Rozhovor s ikonou slovenského humoru a vedúcim Radošinského naivného divadla Stanislavom Štepkom
Som človek priam ukážkovo zápecnícky, staromódny a teda aj konzervatívny
Tripletom sa v biológii nazýva základný kameň našej genetickej informácie, ktorého rôzne varianty určujú konkrétne stavebné kamene živých organizmov. V tomto prípade som si vybral unikátny triplet kódujúci už viac ako polstoročie základný kameň humoru u nás. Sú to tri veľké ikony československého humoru – Stanislav Štepka, Milan Lasica a Jiří Suchý. Hovorím s nimi o humore, divadle, kultúre obecne i politike, ktorá do ich pohľadu na svet zasahovala až príliš vážne. Tí traja majú mnohé spoločné: začínali a preslávili sa v komickej dvojici, ktorá časom zanikla, v tej dvojici boli autormi textov pesničiek, ktoré sa hrajú dodnes, robili i robia to, čo vedia najlepšie – rozdávať ľuďom smiech…
Dnes publikujeme rozhovor jedným z nich so Stanislavom Štepkom, výberom z knihy (na obrázku hore) Gustáva Murína, ktorý ako povedal, vedie s ním rozhovor už neuveriteľných 36 rokov. – Po prvýkrát som ho oslovil ako šéfredaktor stredoškolského časopisu Gaudeamus. Odvtedy sme sa stretli mnoho krát, nielen pri predstaveniach Radošinského naivného divadla, ale napríklad aj v Klube spisovateľov, kam rád chodieval na obedy, alebo v PEN klube, ktorého bol istý čas členom, v čase, keď som tomuto elitnému spisovateľskému združeniu predsedal.
Vždy sme si mali čo povedať a tento „postupný“ rozhovor je nielen pozoruhodným dokumentom doby, ale aj „spoveďou“ a predpoveďou čo nás na Slovensku čaká a napriek varovaniam, zrejme ani neminie.
Ako vlastne vzniklo Radošinské naivné divadlo (RND) a kedy sa zrodil nápad založiť ho?
-V Radošine, v dedine vzdialenej dvanásť kilometrov od Piešťan, sa od stvorenia sveta a Radošiny hrávali Urbánkove hry. Najmä tragédie, ktoré nakoniec zásluhou vynachádzavých miestnych divadelníkov vyzneli niekedy veľmi smiešne. Teda aspoň v očiach mladých. Rozmýšľali sme, ako urobiť taký program, ktorý by bol náprotivkom týchto hier. Chceli sme vyťažiť z naivnej, veľmi smiešnej formy, ktorej hovoríme „trhanie kulís“, a cez to tlmočiť niečo súčasné. A tak som napísal prvú hru Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z. Uviedli sme ju v kultúrnom dome v Radošine na prvý sviatok vianočný, presnejšie 25. decembra1963, po zaužívanej plejáde všelijakých urbánkovských a iných selankovitých hier.
A výsledok?
-Samozrejme, skoro nás tam vtedy prizabili…Dodnes si však nemyslím, že chyba bola v divákoch, ale určite v nás, pretože nič nemožno robiť šmahom ruky, iba tak, bez prípravy. Dlho nás to trápilo, lebo sme si všeličo namýšľali. Podobne ako si aj dnes zvyknú mladí ľudia namýšľať, keď napíšu svoju prvú vec, že práve tá pohne našou kultúrou. Aj my sme boli veľmi sebavedomí a namyslení na tú trochu, čo sme vedeli. Naučili sme sa trochu slohovať a už sme si mysleli, že naším štýlom vyrazíme dych miestnym divákom, ktorí tam vedy sedeli. Skúsenosť a či skôr pokora k divákovi nás však naučili v ostatných rokoch približovať sa k divákovi celkom inak.
Vzdelávali ste sa v divadelníctve napríklad čítaním divadelných hier?
-Tie som, priznám sa, nečítal nikdy; iba vtedy, keď sme šli uviesť niektorú činohru. Radšej som chodieval na ochotnícke divadlo, ktoré ma dodnes fascinuje. V poslednom období ma trochu znepokojuje, ako sa v rukách profesionálnych režisérov a scénografov ochotníci menia na živé figúrky z bábkového divadla. Poviem pravdu – nemám to rád. Na druhej strane som bol doslova hltačom poézie. Čítal som všetko, čo sa dalo zohnať – Nezvala, Válka, Stachu, americkú, aj francúzsku poéziu. Nič ma tak neovplyvnilo pri nazeraní na seba, ako toto pekné čítanie. Dokonca som sa aj pokúsil o vlastnú básnickú tvorbu.
Prečo ste nepokračovali?
-Keď som sa začítal do tých majstrov slova, ľahko som zistil, že všetko, o čo som sa pokúšal vo svojich veršíkoch, oni už napísali dávno a lepšie.
O to ľahšie sa vám písali divadelné hry, lebo nebolo s čím porovnávať?
-Možno aj. Ale ja som chcel skôr písať prózu a aj novinárske žánre ma veľmi lákali. Ale rozhodla inšpirácia ochotníckym divadlom.
Ako ste sa zoznámili s Milanom Markovičom a ostatnými členmi súboru?
-Najstaršia členka nášho divadla, bývalá školníčka v materskej škole v Radošine, pani Kolníková, hovorila, že my dvaja sme sa museli asi hľadať „paškálkou“, teda hrubou sviečkou používanou v kostole na Veľkú noc. V našom zoznámení s Milanom Markovičom skutočne zohrali veľkú rolu náhody, veď ja som poznal iných ľudí, on iných, ale všetci sa zhodli v tom, keď hovorili: „Keď sa vy dáte s Milanom dokopy, bude to v poriadku“. No a keď prišiel Markovič k nám do dvora po prvý raz, chytil ho náš pes a roztrhal mu nohavicu. Odvtedy sme sa priatelili a hrávali sme spolu divadlo. Málokedy, vlastne v začiatkoch ani raz, sa nám nepodarilo získať do súboru niekoho na konkurz. Skôr nám niekto známy povie: „Pozrite sa na toho a toho človeka, je zaujímavý…“ My si ho veľmi starostlivo vyskúšame, alebo pozorujeme rok aj dva na javisku, až sa sám začne cítiť ako jeden z nás.
Máte prehľad o scéne malých javiskových foriem (MJF), kontakt s ostatnými?
-Prehľad sme mali dovtedy, pokým sme chodili na divadelné festivaly malých javiskových foriem. Zúčastnili sme sa tam tuším osemnásťkrát a osemnásťkrát sme zvíťazili, takže to už začínalo byť podozrivé. Nechodili sme tam však kvôli cenám a prvenstvám, len sme nechceli stratiť kontakt. Dnes ten prehľad strácame aj tým, že veľmi často hrávame, niekedy aj dvadsaťkrát do mesiaca. Navyše každý z nás má rodinu, deti aj prácu.
Fascinujú ma dva paradoxy sprevádzajúce život a prácu Stanislav Štepku. Som presvedčený, že keby sa podarilo tohto bytostného divadelného autora, famózneho insitného herca, textára a impresária prehovoriť na životný experiment a vypustiť ho na padáku na severný pól, do roka by sme mohli vyslať polárnu výpravu, ktorá by akurát tak stihla prvú premiéru Eskimáckeho naivného divadla s jeho textami, pravdepodobne (pre nedostatok iných) aj v réžii, ale určite v hlavnej úlohe. A bolo by to pozoruhodne miestne obsahom, ale neodškriepiteľne svetové spracovaním. Paradoxom však je, že keď ho stretnete v Bratislave, či navštívite na predstavení, alebo máte šancu sa s ním porozprávať, neznejú zvony chrámové, nelietajú petardy, nie je to hviezda spadnutá z práve skončenej show – je to človek. Veľmi otvorený, jemný, prístupný. Možno v civile až nenápadný, keď hovorí: „Máločo významného som v živote urobil, čo by bolo vybočením z môjho životného štýlu.“
Jeden rozhovor bol jubilujúci, až bilančný, lebo RND oslávilo 30-te výročie a Stanislav Štepka päťdesiatku. A to parádnym číslom – kedysi v polovici apríla mala v Slovenskom národnom divadle premiéru jeho hra Zverokruh. V exkluzívnej réžii Petra Mikulíka, v hviezdnom obsadení s Evou Krížikovou a Mariánom Labudom. Aj pre svoj súbor prichystal v Štúdiu S výnimočnú premiéru v réžii Milana Lasicu.
