Keď som ho navštívil, presne som sa vyjadril, čo v rámci legislatívy od neho potrebujem. Stačilo, aby mi dal príslušný formulár, na ktorom by sa naša spoločnosť mohla oficiálne uchádzať o príslušný tender. Keby mi žiadosť podal, tým by bola z jeho strany moja požiadavka splnená. On však nie a nie ma pochopiť. Hľadel na strop, potom na palmu v kvetináči, na oblok… Pri vysvetľovaní som si občas pomáhal aj rukami a nohami, on však nie a nie mi porozumieť.Vedúci oddelenia akciovej spoločnosti Štupel s.r.o. mi ako obchodnému partnerovi dlho nevedel porozumieť. V jeho očiach som vyzeral ako obyčajná radová stránka, ktorých zažil v časoch totality ako vedúci nomenklatúrny káder istého podniku neúrekom. Nech som hovoril bývalému súdruhovi Pivarčimu čokoľvek, len krútil očami, pregĺgal sliny a mykal plecami.
„Priateľko, takýchto stránok, ako ste vy, tu mám denne celé desiatky. Ide mi hlava prasknúť. Nehovoriac o tých, ktorí prídu s požiadavkou vybaviť si certifikát. Takmer sa môžem zblázniť, pochopte,“ horekoval a špinavou vreckovkou si utieral čelo.
„Moja požiadavka je len maličkosť,“ snažil som sa ho navodiť, neskôr som prosíkal.
„To môže povedať každý…“ a viac nepovedal, akoby začal vážiť slová.
Všetky moje gestikulácie, zvyšovanie i znižovanie hlasu až na brumendo, boli však márne. Už-už som chcel rezignovať, ale čosi ma pomklo konať. Vo vrecku som mal pripravenú obálku s tým, že… ak by bolo treba…
Tá chvíľka napokon prišla. Pravou rukou som siahol do vrecka svojho saka. Pivarči sa vzápätí akoby zalizol. Vybral som obálku a posunul mu ju šikovne popod nos tak, aby tento tradičný a takmer všade u nás udomácnený akt bol čo najmenej nápadný. Proste, aby to vyzeralo tak, že vlastne sa nič takého nedeje.
Pivarčimu vzápätí naskočil nastrojený úsmev. Ihneď sa mu akoby vyjasnilo. Pochopil, múdra hlava. V očiach sa mu dodatočne zaiskrilo, podobne ako žiara na vianočnej prskavke.
„Konečne, že ste aj vy mňa pochopili,“ zašvitoril ako nežná krásavica, a dodal: „veď aj ja mám nadriadených…“
O podsunutej obálke však nepadlo ani slovko.
„Pán vedúci, to ste mi ale mohli hneď povedať,“ namietal som.
A on na to: „Pane, ak chcete, aby sa auto dalo do pohybu, tiež treba najskôr natankovať, chápete?“
„Chápem, musí dostať benzín…“
„No tak vidíte?! Už sme si porozumeli… Proste, bez pohonných látok a mazania sa vám auto nepohne,“ zopakoval, akoby na ospravedlnenie.
Chcel som mu oponovať, že dolu brehom pôjde každé auto, keď ho posotíme. Upustil som však od tohto úmyslu a bol som rád, že sa mi v ten deň čosi užitočné podarilo na úrade vybaviť.
Autorom príspevku je Milan Kupecký
