Dnes aktuálne Milan Kenda, slovenský spisovateľ, publicista, humorista, recenzista a navyše jubilant z metropoly Slovenska

Na záver roka aj v Humorikone kopeme ako kôň zo všetkých strán, zozadu i z boku…

HUMORESKA

Pohovor s novým krotiteľom

Do pracovne riaditeľa cirkusu vstúpil uchádzač o uvoľnené miesto krotiteľa. Vstúpil ta pietne – tri dni po pohrebe svojho predchodcu. Za stolom sedel okrúhlučký plešivý pán v oblakoch cigarového dymu. Riaditeľ cirkusu. Usadil príchodzieho elegantným mávnutím ruky, hodným delostreleckého kapitána vo výslužbe. Riaditeľ ešte chvíľu listoval v bulletine zadlávených krotiteľov, pokyvkával smutne hlavou, napokon však zavrel brožúru a spočinul otcovským pohľadom na návštevníkovi. Jeho oči pripomínali okále starého, sentimentálneho leva z pojazdného zverinca.
„Tak vy by ste chceli u nás pracovať? No! Budeme od vás vyžadovať systematickú, cieľavedomú prácu, neobmedzenú tvrdosť k sebe a obmedzenú tvrdosť k vašim zverencom. Plat je vám známy, ak sa vám máli, choďte robiť radšej kaderníka, manželia sú menej nebezpeční! Prémie krotiteľa sú viazané na výchovu a výcvik ďalších mladých levov, ak sa, pravda, nejaké narodia. Nie sme totiž na savane, môj milý, a v dovoze čerstvých zvierat z trópov narážame na finančné ťažkosti, všakovakí exotickí ministri životného prostredia očakávajú astronomické provízie, ako keby sme namiesto jedného exemplára kupovali celú svorku alebo čriedu. Napokon, akéže sú to čerstvé zvieratá, ktoré prevzala na hraniciach naša doprava? Nejeden vagón určený pôvodne nám išiel rovno do preparátorských dielní!“
Nový krotiteľ videl už veľa riaditeľov, levov aj tigrov, preto chladnokrvne načúval.
„Povedal som vám dosť, ale nepovedal som vám všetko. V záujme skvalitnenia našich služieb občanom zvýšili sme nároky na kvalifikáciu našich krotiteľov. Nemôžeme rozdávať ťažko zarobené peniaze cirkusových umelcov a nášho obetavého menežmentu len tak hocikomu za hocičo, za pár šľahnutí bičom… To by sme museli byť sami šľahnutí! Budete sa musieť podrobiť prísnemu prijímaciemu pohovoru pred komisiou. Máme najobjektívnejšiu prijímaciu komisiu na svete. Rozhodujúci bude postoj Sultána k vám.“
„Sultána?“
„Áno, leva Sultána. Je mladý, silný, bystrý, pružný a inteligentný. Rozhodne jeden z najinteligentnejších členov komisie, hoci ostatní majú zasa zásluhy… Personál ho na prijímací pohovor vždy špeciálne pripraví tak, aby jeho názor neovplyvňovali nežiaduce, postranné vplyvy.“
„V čom spočíva príprava Sultána?“
„Nuž, tri dni ho nebudeme kŕmiť. Uznajte, človek s plným žalúdkom myslí nezodpovedne, tak akosi zasnene, myslí na pivo a iné hlúposti. Tobôž zviera! Hoci aj také múdre ako Sultán.“
„Ako prejaví Sultán svoju prípadnú nespokojnosť s mojou osobou?“
„Nebuďte naivný! Taká neprofesionálna otázka… Prirodzene, urobí z vás fašírku! Apropos, nemáte nejakého známeho chirurga, hoci len plastického? Nemáte? Poľutovaniahodné! Veď to je pre krotiteľa konexia číslo jeden! Prečo meníte farbu ako chameleón? Možno sa vám to všetko zdá trochu neobvyklé, ale to je skutočne objektívna metóda. Nebojte sa, sanitku objednáme vopred, nič nechceme riskovať.“
Pán riaditeľ si významne poklopal po čele brožúrou zadlávených krotiteľov.
„Aby som nezabudol: ste ženatý? Ste! V tom prípade oznámte pripravovaný test so Sultánom voľajako taktne manželke. Pripravte ju na to, že pokus sa môže aj nevydariť. A ďalej – ste poistený? No, to nie je nikdy na škodu. A, len tak mimochodom, ten docent na Vysokej škole múzických umení, to je iba zhoda mien, alebo je to váš príbuzný?“
„Je to môj bratanec, on sa teraz pripravuje na profesúru.“
„Interesantné! A rozumiete si s ním dobre? Pri vašich rozdielnych povolaniach? Hoci krotiť mladé herečky môže byť ťažšie ako krotiť šelmy!“
„Môžem povedať, že si s ním veľmi dobre rozumiem. Závidí mi, že šelmy sú nepozorné a nesústredné iba v období párenia. Teda priamo v ruji.“
„Počujte, vy ste veľmi interesantný človek. Taký… no, skrátka ľudský, ľudský človek. Vás musím predstaviť mojej žene a dcérke. Mám roztomilú dcérku. Dievča ako malina… Ale nie tá z Hollywoodu! Má šestnásť rokov. Musíte ju vidieť! Zahrá vám niečo na klavíri a potom vám zahrá… joj, akože sa to volá… pánbožkovu kravičku z jednej rozprávky, v ktorej debutovala v škole. Rodená herečka! Aby som nezabudol: máme doma báječný koňak, priviezli sme si ho z Karibiku. Bude nám fajn. Prídete, však?!“
Krotiteľ krotko prikývol, vzápätí pán riaditeľ vstal, potľapkal ho po pleci, uprel naň dlhší srdečný otcovský pohľad, otcovskejší ako spočiatku.
„Tak o ôsmej vás čakáme. Tu je navštívenka. A zo Sultána nemajte strach! Šialene ľúbi pravú maďarskú salámu. Stačí mať vo vreckách dvadsať-tridsať dekagramov maďarskej. Sultán je potom roztomilý, hravý, bodrý, nežný. A mierny ako mačiatko. Ale pozor! Neznáša imitácie, rozozná aj tie najdokonalejšie napodobeniny, aké my, ľudia, mylne pokladáme za originály.“
Pracovný úraz nášho krotiteľa publikovali v ďalšom, rozšírenom a doplnenom vydaní bulletinu zadlávených krotiteľov. Žiaľ, nebolo maďarskej salámy. Vyviezli ju kamsi na ďaleký Západ. Sultán bezpečne rozoznal ponúknutú napodobeninu a nebezpečne napádal ešte aj členov komisie.
A navyše sme stratili nádejnú herečku.