-Pán Štepka, o pred 17-timi rokmi ste mi pre stredoškolský časopis povedali, že by sa vám zišla taká šikovná horúčka, aby ste si mohol dobiť životné batérie. Predpokladám, že odvtedy ste si ich doprial zopár…
-Dodnes som sa nezmohol na nejaké špeciálne pauzy na dobíjanie energie. Ale ak by som ich mal predsa len kdesi objaviť a pomenovať, bola by to moja rodina, Radošina a naše publikum, pretože práve jeho prítomnosť v hľadiskách od Košíc po Prahu a reakcie na to, čo vytvárame na javisku, sú mojou najistejšou a najspoľahlivejšou batériou… Nerád plánujem, nepíšem do zásoby. A máločo som také veľké urobil, čo by bolo vybočením z môjho spôsobu života a písania. Roky mám také jednoduché, možno až vidiecke pravidlá, ako sa motať a nestratiť sa na tomto malom kúsku sveta. Keď sa objaví niečo výnimočné, čo ma z tých vychodených koľají vybočí, skôr to považujem za príťaž. A dlho sa z toho spamätávam. Verte, ja som človek priam ukážkovo zápecnícky, staromódny a teda aj konzervatívny.
Pozoruhodná zhoda s pánom Lasicom, ale aj pánom Petrom Dvorským, ktorí v rozhovoroch so mnou obaja spomínali potrebu tvorivých páuz. Pán Lasica dokonca aj užitočnej lenivosti, ktorou sa dá vyhnúť nadpráci. A predsa máte všetci traja za sebou pozoruhodné dielo. Dalo by sa teda očakávať, že patríte k typom hyperaktívnym a energickým. A ak nie, ako ste to všetko dokázali napríklad vy stihnúť vytvoriť?
-Môžem hovoriť iba za seba. Veľa času aj peňazí ušetrím tým, že neholdujem bujarej zábave, nechodím do krčiem a barov, hoci sa im nejako úzkostlivo nevyhýbam. Niekedy ma odtiaľ vyháňali fajčiari, dnes hlučný dorast. Myslím, že kľúčom k tomu, čo som kedy v živote dosiahol je – poviem to nešikovne – istý poriadok v sebe, či ešte nešikovnejšie povedané: rytmus práce a života. Asi bolo dôležité si ho vytvoriť a potom si do tohto nedať hovoriť.
Známy imunológ a básnik Miroslav Holub mi zasa hovoril o presnom plánovaní života i práce – dokonca na hodiny. Ako sa vám podarilo vžiť do toho najproduktívnejšieho rytmu života a práce? Kde boli tie prestupné body, či medzikroky k cieľu?
-Nikdy som si nekládol priveľké ciele, ani som nebol – a dodnes nie som – mimoriadne programovo založený človek. Skôr iba tak, svojím vidieckym nosom vycítim, že čosi visí vo vzduchu. Ale aj tak sa mi často sa pri písaní stane, že to, čo už-už malo byť prvou šikovnou vetou na papieri, odsunie úplne nový nápad nabok a na papier sa prederie čosi celkom iné, možno v tej chvíli naliehavejšie. Teda žiadne cieľavedomé práce na architektúre života. Je to skôr celkom jednoduché pozorovanie a spisovanie obyvateľstva, domov, dvorov a neďalekého sveta. Dosť žijem tým, čo píšem – a naopak. Čím nechcem povedať, že celkom mechanicky prepisujem to, čo vidím na ulici. Ale to človečenské či človečinové z okolitého sveta ma asi zaujíma najviac. Potom je pre mňa pasiou o tom písať. Aj preto nepíšem dlho. Skôr dlhšie v sebe pracujem, často sa mi snívajú celé dialógy, aj scény. Moje postavy ma niekedy naháňajú ako neúspešného vidieckeho rozhodcu krížom-krážom krížom cez pole. Rozprávam sa s nimi. Ráno o tom hovorím žene a ona sa čuduje a usmieva…Veľmi rád snívam…
Zapamätáte si to, čo nasnívate?
-Ale áno, veď ja si sny aj zapisujem.
