PROLÓG K JUBILEJNÉMU ROZHOVORU
Spisovateľ MILAN KENDA, špecializovaný najmä na aforizmy, epigramy, humoresky a fejtóny, je kmeňovým autorom nášho HUMORIKONU od roku 2019. Publikuje u nás pravidelne a vo výraznom kvante príspevkov už viac rokov, prakticky od zrodu Humorikonu. To je určité jubileum, ktoré nás v redakcii HUMORIKONU podnietilo podrobnejšie zoznámiť našich čitateľov s názormi, osudmi a zámermi MILANA KENDU v rozhovore prevzatom z Literárneho týždenníka, orgánu Spolku slovenských spisovateľov. „Spovedníkom“ v tomto rozsiahlom rozhovore bol riaditeľ Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov, Mgr. ROMAN MICHELKO. Rozhovor vznikol pri autorovom životnom jubileu – 85 rokov, vlani na jeseň roku 2022. S radosťou vám oznamujeme, že sme získali pôvodnú, v redakcii Literárneho týždenníka neskrátenú a necenzurovanú verziu.
Rozhovor s jubilujúcim spisovateľom MILANOM KENDOM
Motto: Aforizmus je plnohodnotný spôsob myslenia
Magister biológie MILAN KENDA, spisovateľ a publicista, Čestný člen Spolku slovenských spisovateľov a nositeľ novinárskej Ceny Gabriela Zelenaya, aforista, epigramatik, fejtonista, autor humoresiek, veršov pre deti, knižných recenzií, reklamný tvorca a textár piesní pre deti sa dožil v novembri 2022 životného jubilea – 85 rokov. Je autorom pätnástich kníh /šestnásta je vo výrobe/, spoluautorom dvoch tandemových populárno-vedeckých kníh /vedec plus publicista/ so štyrmi zahraničnými vydaniami a autorom 12.000 textov v novinách a časopisoch. S jubilantom prinášame rozhovor, ktorý pripravil riaditeľ Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov Mgr. ROMAN MICHELKO.
ROMAN MICHELKO: Dožil si sa osemdesiatich piatich rokov, to je celkom pozoruhodné jubileum. Vďačíš za to genetike, dedičstvu po rodičoch?
MILAN KENDA: Nie, moji rodičia zomreli ako šesťdesiatnici, matka dosiahla 64, otec 67 rokov. Moje celkom slušné dožitie je produktom vegetariánstva. Podľa štatistiky vegetariáni žijú o desať až pätnásť rokov dlhšie ako mäsojedi, a to v relatívne dobrej telesnej i duševnej kondícii. Ako vegetariánovi od detstva mi poslúžila táto štatistická výhoda, pravda, pri pestrej racionálnej strave z ríše rastlín, morských rias a húb, ale aj vajec a mliečnych výrobkov. Táto výhoda dlhšieho dožitia má aj povestnú druhú stranu mince – nevýhodu v podobe straty priateľov. Moji priatelia, všetci mäsojedi blahosklonne nazerajúci na moje vegetariánstvo, sú už dávnejšie v urnách. Veľmi mi chýbajú, lebo sa nemám pred kým pomancovať s každoročne odovzdanou novou knihou a častým publikovaním v periodikách. Mám už len jedného priateľa, ktorý sa dal /možno som mu aj ja trochu poslúžil ako príklad/ na vegetariánstvo. Ale moji rodičia, milovníci mäsa, boli z môjho detského a mládeneckého vegetariánstva veľmi nešťastní. Veď vtedy to bola akoby patologická a silne vysmievaná anomália, pokým dnes je to moderný trend a normálna orientácia.