Epigramáž

Predstih
Sme krajina holí,
a nie metropolí.
K takým veľkomestám
dlhá ešte cesta.
Majú však už stoky:
naše riečne toky.

Povedala múdra vdova
Nebol boháč primár Sova,
ba ani len Casanova.
Ako vraví múdra vdova:
Lepší by bol primáš Sova!

Čo dokáže demižón
Nik ťa nechce zviditeľniť?
Usiluj sa spočuteľniť.
Daj ty šancu svojmu hlasu,
s demižónom do rozhlasu!

Opätovné peklo na Zemi
Svetová galiba?
Moslimský Taliban.

VEČNÁ TRADÍCIA
Prejsť u nás k veci? Zájsť na pol deci!

VAROVANIE
Tvoj rastúci objem kazí dobrý dojem.

KLIATBA OBEZITY
Obezita život kráti? Celkom isto pri prasati.

ÓDA NA HRACH
Čo sa toho hrachu týka, zdolal on aj Jánošíka!

JAZYKOVÝ PURIZMUS
To je mor na humor!

ZAKÁZANÝ „DOTAZNÍK“
Keď mi dajú „opytník“, cítim sa sťa kopytník.

ODKAZ POETKE
Ak chceš splodiť slávne vety, skúšaj slovné piruety.

RADA MLADÉMU AUTOROVI
Píš hlavne pohlavne!

S AKOU KNIHOU NA PARNAS?
Úspešná dneska je zrovná spísaná v znamení hovna.

MORALITA
Predajná láska ťa nepoláska!

SVETOVÝ BIZNIS
Ktorý obchod je dnes eso? Ten, čo núka biele mäso.

