Píše a kreslí dlhoročný slovenský humorista, tzv. „obojživelník“, bývalý dlhoročný prispievateľ do satiricko-humoriatického Roháča
Fejtónovým perom
Strach z človeka…
Našinec znesie veľa, možno i viac, než mu to jeho komplexy menejcennosti dovolia. Do sveta, do sveta…zapišťalo moje zvedavé srdce. Netušilo chúďa, že si môže privodiť infarkt…A čo tak si zájsť po stopách lastovičiek? Do Afriky, kolísky života…? Vyhrabal som spod koberca cestovný pas, vyžehlil som ho, aby nedráždil kompetentné úrady a šup na letisko. Odovzdal som kufor mušej váhy a získal vytúžený palubný lístok. Zatiaľ to ide ako po masle, vytešoval som sa. Hups! Palubný lístok som musel oskenovať, zobrali mi posledný hlt vody, aj banán so žabkou a vrhli sa na moje propriety. Zatiaľ ma za akýmsi rámom omakávali, hladkali po zadku, šteklili, reku či nemám na sebe niečo, čo môže vyprovokovať vojnu galaxií. Skúšali lakmusom na mojej pokožke prítomnosť drog. Sklamanie bolo na ich malej strane. Zvršky v batôžku zrongenthovali tak poriadne, že keby mala zubná kefka tuberu, tak ju objavia! Kompetentné úrady si vydýchli a poslali ma k akejsi bráne. Vraj tam na mňa čaká približovadlo do krajiny, kde práve lastovičky vedú debaty o tom, či sa na jar vrátiť do krajiny, kde zajtra znamená už včera…Letuška ma usadila nad krídlo, aby som nič nevidel. Kto nevidí, nežaluje a nešpiónuje! Veru, letieť nad oblakmi nie nič moc. Vidíš figu borovú, uľaviť si nemôžeš, ba ani núkanú kávu si nedopraješ, lebo káva je močopudná a kadibudku vybudovali na samom konci trupu. Tri hodinky vydržím, som predsa nejaký chlap v zálohe! Po pristátí začala hotová švejkovská anabáza, akási moderná honba na wervolfa. Pri vstupe do haly som musel ukázať cestovný pas a môj priblblý ksicht. Vizáž mi odpustili a poslali ma ďalej opäť ukázať pas, či mám zaplatené vízum. Či mám doma zaplatené za rozhlas a televíziu sa nevyzvedali. Potom ma poslali priamo akoby pod ruky kata…Vyzliecť sa, trenírky ponechali, našťastie som si ich stihol po mesiaci vymeniť, vyzuli ma a preštudovali papierik, ktorý som vzorne vypísal pri vstupe. Niečo ako žalovanie na samého seba…také niečo. Napokon ma zdeptaného, dezorientovaného, dehydrovaného poslali na akýsi bežiaci pás vyzdvihnúť si batožinu… Bol som vyžmýkaný ako citrón do čaju pri chrípke. Po troch obletoch zeme sa môj kufor našiel a držal som ho tak mocne, že akýsi bagážnik, keď mi chcel kufor vytrhnúť z ruky, dostal do končatiny kŕč a svalovicu! Vyhral beťár, lebo bol o sto kíl ťažší než moja maličkosť, pohybujúca sa po tom božom svete v mušej váhe. Tých dvadsať metrov do autobusu ma stáli dve euríčka…Pýtal síce doláre, ale kto už dnes verí dolárom? Kúp si nové zuby, zašveholil som v poľštine, keby ma náhodou chcel niekedy vyhľadať a jednu mi vraziť bez svedkov…Nadišla noc a ja som bol zničený ako stádo mamutov, keď sa neandrtálci prebrali z hladnej letargie a rozhodli sa nasýtiť lovom zblízka…Moje poučenie? Prečo sa ma boja? Z čoho majú strach…? Uvedomil som si, že takto zložito cestovať je krajne nemoderné, neúčelné, finančne i nervovo náročné. Robí sa to inak, dokonca s veľkým ekonomickým efektom. Z udalosti dní a nocí som si mal zobrať príklad…Povážte! Na brehoch Afriky postáva, podupáva desať tisíc turistov. Sú zvláštni, cestujú iba naľahko, s iphonom v dlani. Pasy už dávno, ešte počas púte cez Saharu zahodili. Byrokracia je príšerná mora každého cestovateľa! I keď sú to iba muži, ale skalopevne tvrdia, že sú ženy a deti. Blbci im naletia…! Počkajú si na láskavé srdcia i lode mimovládok, ktoré majú hody. Pozvážajú vysmiatych turistov spoza piesku Sahary doprostred mora, kde ich šetriac planétu zem od smogu z naftových motorov preložia na nafukovačky. Na člny, ktoré sa objednávajú od firiem, ktoré vlastnia politici na západe. Teda aspoň niektorí…Turisti po dvoch dňoch odpočinku na mori dorazia k brehu starej dobrej Európy. Dostanú deky, ošatenie značkovej kvality, teplý čaj, kopec bankoviek a…samozrejme nabíjačky na iphohy. Čo ešte dostanú netuším, taja to beťári, lebo sa hneď poschovávajú do vopred pripravených obydlí. Verte, zamyslel som sa…Prečo tak zložito cestovať po svete, kde vám aj deci vody zoberú, keď sa to dá i jednoduchšie? Asi nie je človek ako človek. A strach z človeka je odvekým nepriateľom pokoja v duši…Uvedomil som si, že toto už nie je môj svet. Do tohto sveta už nepatrím, lebo prestávam rozumieť jeho hodnotám. Ak nejaké sú…Odkladám si posledný dolár pre bagážnika, ak by mi chcel na letisku pri návrate odtrhnúť ruku…
Vlado Javorský
Slovenskí humoristi, tvorcovia Humorikonu, prosia o podporu…Inzerujte v Humorikone, alebo akoukoľvek finančnou čiastkou pomôžte skvalitniť slovenský humor a satiru ako i tvorbu píšucich a kresliacich autorov! Číslo účtu: IBAN SK 54 7500 0000 0040 0096 0499
