Humoresky
Nutcracker (Luskáčik)
Včera si ma zavolal na koberec šéf…
„Počúvajte, Gramblička,“ spustil na mňa, „vy ste sa asi zbláznili… vôbec nekráčate s dobou, žijete úplne mimo reality. Vyviesť takú hlúposť…!“
„Nerozumiem, šéfko,“ pozeral som naňho ako puk, nie ten hokejový, ale ako nevinný púčik pred rozkvitnutím, „ozaj nechápem…“
„Nechápete… len sa nevyhovárajte,“ soptil sťa Vezuv krátko pred smrteľným úderom na Pompeje, „viem, čo ste za vtáčika! Ako ste mohli zaradiť do plánu premiér Čajkovského Luskáčika?! Vraj dramaturg… a pritom nevie, kde je sever. Hanbite sa, človeče! Vari nevidíte, ako postupujú iné divadlá?!“
„Ale…“
„Nijaké ale,“ zastavil ma príkrym, až zlostným hlasom. „Zdá sa, že obývate nejakú inú planétu. Pozrite sa na pražskú Kapličku, zastavili prípravu Čajkovského Črevičiek… a správne! Aby to nevyznelo ako oslava ruskej agresie na Ukrajine. Berte si z toho príklad…!
„Myslel som, že Čajkovskij je v poriadku,“ argumentoval som, pritom sa mi hlasivky akosi čudne zadŕhali. „Prípona ,ij/yj´ v priezviskách je viac ukrajinská ako ruská. Vezmite si takého maršala Malinovského, narodil sa v Odese…“
„Netrepte hlúposti, Gramblička!“ oboril sa na mňa čudesnou piskľavou fistulou. „A čo Majakovskij… je to Rus ako repa. Stratili ste reč, však!“ Pokorne som mlčal, neodvážil som sa odporovať. Človek nikdy nevie. Čo ak…?
„Keď sme s plánom už vyšli von, musíte sa s celou baletnou rozprávkou dramaturgicky popasovať, pozmeniť jednotlivé obrazy,“ pokračoval už miernejšie. „Čo už s vami?“
„Šéfko, urobím všetko, čo bude v mojich silách,“ kajal som sa pred nadriadeným, vedel som, že kajúcnikov má rád. „Sľubujem, že budete spokojný…“
„Len aby…?“ v šéfových očiach sa zjavil náznak úľavy. „Zamyslite sa aj nad názvom…
z luskáčika na rozbíjanie orechov sa ľahko môže stať bojový nástroj… dalo by sa to zneužiť… možno by bolo lepšie, keby ste predstavenie nazvali viac euroatlanticky… povedzme Nutcracker, obecenstvo to určite privíta, veď Američania mali Čajkovského veľmi radi. A navyše to dostane mierový náboj…“
„Skvelý nápad, šéfko,“ hlesol som uznanlivo a vrúcne som mu stisol ruku. Cítil som, že sa roztápa ako ľad na jarnom slnku. „Na premiére divákov šokujeme, bude to bomba…“
„Nie tak hŕŕŕ!“ krotil môj optimizmus šéf, „libreto si pekne prejdeme spolu. Nebodaj popustím uzdu, chytro prešaltujete a vyletíte ako neriadená strela. Nič také, kamarát…“
„Prepáčte moju nedočkavosť, iba som vám chcel ukázať, že sa môžete na mňa spoľahnúť,“ ochotne som prikývol, aby videl, že budem rešpektovať všetky jeho pokyny.. „Rozumiem, nič neuponáhľať…“
„Presne tak,“ zahlásil žoviálne, očividne sa mu vracala dobrá nálada. „Som rád, že ste sa chytili rozumu. Najprv bude treba popracovať na hlavnej detskej postave Mášenke…“
„Vyriešim to fajnovo, pán riaditeľ,“ nahodil som úradný tón, „nazvem ju tak po našsky – Mary, bude to trendy, módne a zároveň pre všetkých prijateľné.“
„Páčite sa mi, Gramblička,“ pochválil ma šéf, „chytili ste správny vietor do plachát. Apropo, ako chcete zakomponovať do libreta boj medzi Luskáčikovou armádou a Myšacou armádou?“
„K plnej spokojnosti širokej verejnosti, pán riaditeľ,“ odvetil som až prekvapivo rázne, „Luskáčik musí zvíťaziť, veď mu drukuje a tlieska celý svet. Napokon, tak je to aj v librete. Bude to spravodlivé… slabší porazí silnejšieho…“
„A kto bude predstavovať Myšieho kráľa?“ vyrukoval s netrpezlivou otázkou riaditeľ.
„Nuž.. kto iný, pán riaditeľ, predsa hlava agresora…“, bolo jasné, že to dobre vie, chcel však, aby som mu to predostrel pekne na podnose. Viditeľne si moje slová vychutnával.
„Pŕŕŕ, kamoško, ešte vždy nie ste vo finále,“ upozorňoval ma na úskalia libreta riaditeľ, „Mary zaspí a v jej sne sa víťazný Luskáčik mení na princa, nášho personifikovaného hrdinu. Ten ju vezme do Rozprávkova… tam ich popri tanečníkoch z iných krajín privítajú i ruskí a čínski tanečníci. A teraz buďte múdry, pán dramaturg…“
„No problem, ako hovoria naši americkí priatelia, niet nič jednoduchšie, z ruského tanca bude ukrajinský, z čínskeho zase japonský. Diváci to ani nezbadajú…“
„Je tu však háčik,“ namietol riaditeľ, „Mary na záver precitne do reality. Neostane z toho v šoku?
„Keď myslíte… necháme ju teda radšej ďalej spať a snívať,“ kochal som sa nad vlastnou vynaliezavosťou.
Šéfko chvíľu rozmýšľal, súhlasne kyvkal hlavou, vzápätí sme si navzájom tľapli do dlaní…
„Tak… tak, Gramblička. Už sa teším na premiéru, bude to fakt bomba…! Zase budeme prví, raz a navždy prví!“
Potom sme sa obaja odobrali do divadelného bufetu. Dali sme si ukrajinské vajce a štrngli sme si s kyjevskou vodkou.
P. S.: Piotr Iľjič Čajkovskij skomponoval baletnú rozprávku Luskáčik v rokoch 1891 až 1892. Ide o adaptáciu Hoffmanovej rozprávkovej poviedky Luskáčik a Myší kráľ. Libreto napísal Marius Petipa, ktorý je zároveň aj autorom prvej choreografie. Príbeh sa odohráva vo vianočnom čase: malá Máša dostane pod stromček hračku-luskáčika. Jej strýko vie oživovať hračky a vymýšľa pre deti rozličné hry. Máša zaspí, v sne Luskáčik ožije, v bitke porazí armádu Myšieho kráľa, premení sa na krásneho princa, ten ju vezme do Rozprávkova, kde ich tancom vítajú hostia z viacerých krajín, medzi nimi i z Ruska a Číny. Ráno sa Máša prebudí pri vianočnom stromčeku.
Humoreska
Americký burger
Neviem, či ma poznáte, ale rád sa vám predstavím: som známy bloger, vychytený bojovník proti konšpirátorom, proti všetkým tým tárajom, klamárom, manipulátorom, výmyselníkom, politickým analfabetom a dezolátorom. Pravdupovediac, námetov sa mi ponúka celá hŕba. Aj včera som natrafil na doslova neuveriteľnú vec; vojdem do čerstvo otvorenej reštaurácie, všetko v nej ešte vonia novotou, reku, dám si niečo k obedu. Vo vázach kvetiny, na stoloch luxusné príbory s krištáľovo vyblýskanými pohármi. Posadím sa za voľný stôl, vezmem si do rúk jedálny lístok, neveriaco pozerám, až mi idú oči vyskočiť z jamôk. Chytro som si zavolal čašníka…„Čo to má znamenať, pán hlavný,“ vyblafol som nervózne, „ruské vajce ako predjedlo, čo ste sa zbláznili?! Vari neviete, čo sa vo svete deje?“ „Ale ľudia si to pýtajú,“ oponoval čašník, „robíme ho z najkvalitnejších surovín…“ „Ešte to tak. O tom nikde ani muk!“ odvetil som rezolútne. „Povedzte vedúcemu, aby sa chytil rozumu a neprovokoval. Čo tak ponúkať scotch egg, v podstate je to to isté. A Škóti sú naši priatelia.“ „O Škótoch sa hovorí, že sú skúpi,“ vysvetľoval čašník, „mysleli sme si, že hostia…“ „Takže aj vy konšpirujete…“, vyčítavo som naňho pozrel a pohrozil mu prstom. Čašník si čosi mrmlal pod nos a bojazlivo prikyvoval hlavou. „A polievka?!“ nasadil som si okuliare, aby som lepšie videl. „ Vraj čínska kyslá! Nezdá sa vám, že ste sa načisto zbláznili?! Nehanbíte sa propagovať kapitalizmus ázijského strihu?! Niečo si vymyslite, aby to tak nekričalo…“ „Možno by sme to mohli hosťom sťažiť tým, že by sme im namiesto lyžičiek ponúkli k polievke paličky,“ chválil sa čašník svojou vynaliezavosťou. „Nezmysel, bolo by to okaté,“ zabrzdil som čašníkovu podozrivú iniciatívu. „Žiada si to zásadné riešenie…. čo tak nazvať polievku úplne jednoducho – ukrajinský boršč?! Receptúru trocha pozmeníte, bude vlk sýty a koza zostane celá.“ Zdalo sa, že čašník sa upokojil, ubezpečil ma, že to navrhne hlavnému kuchárovi. Už som ho chcel pochváliť za ústretovosť, keď som zrazu zbadal na jedálnom lístku niečo, čo ma vyviedlo z rovnováhy… „Maďarský guláš?“ nasadil som ostrejší tón. „Vašim nadriadeným asi preskočilo, veď je to nehoráznosť! Azda ani netušia, že Maďari odmietli dodávať Ukrajincom zbrane?! Nebodaj s nimi vaši podarení šéfinkovia súhlasia … Hanba hánb!“ „Dobre, ale maďarský guláš má tradíciu, najviac sa míňa,“ pokúsil sa argumentovať čašník. Hlas sa mu chvel a chrapľavo zadŕhal. „Míňa, nemíňa… treba byť politicky uvedomelý!“ Nasilu som sa premáhal, aby som nevybuchol. „Aj vo vašej branži musíte pochopiť, že politika ide cez žalúdok. Nedá sa stále hrať na mŕtveho chrobáka a čerpať výdobytky, ktoré vám spoločnosť dáva…“ „Čo máme teda robiť?“ Čašník nado mnou bezradne stál a krčil plecami. „Rozmýšľať, pán hlavný, rozmýšľať,“ pohotovo som zapol, ako hovorí detektív Poirot, bunky svojej sivej mozgovej kôry. „Čo keby ste pozmenili názov maďarský guláš na guláš od južného ukrajinského suseda,“ zahlásil som víťazoslávne. „Názov je trochu pridlhý,“ namietol čašník, „môže to hostí odradiť…,“ zašemotil potichu, zrejme sa bál, že ma rozčúli.“ „Práve naopak, milý pán hlavný,“ odvetil som žoviálne, „hostia budú zvedaví, čo sa za tým tajomným názvom skrýva, objednávky sa vám len tak budú hrnúť. Navyše Ukrajina je hitom na celom svete, sám to najlepšie viete. Budete v kurze…Čašník rozmýšľal, mal som pocit, že sa mu môj návrh pozdáva. Napokon sme si padli do oka a kamarátsky sme si podebatovali. Prehodili sme zopár slov o francúzskych zemiakoch, poradil som mu, aby aj s nimi dačo urobili, lebo prezident Macron nejako podozrivo často telefonuje s Putinom, na pretras prišiel aj granatiersky marš, oná skvelá a obľúbená bezmäsitá pochúťka – v tomto prípade zase nemecký kancelár Scholz prejavuje v ostatnom čase až nadmernú ochotu navštíviť Moskvu. Prisľúbil, že to budú odteraz veľmi podrobne sledovať a podľa toho budú zostavovať jedálny lístok. Prirodzene, adekvátne premenujú aj jednotlivé jedlá. „Pozor si dajte i na tatársky biftek,“ prízvukoval som mu, „lebo Tatári všelijako vajatajú, zdá sa, že sa začínajú prikláňať na ruskú stranu.“ „Môžete sa spoľahnúť,“ uistil ma. „A vy? Čo si dáte na obed?“ Ani sekundu som nerozmýšľal, vlastne… vedel som to už vopred: „Americký burger s hovädzím mäsom dovezeným z Ukrajiny.“ Chutil výborne, bol šťavnatý, robený so srdcom patriotov.
P. S.: O svojom kulinárskom zážitku s americkým burgerom napíšem v ďalšom fejtóne. A niečo poviem aj o anglickom bučiacom wimbledonskom bifteku podľa receptu ukrajinskej tenistky Svitolinovej. Už teraz sa môžete tešiť…
(Fejtón vyšiel v Literárnom týždenníku č. 19 – 20/2023.)
Pavol Dinka
Slovenskí humoristi, tvorcovia Humorikonu, prosia o podporu… Č. účtu: IBAN SK 54 7500 0000 0040 0096 049