LÁSKA, BOŽE, LÁSKA
Státisíce nad oblaky vodí,
milióny nadchne pre rozvody.

 

Recenzia

Etela Farkašová

O TICHU, POMALOSTI A INÝCH HODNOTÁCH

Spomalenie ako nevyhnutný proces

Problematika času, diktatúra času v živote človeka, rozpor medzi ideálmi a realitou, paradoxy času ma zaujímajú už celé desaťročia. Svedčia o tom aj niektoré moje dávne aforizmy: Nedostatok času sa zvyčajne prejaví ako nedostatok taktu. / Čas letí ako projektil, ktorý raz každého zasiahne. / Nemám čas! – je často odpoveď tých, čo nemajú chuť. / Čas obdarúva ľudí striebrom, ktoré si každý môže vziať do hrobu. / Mám poetické želanie: Keby si tak všetky hodiny sveta podali ručičky a zastavili čas aspoň na nejaký čas.
Morbídne, hektické preteky vo využití letiaceho času, ktoré už v minulom storočí americkí hipíci posmešne nazvali „krysími pretekmi“, sú terčom kritickej analýzy i znepokojenia od mnohých osobností – vrátane našej autorky, pani profesorky Etely Farkašovej. Prichádza pred slovenskú čitateľskú obec s esejou o čase, v ktorom žijeme, a o tom, ako ho žijeme. Prináša aktuálnu, zdôvodnenú a dôkladne rozanalyzovanú, psychosociologicky ozdravnú obhajobu ticha a najmä pomalosti. Oprávnenú chválu pomalosti.
Žijeme v priestore, no rovnako aj v čase, preto je náš osobný postoj k fenoménu zvanému čas veľmi dôležitý. Je ľahostajný, či až zraňujúco úzkostlivý? Vo využívaní času na prácu /priznajme, že vlastne na kariéru/ však začíname byť vychýlení jedným smerom, k jednému extrému – k vorkoholizmu. O tomto chorobnom, vo vyspelých štátoch veľmi rozšírenom extréme pani profesorka vo svojej knihe prináša obdivuhodne pestrý kaleidoskop názorov svetových súčasných i historických filozofov a sociológov. Ukazuje a dokazuje, že téma zrýchľovania je bytostná téma. Jej knižné dielo je vlastne filozofické vademekum o problematike stíšenia a spomalenia, ale napísané pútavým, popularizačným, prístupným spôsobom, umožňujúcim verejnú akceptáciu, priaznivý a vnímavý čitateľský ohlas.
Sme nepolepšiteľní /vrátane autora tejto recenzie/, zväčša chceme urobiť toľko, ako keby deň mal 240 hodín, no často urobíme iba toľko, ako keby mal 24 minút. Čas v spojení s únavou, nedostatkom koncentrácie, niekedy aj s lenivosťou si s nami diabolsky zahráva. Ale vzdorovité, hektické zrýchľovanie je v skutočnosti nepochybne brzdiaci fenomén, lebo nahráva povrchnosti a nesústredenosti. V hektickom toku súčasného života narastá v nás vekom túžba po stíšení a spomalení, po akomsi klasickom obraze žitia.