Nebohý talentovaný básnik a dramatik Roman Hrabko mi popisoval, ako ho tie najlepšie nápady doslova prepadávali pri zaspávaní. Ale on bol lenivý si ich zaznamenať…
-Každý deň si zaznamenávam približne takých desať-dvadsať riadkov. Skúste to niekedy, stačí si pre seba nájsť pol hodinu denne.
To je predsa úžasný podkladový materiál!
-Asi vás sklamem, ale ja si tie svoje naivné zápisky zriedkakedy čítam. Mňa to už potom až tak veľmi nezaujíma. Len sa nádejam, že raz príde tá chvíľa, keď sa k tým zápiskom dostanem. Teraz treba pracovať na niečom inom, čo stojí za uvedenie na scéne.
Ja si píšem denník, ale ten je skôr pracovný, štatistický…
-Skôr dám na pocity a detaily, takých je v mojich poznámkach najviac. Teším sa z krásy okamihu a detailu. Povedzme takýto výjav: celkom zabudnutý júlový večer, plná lúka ľudí, kriku, čapuje sa pivo a všade vládne bodrý hluk a stisk. A kdesi uprostred tej ľudovej haravary kvočí zohnutý, opustený a zabudnutý starý chlap, čo si starostlivo zaväzuje šnúrku na topánke…
Básnik Holan mal vraj taký básnický kufor, kam si ukladal útržky rôznych nápadov. Ja tých kufrov už mám za tie roky niekoľko, ale čím viac ich je, tým viac strácam odvahu sa cez tú haldu myšlienok prekopať a nájsť v danej chvíli tú pravú a potrebnú…
Každú horu zdoláte vytrvalosťou…Vstávam o pol siedmej a do druhej popoludní robím. Do tej svojej takzvanej činnosti si dokážem zaradiť nielen písanie, ale aj všeličo iné. Napríklad čítanie, ale aj to, že len tak hľadím z okna dolu na chodník, kde vidím nášho poštára, ako sa zrazu do čohosi zaujímavého začítal…alebo suseda, ktorý našiel v kontajneri korytnačku a zrazu nevie, čo s ňou…Keď čítam, čítam pomaly a poriadne. Popoludní hodinku-dve spím. Potom idem do divadla, ktoré by som nerád nazval pracoviskom. Som totiž taký zvláštny človek-maród, čo sa v divadle na javisku lieči z vlastných chorôb, ale aj z nemocí sveta.
-A nie je popoludňajší spánok stratou času? Žiaden strach, ten čas tratíte aj tak… „Kde sa ponáhľate, šialenci?“ pýta sa jedna z postáv v hre Konečná stanica, a sama si odpovedá: „Jedine tak na cintorín!“ Ale ten môj popoludňajší spánok nie je iba vylihovanie. Akoby do mňa poobede na chvíľu nabehla upratovacia čata.
Paradoxné je, že málokto by si na ulici Stanislava Štepku všimol. Popri už tisícoch odohraných divadelných predstavení sa totiž len sporadicky zjavoval na obrazovke najväčšieho popularizátora tvárí – televízie. Zato každý z nás by na ulici poznal Milana Markoviča, s ktorým tvorili kedysi unikátnu dvojicu po dlhých sedemnásť rokov. Unikátnu preto, lebo Štepka na scéne vedome ustupoval expresívnemu komediálnemu talentu Markoviča. Bolo pozoruhodné vidieť ich pred predstavením – zhovorčivejší, plný nápadov bol Štepka, Markovič sa zjavne šetril, ale počas predstavenia si na scéne úlohy vymenili. Zmysel pre situačnú komiku a rýchlopaľbu improvizácií priviedol Markoviča od divadla do televíznych štúdií. A vtedy Štepka akoby zo dňa na deň prebral úlohu hereckého lídra a začal nielen autorsky, ale aj herecky na scéne kraľovať. A kraľuje podnes, suverénne, s obdivuhodným zmyslom pre cit, pre detail. Trvalým partnerom sa mu stalo publikum.
Štepka je tak predovšetkým divadelným autorom. Vysvetľuje: „Na písanie nepotrebujem veľa času. Väčšinu tém žijem.“ A ešte dodáva: „Veľmi rád snívam. Snívajú sa mi celé knihy, celé divadelné hry.“ A tých divadelných hier sa mu od roku 1963 nasnívalo skoro 50, a nie hocakých! Pätnásť jeho hier malo viac ako 100 repríz, z toho šesť malo viac ako 200 repríz. Čierna ovca sa hrala 312 krát, slávna Človečina mala 344 repríz, ale suverénne vedie večne populárny Jááánošííík s 501 reprízami odohranými v priebehu pätnástich rokov. Štepkove hry a piesňové texty vyšli v 14-tich knižných vydaniach, medziiným aj v Čechách, po maďarsky, vo francúzštine a od roku 1989 nielenže jeho súbor hrá na zájazdoch v USA a Kanade, ale Štepkovu hru hrali v roku 1991 aj mladí americkí herci. Zároveň je autorom textov, ku ktorým mu (okrem iných) robili hudbu Milan Markovič, či Ján Melkovič, ale napríklad aj Ferdinand Havlík a v hre Slovenské tango to bol Jiří Stivín. Štepka je tiež divadelný impresário, principál, duša divadelného súboru, ktorý založil a nazval Radošinské naivné divadlo. Týmto názvom oslávil, a už aj preslávil, dedinu, kde sa narodil a kde dokázal, že žiadne miesto na svete nie je tak zastrčené, aby z neho skutočný talent nemohol upútať pozornosť. Do tejto dediny chodievali za ním a jeho divadielkom nielen diváci z Bratislavy, či Moravy i Čiech, ale časom sem našli cestu zahraniční novinári. Veď len výpočet na Slovensku vydaných článkov o RND sa dnes ráta na stovky. So svojím divadelným súborom Štepka prežil radosti aj kruté skúšky. V časoch normalizácie kopu rokov dokázal so svojimi vernými „otravovať hlupákov a rozosmievať divákov“ načierno. Ako spomína: „Za večeru, za chlebík a samozrejme bez honoráru. Končievalo to tak, že keď sme išli večer naspäť do Radošiny, jediné, čo sme si dovolili bola tá večera v hostinci. A šoférovi sme dali na benzín a päťdesiatku navyše, aby nabudúce prišiel zas“. S RND zažil Štepka sedem rôznych divadelných scén, kým nakoniec zakotvili v bratislavskom Istropolise. Ale Štepka sa nenechal zahnať do žiadnej prikrčenej existencie, aj v tých najhorších časoch si zachoval pozoruhodný zvyk. „Hostili sme divákov. Bolo mi hlúpe, keď prídu na to predstavenie, aby potom hneď odišli. Chcel som sa s nimi porozprávať. A vedel som, že sa s nimi môžem porozprávať, keď ich pozvem na víno“. Samozrejme, dnes, pri stále vypredanej sále, by sa to už asi ťažko dalo realizovať. Ale Stanislav Štepka ostáva k svojim divadelným hosťom stále rovnako pozorný, stále rovnako zvedavý na ich názor o tom, čo videli. Znie to možno až neskutočne, ale nikdy nemávne rukou ani nad kritikou hry, ktorá má už viac, než stú reprízu.
Pri jednom z našich rozhovorov spred troch rokov ste povedali: „Máločo významného som v živote urobil, čo by bolo vybočením z môjho životného štýlu.“ Platí to aj dnes? Čo váš tradičný popoludňajší spánok?
-Stále to dodržiavam. Dokonca som tento zvyk už preniesol aj na celú rodinu a niektorých kolegov. Veď tí naši starí otcovia asi dobre vedeli, čo robia, keď mali v kuchyni tú povestnú kanapu. Jeden náš sváko na dedine takto po celý život oddychoval a zvyk nemenil dokonca ani cez žatvu, keď mal plnú stodolu pomocníkov. Tú štvrťhodinku či hodinku driemot si neodpustil. Verím, že takéto zastavenie v každodennom zhone je ten najlepší výsmech uponáhľanej dobe, také zaucho stresu a hlúpostiam, ktoré nás obklopujú.
Takže ste tradicionalista?
-Bolo smutné počúvať od našich krajanov v Kanade, ako hovoria: „Boli sme u svojho psychológa a ten povedal…“. No, preboha živého, kam sme sa to dostali? Veď v slovenskej krčme bolo psychológov vždy do zásoby! A keď mal niekto s niekým problém, dali si po papuli a bolo po psychoanalýze! Alebo naopak mávli rukou a povedali „také ani netrep“.
A zrazu prídu našinci do iného prostredia, ženú sa za čímsi pofidérnym a štylizujú sa na supermanov. Hovorili nám: „Len si ešte poseďte, ale, viete, my musíme ráno do roboty a musíme byť v práci fit!“ To sa dá pochopiť. No, ja si neviem predstaviť takého originál Slováka, že by ho o desiatej večer pri plnom stole mátalo, čo bude ráno. Nám to opičenie sa po iných, ten cudzí chomút, čo si tak ochotne navliekame, naozaj nepasuje. Máme celkom inú náturu. Veď ak sme sa zachovali tisíc rokov takí, akí sme, prečo by sme sa mali prerobiť za 24 hodín a osprostieť z toho. Ani sa nehrajme na iných, keď nám ešte stále trčí slama z topánok. Radšej ju priznajme a zasmejme sa na nej.
Ešte stále si píšete denník a vlastne aj „seník“ tých 20 riadkov denne?
-Ale áno a dokonca som tú normu zvýšil. Ani nie, že by bolo toľko udalostí, ale že mi všeličo príde na um. Naučil som to už aj svojho syna a dcéru. Má to pre mňa význam. Aj ma to pristihuje pri vlastnej hlúposti. Je to sebareflexia aj cesta k pokore, lebo si tak nastavujem zrkadlo a veru, aj sa niekedy nad tým, čo v ňom vidím, nielen zasmejem, ale aj zahanbím.
A bude z toho niečo?
-To neviem. Zatiaľ si s tým vystačím pre vlastnú, vnútornú potrebu a spotrebu. Ale chcel by som raz prerozprávať veľký príbeh o Radošine, ako si ho zaznamenávam od detstva…
Mimochodom, ako dosiahnuť, aby takýto rytmus práce a života rešpektovalo okolie a najmä rodina? Zdá sa mi, že tvorba je súbojom nesmrteľnosti s každodennosťou. Lebo každodenné drobné praktické povinnosti majú tendenciu nás zahlcovať a odtláčať od nadčasových činov. A až keď sa dokážeme od takejto pragmatickej každodennosti odpútať, máme šancu vytvoriť niečo naozaj nesmrteľné. Tak ako vychádzate s tou každodennosťou?
-Dobre, lebo ma neprenasleduje nesmrteľnosť. Ale inak je to dosť veľký kumšt. Treba totiž mať takú rodinu, ktorej taký životný štýl nelezie na nervy. Veď moja žena by si iste vedela predstaviť svoj život pestrejší a zaujímavejší s niekým iným. Sme opačné póly. Ja napríklad neznášam výlety, ona by už zajtra vycestovala do južného Francúzska a odtiaľ aj na kraj sveta, ak je tam teplo. Rada chodí do spoločnosti, ale to celá moja rodina…
A doma majú zápecníka…
-A toho pecúcha musia so smiechom i nevôľou rešpektovať. Aj som sa im pokúšal vyhovieť, párkrát sme šli na výlet či zájazd. Ale zo mňa tam nič nebolo. Pri prvej príležitosti som utiekol do chatky či hotela a oni zostali na pláži. Neteší ma len tak vylihovať na piesku. To radšej kdesi v tieni čosi čítam, alebo len tak panorámujem nádejný dievčenský dorast. Taký som ja staromódny a nemotorný človek. Niekedy si dávam sám sebe nôž na krk. Pred dôležitou prácou sa vyhováram, nechávam si to všetko na poslednú chvíľu. No ale keď už termín naozaj horí, s nesmiernou pasiou preplávam tým časovým stresom a aj keby čo bolo, naplánovanú vec urobím.
Takže stres je spúšťací faktor tvorby? Ako hovorí básnik Štefan Moravčík, keď sa myšlienky milujú a plodia ďalšie. Funguje to spoľahlivo?
-Možno nie v danú hodinu, či deň, ale nakoniec predsa. Kedysi som si taký moment musel dosť presne naplánovať. Bývali sme v garsónke, potom v jednoizbovom byte a tak som sa na to svoje písanie musel nejako nachystať, keď práve jediný voľný víkend zostal na písanie, inak by sme nemali čo hrať. Niekedy aj to „musím“ je veľmi dôležité, aby človek chcel. A ja som, chvalabohu, zatiaľ skoro vždy najskôr chcel, až potom musel.
Váš životný príbeh je plný dlhoročných protivenstiev, kedy ste museli brániť nielen divadlo a svoje autorstvo, ale chvíľami aj vlastnú existenciu. Máte dnes pocit satisfakcie voči tomu zástupu hlupákov, ktorí vás svojim idiotizmom týrali takmer bez ustania? Niektorí z nich už sú tu zase, odpočinutí, vytrénovaní a s veľkou chuťou pripravení všetko riadiť, organizovať, o všetkom rozhodovať a všetkých dirigovať. Väčšinou počítajú s našou krátkou pamäťou. Ale ja mám zatiaľ pamäť dobrú, a preto som pred nimi v strehu. Komunisti mali kedysi heslo „vstanú noví bojovníci“, ale naša nová politická scéna bez očividných komunistov akoby obnovila toto heslo s malou obmenou „vstanú noví idioti“. Zdá sa, že ich idiotskej ambícii cez politiku riadiť (a hlavne ovládať) aj neriaditeľné (a teda neovládateľné) sa nedá vyhnúť ani dnes, Alebo vám sa to darí?
-Kopa ľudí sa u nás v poslednom čase zbláznila. Mnohí sa rozhodli z noci na deň robiť niečo iné a najmä to, na čo nemajú. S nemalou chuťou sa pustili robiť to, na čo majú viac ctižiadostivosti, ako vedomostí. Zazdalo sa im, že keď kedysi boli napríklad žiadaní ako zeleninári, iste budú žiadaní aj ako politici. A my sa na nich dívame v meravom úžase ako teľce na nové vráta a žasneme nad ich profesionálnou úbohosťou a babráckou neschopnosťou. Žiaľ, tu nejde už iba o nich, tu miestami a chvíľami ide o nás všetkých… A to mi teda už vonkoncom nie je ľahostajné!
Je pozoruhodné, ako je v divadle dátum premiéry priam základným, pevným bodom Všehomíra. Poriadny bič na autorov…
-Niektorí vraj bez tohto Damoklovho meča nad sebou nevedia tvoriť. Ja viem písať aj bez toho a vôbec nemám rád, keď mi niekto dýcha kvôli termínu na krk. Zažil som to najskôr v Učiteľských novinách, neskôr v rozhlase. Uzávierka novín každý týždeň, rozhlasovú reláciu treba pripraviť každý týždeň… To bolo pre mňa najhoršie peklo, lebo to vedie k rutine a tá ma zasa už len krok k „šmíráctvu“, a to už znie umieračik každej tvorivosti…
Nešlo by sa tomu stresu vyhnúť tým, že si autor robí poznámky, celé dialógy, či scénky priebežne? Tak trochu si nadrobiť…
-Tak to nefunguje. Keď mám nápad, nemám pri sebe papier a ceruzku, a keď mám pri sebe papier a ceruzku, nemám nápad. A tak si radšej všetko zapisujem očami a ušami. A skôr cítim potrebu o čomsi zaujímavom trochu popremýšľať. S tým nevyhnutne súvisia tie už kedysi spomínané vnútorné hádky a spory, aby sa to celé radšej nejako vyhovorilo vopred vo mne, teda skôr, než s tým začnem otravovať druhých, napríklad našich divákov.
Keď už sme pri písaní. Potrebujete pri tom absolútny pokoj, alebo je jedno, čo sa okolo vás deje?
-Pri písaní mám rád ticho a pokoj, dokonca ma ruší aj hudba a niekedy veľmi. Jedinou výnimkou bola kedysi moja mama v Radošine. Ja som v izbe písal a ona vo vedľajšej kuchyni stále pri varení rozprávala – čo nového, kto sa bude ženiť a kto zomrel. A ja som ju jedným uchom počúval, popri tom som písal, voňali koláče, tikali hodiny, na dvore šumeli jablone… Nie som z tých, čo si musia dať pohárik, zapnúť rádio či magnetofón a začať písať. Ja pri písaní potrebujem absolútne ticho. Niekedy sa ťažko hľadá.
Pripravil Gustáv Murín, karikatúra Roman Lazar
(Všetky avizované rozhovory s umelcami postupne zaradíme a môžete si ich prečítať aj v knihe s názvom TROJHLAS a zakúpiť prípadne objednať vo vydavateľstve MARTINUS)