R. M.: Čo ťa ako literáta najviac irituje v tejto ostro disharmonickej dobe?
M. K.: Zvláštny pocit rozdvojenia osobnosti, akejsi rozpoltenosti, schizofrénie špecifickej pre mňa ako autora. Ako keby som žil v dvoch rozličných, diametrálne odlišných osobách zároveň. Tou prvou osobou je úspešný autor, najmä vo sfére satiry, ktorý sa už konečne dožíva uznania, dokonca aj zahraničnej akceptácie. Mám samoľúbe pocity postu akéhosi literárneho aristokrata, ktorý naďalej dozrieva, nestagnuje ani v hlbokej starobe, ľahko a sústavne tvorí. Ale tou druhou, paralelnou osobou vo mne je žobrák, nesolventný chlap, píšuci pre internetové periodiká úplne zadarmo a pre printové periodiká sčasti za honorárové almužny, sčasti tiež zadarmo. Pre mňa je to realita s finančnými problémami. A vo všeobecnosti ide o realitu hodnú registrácie pre budúcnosť: K čomuže sme sa to po nežnokrutej revolúcii „dohavlovali“? Verím, že v takomto ožobračovaní nejde len o môj osobný prípad, že je nás takto postihnutých renomovaných autorov, najmä medzi staršími, zarážajúco viac. Takže dôchodky, často podpriemerné ako ten môj, odvodené neraz od úbohých redaktorských alebo učiteľských platov v socializme, sú napokon pre nás – paradoxne – spásou.
R. M.: Čo ťa v tvojom jubilejnom roku najviac zarmútilo, podráždilo a rozrušilo?
M. K.: Predovšetkým, ako väčšinu obyvateľov, bezcitná a bezočivá ignorancia vlády a vládnucej koalície vo vzťahu k ekonomickej situácii väčšiny obyvateľstva, vrátane nás, dôchodcov. Znervózňuje ma, že pri nákupe potravín a liekov nevychádzame spolu s manželkou z našich podpriemerných dôchodkov a musíme stupňovať šetrenie s obavami kam až budeme nútení zájsť. Ale znepokojuje ma aj niečo na prvý pohľad malicherné. Najnovšie sa v niektorých redakciách, kam posielam aforizmy, občas odohráva zvláštny úkaz. Ak tam nevedia pri nejakom kvalitnom aforizme alebo súbore kvalitných aforizmov identifikovať autora, pripíšu pri zverejnení autorstvo mne. Na jednej strane je to pre mňa lichotivé, no na druhej strane nebezpečné – obávam sa, že skutoční autori týchto aforizmov sa budú mylne domnievať, že som si ich duševný majetok prisvojil ja sám a takto ho poslal do redakcií. Nepríjemný pocit kompromitácie!
R. M.: Nie si priveľmi precitlivený na akty uznania?
M. K.: Priznávam, s pribúdajúcim vekom ma nedostatok vďačnosti, dôslednosti a spravodlivej registrácie čoraz viac irituje. Za moje reportáže o vedcoch a vedkyniach, ako aj komentáre zo sveta vedy v denníku Smena, kde som bol redaktorom pre vedu a techniku, mi Slovenská akadémia vied udelila roku 1969 Cenu za popularizáciu vedy. Bolo to dozaista veľké uznanie aj za činnosť a orientáciu samého denníka Smena, ale všetci znalci histórie a redakčného kolektívu denníka Smena ma vo svojich spomienkach zásadne nikdy nespomenú. Ako keby som neexistoval! Herecké hviezdy Kukura, Dančiak, Labuda sa našej televíznej diváckej verejnosti predstavili v mojej televíznej satirickej rozprávke Ako s citom zabiť draka roku 1969. Vtedy sa ozvali hlasy, že im moja hra poslúžila ako odrazový mostík, že pri nej sa našli. No ani oni, ani znalci ich hereckej kariéry, nikdy ani len jedinou vetou nespomenú mňa ako autora tohto katapultu spomínaných hviezd. Ako keby som neexistoval! Mám zostať ľahostajný k takejto ignorancii?
R. M.: So zreteľom na frekvenciu vydávania tvojich kníh sa zdá, že paradoxne prežívaš najplodnejšie obdobie v pokročilej starobe, v sedemdesiatke až osemdesiatke. Prežívaš nad knihami iba radosť, alebo ťa postihlo pri tomto súkromnom boome aj výrazné sklamanie?