ŽIAĽ, DOMINANTNOU HODNOTOU JE RÝCHLOSŤ

Vynára sa, priam producíruje sa kardinálna chyba: Dominantnou hodnotou je rýchlosť. A opätovne ma teší, že sám som v aforizmoch už dávnejšie postrehol absurditu tyranie rýchlosti, absurditu ošiaľu rýchlosťou. Omladina to berie ako samozrejmosť: Množí sa množina mládeže, ktorá uprednostňuje rýchle občerstvenie, rýchle autá, rýchly internet, rýchlu kariéru a rýchly sex.
Kto dnes nie je rýchly, nie je cool! – s trpkosťou poznamenáva spisovateľka Grete Wehmeyerová a naša pani profesorka na strane 100 dodáva: Naháňame okamih, ale nevieme ho prežiť s radosťou, vychutnať do dna, v každom teraz chceme byť už ďalej, náhliť sa k ďalšiemu teraz, život redukujeme na sériu mnohých terajškovostí, ibaže akákoľvek veľká množina terajškovostí sa nevyrovná, ba ani nepribližuje hodnote celku životného času.
Superrýchlej spoločnosti /ako postrehli mnohí myslitelia/ celkom zákonite hrozí skaza. Autorka varujúcej knihy nás nabáda, aby sme sa bránili zotročeniu rýchlosťou. Prináša obrovské množstvo argumentov, prečo je takáto podriadenosť démonu rýchlosti nezdravá, neplodná a nebezpečná. Veľa napovie aj konfuciovské tvrdenie: Len v pomalosti sa prebúdzajú zmysly.
Diagnóza posadnutosti rýchlosťou je v knihe na strane 117 a znie takto: V superrýchlej či v nonstop spoločnosti zmena zasiahla nielen procesy produkcie, ale aj šírenia, osvojenia a praktickej aplikácie poznatkov: Cieľom je minimalizovať čas, všetky procesy sa majú uskutočňovať čo najrýchlejšie a byť maximálne ziskotvorné. Fatálnym „prínosom“ superrýchlej spoločnosti je ohrozenie základného výskumu. Prečo ohrozenie? Lebo základný výskum neprináša okamžitý výsledok, ani hmatateľný, vyčísliteľný prínos.
Etela Farkašová identifikuje démonov dneška a tyranov tvorivej práce. Je to táto trojica: chvat, hektika, nervozita. Diktatúra rýchlosti vedie k redukcii kritického myslenia a dôsledkom tejto redukcie je istá infantilizácia populácie. Autorka to vysvetľuje na strane 124: Nenápadne dochádza k premene dospelého človeka na vcelku naivné dieťa, dobrovoľne imitujúce predkladané vzory, poslušne napĺňajúce rafinovane naformulované direktívy, ktoré sa k nemu dostávajú prostredníctvom medializovaných príbehov či reklám.
Lákavou a láskavou témou profesorky Farkašovej je chvála pomalosti. Pripomína, že čoraz nástojčivejšie vstupuje na scénu našich životov fenomén spomalenia, lebo sme už veľmi unavení a znechutení diktatúrou hektického zrýchľovania. Zdôrazňuje, že spomalenie nie je hanba, ale psychoterapia.

ČLOVEK-BEŽEC A ČLOVEK-ŠTVANEC

Viacerí filozofi začínajú písať o nedôstojnom zhone, no nielen písať, ale aj presvedčivo pred ním varovať. Majú pred čím, lebo bič akcelerácie nás vybičúva k nekonečnému úsiliu všetkých predbiehať a nedať sa predbehnúť. Zrodila sa aktuálna varovná diagnóza: Človek-bežec a človek-štvanec. Medzi ľuďmi narastá znechutenie rýchlosťou. Rýchlosť je oprávnená a dôležitá len v určitých profesiách a v určitých situáciách, rozhodne nie v hektických kariérnych pretekoch.
Rodí sa hromadné volanie významných filozofov a spisovateľov po spomalení nášho hektického žitia. Je evidentné, že materiálny blahobyt neprináša časový blahobyt. Oddychový čas, ktorý síce nie je prínosom pre ekonomiku, je veľkým prínosom pre jedinca. Bystré postrehy múdrych velikánov môžu narúšať tzv. „davové múdrosti“, lebo k módnym omylom patrí hľadať nepravé východiská v hlučnom dave. Možno už blízka budúcnosť ukáže, či je nesplniteľnou úlohou, zbožným želaním očistiť svet od hluku a oslobodiť ho od hektického bežectva.
Švédsky esejista Per Wästberg výstižne napísal: Sme ako pasažieri na stroji času, ktorému chýbajú brzdy. Superrýchla spoločnosť nám nepriniesla šťastnejší život. Princíp nonstop výkonnosti je pre človeka zničujúci, hoci ignorovanie oddychového času sa môže dariť nejaký čas. Spomalenie je proces nesmierne ťažký, ale aj nesmierne nevyhnutný. Začína sa presadzovať pomalá filozofia a začínajú vznikať spolky na spomalenie času so svojráznou metodikou. Možno to na niekoho bude pôsobiť akosi „uleteno“, no netreba zabúdať, že ázijské filozofie majú na čas a rýchlosť celkom iný pohľad ako európske. Navyše od filozofie stíšenia a spomaľovania sa odvíjajú rôzne ozdravné tendencie. Rodí sa napríklad úsilie navrátiť deťom detstvo, uprednostňovať vzájomné intelektuálne obohacovanie, spoluprácu, potlačiť súťaživosť, vzdelávať primeranou rýchlosťou, uplatňovať Komenského princíp a odkaz o učení hrou.

GROTESKNÉ FORMY PRETEKÁRSTVA

Samotné úsilie o maximálnu efektívnosť v práci zatieňuje súkromný život, čo vedie k partnerským konfliktom a zvýšenej rozvodovosti. Ale pretekárske aktivity majú aj svoje groteskné formy, medzi ktoré patrí aj rýchloturistika, najmä jej japonská odnož. Pochodujúci Japonci ustavične cvakajú fotoaparátmi resp. pracujú s mobilmi a až doma pri prezeraní fotografií zisťujú, čo to vlastne videli. Zástup Japoncov pripomína čosi ako cvakajúcu stonožku.
V závere hodno pripomenúť, že pani profesorka nepodlieha nadšeneckej naivite. Na strane 181 znova sformulovala výstrahu: Isteže, opätovne si treba uvedomiť, že také spomalenie si môžu dovoliť ľudia so zaistenou existenciou, nenútení životnými okolnosťami premieňať čas na peniaze.
Žijeme v brutálnych podmienkach superrýchlej spoločnosti, v nezdravej atmosfére kariérnych pretekov, v zničujúcich nárokoch súčasného baskervillského kapitalizmu, v chorobnej diagnóze, ktorú si bežne ani neuvedomujeme. Seriózny pokus o precitnutie z tohto sebaklamu prináša čitateľom autorka tejto zdôvodnenej pochvaly spomalenia, Etela Farkašová, za čo jej treba rozhodne všestranne, na rôznych fórach poďakovať. Poďakovať za odvahu šíriť takúto akože „kontraproduktívnu propagandu“, za vernosť pravde. Z rovnakých dôvodov treba poďakovať aj odvážnemu a perspektívne rozhľadenému vydavateľstvu Spolku slovenských spisovateľov.

Morality a iné hity

Fenomén spomalenia klope na dvere, lebo sme už veľmi unavení a znechutení diktatúrou hektického zrýchľovania.
Súčasní filozofi začínajú písať o nedôstojnom zhone, no nielen písať, ale aj presvedčivo pred ním varovať.
Človek-bežec nadobúda fazónu človeka-štvanca.
Vírus Covidu nás predsa len raz opustí, ale vírus šialene rýchleho žitia bude zrejme šarapatiť navždy a bude dozaista prudko infekčný.
Starnutie je postupná výmena pôvodných orgánov za protézy.
Stačilo, aby akadémia zakázala predaj knihy „Lenin a 21. storočie“ – a hneď tu máme účinnú metódu boja s bibliofóbiou: Našinci lovia v pamäti rozmiestnenie predajní kníh, prenikajú do nich, a keď sa dostanú k zakázanej knihe, kupujú ju bez zaváhania, mocne ju zvierajú, prípadne ukrývajú pred režimovými, inkvizičnými lovcami čarodejníc, ba dokonca ju aj čítajú!
Výdobytky nežnokrutej revolúcie: Na zomieranie strácame finančnú hotovosť, na nemocničnú liečbu strácame odvahu a poradovník.
Naši politici ustavične prebiehajú od mantinelu k mantinelu a pritom sa ešte aj predbiehajú.
Už od útleho detstva treba začať deťom zbierať namiesto mŕtvych chrobákov živých sponzorov.
Bez dogiem nemožno byť prelátom!
Aby nás demokrati mohli žmýkať, tvrdia, že sme nasiakli boľševizmom.
Je oveľa praktickejšie vylúčiť z orchestra niekoľko neprispôsobivých nástrojov, ktoré hrajú čisto.
Sú dva typy autorov, ktorí sa nás usilujú presvedčiť o víťazstve pravdy: autori rozprávok a komuniké.
Väčšina mestských hodín nie je otrocky závislá od času.

Milan Kenda

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest

0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments