Spomienka zostáva a smútok s ňou
Vo štvrtok 3. augusta tohto roku uplynulo 20 rokov od chvíle, keď sme sa v bratislavskom krematóriu navždy rozlúčili s nezabudnuteľným Gabrielom Zelenayom, ktorý nás opustil vo veku 81 rokov. Bol a stále je legendou slovenskej žurnalistiky, vynikajúcim reportérom, komentátorom, publicistom a spisovateľom.
Reportovanie bolo jeho vášňou a nie zamestnaním ani povolaním. Možnosť komunikácie spolu s poslucháčmi mu dávala celkom zabudnúť na všetky starosti a trápenia, ktoré ho sprevádzali po celý tvorivý život. Všetko podriaďoval túžbe byť dobrým hostiteľom tých, ktorí prijali pozvanie do Slovenského rozhlasu a jeho prostredníctvom aj pozvanie osobné. Reportovanie bolo jeho láskou, láskou najväčšou. Vyše jednej hodiny dokázal reportovať aj medzinárodný turnaj v šachu. Často zdôrazňoval, že vynikajúci reportér musí vedieť reportovať aj kvitnutie ruží. V mnohých športových a spoločensko-zábavných reláciách pozornosť poslucháčov upútal nielen príslovečným, jeho vlastným humorom, ale dokonca aj spevom prispieval k spestreniu programu. Spieval populárne slovenské melódie, avšak s vlastným textom, ktorý si v jednom prípade počas priameho vysielania sám vymyslel. Všetky prekážky, ktoré mu život priniesol, zvládol dôstojne, nikdy nie lamentovaním a už vôbec nie plačom. Úsmev sa mu nikdy, ani v tých najťažších chvíľach, nevytratil z tváre. Bol to úsmev, ktorý som za tie roky spoznal dôverne. Úsmev ľudskosti, pochopenia, za ktorým sa skrývala aj bolesť. Z jeho tváre vždy vyžarovalo odhodlanie a túžba čo najviac dokázať, i neúnavnosť, ale i rytierstvo ducha intelektuála, akých na Slovensku máme v ostatných rokoch čoraz menej. Najväčšiu radosť mal vtedy, ak sa autoritou svojho rozhlasu, ktorému venoval celý svoj najaktívnejší život, a novín, pre ktoré pracoval, postavil za vec, za človeka, ktorý mal problémy, ťažkosti a ocitol sa v životnej tiesni. On mu uveril, stavil naňho, bojoval – a vyhral. Takto to bolo, keď v roku 1978 zorganizoval v Prešove prvú medzinárodnú československú pioniersku olympiádu, na ktorej nechýbali mladé športové nádeje z celej Európy a dokonca aj z Kuby. Všetky problémy riešil na vysokej profesionálnej úrovni s pocitom veľkej zodpovednosti. Jeho obdivuhodný optimizmus, nadšenie, tvorivosť a invencia mnohých aj dnes, ktorí si spomenú na jeho rozhlasovú a novinársku prácu, podnecujú do aktívnej činnosti. PhDr. Jozef Jarkovský o ňom povedal: „Pán Zelenay bol človek, ktorý znel všade a všetci ho mali radi. Keď sa pre niečo nadchol, bol ochotný za to doslova položiť dušu. Jeho pohľad na poslucháča bol iný, považoval ho za svojho hosťa, hosťa pri rádiu. Je známe, že bol impulzívny, ale vytrvalý človek, ktorý musel mať pohyb, aj keď sedel. Bol schopný a ochotný komentovať aj také podujatia, ktoré iní redaktori nerobili. Napríklad šerm. Mnohé jeho profesionálne vyznania jednoznačne dokumentovali presvedčenie, že úlohou reportéra je stvárňovať všetko to, čo emotívne cíti športovec, tréner, ale aj to, čo cíti on, aby si poslucháč vedel plasticky predstaviť dianie a udalosť, o ktorej hovoril.
Dvadsaťročná únia slovenských novinárov a storočnica Gabriela Zelenaya, zakladateľa Únie slovenských novinárov.
