Pripomeňme si spisovateľa Laca Zrubca, významnú osobnosť Slovenska. Šuranec Laco Zrubec, spisovateľ, scenárista, publicista, historik – významná osobnosť nielen mesta, ale i Slovenska – sa narodil 4. októbra 1931 v Šuranoch a zomrel 24. februára 2011 v Nitre.
Študoval na obchodnej akadémii v Nových Zámkoch a maturoval v Zlatých Moravciach. V rokoch 1961–1964 absolvoval diaľkové štúdium divadelnej réžie v Osvetovom ústave v Bratislave.
Ako ten čas letí…ešte nie tak dávno sme sa takmer pravidelne stretávali v jeho domácej pracovni a popíjali kávu.
Zo spomienok, ktoré sú trvalé a nikdy nevyblednú…
Po prvý raz v živote som sa so spisovateľom Lacom Zrubcom stretol osobne v jeho i mojich rodných Šuranoch, v priestoroch niekdajšieho kultúrneho domu, u tzv. „Stoklasky“, ktorú si pamätajú ozaj už iba tí skôr narodení. Neskôr v tých miestach zriadili krajčírsku dielňu, a dnes povedľa tohto miesta stojí nie dávno postavený supermarket Tesco. Ó, Bože, aká to po toľkých rokoch premena?! Vtedy sa tam konal zábavný program, z ktorého si pamätám iba toľko, že v ňom vystupoval známy slovenský herec František Dibarbora a v tom čase začínajúca mladučká Maja Velšicová. S Lacom sme sa vtedy stretli na krátky rozhovor v kaviarni, ktorá bola súčasťou spomínaného kultúrneho domu. Bolo to z mojej strany také nesmelé zoznamovanie sa, pretože Laco bol už v tom čase známy šuriansky rodák, redaktor a spisovateľ, a ja iba začínajúci dopisovateľ najmä do zábavných rozhlasových relácií, zúčastňujúci sa rôznych čitateľských a dopisovateľských súťaží vo viacerých printových i elektronických médiách. Obaja sme boli rozdielnej povahy i záujmov a spájalo nás oboch asi jediné, že sme boli Šuranci, publicisti a aj vlastenci. Ja som ho vždy oslovoval „môj starší priateľ“, čo aj zodpovedalo skutočnosti. Na rozdiel od neho som bol predovšetkým aktívnym športovcom a humoristom, čo boli vlastnosti jemu nie príliš blízke, pretože on sa vždy, v každom našom rozhovore zaujímal ako spisovateľ faktu najmä o históriu a o veci relatívne vážnejšie. Stál vždy najmenej o tie dva pomyselné stupienky (dnes levely) odo mňa vyššie. Pre mňa bol i zostane navždy vzácnym človekom, priateľom, ktorý sa mi snažil vždy pomôcť, poučiť ma a rozširovať mi obzor a pohľad na svet vo všetkých jeho súvislostiach. Bol nesmierne rozhľadený a múdry. Zanechal vo mne a v mojich spomienkach aj dojem akéhosi figliara, čo sa týka úsmevu počas rozhovoru, pri pertraktovaní svojich myšlienok. A keďže sa zaujímal o históriu a veci dávne, zostalo po ňom aj veľa reportáží o rôznych dávnovekých nálezoch a vykopávkach, ktoré dlhé roky publikoval ako redaktor v časopise Život, pričom napísal aj viacero významných knižných titulov, ktoré mimochodom zdobia aj moju domácu knižnicu, s jeho venovaním. Sú to diela, ktoré napísal v rokoch 1962 až 2011, prvým bola kniha s titulom Rozbité okná a poslednou Poludnica. Je ich celkom tridsať štyri. Z pozoruhodných a významných spomeniem diela: Poklady zeme, Gýmešský hárem, Žofia Bosniaková, Vykopaná pravda, Slávni rodáci sveta, Kragujevská vzbura, Staronitrianske tragédie, Prvý známy bol Pribina, Posledný hriech a ďalšie.