M. K.: Keď som vydal knihu Aforoaféry /DAXE 2017/, celoživotnú zbierku mojich aforizmov z rokov 1962 až 2017, očakával som – samoľúbo to priznávam bez hanby – veľké uznanie, obdivné reakcie v tlači, čosi ako frenetický potlesk. Išlo totiž o slovenský rekord a svetový unikát: vyše 3000 výberových aforizmov od jedného autora! Vyberal som ich vtedy z celkového množstva cca 12.000 aforizmov /keď píšem tieto riadky, je ich už podstatne viac/. A čoho som sa dočkal? Predovšetkým mlčania, pochopiteľne, najmä od protislovenského košiara, od granátnikov bratislavskej kaviarne. Zostavovatelia z tamtej protiľahlej strany neskôr vydali akože antológiu Aforisti a fór istý, v ktorej sa tvárili, že neexistujem, preto ma medzi 25 autorov /podaktorých vo sfére aforizmu naozaj len príležitostne hosťujúcich/ vôbec nezaradili. A čoho som sa dočkal od recenzenta Jána Čomaja z proslovenskej politickej barikády? Posmešnej recenzie v Literárnom týždenníku! V nej ma akože „bránil“, aby sa mi čitatelia mojej knihy „neposmievali“! Oveľa nadšenejšie texty a recenzie venoval svojim blízkym, a to Petrovi Gregorovi a Tomášovi Janovicovi.
R. M.: Neverím, že mu išlo o znevažovanie úrovne tvojich aforizmov!
M. K.: O priame znevažovanie nie, raz mi osobne povedal, že keby písal o šiestich popredných slovenských aforistoch, bol by som medzi nimi. Nuž ďakujem mu za šieste nepódiové miesto! Ale moje aforizmy si čitatelia môžu sami otestovať nielen v knihe Aforoaféry, ale aj v rubrike Literárium v Literárnom týždenníku šéfredaktora Štefana Cifru, v internetovom časopise Humorikon editora Milana Kupeckého, v mesačníku Bumerang majstra Fedora Vica a v mesačníku Kocúrkovo majstra Milana Stana.
R. M.: Tak prečo vlastne posmešná recenzia?
M. K.: Čomaja upodozrievam, že ho predovšetkým podráždila moja „drzosť“ priniesť v knihe Aforoaféry aj memoárovú časť v podobe otázok a odpovedí. Veď som nepočkal do mojej prípadnej deväťdesiatky, ale poponáhľal som sa s tým už v mládeneckej osemdesiatke! Napokon, v knihe som radil aforizmy nevídanou metódou podľa rokov vzniku, takže životopis sa k tejto štruktúre celkom hodil. Ale túto moju „drzosť“ neospravedlnila ani skutočnosť, že memoáre som poprešpikoval literárno-teoretickými, politickými i emocionálnymi úvahami a postrehmi. Túto grandióznu „drzosť“ mi Čomaj na stránkach orgánu Spolku slovenských spisovateľov nijako neodpustil.
R. M.: Pričasto tu spomíname Jána Čomaja. Je to funkčné?
M. K.: s jeho menom sa spája moje dodatočné, oneskorené sklamanie a ja sa s tým chcem verejne vysporiadať. Ostatné dva či tri roky, po šoku z Čomajovho recenzného hodnotenia mojich Aforoafér, som sa vrátil k jeho recenzovaniu mojich kníh a čítam ich už inak, pozornejšie, upodozrievavejšie, s kritickejším prístupom. A objavujem tu všeličo nepríjemné. Musím však uznať, že Čomaj bol aj veľký majster utajených významov.
R. M.: Mrzí ťa, že obdivoval Janovicov a Gregorov aforistický systém uťahovania zo samého seba?
M. K.: Nemrzí, veď ja som sa „sebauťahovaniu“ pramálo venoval, vedomý si toho, že uťahovanie zo mňa a mojej tvorby bohato obstarajú moji nepriatelia a znevažovatelia, v čom vynikal najmä J. V. Agin.
R. M.: Nezveličuješ? Vari aj takí dnes ešte sú?
M. K.: Existuje napríklad jedna akademická doktorandka, literárna kritička, ktorá mňa s pätnástimi samostatnými knihami /šestnásta vo výrobe/, dvoma tandemovými knihami s vedeckými spoluautormi /popularizátor plus vedec/ a dvanástimi tisícmi evidovaných mediálnych textov sústavne v Knižnej revue hodnotí ako primitívneho grafomana!
