Odborník na kreslený humor Peter Rázus: Každý, kto sa odkloní od mainstreamovej pravdy, je konšpirátor
Dnes aktuálne rozhovor s odborníkom na kreslený humor a spolupracovníkom Humorikonu Petrom Rázusom
PREŠOV – Vedeli ste, že Prešov sa označuje aj za európske hlavné mesto kresleného humoru? K neúnavným propagátorom tohto umenia patrí aj prešovská galéria Kýchanie mozgu. S jedným zo zakladateľov Petrom Rázusom sme sa porozprávali o tomto špecifickom humore, ktorý sa vytráca.
Ako a kedy vznikol projekt Kýchanie mozgu?
Celý tento projekt vznikol v roku 1980 v Prešovskom dome kultúry vo foyeri, v bývalom kine Klub. Tam sme realizovali prvé výstavy kresleného humoru. Gestorom karikatúry boli na Slovensku Viktor Kubal, ktorý nám v začiatkoch veľa pomohol, a taktiež výtvarný redaktor Mladého světa Stanislav Holý. Do roku 1981 sme realizovali 8 výstav. V 1981 začali byť výstavy na odporúčanie Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska pozastavené. V tom čase sme robili poľských autorov, ktorí kritizovali ich politický systém. Výstavu nám preto stopli a bolo nám odporúčané, aby sme sa venovali všestrannej harmonickej výchove človeka. Dostali sme čas na rozmyslenie, ktorý trval 30 rokov. A v roku 2011 sme plynule pokračovali s našimi projektmi. Patria k nim najmä dve hlavné aktivity, ktoré robíme. Prvá sú medzinárodné výstavy s názvom Kýchanie mozgu – od kalokagathie k hypochondrii a späť. Je to rozšírený názov, ktorý v sebe skrýva psychiatricko-sociálny fenomén. Ide o výstavy, ktoré sa venujú viac sociálnym témam od rovnováhy cez populizmus, korupciu, brainwashing, slobodu ako základný fenomén pre stabilizáciu nejakého rozvoja. Druhá aktivita sú rozšírenie nášho portfólia a autorské výstavy svetových autorov kresleného humoru. Za 6 rokov sa nám podarilo urobiť 54 výstav autorov z Mexika, Maďarka, Ukrajiny, Francúzska… Musím povedať, že náš projekt sa v zahraničí teší veľkej prestíži. Na Slovensku je to jediná dlhodobá výstava. V prvých rokoch tohto projektu nám pomohol známy prešovský guru kresleného humoru Fedor Vico.
Ako a prečo ste vlastne začali zbierať autorov karikatúr? Kto bol váš vzor, kto vás ovplyvnil?
Môj obľúbený autor bol spomínaný prešovský karikaturista Fedor Vico. V časopise Roháč uverejňoval jánošíkovské vtipy – Dereš Fedora Vica. V roku 1968 mal veľkú výstavu v Prešovskej krajskej galérii. Asi tam ma ten humor oslovil najviac. V tom čase som bol herec divadla malých javiskových foriem. Účinkoval som v Prešovskom divadle Korzo, ktoré vychádzalo z poetiky divadla Semafor. Išlo o kultové pražské divadlo s nadčasovým humorom. Veľkou inšpiráciou pre nás boli aj Julo Satinský a Milan Lasica. Samozrejme, ovplyvnilo ma aj veľa časopisov, ktoré v tom čase vychádzali. Okrem Roháča boli moje obľúbené Revue svetovej literatúry a príloha Mladej tvorby s názvom Infarkt.
Čo ste robili počas tých 30 rokov, keď ste mali premýšľať? Podarilo sa vtedajšiemu systému zobrať vám chuť do práce s kresleným humorom?
Venovali sme sa najmä divadlu. Nacvičovali sme hry, ktoré napríklad kritizovali systém. V 90. rokoch sa uvoľnili pomery, kreslený humor sa vrátil a nám sa uľavilo. Odvtedy pracujeme ešte viac. Napríklad usporadúvame súťaže. Snažíme sa vyberať témy provokačné pre autorov aj divákov. Zadali sme tému, aby autori nakreslili antihybrid alebo brainwashing. Samozrejme, veľa sa pracuje so schémami nejakej autority ako králi, reťaz, médiá… a čo je výnimočné, to je tá originalita, ktorú hľadáme. Do súťaže sa zapojí 500 autorov, čiže príde nám cca 500 prác. Z toho vyberieme 390, ktoré sa hodnotia dvojkolovo. Prínosom je, že máme stále medzinárodnú skúsenú porotu. Tento rok boli jej členmi autori z Belgicka, Nórska a krajín V4. Je to aj preto, že nás podporuje Vyšehradský fond.
Ako je na tom Slovensko dnes? Existujú mladí autori, ktorí sa venujú kreslenému humoru?
Na Slovensku chýbajú mladí autori. Momentálne je aktívnych asi 50. Najmladší má cez 45 rokov a druhý cez 50, potom je pauza, a potom generácia 70 plus. Tento humor sa vytráca. Sú za tým dve príčiny. Po prvé, rozmach takzvanej bulvárnej kultúry, ktorá musí byť ľahko zrozumiteľná pre široké masy. Je to dehonestujúce označenie, aj princíp, aj tvorba. Stredná generácia je závislá na televíznych reláciách. Mladá generácia je zase závislá na internete. Rozprávali sme sa o tom aj s kolegami z Maďarska, Poľska, Ukrajiny, ale aj z Čiech, ktorí nám potvrdili, že všade je to veľmi podobné. Preto sme chceli pripraviť školu humoru pre mladých ľudí, autorov. Zistili sme, že remeselne to zvládnu, ale nezvládnu to intektuálne. Cez „socík“ sme sa učili komunikovať vo forme inotajov, čiže čítať medzi riadkami. Dnes je všetko dosť prvoplánové. Chýbajú aj médiá, ktoré by sa tomu venovali. Oslovili sme všetky inštitúcie, aké sme mohli, od Ministerstva kultúry SR cez Fond na podporu umenia až po Národné osvetové centrum. Všade sme dostali rovnakú odpoveď s iným typom výhovoriek – nie sú peniaze, alebo že na to nie je výzva. Prežívali sme a prežívame vďaka zahraničným peniazom. Či už ide o Nórsky finančný mechanizmus, či Medzinárodný vyšehradský fond. Druhý fenomén, ktorý ovplyvňuje tento stav, je absencia širšej estetickej výchovy hlavne na stredných školách. Veľa našich mladých sa nevie verbálne vyjadriť, čo nie je ich chyba, ale chyba systému. Situáciu zachraňujú centrá nezávislej kultúry, kluby, ktoré sa venujú aj výchove publika. Mladí autori kresleného humoru akoby nemali tému.
Zanikne podľa vás tento druh humoru?
Mali sme debatu aj na túto tému, pred rokom v Nitre. Bol v nej citeľný veľký skepticizmus. Autori nemôžu kresliť sami pre seba, do zásuviek, potrebujú sa prezentovať aj v médiách, na verejnosti. Výstav je pomerne málo. My sme napríklad jediná organizácia na Slovensku, ktorá sa tomu venuje a vystavuje práce aj v zahraničí. Snažili sme sa hľadať riešenia. Urobili sme aj stretnutia so študentmi marketingovej komunikácie, no ich záujem bol nulový. Všetci chcú predávať niečo hmotné, nie myslenie, hľadanie. Ale je to problém aj mnohých galérií a podobných kultúrnych stánkov.
Nie je to otázka aj financií? Dalo sa niekedy vôbec vyžiť z predaja karikatúr? A existovala vôbec doba, keď sa toto umenie tešilo veľkému záujmu publika?
Neviem, koľko autorom platia a či sa z toho dá vyžiť. Napríklad v denníkoch sú karikatúry, ale tie majú krátku životnosť. Je to komplikovaná situácia. Myslím si, že je to skôr na prilepšenie. Často sa to robí len ako koníček. Na jednej strane je to dobre. lebo nedá sa byť vtipný stále.
Aké vlastnosti podľa vás musí mať autor, aby nakreslil dobrú karikatúru?
Musí mať názor a kritické myslenie. Od autora sa očakáva, že nebude kritizovať len to, čo je módne, čo chcem, čo má, ale musí to byť nadhľad nad témou. Musí to byť osobnosť, ktorá si neberie servítky pred akýmikoľvek autoritami. Musí mať dostatok objektívnych informácií, čo uznávam, že je niekedy problém. Na našich témach sa ukazuje, že dobrý je ten, kto má originálny postreh a vidí za kopec. V dnešnej dobe, každý, kto sa odkloní od mainstreamovej pravdy, je konšpirátor, dezinformátor, respektíve podozrivý škodiaci zahraničný agent. Samozrejme, platí to pre obe strany. Autor musí byť aj výtvarne vyspelý.
Spomínali ste, že mladí autori akoby nemali tému. Nie je napríklad politika zaujímavá a inšpirujúca oblasť pre karikatúry?
Áno, politici sú večnou témou. Mnohí z nich sa snažia byť autentickými autoritami, no nedarí sa im, lebo kde nič nie je, ani čert neberie. A to ponúka množstvo tém. Ak by sme urobili obsahovú analýzu politikov od 90. rokov, tak každá doba prináša plejádu šašov. Klaun je človek s filozofiou a objektívnym nadhľadom nad realitou, ale dnešná politika je manéž plná šašov, pohŕdajúca divákmi. Ich bulvárny, verbálny marketingový mejkap je reflexiou ich postojov a zosmiešňuje ich.
Ste propagátorom kresleného humoru. Vravíte, že nie na všetky aktivity, ktoré by ste chceli robiť, máte peniaze. Ako teda fungujete? Čo vás čaká najbližšie?
Súťaž Kýchanie mozgu realizujeme len vtedy, ak máme peniaze. Ak ich máme, robíme veľké medzinárodné súťaže, ak nie, robíme výstavy po Slovensku. Veľmi zaujímavé sú festivaly humoru, napríklad Amplión, Kremnické gagy, Pohoda… Ak robíme takúto akciu, ako je teraz v obchodnom centre Novum, tak to je výber z prác renomovaných autorov. Máme databázu, kde máme 500 autorov, s ktorými sme už spolupracovali a, samozrejme, stále oslovujeme aj nových. Našou výhodou je slušné renomé v zahraničí. Dôležité sú spomínané festivaly, lebo ľudia tam prídu už s istým názorom. Zaujímavé sú spoločenské, politicko-ideové debaty, ktoré tam vznikajú. Toto umenie si vyžaduje koncentráciu diváka. Kumšt je v tom, že tiež autor z inej krajiny zachytí problém, ktorý napríklad trápi aj nás Slovákov. Zrazu zistíte, že aj chlapík z Kolumbie vidí život rovnako. Sú provokáciou. Divák v karikatúre hľadá pointu, ktorá je v obrázku skrytá. Veľmi sa nám osvedčili komentované prehliadky, kde návštevníkom ozrejmime niektoré okolnosti. Najbližšie nás čaká celoročný cyklus výstav vo Viole, ale aj v centre nezávislej kultúry Wave, Galérii Abylimpiáda i knižnici Prešovskej univerzity v Prešove.
Zhovárala sa redaktorka prešovského Štandardu Jana Kočišová Čížová
Snímky z bohatého archívu Petra Rázusa:
Peter Rázus
