BESEDNICA (Zaujímavé čítanie a pohľad – kde sa slovenský humor nachádza)
O jubileu bez oslavného pohľadu O Krutonežný súmrak kultivovanej satiry O „Nežná“ nielen dala i všeličo vzala O Manažmenty servilne zahľadení na Západ
O niekoľko týždňov sa u nás pandemicky rozšíria oslavy 30. výročia krutonežného novembra. Apologéti kapitalizmu, slniečkári z bratislavskej kaviarne, dúhoví demokrati a ich mediálni trubadúri sa budú zadúšať vo vyratúvaní toho, čo všetko sme po novembri 1989 získali. Zabudnú však spomenúť, čo všetko sme postrácali.
Zabudnú na to, že sme v tejto tridsaťročnej perióde, takmer o desať rokov dlhšej ako obdobie medzi 1. a 2. svetovou vojnou, nedokázali vybudovať ekonomicky dôležitú (aj z hľadiska ekonomiky precestovaného času) celistvú diaľničnú sieť, zato však vytvorili i spotvorili hladové doliny a nedokázali dosiahnuť životnú úroveň hodnú členského štátu EÚ. Áno, v časoch silne deformovaného socializmu kremeľského typu (1948 – 1989) sa u nás nedalo cestovať, ale dalo sa žiť v intenciách osobnej či rodinnej ekonomiky. Dnes sa buržujská menšina cíti ako prasa v žite, oproti nej zbedačená väčšina ako žito v prasati. Slniečkári a ich mediálni trubadúri sa budú zadúšať ódami na to, ako sme porazili niekdajší komunizmus, v ktorom sme vraj žili. To budú ustavične omieľať v rámci ich idiotskej neznalosti o tom, že komunizmus sa nikde, nielen u nás, nerealizoval a realizovať nemôže. Komunizmus je idealistická, nerealizovateľná myšlienka o beztriednej spoločnosti, v ktorej každý jej člen získa existenčné prostriedky hromadnej spotreby už nie podľa zásluh, ale rovno podlá svojej potreby. Ako satirik sa tu nebudem nadchýnať nad tým, čo sme získali, ale kriticky zamýšľať nad čímsi, čo sme stratili. Vo všeobecnosti si predstavujem kormidelnícky manažment nášho baskervillského kapitalizmu ako čriedu opíc s nábožnou oddanosťou zahľadených smerom k Západu a prenášajúcich k nám, hlava-nehlava, všetko, čo tam vidia, dobré i zlé, nám blízke i naskrze cudzie. Teda opičiace sa opice!
Pochopiteľne, ako satirik si dôkladne, možno egocentricky, všímam zmeny v publikačných možnostiach slovenských satirikov. Oproti toľme preklínanému socializmu sú tie možnosti priam úbohé. V časoch deformovaného socializmu boli v novinách celé strany, dokonca dvojstrany, vyhradené pre humoristicko-satirickú tvorbu: aforizmy, epigramy, humoresky, fejtóny, bájky, paródie, mikropoviedky… Autori sa tešili z bohatých publikačných príležitosti, čitatelia si pochutnali na vtipných textoch, neraz s výsledným efektom satisfakcie. Len šéfredaktori sa ustavične báli výhražných cenzorských telefonátov z Ústred¬ného výboru Komunistickej strany! Dnes už nemáme cenzúru, no nemáme ani satirické strany či rubriky v printových médiách.
Náš opičí manažment odkukal zo západných médií silne zredukovaný a politicky neškodný zábavný segment: obrovskú krížovku a stĺpec anekdot. Teda najpopulárnejšie, no aj najmenej rizikové prvky. Krížovkami sa tu nebudeme zaoberať, anekdotami áno. Ktovie či rýdzo nové vôbec vznikajú? Krčmoví rozprávači ich zbierajú po celý život, môžu nimi zaplavovať aj médiá, hľadači v starých časopisoch zasa staré anekdoty oprašujú, inovujú a posielajú ako svoje. Časopis s dominanciou anekdot, časopis do vlaku a do pohostinstiev, je aj dnes populárny a predajný, udrží sa. Predovšetkým ukazuje podpísanými anekdotami, že každý Slovák môže byť nielen europoslancom, ale aj „spisovateľom“. Na rozdiel od europoslanca s astronomickými príjmami však môže rátať iba s honorárovými almužnami. Tieto almužny sú však daňou za „spisovateľskú“ prestíž. Ak taká ešte existuje pri dnešnom hesle „Chudobný ako spisovateľ!“. Popularita anekdot (ultrakrátke čítanie!) a smiešne nízke honoráre sú tajomstvom udržateľnosti takýchto časopisov, v ktorých predsa len občas zaiskrí satirický šľah.
Obzvlášť dnešná omladina, od prebudenia do usínania ďobajúca do smartfónov a neschopná dlhšieho čítania s porozumením, je odkázaná na anekdotické čitateľské minimum. Ak vôbec bude aspoň toho naďalej schopná, veď je odchovaná televíznym „humorom“ kopania do zadku a preobliekania chlapov do ženských šiat s hompáľajúcimi sa prsnými vypchávkami! Výsledkom týchto úžasných kultúrnych prínosov baskervillského kapitalizmu u nás je fakt, že časopis s vysokou, kultivovanou úrovňou humoru a satiry sa môže u nás realizovať len ako samostatne nepredajná, vložená súčasť novín. Akýže potom dneska nový Roháč?
Takto sa vlastne zvláštnou realizačnou modifikáciou vraciame k inšpirácii z čias nenávideného socializmu, keď mali noviny humoristicko-satirické strany, či až dvojstrany. Dokedy nám to vydrží? Azda pokým náš dnešný čitateľ (či len digitálny poločitateľ?) týchto žánrov, sýtený elektronickými výdobytkami, načisto nevyhynie ako čitateľ. Nie ako biologický druh, ale ako archaický fenomén. Dúfam, že sa nad týmto mojím textom správne rozumieme: Nielen našu vlasť, ale aj celú Európu a USA obchádza strašidlo bibliofóbie. A nejde len o stratu rozsiahlych publikačných možností, ale – čo je najhoršie – o súmrak knižnej kultúry, vrátane jej satiricko-kritického segmentu.
Kacírske sentencie
* Slúžil všetkým bohom, ktorí prijímali cudzie obete.
* Keby Satan sadol na boží trón, nebolo by v nebi peklo, ale určite by v pekle zavládol nebeský režim.
* Pravda, pálili sme nevinné ženy ako bosorky, ale každá naša vatra ohriala skrehnuté masy mestskej i vidieckej chudoby.
* Podľa optimistov Noe na Ararate pristál, podľa pesimistov stroskotal. Realistom je jasné iba jedno: že to krysy šťastne prežili.
* Mohylu ti navŕšia spravidla z kameňov, ktoré do teba hádzali za živa.
* Peklo sa rozpúta zvyčajne v mene raja.
* Na púšti môže človeku pomôcť aj svätená voda.
* Had a jablko – jednému to pripomína bibliu, druhému tržnicu.
* Ak mala Eva v raji aspoň dva figové listy, určite si nemala čo obliecť: jeden jej bol príliš malý, druhý príliš veľký.
* Podaktorí ľudia chodia radi na spoveď preto, že je to jediná situácia v ich živote, keď si ich ktosi so záujmom vypočuje.
* Všetci sme hriešne nádoby, no podaktorí až hriešne kontajnery.
* Nemaľujte čerta na stenu! Diváci by to mohli pokladať za váš autoportrét.
* Ľudožrúta na pevnú vieru najľahšie obráti obézny typ misionára.
* Misionárovi sa podarilo obrátiť ľudožrútov na správnu vieru. Prestali jedávať ľudské mäso. V piatok.
* Sladkému hriechu neodolá ani cukrovkár.
* Pri bilancovaní mojej prostorekosti som nezvratne zistil, že môj anjel strážca musel mať amputované krídla.
* Moja láska siaha až po hrob. Lenže k sebe.
FEJTÓN
Spoveď človiečika
Je tak veľa vecí, v akých sa nevyrovnám nášmu vzoru, ktorý sa vynoril po Víťaznom novembri, teda slobodnému americkému chlapíkovi! Pri sledovaní hollywoodskych filmov a seriálov mám pocity menejcennosti. Aký som len prízemný, obyčajný, konvenčný, opatrný, tuctový a najmä – nezáživný. Je to vidieť aj v tom, ako chodievam do postele: Chodím tam v pyžame, hoci mám už dávno po maturite. Nechodím ta pekne po americky, teda nahý. Prirodzene, také čosi, váľať sa v posteli v pyžame, nijaký americký ostrý chlapec od desiatich do sto rokov nikdy neurobí. Také čosi môže páchať iba zadubenec zo stredu Európy. Slovenskí dúhoví publicisti si tohto amerického liberálneho javu povšimli a uznanlivo nazvali nahotu „americkým pyžamom“. My sme však pyžamizmom takí nasiaknutí, že ešte aj pamätihodná študentská internátna revolta v lone totality prebehla v pyžamách a nazýva sa „Pyžamová revolúcia“. Ale vráťme sa k mojim zápecníckym manierom: Do postele nikdy neskočím pekne po americky rovno v topánkach zamazaných psími hovienkami. Z toho vidieť, že mi chýba náležitý hollywoodsky odpich a svetoobčiansky nadhľad.
Moja posteľná bielizeň je svetlá až biela. Fuj! Toľká prízemná konvenčnosť! Ako keby neboli do postele vhodnejšie farby – pohrebná čierna alebo cigaretová hnedá. Chýba mi praktickosť Američana, plaviaceho sa denne množstvom televíznych kanálov, a jeho zmysel pre drsný kovbojský humor: Každú mŕtvolu možno zabaliť rovno do čiernej posteľnej plachty. A vôbec – je to sexy, je to super, je to 666!
Dvere do bytu, ba po krutonežnej už aj dvere do domu, vždy zbabelo zamykám, čím preukazujem absolútny nedostatok zmyslu pre dramatickú zápletku. Tak sa mi po byte nemôžu zakrádať sadistickí vrahúni a ponevierať neukojené vrahyne s mäsiarskym nožom alebo sekáčikom na ľad. Lenže mne chýba ten pravý supermanský rozmer. Na rozdiel odo mňa by si americký hrdina hoci aj holými rukami rýchlo, do reklamnej prestávky, poradil s indivíduami vyzbrojenými ťažkými brokovnicami a zhodil by ich do strašnej hĺbky ulice z okna prízemného bytu. Ešte aj dvere na mojej staručkej škodovke opatrnícky zamykám, navyše auto aj obehnem a všetky dvere oprobujem, Či sú riadne zamknuté. Pravda, takto sa biznis robiť nedá, takto sa míňa drahocenný čas, ktorý by sa dal lepšie využiť na prezidentskú kampaň, podpísanie atraktívnej kúpno-predajnej zmluvy, alebo na rôzne Púštne búrky. To všetko Američania stihnú, lebo sa nezdržiavajú zamykaním áut. Preto môžu banditi naskakovať do cudzích otvorených áut so zanechanými štartovacími kľúčami. Potom ich môžu hrdinskí policajti prenasledovať, aby napokon elegantne vybuchli v atómovom hríbe. Niekedy banditi, častejšie policajti, ako to už v živote chodí.
Aký som ja len nezaujímavý človiečik! Na rozdiel od amerických filmových a seriálových hrdinov nikdy nikde neutekám. Oni utekajú do Mexika, len sem-tam nejaký filmársky protestant uteká do Kanady, aby sa mohol predvádzať ľubozvučnou francúzštinou; Mexiko je nielen vizuálny magnet, ono je aj akustická valuta. Krv tuhne v žilách divákov za zvukov melodických mexických gitarových akordov. Cez desiatky prekážok a pascí štvanci prekonajú napokon mexickú hranicu a s jasotom vyhadzujú sombréra do vzduchu. Až potom to vypukne naozaj – mačety, škorpióny, štrkáče! Kto ďalej doskáče? Ja na rozdiel od nich nikde neutekám. Veď načo? A za čo? Sedím na zadku a všetci okolo mňa umierajú nudou. Takže mi nezostáva nič iné, len pomaly sa dvíhať z prachu a zdvihnúť zrak nahor ku hviezdam – a pruhom.
Milan KENDA, humorista, publicista, spisovateľ