Takpovediac jeho srdcovou záležitosťou boli najmä témy: Žofia Bosniaková, Petőfi (Alexander Petrovič), Liszt (Franz List), ktorého korene vraj siahajú do Šurian a Maďari si ho, podobne ako mnoho ďalších slovenských osobností, „privlastnili“. Laco Zrubec sa aktívne podieľal aj na objavení vzácneho nálezu Alma Mater, ktorého verná kópia dnes zdobí „námestie“ obce Nitriansky Hrádok. Ak načriem hlbšie do svojich spomienok, často ma nabádal, aby som aj ja v rámci svojich možností písal o rodných Šuranoch, napríklad o Šurianskom hrade, po ktorom bola pomenovaná vôbec prvá ulica, ktorá dodnes nesie názov Podzámočok. V tom čase zostala ako pozostatok hradu tzv. Šurianska studňa, ktorú však postupne, necitlivo zahádzali tamojší ľudia odpadom. Zachovali sa z nej iba pamätné fotografie. Tak ako z Gajerovho dvora, neďaleko Čádyho mosta, kde sa Laco narodil a prežil detstvo, a odkiaľ pochádza aj archeologický zvyšok nálezu pamätnej tabule, ktorá je umiestnená na mestskom úrade ako vzácny poklad. O Podzámočku iba toľko, že postupne k nemu pribúdali ulice ako Zajíčková, Hoštáky, Hasická, Levická, Fabrická, osady Argentína, Barak, Kopec, Nový Svet, Babka a priľahlé mestské časti Várad (dnes Nitriansky Hrádok), Kostolný a Mlynský Sek. O najstaršej ulici, o Podzámočku sa niesli a zachovali povesti, že ulica bola „poprepletaná“ dvormi tak, že v nej vždy zablúdil nielen miestny poštár, ale i drotári, péráši a iní podomoví služobníci, obchodní cestujúci i prišelci. Na rozdiel od minulosti, dnes sú všetky bývalé ulice, Váradský chodník, trávnaté pažite i rieka Niterka vyasfaltované a takmer pri každom dome stojí oceľový tátoš. Vtedy v každom dvore chovali gazdinky husi, kačice, sliepky, holuby… Pásavali sme kozy, chytali sme v povojnových tzv. bombových jamách ryby, hrali na pažitiach a lúke futbal. Chodili sme na rieku Žitavu a za Čiernu vodu kúpať sa. Za našimi záhradami bol pramenitý potôčik a tzv. Gát, kde naši rodičia, starí rodičia a susedia chodili hrávať mariáš. Naše záhrady a dvory oddeľoval iba pletený drôt, ponad ktorý sa susedia zhovárali až do neskorých večerných hodín. Po práci v záhrade sa išlo buď k Malému alebo Veľkému Antalíkovi na pivo. Obom krčmám, ktoré sú dnes prestavané na iné účely, doteraz zostali u občanov v terminológii pomenovania po bývalom majiteľovi Antalíkovi.
