pre svoj oddychový charakter sa dobre číta, nespomalí čitateľa pri výklade a reflexii, aforizmy plynú plynule ako pokojná rieka.
V kytici európskych aforizmov by bieloruským aforizmom bola napríklad púpava. Jemná kvetina krásnej farby, schopná sa premeniť a rozfúkať ju silnejší vietor. Možno, že námety bieloruských autorov umožnili „rozšírenie“ do iných kultúr a jazykov, pretože sú univerzálne, ľahko pochopiteľné pre každého. Srbská verzia je dobrým príkladom tej komunikatívnosti. Všetko je jasné, zábavné a zrozumiteľné pre každého. Novou Antológiou redaktor a prekladateľ Aleksandar Čotrić uzavrel akýsi „gestalt“, tentoraz v podobe prekladu a vydania, a spojil tak aforizmy slovanských národov do jedného celku, celku, ktorý svedčí o existencii tzv. aforistické myšlienky a aforistické diela v celom početnom slovanskom kultúrnom priestore.
Pôsobivé dielo, v ktorom srbskej kultúre priblížil aforizmy ruského, poľského, bulharského, ukrajinského, českého a slovenského ľudu. Dielo je o to cennejšie, že sa ukazuje, že podobne ako v prípade Antológie bieloruských aforizmov sa takéto voľby uskutočnili po prvý raz. A tak Čotrić nielenže priblížil srbskej kultúre v jednotlivých knižných vydaniach všetky tie cenné aforizmy slovanských národov, ale po prvý raz zhromaždil aj ich významných autorov na jednom mieste.

Aleksandar Čotrić

Jozef Bily – foto

Humorista Jozef Bily ako autor vydal už dvadsaťjeden kníh z nich sedemnásť humoristických obsahujúcich aforizmy, epigramy, humoresky, plus dve zo školského prostredia a dve knižky pre deti. Je členom spolku slovenských spisovateľov.
Svetlo sveta uzrel v roku 1946. Dlhé roky pracoval ako stredoškolský učiteľ a neskôr riaditeľ gymnázia vo Zvolene. Literárne ako autor začal tvoriť v roku 1972, až sa postupne vypracoval na popredného slovenského humoristu. Možno ho zaradiť medzi plejádu bývalých „roháčovcov”, súčasných posledných, ešte žijúcich mohykánov. Treba podčiarknuť, že bol kmeňovým prispievateľom a spolutvorcom bývalého satiricko – humoristického časopisu Roháč, čím ho možno zaradiť medzi vtedajšiu elitu humoristov, velikánov. Najskôr začal prispievať krátkymi literárnymi útvarmi do viacerých novín a časopisov, vrátane už spomínaného Roháča. V ostatnom čase, už v dôchodkovom veku, prispieva do Literárneho týždenníka, humoristického Bumerangu, Kocúrkova i Humorikonu.

Hŕstka Bilyho aforizmov

V čase pandémie sa nemocnice vyprázdňujú plnením cintorínov.
Pre ľudí je najhoršou symbióza vlny pandémie a vlny zdražovania.
Politici nevychádzajú s pravdou von ani vtedy, keď nie je vyhlásený zákaz vychádzania.
Existujú politici, ktorí aj v bezvetrí dokážu hovoriť do vetra.
Sloboda tlače je, keď si s novinami môžeme robiť to, čo chceme.
Pre politika nie je úspechom získať postavenie, ktoré je mimo hry.

Úvod z pripravovanej knihy…

Pokračovanie…
—————————-

HUMORIKON

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest

0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments