Mgr. Štefan Nižňanský, spisovateľ a publicista sa narodil 26. augusta 1954 v Bratislave. V rokoch 1978-1990 pôsobil na poste televízneho redaktora a moderátora ČST. Bol neodmysliteľnou tvárou federálbeho vysielania hlavnej spravodajskej relácie televíznych novín a spravodajských relácií na národnom okruhu: Aktuality, Oktúhle stoly, Voľná tribúna. V roku 1989 sa stal prvým víťazom celoštátnej ankety „Sympaťák roka“. V roku 1990 bol jedným z prvých redaktorov nezávislého týždenníka Slobodný piatok. V rokoch 1990-1992 bol nezávislým poslancom Slovenskej národnej rady. V rokoch 1992-1993 bol nezávislým poslancom federálneho zhromaždenia. Vďaka jeho hlasu a generála Tvaroška sa zaslúžil svojím hlasovaním o vznik samostatného Slovenska. V rokoch 1993-1997 pôsobil pri slovenskej hokejovej reprezentácii. Je autorom projektu Siene slávy slovenského hokeja. V roku 2008 sa stal riaditeľom Slovenskej televízie. Patrí k najšpičkovejším moderátorom Slovenskej republiky.
Októbrový fejtón – posledný pred lockdownom
Epidémia je už v lesoch…
Nemyslím na africký mor ošípaných v juhoslovenských okresoch, o ktorom nás v uplynulých dňoch informuje zákerný, neuspokojený, pomstychtivý ministerský vlk Ján Mičovský s tvárou televízneho večerníkového dedka…
So sprísňovaním epidemiologických opatrení, so stúpajúcou frekvenciou hlúpych a protichodných vyjadrení „Trnafského Zmatkoviča“ o celoplošnom testovaní, o lockdowne, o trestaní všetkých, ktorým už lezie na nervy, sa koronakríza presunula z väčších miest do našich lesov. A zamorila ich teda celoplošne. Aspoň na Záhorí. Kdeže sú tie časy, keď tu do lesov jegzdiuvi enem teciny na kouách asnaj ešče tak starečkové na kozím dechu…
Teraz presila „Paštikárov“ – všadeprítomných ako lož, nenávisť a farizejstvo. Pod výrazom Paštikár už však nemám na mysli jeho pôvodný obsah, desaťročia označujúci len nás – majiteľov eš-pé-ze-tiek: BL, BA, ba ani tých, čo sa teraz už maskujú novozavedeným kryptogramom BT. Ako bedle po lejakoch v okolí Malaciek, Sološnice, Rohožníka, Perneku, Studienky, Tomkov, Lakšárskej Novej Vsi, či Borského Mikuláša, vyrástli autiaky s tabuľkami: HO, PD, MA, SI, SE, DS, TN. Obzvlášť sebavedomí, bezočiví aj bezohľadní sú majitelia s označením TT. Akoby sa spoliehali na univerzálnu a diaľkovú ochranu svojho Džingischána Igora. Šoféri parkujú od skorého rána až do súmraku všade aj hocikde… „Vypredané“ sú všetky spevnené i zablatené plochy, odbočky k lesom, poľné cesty popri borovicových porastoch, dokonca už i vysychajúce jarky pozdĺž asfaltiek. Jasné, lesy nepatria len mne ani mojim kamarátom, no mali by sme k nim a v nich správať práve tak, akoby boli naozaj naše. Ráno pri chôdzi do hory, spomenul som si na konštatovanie básnika Miroslava Válka, že „Les má dosť práce s prezliekaním stromov.“
Volalo sa po zmene, tá aj prišla. Teda doviezla sa do prírody, spolu s bezbrehou emancipáciou. Nie som mizogýn, no explózia vodičiek (žien za volantom) prináša pohromu, pripomínajúcu 150 rokov trvajúce historické nájazdy Turkov, po bitke pri Moháči. Odhodlané hubárky, ženy, dievky, Xeny a kadejaké bosorky preletujú na metlách tak nízko nad machom, že za letu odtínajú jazykom klobúky dubákom, kozákom či suchohríbom. Iné sa – naopak – motkajú, točia, elipticky krútia v porastoch. No všetky pritom nahlas, veľa, neustále a bez prestania rozprávajú, kričia, melú. Ešte aj historický kamenný veterný mlyn holandského typu v Holíči by mohol len ticho závidieť. Zrejme „dámy“ vôbec nepostrehli, že nesedia ani u kaderníčky ani v cukrárni pri kávičke s griotkou. Hoci ani nechcete, dozviete sa o všetkých problémoch v práci, v domácnosti, o zdravotných stavoch aj o sexuálnej či voličskej orientácii. I vtedy, ak hľadáte či zbierate huby bárs i sto metrov ktoroukoľvek svetovou stranou… Odrazu je pri mne – ako zjavenie v Šaštíne – vymódená slečinka. Papagáj v ihličnatom lese…?! Po vzore prvej ženy v prezidentskom kresle nastajlovaná do súťaže MISS Záhorie: fialové legíny v žltých gumáčikoch, krátka pogumované vetrovka rovnakej farby do polky stehien, hlava prikrytá ružovou baretkou. Čerešničkou na torte bola celkom isto luxusná kožená kabelka značky PRADA, prevesená na predlaktí rovnakej ruky, v ktorej držala prútený košík.
– Ujo, dá sa táto bedľa uvariť alebo ju mám radšej vyprážať?
Upriem na ňu neveriaci pohľad, keď rozpoznám, čo má nazbierané.
– Každá huba je jedlá a každá sa dá aj uvariť. No tieto vaše, milá slečna, určite iba raz… A pred vysmážaním tie bedle, čo sú muchotrávky zelené, radšej všetky hneď vysypte!
Ťažké „srco“ však nemáme len na tieto „kobry extra-špeciál“. Množné číslo používam zámerne, keďže ma jadro STHK (seniorského televízneho hubárskeho klubu) poverilo spísaním žalôb a žiadostí slušných slovenských čakateľov mykologického tovarišstva. Avizovaná, vytúžená i naplnená politická zmena priviala totiž do prírody aj množstvo aktivistov – mladých, energických podnikateľov, ktorí sa potrebujú odreagovať z firemného stresu. Lebo nedostali takú zákazku ani toľko „melónov“ čo trnavská firma Eurolab Lambda, ku ktorej vedie viac nitiek známostí, protekcie a korupčných pavučín od Matoviča, Sulíka i Kollára, ako má sieť podhubia k mohutnému dubu. Zväčša dobre oblečení a ešte lepšie outdoorovo vybavení fičúri, v ničom nezaostávajú za počernými migrantmi v záchytných táboroch na gréckych ostrovoch. Čerta však čo len tušia, že v lese (nielen pri poľovačkách), no i pri zbere hríbov kedysi platila (aj sa ctila a dodržiavala) nepísaná hubárska etika. Drzo a nehanebne – ako slušnoslovák Juraj Šeliga, bezočivo a necitlivo – ako minister práce Milan Krajniak, prekrižujú vám opakovane dráhu v seči, ignorujú azylovú osobnú líniu a hrmotne porušia bezpečnú epidemiologickú zónu. Kašlú na vás, na Mikasa i na jeho nariadenia. Hocikedy a hocikde odhodia „vycmoganý“ nedopalok so stopami DNA i svojho koronavírusu. A pokojne, hoc aj bez pozdravu, nehanbí sa (pozerajúc do googlovskej mapy v drahom smartfóne s digitálnym kompasom) opýtať:
– A ktorýže je to ten južný svah? – vypije si pritom energetický nápoj a plechovku odhodí do zeleného machu. – Tam vraj hríby rastú!
– Zdvihnite si láskavo ten váš odpad a nenechávajte ho tu, v lese mladý pán…
– No, pomaly, pomaly… ja som obyčajný volič a my tu teraz rozhodujeme! Tak opatrne…, hej?
– Máte pravdu, opatrne! – odpovedám na výstrahu výstrahou. Zohnem sa, aby som vykrútil utešeného tvrdoša pri jeho pravej nohe. Natiahne ruku v snahe uchmatnúť mi ho.
Reagujem pokojne a neverbálne. Natiahnem si rúško s červeným logom redakcie Extra plus a stiahnem zips na svojej zelenej mikine. V očiach mladíka sa mihne iskra prekvapenia. Z diaľky od najbližšej osady cítim závan dymiacej zemiakovej vňate… S vôňou ihličia a vlhkého machu pod borovicami je to rajská aróma pravého jesenného rána. Keď si ma chlapík premeriava, na tričku pod mikinou si všimne a rozpozná obrysy tváre. Che Guevara s hviezdou na barete… V očiach zmäteného laického hubára sa zrkadlí obava. Pochopil však, kde je sever. Z diaľky prilieta naliehavé volanie rujného jeleňa, zblízka – odkiaľsi z jeho nohavíc zachytím zvuk úniku – informácie. Je jasné, že mladík je v lajf spojení s Monikou Tódovou v redakcii Denníka N. Zvrtne sa a so svojou čiernou dušou odkráča na lesnú cestu k svojej černejšej Audine.
Bývalý chalupár z Hasprunky – baťko Mináč – mi v lete 1978 (čistiac dubáky nazbierané „za komínom“) pripomenul, že „keď je slovenskému národu najhoršie, ujde vždy do hôr“… Kam sa však podejeme, keď nám uzavrú lesy, hory a do infekčnej karantény pošlú aj celú čarovnú ríšu hríbov a farebných húb? Zatiaľ mám k tomu iba odpoveď karikaturistu Vlada Javorského: „Našťastie sú naše lesy ešte také bohaté, že si u nás každý môže zadovážiť žobrácku palicu.“
Štefan Nižňanský
—————————————————–—-————————————————————
Ešte zostáva pár dní na to, kedy máte mžnosť poukázať 2% z dane na podporu Humorikonu:
IČO: 42120977
Súpisné orientačné číslo: 1723/3
PODPORTE nezávislé médium. Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na skvalitnenie stránok. Mimochodom, zaznamenali sme vyše 23 000 vzhliadnutí !!!
Môžete tak urobiť prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499
Ďakujeme!
———————————————————————————————————————–