To je však už iba nostalgia, pretože vtedy boli priam ideálne medziľudské vzťahy a ľudia, keďže bolo krátko po vojne, hoci boli chudobní, navzájom sa uctievali a pomáhali si. Nebola však televízia, počítače… No nechýbal mestský rozhlas, pretože niekdajší richtár Béla Lehocký tak hlasito rozprával, že ho bolo počuť široko-ďaleko po okolí. O tom všetkom sme sa neraz s Lacom dlho zhovárali, spomínali, zabávali…Boli to aj jeho spomienky. Mimochodom, Laco bol veľkým odporcom počítača, synovia ho darmo prehovárali, aby si ho zaviedol, no on ako konzervatívec a vyznávač toho „starého dobrého“, keď videl toľko pospletaných všakovakých káblov po svojej pracovni, rezolútne túto modernú techniku odmietol. Pri každom stretnutí s Lacom Zrubcom, teda mojim starším priateľom, sme sa mali vždy o čom porozprávať. O gazdovských pasienkoch a lúkach, o Majerskom dvore, o Tenkom i Hrubom háji, o Váradskom chodníku, o prírode, ktorá vtedy pozostávala aj z prirodzených renzií (dnešné vetrolamy), o malinách a čerešniach, ktoré rástli povedľa chodníkov, o Jánoseku i priľahlých prírodných lokalitách ako Zajíčkova lúka a už spomínané pažite. Naše stretnutia boli buď v Šuranoch alebo v Nitre, kam sa Laco neskôr s rodinou presťahoval, kde potom žil a pracoval. Živo si pamätám na jednu príhodu z vlaku, keď som od Laca cestoval z Nitry do Šurian s jeho otcom, ktorý bol vtedy pri rozhovore pyšný a hrdý na svojho syna tak, že sa mu to nadšenie zračilo priam z očí. Ten šťastný a radostný pohľad mi ešte dnes rezonuje v mysli. Po mojom presťahovaní sa do Nových Zámkov sme sa stretávali aj na rôznych kultúrno-spoločenských podujatiach, akými boli najmä pamätné výročia, ktoré mi vopred písomne alebo telefonicky avizoval… vraj… či by som nemal čas a neprišiel vtedy a vtedy, aby sme si našli čas chvíľu sa porozprávať.
Takými akciami boli napríklad prezentácie kníh, výstavy prác popredných slovenských umelcov, pietne akty pri rôznych výročiach…A podobne. Často prišli medzi rečou aj jeho osobní a dobrí priatelia z umeleckej brandže. Napríklad Vincent Hložník, Jožko Dóczy a Laco Ťažký. Blízkymi priateľmi mu boli aj jeho súkmeňovci a spolupracovníci, konkrétne Andrej Červeňák, Vincent Andraško, bývalý riaditeľ Agrokomplexu pán Šaveľ, Tibor Kalecký a mnohí ďalší, žijúci aj mimo jeho bydliska, najmä kolegovia spisovatelia, keďže bol členom vtedajšieho Slovenského zväzu spisovateľov. Boli to, a ešte i dnes sú niekoľkí z nich skutočne veľké a známe osobnosti, nezabudnuteľní velikáni svojej doby, a to nielen z kultúry, ale aj z ostatných sfér nášho slovenského spoločenského života. Neraz sme spolu o nich s úctou a obdivom hovorili a spomínali. Niektorí z nich sa spolu s ním zúčastňovali na rôznych slávnostných podujatiach, vrátane besied na školách, kam boli často pozývaní. Napríklad so známymi spisovateľmi, dnes už nežijúcimi Lacom Ťažkým a profesorom Andrejom Červeňákom. Osobitnou kapitolou Laca Zrubca bola téma – cukrovar, teda šuriansky cukrovar s najstaršou spracovateľskou kampaňou v Európe, ktorý odolal II. svetovej vojne i „komunizmu“, no zničila ho tzv. „implantovaná demokracia“. Dlhé desaťročia dával cukrovar, ktorého súčasťou bol aj mlyn na múku, prácu a obživu tamojším obyvateľom, i občanom z okolia. Cukor i kvalitná múka boli v tom čase aj významným vývozným artiklom. Na margo jeho likvidácie napísal práve Laco báseň, ktorú prinášame. Z nej možno dedukovať, že mal vzťah aj k poézii…
REPA
Zmodernizovaný šuriansky cukrovar bol v prevádzke od roku 1854. V roku 2000 fabriku zatvorili….
Korene mojej bulvy, zasiate v praotcovej roli Janoseku, sali slad z ťarchy dôvery znoja gazdu a komína cukrovaru. Rozsievači a furmani naraz hľadeli na gúľajúce sa slnko, počúvali hlasy krákajúcich vrán, štebot škovránkov. Pozerali, ako sa čerí Žitava, voda v hliníkoch, ako rastie chvejúce sa unie a ako roľníkova radlica tlačí pazúriky bez fanfár katedrál do duše človeka. Krahulec nelenil, skolil jarabinku, podpichal hájnikov. Bzučali včely. Dym z komínov navždy usnul. Chveli sa ľudské srdcia, stráchali sa atakov krotiteľov. Bože, je koniec kampaní – robôt v cukrovare? Pane, prečo si nám nedal vrchy, kopce, do ktorých by sme skryli bolesti, plač robotných dlaní? Sú bez roboty. Deti bez chleba, hoc vzývame Teba. Keď zomrie nádej, umieračik sa skryje pod hroby. Agáty sa klonia k zemi.
Laco Zrubec, (Vysoké Tatry, september 2003)
Pri ostatných návštevách v jeho byte, mi často rozprával nielen o svojich priateľoch ale i najbližších plánoch. Jeho nenaplnenou túžbou bolo zriadenie múzea v Šuranoch, kam by bol ochotný darovať všetky svoje „cennosti“. Žiaľ, žiadny z doterajších starostov, predtým predsedov MNV, to nedokázal, čo tiež do určitej miery svedčí o mnohom – ako príklad slovenskej neschopnosti, závisti, malosti, prípadne nezáujmu a necitlivosti voči svojim presláveným rodákom. Naše posledné stretnutie, teda i rozhovor, bolo v jeho izbičke, v ktorej prijímal priateľské návštevy. Bolo to asi týždeň pred jeho smrťou. Rozhovor bol akoby jeho poslednou spoveďou, keď sme viac bilancovali ako hovorili o budúcnosti. Hoci Laco sa mi v ten deň o žiadnych osobných či zdravotných ťažkostiach ani len slovkom nezmienil. Práve sa chystal na prednášku na vysokú školu, vraj sľúbil istému priateľovi, profesorovi, zastúpiť ho na hodine. Medzitým mi s dávkou nostalgie ukazoval miesto, kde často a pravidelne sedával už spomínaný spisovateľ Laco Ťažký. Hovorili sme vtedy aj o aktuálnom dianí v Matici slovenskej, ktorej bol nielen členom, ale aj významným dlhoročným funkcionárom. Hovoril s nádejou o zmene, ktorá sa vtedy udiala vo vedení Matice. Poťažkal sa na problematiku pri vydávaní nitrianskeho Almanachu (vyšlo práve vtedy v poradí dvanáste číslo) a Almanach mal byť pokračovateľom myšlienok a snáh vtedajšieho slovenského velikána Jozefa Miroslava Hurbana (1817-1888) . Dobre si pamätám, že Laco vtedy vravel, že je to určite jeho posledné vydavateľské snaženie, pretože vraj čoraz ťažšie je zohnať na jeho vydanie peniaze.
Mimochodom, v tejto súvislosti je mojím potešením a cťou, že som sa mohol literárne pár príspevkami podieľať aj ja na jeho tvorbe, ako menej známy publicista a najmä humorista z vidieka. V ten deň ma nabádal, aby som vydal knihu, zbierku vlastných aforizmov. Vraj je to niečo iné, trvácnejšie, ako robiť noviny. Stalo sa, podarilo sa mi to aj bez podpory tých, čo by o to záujem mali mať, pod názvom Čo vŕta Milanovi Kupeckému v hlave. Žiaľ, on sa vydania mojej knihy nedožil. Vtedy sme diskutovali aj o ďalších aktuálnych veciach a čerstvých udalostiach. Hovoril aj o poslednej rozlúčke s kolegom Ladislavom Ťažkým, keď ho za tuhého mrazu odprevádzali na poslednej ceste. Napríklad ako s Milanom Čičom a niekoľkými uzimenými priateľmi krátko po skončení smútočného obradu doslova bežali zohriať sa do neďalekej reštaurácie, kde sa o nich postarali, a ako sa k nim priateľsky, prívetivo a pohostinne správali…Pritom si na zohriatie vypili tradičný pohárik borovičky. Inak, borovička, popri dobrom víne boli Lacove obľúbené prípitkové destiláty. Ubezpečoval ma, že borovička je najzdravšia slovenská pálenka. Vždy ju mal popri domácej slanine najradšej. Na záver snáď iba toľko, že Laca Zrubca, teda ako môjho bývalého staršieho priateľa, som poznal ako skutočne prajného, veriaceho a bezkonfliktného človeka. Avšak vždy pevne stojaceho za svojím názorom.
Mne osobne veľmi fandil pri pokuse o vydávanie Extra Roháča a verbálne ma podporoval v boji o jeho znova vzkriesenie. Dokonca obohatil stránky tohto satiricko-humoristického časopisu niekoľkými príspevkami (!) To mi veľmi imponovalo. No zachrániť Extra Roháč, podobne ako Nový Roháč a pôvodný Roháč sa „zachrániť“ nepodarilo…
Bohatá je aj naša vzájomná korešpondencia, pričom sme si nikdy nezabudli popriať veľa zdravia a šťastia a pri rôznych výročiach a sviatkoch poslať pohľadnicu, prípadne spojiť sa telefonicky. Laco bol veľký národniar, Slovák od kosti. Veľa toho publikoval v súvislosti so slovensko – maďarskými vzťahmi, ktorým ako spisovateľ faktu a literát vari najlepšie rozumel. V tejto problematike sa vyznal viac ako iní aj preto, lebo navštevoval rôzne archívy, zbieral a študoval dokumenty, dokonca aj mimo Slovenska, napríklad v susednom Maďarsku. A hoci mal rád ľudí a nebol šovinista, bol vlastenec a veľký bojovník slovom i perom voči maďarskej iredente, ktorá naďalej trvá a aktuálne rezonuje v mysliach mnohých Slovákov. Veď história je poučná. Sám bol tým „poznačený“ osobnou skúsenosťou, ktorú mi raz vyrozprával, keď ako žiak – gymnazista bol v čase maďarskej okupácie južného Slovenska (kam patrili aj Šurany) potrestaný zauchom od maďarsky vyučujúceho učiteľa za to, že si kreslil tajne pod lavicou. Spomínal aj na to, ako boli jeho spolužiaci ponižovaní, a zrejme táto stopa a zlá skúsenosť ho „poznačila“ na celý život.
Laco Zrubec bol spisovateľom faktu, nikdy sa neuchyľoval k tomu, aby skresľoval dejiny a prekrúcal históriu, ako mnohí dnešní naši i zahraniční historici a najmä maďarskí iredentisti…
Priviate vetrom
Rada je zbytočná vec. Múdry ju nepotrebuje a politik si poradiť nedá.
Schizofrenik žije v dvoch svetoch, politik vo viacerých stranách.
Aj v parlamente platí ako v kultúre. Aký scenár, taký kabaret.
Súčasná vláda dosiahla nemožné. Za necelý rok vládnutia zaostáva o niečo vyše piatich rokov.
Ak by niektorí politici zobrali rozum do hrsti, v hlave by im nezostalo nič.
Rozumného človeka sprevádza celý život myslenie, politika reči.
Chybný krok sa robí hlavou.
Nie každý, kto vás dobehne, je športovec.
Deravé zuby bolia. O prázdnych hlavách sa to nedá povedať.
Tam, kde sa končí záujem niečo urobiť, začína sa diskusia.
Trpaslík sa najmenej drží pri zemi.
Do politiky by mali vstupovať humoristi. Nech je viac srandy…
Demokracia dala možnosť občanom vyjadriť sa, že sa majú čoraz horšie.
Niektoré vecné riešenia vo vláde sa zdajú ako večné.
Hodnotiaca komisia vraj zasadá. V nádeji, že nám ozaj niečo zasa dá?
Peniaze nie sú všetko. Dá sa však nakúpiť za ne takmer všetko.