R. M.: Vráťme sa ešte k hodnotám samotnej sebaironizácie. Ako ju hodnotíš?
M. K.: Som vyznávačom odkazu talianskej spisovateľky Simony Vinci o tom, že písanie je svedectvo. Budúci diagnostici a historici našej šialenej doby sa nebudú zaujímať o individuálne uťahovanie autorov zo samých seba, ale o satiricko ironické diagnostikovanie našich čias pohľadom súčasných aforistov. Takéto psychologicko-sociologicko-filozofické aforizmy, kladené na Západe na roveň esejí, im nebudú ľahostajné. To som mal na mysli pri mojej aforistickej tvorbe viac razy. Veď ktože by nechcel preniknúť do dejín?
R. M.: Ako politológ a filozof kladne hodnotím tvoje preferovanie diagnostických a nadčasových aforizmov s veľkou výpovednou hodnotou. Jednako však nemal by si byť zhovievavejší k sebaironizácii?
M. K.: Ja chápem oprávnený záujem niektorých aforistov o sebaironizovanie. Neuniklo mi, že sebairónia v aforizmoch sa čitateľom páči, lebo im pripomína, že ani aforisti nie sú nadľudia. Hovorí o tom aj jeden z mojich aforizmov: Aj aforista je len človek. Píše múdrosti, ale robí hlúposti.
R. M.: Akú najbizarnejšiu situáciu si zažil v seniorskom veku?
M. K.: Takou sa mi zdá byť situácia z roka 2006. Vtedy mi objavili v pravom oku zhubný melanóm vyvolaný žiarením z počítača, na ktorom som dovtedy sústavne písal. Než mi nádor spolu s pravým okom operatívne odstránili, ukazovali onen melanóm v mojom oku medičkám a medikom. Stáli v zástupe, ja som sedel a oni postupne cez optiku zízali na onen biely útvar v podobe hríba v mojom oku. Tu sa ponúka zvláštne porovnanie: Po promócii ako asistent na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach som poslúžil medicíne vedením niektorých tematických praktík pre medičky a medikov. V seniorskom veku som medicíne poslúžil zasa ako učebná pomôcka, čo je dozaista užitočný akt, ale bizarný zážitok.
R. M.: Ako človeka, ktorý sa po celú produktívnu časť života krúti najmä okolo aforizmu, požiadam ťa o proroctvo: Má slovenský aforizmus budúcnosť?
M. K.: Odpoveď bude dvojetapová. Po prvé: Čo robí stará garda? A po druhé: Kde je mladá garda? Začneme teda starou gardou. Tú parádne vidieť v Literárnom týždenníku šéfredaktora Štefana Cifru, v Humorikone editora a aforistu Milana Kupeckého, v Bumerangu majstra Fedora Vica a v Kocúrkove majstra Milana Stana. Žiaľ, ignorujú ju v Slovenských národných novinách aj v Extra pluse. A pritom plnohodnotné aforizmy s filozofickým nábojom sú jednou z mnohotvárnych literárnych možností kritického zobrazovania skutočnosti a plnohodnotným spôsobom myslenia. Viacerí aforisti iritovaní vnúteným bezohľadným a bezcitným kapitalizmom /vrátane autora týchto riadkov/ reagujú naň kritickými mikroreflexiami, hoci zďaleka nie všetky tieto reflexie majú punc a osud nadčasových aforizmov. Nezriedka ide o kritické ultramikroglosy, ktoré osobne nazývam politologizmami, teda ultramikrokomentáre ku konkrétnym politickým a ekonomickým udalostiam a traumám. Len čo tieto udalosti upadnú do zabudnutia a traumy prebolia /ak vôbec!/, texty na ne reagujúce dohasínajú. Nemajú platnosť večných aforizmov, reagujú na konkrétne situácie, prečiny a zločiny. Z hľadiska čitateľskej satisfakcie splnili si tieto texty aktuálnu, drobnú, jemnú psychoterapeutickú funkciu. Pokúsili sa čitateľom život uľahčiť, spríjemniť a pretepliť spomínanou satisfakciou. Lenže aj časť takýchto politicky ladených mikroútvarov vystihne podstatné črty a trendy kapitalizmu a zaradí sa tak do fondu nadčasových, večných aforizmov, do aforistickej klasiky. Prichádzame k podstate: V živote súčasného aforistu iritácia preberá funkciu inšpirácie. Dekadentné spoločenské zriadenie týchto čias núka obrovské množstvá negatívnych podnetov, podráždení a tém na satirické stvárnenie a pranierovanie. Je to obrovská ponuka pre našu starú gardu, ktorá viditeľne nezaháľa.
R. M.: A čo mladá garda?
M. K.: Prakticky neexistuje, nemáme nasledovníkov. V čase tvrdej módnej bibliofóbie a masového ťukania do smartfónov je absencia myslenia pochopiteľným a nevyhnutným javom. Omladina, ktorá často nevie čítať s porozumením, nemôže vymýšľať aforizmy!
R. M.: Čo ťa v ostatných rokoch najviac potešilo?
M. K.: V jubilejnom roku mojej osemdesiatky Čestné členstvo v Spolku slovenských spisovateľov za dlhoročnú recenzentskú činnosť v Literárnom týždenníku, aj vzhľadom na recenzovanie mnohých publikácií, ktoré vyšli vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov, a takisto za dlhoročnú publikačnú činnosť v Literárnom týždenníku v oblasti aforistickej tvorby. V jubilejnom tomto roku mojej osemdesiatpäťky som na základe rozhodnutia odbornej poroty Únie slovenských novinárov za dlhoročnú tvorivú profesionálnu prácu na prospech zvyšovania úrovne slovenskej žurnalistiky, šírenie národných ideí a posilňovanie postavenia Slovenskej republiky doma aj v zahraničí získal prestížnu novinársku Cenu Gabriela Zelenaya. Túto Cenu mi osobne odovzdával pán prezident J. E. doc. JUDr. Ivan Gašparovič, CSc. Veľmi ma potešila aj reprezentatívna účasť na antológii slovenského aforizmu, ktorá pod názvom Blesky a hromy vyšla v Srbsku roku 2020. Príjemné potešenie ma čaká v chystanej reprezentatívnej publikácii Majstri krátkych literárnych humoristických útvarov, kde mám bohatú autorskú účasť a napísal som úvodnú štúdiu na mieste prológu.
R. M.: Od akých literárnych osobností uznanie si najviac vážiš?
M. K.: Od nežijúcich velikánov – supernovinára a spisovateľa Vladimíra Ferka a geniálneho satirika Berca Trnavca, takisto od žijúcej literárnej osobnosti Jána Feketeho. Veľmi ma potešila pochvala mojej knihy Aforoaféry, najmä jej memoárovo-úvahovej časti, od veľkej novinárskej, reportérskej a spisovateľskej osobnosti Slava Kalného. Zvlášť ma zaujal prívetivý pohľad na moju poviedkovú tvorbu, prezentovanú na stránkach Literárneho týždenníka 2. 8. 2001 a 17. 1. 2002, od majstra Ladislava Ťažkého. Po prečítaní hneď prvého súboru týchto humoresiek prejavil záujem zoznámiť sa so mnou osobne. Neskôr v Klube slovenských spisovateľov sme na rôznych podujatiach dokonca sedávali spolu za jedným stolíkom. Skromne a pravdivo musím však dodať, že išlo o sympatie predovšetkým k samotnému stolíku, ktorý bol výborne umiestnený v „spoločenskom závetrí“, kde by sme si mohli, napríklad pri prezentácii nekomunikatívnej poézie, prípadne aj nepozorovane pospať.
R. M.: Pokladáš sa za staromilca v literatúre?
M. K.: Áno a nehanbím sa za to. Kedysi v Smene na nedeľu som mal kolegu, ktorý tvrdil, že kvalitná literatúra sa skončila spolu s koncom 19. storočia. Ja uznávam ešte aj literatúru 20. storočia. Ale v súčasnej bezdejovej pasci postmodernej literatúry, v chaose a záľahe psychopatických viet je návrat k realistickému textu pôžitkom i vyslobodením. Skvele nás ochráni pred súčasnou, kritikmi vyzdvihovanou a mastnými literárnymi cenami dotovanou tzv. umeleckou literatúrou, písanou – citujem reálny titul – v znamení hovna.
R. M.: Ako by si komplexne charakterizoval vlastný štýl písania?
M. K.: Pokladám sa za píšuceho intelektuála. Píšem jednoznačne, bez hlavolamov, pero mi nevodí postmodernistický pomätenec, nenudím čitateľa, núkam jedovaté diagnózy, prichádzam s metaforou, ktorá zvyčajne nestráca pupočnú šnúru s realitou. Nepíšem rozhárane, bez jednotiacej generálnej línie, nestriedam chaoticky racionálne roviny s iracionálnymi, nekĺžem z poetických pasáží do naturalistických, nekoketujem s módnymi štýlmi, nekafkujem. Píšem veľa, ľahko a rád. Napísaním prvej vety textu sa pre mňa začína lákavé asociačné dobrodružstvo, ktorému už od gymnaziálnych rokov neviem odolať.
R. M.: Otázka pre tých, čo ťa nepoznajú: Si len aforista, teda jednostranný autor?
M. K.: Som polyfunkčný autor. Je to výhoda aj nevýhoda. Výhoda to bola v socialistickej ére. Mohol som písať do rôzne zameraných časopisov, ktoré neboli politicky polarizované ako dnes. Uverejňovali mi rozličné texty a posielali pekné honoráre /dnes, ak vôbec sú, tak sú nepekné/. Ale žánrová a tematická mnohostrannosť je nevýhoda zasa preto, že polyfunkčného autora neuvádzajú ako špičkového v nijakej špeciálnej oblasti.
R. M.: Tvoj dominantný žáner je aforizmus. Ak by si pre potešenie čitateľov tohto rozhovoru zostavoval súbor dvadsiatich aforizmov, ktorými zakončíš toto pútavé predstavenie?
M. K.: Bude to megasuperselekcia zo súboru určeného pre publikáciu Majstri krátkych literárnych humoristických útvarov, ktorú ako zostavil náš popredný aforista Milan Kupecký. Takže začíname: Elektronický progres zatienením knižnej kultúry vytvára masový intelektuálny regres. / Červ zvyčajne šťastne prežije pád jablka. / Revolúcie požierajú svojich synov. Pravda, každá s inou omáčkou. / Nehľadaj v múzeách poľnice, ktorými sa trúbilo na ústup. / Náš život je reťaz šokov zo šekov. / Podaktorí z tých, čo nadšene tlieskajú pri doskočiskách, nenápadne trúsia črepiny skla po odraziskách. / Kadekto tajne vypúšťa do terénu kobry v nádeji, že tým podporí predaj svojich fakírskych píšťal. / Proti prúdu sa najľahšie kráča vyschnutým riečiskom. / Byť všade prvý je naozaj dôležité iba pre hubára. / S poctivosťou človek najďalej zájde. Ibaže opačným smerom! / Len beduína možno ospravedlniť, že zanecháva za sebou púšť. / Niektoré vrcholové funkcie pripomínajú funkcie dosýpačov piesku do púšte. / Talentovaní nachádzajú kreslá obsadené neodbytnými. / Cyril a Metod by dnes u nás bez PhD. nepochodili! / Odvolali ho od vymenúvania capov do funkcie záhradníkov. Teraz pripúšťa slony do porcelánu. / Koľko je u nás takých zdravotníckych zariadení, v ktorých si vás povšimne len smrť! / Čo ak má civilizácia právo na samovraždu? / Šťastný senior je ten, koho nepriatelia čakajú už na cintoríne, ale priatelia ešte v krčme. / Ako zistíte, že ste určený na odstrel? Povera vás obsluhou terčov! / Bude lepšie? Bude, ale iba tým, ktorým je už dnes veľmi dobre.
Školské petardy
Školský systém pripomína vodovodný systém: hrdzavé potrubie má viesť čistú vodu.
Pre žiaka je najcennejšou odpadovou surovinou odpadnutá hodina.
Škola ho naučila rátať. Ale kto ho naučí kalkulovať?
Byť obľúbeným učiteľom, lenže u koho? U žiakov – či u riaditeľa?
Podaktoré učiteľky sa pripravujú na vyučovanie len v kozmetickom salóne.
Generácii rodičov sa v septembri nezačína škola, zato sa jej však začínajú domáce úlohy.
Prvý september a prvý január sú dni krásnych, no márnych predsavzatí.
Kedysi žiaci na hodinách zemepisu odpovedali z toho, čo čítali. Dnes odpovedajú z toho, čo videli na vlastné oči.
V škole odpisoval od iných, v práci odpisuje iných.
V triede odpisoval, vo firme podpisuje.
Už aj školáci sa tešia na penziu pri predstave, že by to mohlo priniesť dvadsať až tridsať rokov prázdnin.
Čo je pre žiačky telocvik, to je pre prizerajúcich sa žiakov teloveda.
V životnej kariére ho úplne zaslepil fakt, že kedysi v škole oslňoval.
V politike sa hrubé chyby tolerujú, v školskom diktáte nie.
Kto chce bez problémov učiť, ten nech radšej tají, že sám sa ešte učí.
Najtvrdšie kritériá pod strechami škôl sú žiacke kritériá na odievanie učiteľského zboru.
Škola – základ konkurzu. Protekcia – finále.
Môže mať úspešný otec neúspešné dieťa v škole?
Po celý život nás so školou spájajú školácke chyby.
Rodičovské združenie býva často inkubátorom intríg.
Epigramáž
OBDRATÝ ZAMAT
Cyklón strieda vánky.
Spadli vzdušné zámky.
Zbohom, krásne snenie!
Prišlo vytriezvenie.
PERSPEKTÍVA
Aké zlo nás troví?
Kde nám hnisá chrasta?
Staré svinstvo zrastá
hľa – so svinstvom novým!
HISTORICKÉ PONAUČENIE
Pokorená pravda
je na reťazi.
Nevíťazí pravda,
semtex víťazí.
ZLOM
Polámal sa „večný“ stroj.
Historik to možno zveční.
Zrazu zhasol triedny boj.
Vzplanul však boj konkurenčný.
NEUVERITEĽNÁ SPRÁVA
Mám kamoša – bielu vranu:
Nezakladá žiadnu stranu!
HUMORESKA
Ako získať pravého vlkolaka
Dozvedel som sa, že v našom vydavateľstve sú štyria redaktori prebytoční. Vraj internet gniavi knihy po celom svete, prečo by mu mali uniknúť práve tie naše? Už dávno som vybadal, že sa u nás schyľuje k pohrome a istotu som nadobudol pri pohľade na viacerých mojich kolegov, ktorí sa vtierali do priazne riaditeľovej sekretárke pomocou lichôtok a luxusných bonboniér z výpredajov a prebíjali sa k šéfovi s obludne bachratými taškami, ktoré podozrivo cinkali. A direktor sa začal sťažovať, že ho pobolieva v obličkách. Keď bol náš starý na služobnej ceste, navštívil som jeho sekretárku s obrovskou kyticou tulipánov v rukách. Tulipány zapôsobili, kočka prehovorila. Dozvedel som sa, že moji kolegovia opíjajú direktora zaručene čistými destilátmi – slivovičkou z našich lazov. Keďže som nemal nijakého strýka tam hore na grúňoch, pokúsil som sa nakloniť si direktora becherovkou, o ktorej som mu prisahal, že zaručene lieči. Nepochodil som, dokonca ma – síce s úsmevom, ale dôrazne – obvinil z vlastizrady, lebo becherovka je zahraničná komodita. Pochopil som, že bude nevyhnutné dokázať moju nenahraditeľnú redaktorskú kvalitu celkom inak.
Za fľašu umu získal som od vrátnika privátnu adresu nášho bossa, teda za babku perspektívny kapitál. Teraz išlo už len o to, čo bude predstavovať môjho právneho zástupcu na získanej adrese. Malo to byť čosi originálne a nedoceniteľné, čo vysoko prevýši nektáre z lazov, ktoré aportovali moji kolegovia. Jedine kuriozitou som mohol obmäkčiť tukom pancierované srdce nášho starého.
Aby som mal istotu, bolo treba odoslať na získanú adresu čosi čo rozhodne nezohnal nik. Bolo to poriadne zložité, lebo to mala byť vec, aká sa jednoducho nedá zohnať. Keďže zohnať sa dá všetko, iba to treba vedieť, musela to byť vec či bytosť, ktorá podľa doterajších predstáv vôbec neexistuje. Vtedy som si pomyslel na šéfove dietky, budúcnosť národa, možno že dokonca aj nášho vydavateľstva. A zrazu som dostal nápad. Vyslovene nápaditý nápad! Zoženiem im živú hračku, ktorá ich až do puberty neomrzí a odpúta pozornosť týchto malých gaunerov od nášho prísneho šéfa v role dobrotivého ocinka. Direktor sa od potomstva možno až na rok či dva oslobodí a ja za ten čas mu budem dôsledne predvádzať moju nenahraditeľnosť a nenápadne pripomínať moje zásluhy o spacifikovanie tých malých lotrov.
Touto donáškou do domu mal byť malý, roztomilý vlkolak. Zveročlovek, ktorý vraj neexistuje. Aspoň podľa skeptikov bez predstavivosti. Kde ho však zohnať? Že sa na domácom trhu nevyskytuje, to ešte nič neznamená. Možno ich máme, ale všetky vyvážame. Možno ich nedovážame, lebo u nás ešte nie sú módnym artiklom. Možno sa na vlkolakov vzťahujú prísne zákony ochranárov o zákaze obchodovania s týmito tvormi, evokujúcimi prísnu ochranu vlkov. Možno sú na hranici, alebo dokonca už za hranicou vyhynutia. O to viac by zapôsobil takýto exkluzívny dar!
Kde však začať pri jeho obstarávaní? Logikou sa nedalo na vec ísť. Lenže topiaci sa aj britvy chytá. Mal som známeho v predajni so živými zvieratami, tak som sa vybral za ním. Vraj nikdy v živote nevidel takéto zviera. Ale ako všetci veriaci pevne veril v jeho existenciu. Napriek tomu nevedel poradiť, ako a skade by som ho mohol získať. Dôvodil, že ak by to bolo možné, istotne by mal na sklade niekoľko pekne vyfarbených vlkolakov, aspoň pre zbohatlíkov a tunelárov, ktorí za čosi také exotické sú ochotní vysoliť astronomické sumy.
Vždy, keď sa ocitnem pred nejakou ťažkou, až neriešiteľnou životnou prekážkou, obrátim sa na mojich kamarátov. Patrím medzi tých šťastnejších seniorov, ktorých nepriatelia čakajú už na cintoríne, ale priatelia ešte v krčme. Možno sociológovia raz vysvetlia, prečo je kedysi svieža päťdesiatka v dnešnej demokracii vstupenkou do záhrobia! Ale späť k mojim kamarátom. Mám skvelých kamarátov, doteraz nikdy nesklamali. Lenže teraz, nezávisle od seba, vyslovili zhodný verdikt: Vlkolak zatiaľ nie je u nás módny artikel. Okrem toho ľudia majú radšej také hračky, ktoré im nepripomínajú každodenný život. A to znelo presvedčivo!
Posmutnel som. Už sa zdalo, že vlkolaka nezoženiem ani keď sa rozkrájam. Vtedy sa jeden z mojich najsúcitnejších kamarátov hlboko zamyslel. Priam meditoval. Spomenul si na istú spolužiačku, ktorá si už dávnejšie otvorila realitnú kanceláriu. Zdôraznil, že ona sa v tejto realitke nezastaví ani pred nereálnymi objednávkami. Vraj dokáže bez problémov predať chromému tretry. Tvrdil, že dôjde k obratu, keď sa na ňu obrátim.
A naozaj! Kamarátova spolužiačka mi obstarala mladého vlkolaka za dvadsaťštyri hodín. Ibaže za horibilnú sumu, takže sme museli spísať zmluvu o splátkovom kalendári. Vlkolaka som vlastne získal na lízing. Pre naozajstnú dynamickú osobnosť je aj vlkolak gombička! Prinesené zviera pripomínalo všetko možné, len nie vlkolaka, ale nemohol som odporovať. Sám som predsa živého vlkolaka nikdy v živote nevidel! Napokon, nebolo to sériové zviera z nejakého bežného chovu a z voľného predaja. Boli v tom konexie, prestíž a mágia realitnej konateľky, ktorá je schopná obstarať vám miesto v nebi, v druhom rade hneď za najvyššími svätými. Som teda zachránený. Direktor so ženou budú mať čo predvádzať svojim návštevám celebritného typu. Vlkolak – to sa tak hocikde nevidí! A ja získam kredit absolútne nenahraditeľného redaktora. Lenže… Čo keď im voľakto zoženie od dajakej Médey nejakého živého dinosaura?
SLOVÁCI! Nedajme si zobrať vo voľbách SLOVENSKO…
Slovenskí humoristi, tvorcovia Humorikonu, prosia o podporu…Pomôžte skvalitniť humor a satiru ako i tvorbu píšucich a kresliacich autorov! Č. účtu: IBAN SK 54 7500 0000 0040 0096 04
Milan Kenda