Do kroniky najvýznamnejších udalostí na Slovensku sa v prvom polroku 2019 na popredné miesto zapísali okrem iného aj Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji v Bratislave a v Košiciach v dňoch 10. 5. – 26. 5. 2019. Dôležité výročia oslávili osobnosti vedy, kultúry ale aj rôzne inštitúcie a organizácie. K nim patrí aj Únia slovenských novinárov, ktorá si v uplynulých mesiacoch na svojich seminároch za účasti vzácnych hostí pripomenula dvadsať rokov pomerne úspešnej činnosti. Založil ju Gabriel Zelenay (1922 – 2003), legenda slovenskej rozhlasovej žurnalistiky, novinár, publicista, spisovateľ, glosátor, komentátor a vynikajúci reportér. Jeho osobnosť charakterizuje vysoká miera objektívnosti, pohotovosti a odbornosti. Bol nielen propagátorom, ale aj aktívnym športovcom. V roku 1939 sa stal slovenským dorasteneckým rekordérom v behu na 60 metrov cez prekážky. Venoval sa aj hokeju. Brankársky dres obliekal za OAP Bratislava, ktorá získala titul majstra Slovenska. K rozhlasovému mikrofónu sa dostal ako 24-ročný, keď v septembri 1946 vyhral náročný konkurz. Ako reportér často zdôrazňoval, že každý dobrý novinár a žurnalista musí byť doslova majstrom hovoreného aj písaného slova. Slova, ktoré chváli, kritizuje ale aj povzbudzuje. Musí byť podložené argumentáciou faktov, osobnou znalosťou problému a príčin prehier, víťazstiev aj úspechov. Únia vznikla v turbulentnom čase, keď žurnalistická obec bola rozdelená na viacero zoskupení. Viedla sa doslova studená novinárska vojna. Trápila, zarmucovala a zbytočne znervózňovala mnohé osobnosti z radov publicistov, komentátorov, vzdelaných a skúsených redaktorov na čele s Gabom Zelenayom, ktorí sa rozhodli založiť samostatnú a nezávislú organizáciu. Stalo sa tak 28. novembra 1998, keď ju pod názvom Únia slovenských novinárov – seniorov zaregistrovali na ministerstve vnútra SR. Členská schôdza schválila v decembri 2003 zmenu názvu, ktorý znel – Únia slovenských novinárov. Stalo sa tak aj preto, že do radov únie pribudli členovia mladšej generácie. Začiatky boli veľmi ťažké. Jej vedenie hľadalo miesto pre svoje sídlo. Prvé bolo v byte Gaba Zelenaya na Francisciho ulici, potom v budove na Hurbanovom námestí č. 3 a v roku 2005 sa únia sťahovala do Domu spisovateľov na Laurinskej ulici. Dlho ju tam netrpeli a pomoc poskytol prezident Slovenského kolkárskeho zväzu Stanislav Kubánek na Trnavskej ceste v Bratislave. Rada únie mala k dispozícii veľkú kanceláriu, v ktorej sa konali rôzne zasadnutia a tlačové besedy. Od 3. októbra 2007 do 1. apríla 2019 bolo sídlo únie v budove Združenia slovanskej vzájomnosti na Dobšinského 16 v Bratislave. Za pomerne krátke obdobie, začiatkom januára 1999, napriek všetkým problémom sa uskutočnil ustanovujúci snem. Do veľkej sály Doprastavu v Bratislave 28. januára 1999 prišlo 145 novinárov a publicistov. Hlavný referát predniesol Gabo Zelenay. Okrem iného zdôraznil:
„Únia slovenských novinárov – seniorov si stanovuje tieto základné úlohy a ciele: Podnecovať tvorbu publicistických materiálov a vytvárať optimálne podmienky na ich realizáciu. Chceme nadväzovať kontakty doma i v zahraničí a organizovať besedy a pracovné stretnutia za účasti osobností a predstaviteľov spoločenského, kultúrneho, ekonomického a športového života. Osobitnú pozornosť chceme venovať zabezpečovaniu profesionálneho rastu mladej a strednej generácie. Aktívnym novinárom bude únia pomáhať a podporovať ich tvorbu vydávaním metodických žurnalistických príručiek. Musíme podporovať umiestňovanie ich žurnalistických prác v médiách. Ide o články, ktoré majú vytvárať skutočný pravdivý obraz o Slovensku a o živote v našej vlasti. Našou úlohou je pomáhať členom, ktorí museli odísť nedobrovoľne z viacerých redakcií a prípadne sa nie vlastnou vinou ocitli v sociálnej núdzi. Odbornými radami sa budeme podieľať na formulovaní a tvorbe mediálnych zákonov. Budeme pracovať tak, aby sme našou tvorivou činnosťou u verejnosti získali patričnú vážnosť a rešpekt. Pre nás je a bude samozrejmosťou chrániť slobodu prejavu ale aj právo občanov na objektívne informácie v agentúrnom spravodajstve, v tlači, v rozhlase a v televízii. Zároveň chrániť ľudskú dôstojnosť, dobrú povesť a súkromie občanov.“ V ďalšej časti pozornosť prítomných upriamil na oblasť novinárskej profesionality. Po roku 1992 niektorí „novinári“ veľmi rýchlo zabudli, že povinnosťou každého redaktora a reportéra je písať a reportovať bez chýb, používať iba odborné výrazy, ovládať správnu spisovnú slovenčinu, prezentovať predovšetkým vlastný odborný názor na rôzne situácie a zároveň navrhovať riešenia, ako veci v celom mediálnom priestore zlepšovať. Jednoznačne odmietol povrchnosť, zaujatosť a až príliš častý amaterizmus. Spoločnou úlohou v športovej žurnalistike je nebojácne kritizovať, ale zároveň navrhovať aj východiská z rôznych situácií. Každý si musí uvedomiť, že povinnosťou novinára je prispievať k zbližovaniu ľudí a nie spoločnosť rozdeľovať. V diskusii okrem iných vystúpili vtedy Ladislav Ťažký, Ľudovít Andil, Imrich Gräffinger, Fraňo Ruttkay, Mária Lednárová, Milan Piovarči, Peter Ševčovič, Anton Hlinka, Július Binder, Dodo Bujna, Igor Mráz, Elena Milecová a Jana Moravcová.
V závere rokovania zvolili deväťčlennú Radu únie. Jej predsedom sa stal Gabo Zelenay, na posty podpredsedov nastúpili Jozef Kuchár, Imrich Gräffinger a Milan Piovarči. Tajomníčkou sa stala Elena Stušková, hospodárom Rudolf Kuchta a pokladníčkou Adela Lettrichová. Členkami rady boli Valika Grebečiová a Elena Milecová. Nová organizácia sa pomerne rýchlo dostala do povedomia širokej verejnosti a v roku 2003 počet členov dosiahol číslo 420. Toto číslo členského preukazu únie patrí Svetlane Hlaváčovej, Vladimír Dobrovič má preukaz s číslom 413 a Jozef Horčák 409. Členský preukaz s číslom 1 mal samozrejme Gabriel Zelenay, ktoré do dnešných dní nikto neobsadil. Platnosť preukazov trvala 5 rokov a potom pokračovali ďalšie päťročné obdobia. Okrem už skôr spomínaných vedúcich predstaviteľov v radoch únie obetavo pracovali a aj stále pracujú aj desiatky ďalších (žiaľ, niektorí z nich nás už navždy opustili) aktívnych novinárov, spisovateľov, uznávaných pracovníkov z oblasti kultúry aj ďalšie osobnosti slovenskej žurnalistiky:
JUDr. Ľudovít Andil, Ladislav Ťažký, Ladislav Zrubec, MUDr. PhDr. Peter Ševčovič, prof. Anton Hlinka, Belo Polla, Miroslav Ambrus, Ing. Tibor Bajchy, Dodo Bujna, Ing. Július Binder, CSc., akademický maliar Pavol Bley, Ing. Július Boško, doc. PhDr. Jozef Darmo, CSc., Anton Dolinay, Eduard Ďuďa, Jozef Galus, Ing. Roman, Hofbauer CSc., Mgr. Edo Ivančík, prof. Dr. Augustín M. Húska, DrSc., PhDr. Dušan D. Kerný, prof. Ing. Vladimír Klimo, JUDr. Ernest Kocún, RNDr. Katarína Kozlovská, prof. Dr. Ábel Kráľ, DrSc., Eva Kristínová, Mikuláš Maťašeje, doc. PhDr. Ivan Maurer, CSc., Tibor Molek, PhDr. Jaroslav Rezník st., prof. PhDr. Fraňo Ruttkay, DrSc., PhDr. Jozef Šucha, PhDr. Elena Šebová, Juraj Tevec, prof. JUDr. Katarína Tóthová, CSc., Ing. Stanislav Kubánek, Ing. Vladimír Zeman, JUDr. Jana Moravcová, Milan Vavro, JUDr. Viliam Veteška, PhDr. Jozef Vranka, PhDr. Jozef Novák, PhDr. Andrej Maťašík, Dr. Vladimír Dobrovič, Dr. Vladimír Mikunda, Mgr. Emil Valko, Bohuš Zvrškovec, Ladislav Tomášek, Vít Gergély, PhDr. Igor Mráz, Ing. Milan Lieskovský, Dagmar Beláková, Milan Smolík, PhDr. Miloš Čikovský, PaedDr. Sofia Bugáňová, PhDr. Zita Bukvová, Dr. Pavel Bochníček, Mgr. Milan Blaha, Vladimír Blaho, Ing. Attila Béda, JUDr. Viliam Apfel, Ing. Ľubica Apfelová, Ing. Pavol Bahník, Mgr. Dušan Konček, Konstantin Kopin, Mária Kopinová, František Kordík, Peter Koštúr, Ivan Kozáček, Alica Kravčíková, Kornel Kubáni, prof. PhDr. Matúš Kučera, DrSc., PhDr. Jozef Kuchár, Rudolf Kuchta, Irena Lazovská, Mária Letnárová, Ing. Ladislav Lysák, DrSc., Ing. JUDr. Ján Bilek, Vladimír Brezinský, Soňa Macejáková, Oto Marček, Ján Magál, Ľuboš Masaryk, PhDr. Jozef Mazár, Ing. Vladimír Mezencev, Milan Országh, Martin Petrenko, Milan Smolík a mnohí ďalší. Potešiteľné je, že do radov únie postupne prichádzali a prichádzajú príslušníci mladšej generácie. V súlade so stanoveným programom Rada únie pravidelne organizovala besedy a semináre obsahovo zamerané na aktuálne témy v politike, ekonomike, kultúre aj v športe. V prvom desaťročí bolo zorganizovala štyridsať besied a dvadsať seminárov. V druhom sa do dnešného dňa uskutočnilo štyridsať seminárov a členských schôdzí.
Prvým hosťom Únie slovenských novinárov bol prof. MUDr. Viliam Fischer, CSc., kardiológ. Potom prišli ďalší. Akademik Milan Čič; JUDr. Štefan Harabin, predseda najvyššieho súdu; prof. PhDr. Dušan Čaplovič, DrSc.; JUDr. Ján Čarnogurský, bývalý predseda vlády; doc. Mgr. Art. Juraj Sarvaš; prof. JUDr. Jaroslav Chovanec, CSc.; prof. Ing. Dr. Ivan Haluška, DrSc., prof. Ing. Ivan Stadrucker, CSc., JUDr. Vladimír Mečiar, Ing. Rudolf Schuster, Dr.h.c., JUDr. Pavol Kandráč a mnohí ďalší. Na tému slovenský šport a jeho problémy v uplynulých rokoch na seminárov a besedách hovorili Ing. Jozef Golonka, doc. PhDr. Jozef Vengloš; Anton Tkáč, prof. PhDr. Rudolf Horváth, PhD., Slavomír Kňazovický, Slavomír Šípoš, Kamil Haťapka, Ján Zachara, František Hossa, Ing. Stanislav Kubánek, Ing. Peter Kurhajec, Dr. Ján Holko, PhDr. Zdeno Kríž, JUDr. Dárius Rusnák aj redaktori a publicisti Mgr. Karol Polák, Mgr. Jozef Kšiňan, PhDr. Igor Mráz, PaedDr. Dušan Gabáni, Mgr. Stanislav Dutka, Mgr. Marcel Merčiak, PhDr. Ivor Lehoťan, PhDr. Jozef Mazár. Prvú päťročnú etapu činnosti Únie slovenských novinárov si jej členovia pripomenuli v publikácii Postoje k národu rozdelili novinársku obec. Medzi najvýraznejšie osobnosti slovenskej rozhlasovej aj novinárskej žurnalistiky jednoznačne patrí Gabriel Zelenay. Človek, ktorý vášnivo miloval život, svoju novinársku profesiu a bezhranične s veľkou láskou slúžil svojmu povolaniu. Bol jeho verným a oddaným bojovníkom. V časoch dobrých aj zlých vedel, kde je jeho miesto, na ktorej strane je pravda. Aj dnes si mnohí uvedomujeme, akú užitočnú prácu vykonal. S Gabrielom Zelenayom som prežil významnú životnú etapu. Spoznali sme sa v roku 1967 pri otvorení nového, na vtedajšie časy moderného, zimného štadióna v Prešove. Potom sme spolu strávili niekoľko dní počas Majstrovstiev Európy juniorov v ľadovom hokeji v Prešove v decembrových dňoch v roku 1970, na ktorých vynikajúci reportér a nadšenec športu nemohol chýbať. Stretávali sme sa aj pri iných športových a telovýchovných podujatiach v čase, keď som aktívne pracoval v telovýchovnom a športovom hnutí aj ako člen Predsedníctva Slovenského zväzu ľadového hokeja v období 1968 – 1970 v Bratislave.
Debatovali sme na rôzne témy, dominovali otázky okolo futbalu, hokeja a atletiky. Veľa času sme venovali problematike starostlivosti o mladú generáciu. Náš vzájomný vzťah sa výrazne upevnil v roku 1971, teda v čase, keď som mal ako športový redaktor príležitosť úzko spolupracovať s veľkým Zelenayom pri organizovaní druhého ročníka Československej športovej olympiády v Prešove. Bol hlavným organizátorom riaditeľom a doslova dušou celého podujatia, ktoré si o rok pod názvom Veľká cena získalo ohromnú popularitu nielen doma, ale aj za hranicami našej vlasti. Stalo sa tak práve jeho zásluhou. Úspešne zvládal všetky problémy, prekážky, bojoval s neprajnosťou, ale aj so závisťou. Prepojení spoločným záujmom sme často hľadali východiská a cesty na zvyšovanie príťažlivosti a športovej kvality tohto mládežníckeho športového aj spoločenského podujatia, ktoré si zapísalo deväť vydarených ročníkov. Napísal som o ňom mnoho správ, komentárov, článkov a rozhovorov s organizátormi a so športovcami. V jednom z nich, ktorý uverejnil denník Šport (č. 160/1973) Gabo Zelenay okrem iného povedal:
„Výsledky, ktoré dosahujú moji spolupracovníci sú jednoducho fantastické. Je to rozhodne najschopnejší kolektív, aký u nás na úseku telesnej výchovy poznám. Presný, disciplinovaný, náročný voči sebe a obetavý. Dnes už na vysokej úrovni vie, čo treba urobiť a čo je zbytočné. Najväčším kladom je nesmierna láska k deťom a z toho prameniaca úcta jedného k druhému. Celý kolektív si uvedomuje, že každý jednotlivec, aj ten malý žiak pri dverách ubytovne, je dôležitý pri zdarnom priebehu celého podujatia. Skutočnosť, že nedošlo k nedorozumeniam medzi členmi komisie, hovorí o vysokej spoločenskej i odbornej úrovni jednotlivcov. Sme nesmierne radi, že veľká cena si získala mnoho priateľov i nadšencov od tých najmladších, ale aj skúsenejších, ktorí svojou radou veľmi účinne pomáhajú. Na športoviskách, v rôznych funkciách pôsobí staršia generácia, ktorá dokáže obetovať voľný čas.
Mojou túžbou je, aby každý, kto má rád šport, prišiel medzi mládež a pomáhal. Bez skúsených ľudí nemôžeme rátať s úspechmi. Veľmi nás teší, že sme zaznamenali rekordy Veľkej ceny, ktorá dokumentuje možnosti mladej generácie, keď sa tu šport stáva prostriedkom vzájomného poznania, porozumenia a priateľstva. Preto je o Veľkú cenu stále väčší záujem nielen doma ale aj v zahraničí.“ Práve Veľkej cene vďačím, že sme sa s Gabom zblížili z vlastnej vôle, slobodne, dobrovoľne. On ako skúsený, všestranne vzdelaný nezištný radca a ja ochotný dlhé hodiny počúvať jeho vzácne myšlienky o športe a živote vôbec s akcentom na vzájomnú spoluprácu najmä v oblasti starostlivosti o mladých ľudí. Mal som vždy veľkú radosť a potešenie pobudnúť s ním pár hodín pri akejkoľvek príležitosti.
Po roku 1990 to boli už naše pravidelné, takmer každodenné stretnutia na pôde Združenia slovenských novinárov v Bratislave, keď sme obidvaja pôsobili v jeho vedení, potom v Slovenskej televízii, kde som pracoval ako zástupca Ústredného riaditeľa, neskôr v redakcii Nový deň a od roku 1998 v Únii slovenských novinárov. Málo je ľudí, o ktorých je možno so stopercentnou istotou povedať: je to muž na správnom mieste. Gabo k nim patril. V živote, v rodine aj v práci. Som presvedčený, že nie je veľa tých, ktorí si môžu zakaždým povedať, že mali alebo majú úprimného a obetavého priateľa. Ja to vďaka Gabovi môžem konštatovať. Tak to cítim. On bol v našom priateľstve vedúca osobnosť, človek, od ktorého som sa veľa naučil. Na počesť veľkého muža som sa podujal spracovať rôzne spomienky a fakty dokumentujúce jeho život a dielo v publikácii Legenda Gabo Zelenay, reportér a glosátor.
Gabriel Zelenay sa navždy a na poprednom mieste zapísal do kroniky slovenskej žurnalistiky a kultúry. Celá jeho tvorivá, ale aj organizátorská činnosť sa pretavila do úcty k človeku, k vlasti a k hodnote slova. Slova, ktoré pomáha budovať, tvoriť, zveľaďovať a nie rúcať, nivočiť, ubližovať či znevažovať. Vždy, aj v najhorších a najzložitejších životných situáciách dokázal aj tú najneúprosnejšiu kritiku problému a krutú pravdu o jednotlivcovi, o jeho chybách či omyloch povedať a napísať mimoriadne citlivo bez najmenšieho spoločenského či etického vybočenia. Dokázal to preto, lebo veľmi veľa vedel. Bol nesmierne vzdelaný, talentovaný a navyše aj chcel. Napriek mnohým peripetiám, vážnym, doslova existenčným ťažkostiam aj veľkej tragédii, ktorá ho postihla v rodine, keď za nejasných okolností stratil svojho jediného syna…Všetky prekážky, ktoré mu život priniesol, zvládol dôstojne, nikdy nie lamentovaním a už vôbec nie plačom. Úsmev sa mu nikdy, ani v tých najťažších chvíľach nevytratil z tváre. Bol to úsmev, ktorý som za tie roky spoznal dôverne. Úsmev ľudskosti, pochopenia, za ktorým sa skrývala aj bolesť. Z jeho tváre vždy vyžarovalo odhodlanie a túžba čo najviac dokázať i neúnavnosť , ale aj rytierstvo ducha intelektuála, akých na Slovensku máme v ostatných rokoch čoraz menej. Najväčšiu radosť mal vtedy, ak autoritou „svojho“ rozhlasu, ktorému venoval celý svoj najaktívnejší život a novín, pre ktoré pracoval, sa postavil za vec, za človeka, ktorý mal problémy, ťažkosti a ocitol sa v životnej tiesni, on mu uveril, stavil naňho, bojoval – a vyhral. Jeho obdivuhodný optimizmus, nadšenie, tvorivosť a invencia aj dnes mnohých, ktorí si spomenú na jeho rozhlasovú a novinársku prácu, podnecujú do aktívnej činnosti. V roku 1992 bol pri založení Združenia slovenských novinárov, ktoré sa prihlásilo k širokému programu zápasu o pravdivý obraz Slovenska v Európe a vo svete. V roku 1998 činnosť tejto novinárskej organizácie značne ochabla a preto sme sa spolu s Gabom Zelenayom rozhodli založiť novú novinársku organizáciu – Úniu slovenských novinárov. Stretli sme sa v reštaurácii hotela Kyjev v Bratislave spolu s Dušanom Kerným, Milanom Blahom, Dušanom Kleimanom, Milanom Piovarčim, Petrom Šefčovičom, Ladislavom Ťažkým a Pavlom Bleyom. Zagratulovali sme Gabovi Zelenayovi k jeho 76. narodeninám a na druhý deň sa vo veľkej sále firmy Doprastav konala ustanovujúca schôdza novej novinárskej organizácie. Vďaka Gabovi Zelenayovi, ktorý ju vybudoval na pevných základoch, funguje dodnes.
Gabriel Zelenay, glosátor
Nasledujúci text z pera Gabriela Zelenaya je veľmi aktuálny aj v súčasnom období, keď v našej krajine vládne veľká spoločenská, politická a ekonomická kríza.
Prestávame mať aj na chlieb každodenný
Aký náramný morálny prevrat sa udial v našej spoločnosti, potomkov krajiny svätcov Cyrila a Metoda, ktorí ohromnému kusu Európy priniesli kresťanskú vieru a jej desať Božích prikázaní. Aj to, ktoré znie: NEZABIJEŠ! Žijem dosť dlho pod Tatrami, aby sa mi zo správy, ktorá v pondelok preletela našimi krajmi, nezakrútila hlava. Hovorila: „Jedinou ranou nožom usmrtil Viliam O. z Bánoviec svoju bývalú manželku.“ Za posledných desať rokov bol zaevidovaný na Slovensku neuveriteľný počet 965 vrážd, čo znamená, že každý tretí deň bol spáchaný tento ohavný čin! A ako vyzerá správa o odsúdených vinníkoch? Za mrežami je iba 15 vrahov! Otrasné čísla a otrasné skutočnosti. Nemožno vymenovať všetky dôvody a pohnútky, ktoré viedli predtým radových občanov k tomuto najohavnejšiemu skutku. Aspoň jeden, viac ako markantný. Moderná doba priniesla do života celej pospolitosti obraz spojený so zvukom, nazvaný televízia. Stala sa doslova učiteľkou a návodom, počnúc deťmi, ako sa vyrovnávať aj s malichernými nezrovnalosťami a ukrutnou reakciou. Násilím v každej podobe. Orgány, ktoré majú sledovať a usmerňovať vysielanie, čušia. Pravda, formálne sa objaví akési upozornenie, že program nie je vhodný pre mládež, ale to je len malý záblesk, tieň, na ktorý nikto nereaguje. Sledovanie kriminálnych príbehov sa stalo náplňou voľných chvíľ. Stratili sa napríklad hry detí, ktorými sme si krátili popoludnia jarných dní, aké priniesla už zobúdzajúca sa príroda v Bratislave. Kto z detí by vedel odpovedať na otázku, čo je víčík, teda vrtiace sa drievko poháňané bičíkom? Alebo pravidlá hry dopravenia farebnej guľôčky z hliny do podpätkom urobenej jamôčky? Aj hry s handrovou loptou či schovávanie sa pred hľadajúcim priateľom, alebo naháňačky plné zdravého pohybu, ktoré v ničom nepodporovali zlo. Naopak. Lenže dnes aj hračky sú verné kópie vražedných zbraní. Dokonca aj v malom obchodíku pri rušnej zastávke električky, niekoľko krokov od Centrálneho trhoviska na Miletičovej ulici v Bratislave ponúkajú krásne napodobeniny „kalašnikova“, teda samopal za 480 korún. Túžený dar je prvým stretnutím chlapčeka so zbraňou, ktorá je dnes vášňou veľmi mnohých dospelých mužov. Takéto hračky priamo stvárňujú vedomie byť „chlapom“. Včera mi rozprávala dobrá známa, ako ju navštívila priateľka „okrášlená“ modrinami a podliatym okom. Rozprávala, ako ju v sobotu napadol – a nie prvý raz – bývalý manžel, s ktorým ešte býva v spoločnej domácnosti a arogantne sa jej vyhrážal nožom. Možno mal v žilách trochu viac alkoholu ako 1,8 promile, ktoré pri skúškach zistili násilníkovi v Bánovciach, vďaka čomu sa jej podarilo vybehnúť z bytu a požiadať na policajnej stanici o pomoc. Neposadili ju ešte do kresiel prijímacieho salóna, aké zriaďuje v úradovniach veliteľ represívnej moci minister Palko, ale ju prijali postojačky, ako je zvykom. Zaujímavá bola reakcia službukonajúceho policajta. Len pokrčil plecami. Neodpustil si však odpoveď na poznámku: „predsa máte ochraňovať týrané ženy!“ – „To bolo, milá pani, len predvolebné heslo politikov!“ Zle je so slovenskou spoločnosťou. Vraždy, samovraždy (o počte ktorých sa zaťato mlčí) sú totiž výsledkom chybnej výchovy mládeže a dokladom biedy vyše pol milióna nezamestnaných a milióna a tristotisíc dôchodcov, ktorí jednoducho už nevidia inú možnosť vysporiadať sa s problémami, ktoré ich gniavia, ako skončiť trápenie so životom aj za cenu samovraždy, alebo pobytu za mrežami. Mnohým totiž už neostávajú peniaze ani na základné jedlo. V sobotu som si bol obzrieť bratislavský centrálny trh. Medzi stánkami nechodila ani polovička Bratislavčanov, pre ktorých bolo roky toto miesto stretávaním sa s priateľmi. Búdy s občerstvením poloprázdne a netrpezliví predavači zrakom beznádejne volali kupcov. Zastavil som sa pri stánku s peknou ponukou textilu. Majiteľka a predavačka v jednej osobe mi povedala: „Včera som celú noc preplakala. Za celučký deň som nepredala tovar ani za jednu korunu. Z čoho mám žiť a platiť poplatky za nájomné a dane?“ Taká je pravda a nie rečičky akýchsi zahraničných ratingových spoločností. Z hry totiž vypadli dôchodcovia, ktorým vláda zvyšovaním cien a poplatkov prakticky znižuje dôchodky. Už nemajú ani na patričný kúsok chleba. V Seredi mi podnikateľ a skvelý pekár František Kubovič, od ktorého produkty z múky pre ich kvalitu kupuje široké okolie, povedal, že denne pečie o dvesto „štriciel“ chleba menej, ako ešte donedávna. Ľudia šetria už aj na tom, za čo sa modlíme. Aby nám dal Pán chlieb náš každodenný. Koaličná rada sa hodiny handrkuje o tom, kto koho odpočúva a kto bude viesť tajnú službu, sústredenú na ich osobnú ochranu a nie na zabezpečenie pokojného, bezpečného a dôstojného života, čo by malo byť prvoradou snahou vládnucej kasty politických špičiek.
Gabo Zelenay bol vynikajúci reportér, novinár a publicista, glosátor Gabo Zelenay ktorého storočnicu (1922 – 2022) sme si na sklonku roku 2022 pripomenuli, patril na základe dôveryhodných prieskumom k najčítanejším autorom denníka Nový deň v rokoch 2000 – 2003. Jeho hodnotné a dôveryhodné napísané slová boli a ostávajú doslova zlatom slovenskej žurnalistiky a nie len tej športovej. Potvrdzuje to aj nasledujúci glosár.
Vláda zabezpečuje genocídu talentov
Stalo sa ošiaľom mladých ľudí odísť kdesi ďaleko do sveta a začať tam život. Konečne hovorí o tom výskum, ktorým sa vláda nijako nechváli. Takto rozmýšľa už skoro 70 percent dospievajúcej generácie. Úpadok mravnosti a apatia, ktorá zavládla na Slovensku, ju núti vyhnúť sa ťažkostiam, ktoré prežíva spoločnosť, tak ako ju riešili Slováci desaťročia. Odchodom za šťastím za hory a moria. Stretol som manželský pár. Rozhovorili sa o nešťastí, ktoré ich stretlo. Vraveli: „Dcérenka, náš jedináčik, sa po maturite nedostala na vysokú školu. Počula, že možno študovať v Austrálii za poplatok 20 000 austrálskych dolárov. Vybrali sme, čo sme mali na knižke, dačo sme predal, požičali, a dcérka odcestovala. Lenže – dostali sme list…“ Mamička sa rozplakala. „Napísala nám, že na Slovensko sa už nevráti. Ona sa trápiť tak, ako sa trápime my, nemieni! Ostali sme v Bratislave samučičkí dvaja!“ Ozaj, dokáže sa pretĺcť? Verím, že áno. Slovák všade na svete vie vyhrať nad ťažkosťami a presadiť sa. Dokumentuje to aj časopis austrálskych Slovákov Slovenský štít, v ktorom redaktor Ing. Ivan Hupka uverejnil poznámky o úspechoch mladých rodákov na druhej strane zemegule. Píše:
„Na Elektrotechnickej fakulte Technickej univerzity v Sydney promoval pán Milan Bachratý ml. Milan s úspechom sa zhostil svojej diplomovej práce na tému automatickej kontroly krvného tlaku a hladiny kyslíka pri operácii srdca (bypass) a skonštruoval prístroj, ktorý vylučuje manuálnu prácu anestéziológa pri kontrole týchto dôležitých parametrov počas operácie.
Za svoj skvelý výsledok obdržal nielen cenu dekana, takzvaný The Dean Price elektrotechnickej fakulty, ale aj ponuku na dvojročné štipendium na ďalšie rozšírenie svojho projektu vložením automatických kontrolných kruhov pre prúdenie krvi a jej sýtenie kyslíkom. Jeho diplomová práca bola publikovaná aj vo vedeckom lekárskom časopise Sciences in medicine.
Nie je sám z mladých Slovákov v Austrálii, ktorý prekvapil. Slečna Jana Miškovičová, dcéra dlhoročného vedúceho slovenského vysielania Austrálskeho rozhlasu v Sydney, sa stala finalistkou prestížnej súťaže kategórie celoaustrálskych odmien Young Australian of the Year award. Toto vysoké vyznamenanie oceňuje jej choreografický talent pri stvárnení náročných a veľkolepých sydneyských atrakcií. V priebehu dvoch rokov dokázala zorganizovať a dať do pohybu približne 20-tisíc tanečníkov pre najväčšie sydneyské predstavenie. Milióny televíznych divákov sveta mohlo obdivovať skladbu, ktorú zložila pre tanečníkov v otváracej ceremónii olympijských hier, o ktorých hovorí svet len v superlatívoch. A prekonala aj ďalšiu ťažkú úlohu. Mala na starosti aj desaťtisíc tanečníkov, ktorí boli súčasťou finále školských Pacific Games. Aj napriek týmto povinnostiam dokázala absolvovať štúdium Advanced Science in Clinical Psychology na sydneyskej univerzite. Pán John Muray, hovorca parlamentu Nového Welsu, jej odovzdal cenu pred 900 vybranými hosťami na veľkolepej recepcii v hoteli Hilton.“
Toľko člen Únie slovenských novinárov seniorov Ing. Ivan Hupka Vo svojej korešpondencii z Austrálie. Dobre mi bolo pri srdci, keď som sa dozvedel, ako sa Slováci dokážu popasovať s neľahkými podmienkami a docieliť uznanie národov piateho kontinentu. No bolo mi aj ľúto. V Sydney bola na olympiáde celá perepúť zástupcov Národnej rady SR a ministrov aj so sprievodom, ale cestu medzi našich mladých krajanov si nenašli. Pána Maxa Van der Stoela, aby ho vyznamenali, vládni vyslanci našli. Tým, čo v Austrálii vynikajúco uspeli a zviditeľnili Slovensko, ani len nepodali ruku. Nechceli vidieť ani študentov, ktorí študujú v Austrálii. Zrejme preto, aby sa im nemuseli pozrieť do očí. Veď svojou neschopnosťou zapríčiňujú genocídu talentov Slovenska.
Jozef Kuchár
Prológ
Článok je do Humorikonu prevzatý zo Slovenského rozhľadu. Dovolili sme ho prevziať, pretože nás tvorcov slovenského humoru spája pomyselná niť a aktívna spolupráca s Gabrielom Zelenayom, pretože po celý čas vychádzania ponovembrového satiricko – humoristického časopisu Nový Roháč až do jeho zániku, vtedajší šéfredaktor Viktor Kubal mladší úzko spolupracoval s Gabrielom Zelenayom, ktorý mal počas existencie porevolučného Nového Roháča na stránke svoju samostatnú rubriku, v ktorej týždenne glosoval vtedajšie politické a spoločenské dianie u nás na Slovensku.