Niekedy je ťažšie poskladať vládu ako lego.
Najväčšia nuda je, keď zíva prázdnotou finančná pokladnica.
Ktovie, či aj svetové strany, tak ako parlamentné, spĺňajú požadované kvórum?
Koronavírus priniesol predsa len čosi obohacujúce. Lockdown a Kurzarbeit.
SENTENCIE
Položil by som za pravdu ruku do ohňa, ak by boli na blízku hasiči.
Zamestnávateľ ma pustil k vode. Na zahraničnú dovolenku k moru.
Kedysi sme chodili spolu na pivo, dnes na protestné demonštrácie a politické mítingy.
Dôležitejší je podpis na výplatnej listine ako na petičnom hárku.
Doba pokročila. Medziľudský dialóg vedieme cez internet.
Skôr vás opustí idea, ako manželka.
Čas a integrácia do európskeho spoločenstve beží nezávisle od nás.
Ťažko nájsť sociálne cítenie u ľudí, ktorí žijú zo sociálnych dávok.
Najťažšie sa lieči zo závislosti na peniazoch.
Radový našinec sa málokedy dozvie, kto modelky oblieka a nikdy to, kto ich vyzlieka.
Cudzinci sa k nám rady prídu pokochať prírodnými kráskami.
Zaujímavý paradox. Čím sa viac obohacujeme tým sme chudobnejší.
Vrcholné štádium lži dosahujeme vtedy, keď klameme sami seba.
Účasť poslanca v parlamente nie je dôležitá, dôležitý je podpis na prezenčnej listine.
V našom hospodárstve ja vždy ťažký začiatok, pretože sme takmer vždy na konci.
Ak by pravda predsa len zvíťazila, mnohým by uštedrila poriadnu prehru.
Čiahame až k hviezdam. Pri pohľade na logo Európskej únie.
Žiaľ, mozog na rozdiel od rozumu sa nedá transplantovať.
Poslanci by si mali uvedomiť, že čas a život beží ďalej bez ohľadu na to, či práve zasadajú alebo nie.
Pozmenené porekadlo: Tomu a tú pieseň spievaj, kto ti umožnil privatizovať štátny majetok.
Niektoré vládne zákony pripadajú akoby sa rodili v parlamentnom bufete.
Láska je slepá. Vidieť to najmä vtedy, ak volič inklinuje k nejakej politickej strane.
Nečudo, že nešťastie nechodí po hrách. Teraz počas pandémie je to zakázané.
Až potom nastane čertovská doba, ak nebudú rožky!
Niekedy aj anjel potrebuje z pekla šťastie.
Printové noviny sú najneslušnejšia vec. Stále sa tlačia.
Niektoré politické strany pôsobia sľubmi ako návnada.
Peniaze sú ako všemohúci. Nevidieť ich a predsa sú.
Mnohí politici sa najviac prejavujú iba v prejave.
Horolezecké vrcholy sa najpríjemnejšie dosahujú v erotických salónoch.
Ľahšie je váľať dubov, ako duby.
Z aforistickej dielne
Dnes je oveľa výhodnejšie pôsobiť na politickej, ako divadelnej scéne.
Vrchol nekvality: Toaletný papier na riť.
Paradoxom je, že sa robí pre mier čoraz viac vojenských zásahov.
Ideálny poslanec je ten, kto vie rozprávať ako papagáj a ak treba mlčať ako ryba.
Pätolízači riskujú, že sa o nich zakopne.
Sme večnými dlžníkmi. Čo sa týka dobej povesti.
Mnohí sa snažia dostať na výslnie hoci majú veľa tienistých stránok.
Opatrne pri vstupe do seba, aby sme si nespôsobili zlomeninu.
Žiaľ, aj ťažko zarobené eurá sa ľahko míňajú.
Vzdušné zámky sa dajú ťažko postaviť zo vzduchu ktorý dýchame.
Paradoxom je, že tí čo so si doteraz dlhšie odsedeli sa chcú dostať zakrátko na čelo.
Jedna z možnosti prežitia. Stravovať sa striedmo.
Nehromžite na socializmus. Veď koľkože len vzišlo z neho milionárov?
Najľahšie sa robí dojem.
Pozor, aj v horúcich dialógoch sa možno popáliť.
Sú zamestnania, kde sa zarábajú ťažké peniaze. Kovové.
Sýty hladnému neverí, tak ako volič poslancovi.
Konečne som siahol po knižke. Vkladnej.
Začal som si vážiť seba. Kúpil som si váhu.
Ťažko je bojovať proti hlúposti, ľahšie je na ňu doplácať.
Heslo dnešných privatizérov: Nič komunistické nám nie je cudzie!
Tí čo nás predtým agitovali by si zaslúžili zagitovať.
Ak náhodou práve niečo visí vo vzduchu, môže to byť Damoklov meč.
Tragédia ľudstva je, ak sa v prírode správa civilizovane.
Človeče pomôž si, aj bankový subjekt ti pomôže.
Jedni Andreja Kisku oslovovali – podvodník, druhí ako prezident. Čím vlastne bol a je?
Spoza čiary…
Vraví sa, že život je pohyb. Za peniazmi.
Po skončení zápasu mal mokrý dres. Spadol do kaluže.
Futbal to je hra, s ktorou by sa v oddieloch nemali pohrávať.
Futbal je výmena lôpt, hráčov, strán, upomienkových darov, dresov a nadávok.
Na niektorých futbalových štadiónoch žiari iba umelé osvetlenie.
Futbal sa hrá hlavou aj vtedy, ak máš loptu práve na nohe.
Pomaly ďalej zájdeš. Nie však v chodeckých pretekoch.
Do futbalu treba dať v každom zápase dušu. A nie iba tú futbalovú.
Toľko mu hádzali pod nohy polená, až sa stal prekážkovým bežcom.
Futbal by bol hrou, ak by neexistovali peniaze.
Milan Kupecký
——————————————————————————–
PODPORTE nezávislé médium Humorikon – jediné slovenské internetové médium svojho druhu ľubovoľnou finančnou čiastkou! Všetok obsah na týchto stránkach je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na skvalitnenie jednotlivých strán. Máme veľa nápadov ako sa neustále zlepšovať a ponúkať vám naďalej čo najkvalitnejší žurnalistický obsah. Pod hlavičkou slovenskej pôvodnej satiricko-humoristickej tvorby sú to všetky literárne žánre, vrátane humoresiek, rozhovorov, fejtónov a drobných literárnych útvarov. Prirátajúc informácie z rôznych podujatí! Kultúra na Slovensku je v závese a satira a humor sa dnes ako žáner objavujú v médiách iba ak sem-tam sporadicky. Hoci existujeme iba niečo vyše roka, bez vašej pomoci čitateľov a autorov sa ďalej nepohneme.
Mimochodom, zaznamenali sme už vyše 29 500 vzhliadnutí a obsahom je zaradenie za vyše ročné obdobie približne 1510 príspevkových strán od desiatok popredných slovenských i zahraničných autorov, profesionálnych humoristov, tvorcov duchaplného slova a vtipnej karikatúry!
Je tu možnosť ako nám pomôcť aj forma inzercie a reklamy. Na to vám vystavíme daňový doklad!!!
Ak nám chcete pomôcť skvalitniť noviny, respektíve podporiť slovenskú kultúru v oblasti humoru a satiry, alo i kvalitnú žurnalistiku, máte možnosť poukázať nám legálne 2% z dane na podporu Humorikonu. Sme riadne evidovaní na daňovom úrade. Prípadne telefonický kontakt: 0907 905 537.
Potrebné údaje: IČO: 42120977
Súpisné orientačné číslo: 1723/3
Môžete tak urobiť i prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499
Ďakujeme!
———————————————————————————————————————
